Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 5, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/67/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211369
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7122211369.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudkýňJUDr.

Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX/X, B., 2a/ B. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXX/X, B., 2b/ E. B., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom D. XXX/X, B. X/ E. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, B., 4/ B. B., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom B. XXX/XXX, G., právne zastúpených: JUDr. Ladislav Scholcz, advokát so sídlom B. XX, B. proti
žalovanému: H. I. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, B., právne zastúpenému: JUDr. Tomáš
Sabadoš, LL.M., advokát so sídlom J. XX, B., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 38C/47/2022-307 zo dňa 22.1.2025, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému proti žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali
určenia, že do dedičstva po zomrelom A. B., I. B., nar. X.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.X.XXXX patrí 19/250
z pozemku parcela KN E č. 1164/501 o výmere 1000 m2, orná pôda, ktorý je vedený Okresným úradom
Košice, katastrálny odbor pre okres B. H., obec B. - B. K. L., katastrálne územie B. K. L., zapísaný na
LV č. XXXX. Domáhali sa tiež určenia, že do dedičstva po zomrelej M. B., I. A., nar. XX.X.XXXX, G.

XX.X.XXXX patrí v podiele 19/250 toho istého pozemku. V III. výroku petitu žalobcovia žiadali určenie,
že podiel žalovaného na spornom pozemku je 87/250 k celku.

2.Žalobu odôvodnili tým, že uvedený pozemok je zapísaný v podielovom spoluvlastníctve žalobcu v 1.
rade a žalovaného, a to v podiele 1/2 pre každého. Právnymi predchodcami žalobcu v 1. rade pôvodného
žalobcu 2/ N. B. boli ich rodičia, M. B., I. A. a A. B., I. B.. Nebohí rodičia mali aj ďalšieho syna L. B., ktorý
však zomrel XX.X.XXXX a na jeho mieste vystupujú v spore žalobkyne v 3. a 4. rade. Uvedení právni

predchodcovia žalobcov postavili v mestskej časti B. - B. K. L. rodinný dom, pričom predpokladom jeho
výstavby bolo zaobstaranie si pozemku. Za tým účelom kúpili právni predchodcovia na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 18.7.1963 časť sporného pozemku, parcela č. 1164, zapísaného v pozemnoknižnej
vložke č. XXX za kúpnu cenu vo výške 1.500 Kčs, ďalšiu časť uvedeného pozemku nadobudli títo
právni predchodcovia od D. F. a za tento prevod uhradili v roku 1963 kúpnu cenu 1.000 Kčs N. F..
Právni predchodcovia žalobcov nadobudli uvedenými prevodmi sporný pozemok do tzv. zákonného
majetkového spoločenstva manželov (neskoršie BSM). Keďže k časti pozemku kúpeného od D. F.

nebola spísaná kúpna zmluva, pripojili žalobcovia úradne overené prehlásenie O. B., I. F. a O. F.,
ktoré potvrdzuje, že tento pozemok užívali od roku 1963 právni predchodcovia žalobcov. Vzhľadom na
kúpu tohto pozemku vydal Okresný národný výbor v Košiciach, odbor výstavby, rozhodnutie č. výst.
10878/1963 zo dňa 1.11.1963 o povolení novostavby rodinného domu na pozemku o výmere cca 600 -800 m2. Stavba po skolaudovaní je vedená na LV č. XXXX pre katastrálne územie B. K. L. pod súpisným
P. XXX. Sporný pozemok je užívaný tak, ako si k nemu usporiadali právne vzťahy právni predchodcovia
účastníkov tohto konania ešte v roku 1963. Žalobcovia si počiatok oprávnenej držby datujú najneskôr

v roku 1963, kedy došlo k platbe a v tom čase im začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota nepretržitej
držby, ktorá nebola spochybňovaná. V obdobný prípad riešil aj na Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn.
6MCdo/5/2010 zo dňa 20.4.2011, ale poukazovali aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 484/2015
zo dňa 14.11.2018. Za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov k tomuto pozemku bol v roku 2021
vypracovaný geometrický plán č. 86/2021 odrážajúci skutočné užívanie sporného pozemku tak ako

bolo právnymi predchodcami sporových strán dohodnuté ešte v roku 1963. Užívaciemu stavu pritom
zodpovedá nové určenie pozemkov, a to pozemok parcela KN E 1164/501 o výmere 1000 m2 – orná
pôda, KN C č. 500/8 o výmere 31 m2 - zastavaná plocha a nádvoria, parcela KN C č. 500/9 o výmere
49 m2 - zastavaná plocha a nádvoria, KN C č. 499/6 o výmere 72 m2 - záhrada v užívaní žalobcov o
výmere 652 m2 a pozemok parcela KN C č. 501/7 o výmere 164 m2 - zastavaná plocha a nádvorie,
parcela KN C č. 501/8 o výmere 35 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, parcela KN C č. 501/9 o výmere

149 m2 – záhrada v užívaní žalovaného o výmere 348 m2. Z tohto plánu je zrejmé, že podiel žalovaného
na spornom pozemku má byť menší, nakoľko časť, ktorú nadobudli právni predchodcovia žalobcov patrí
do dedičstva po nich a ide o podiel 38/250 k celku. Na každého z nebohých manželov, teda pripadá
podiel 19/250 celku a podiel na žalovaného na nehnuteľnosti je v tom prípade 87/250 k celku.

3.Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť pre nepreukázanie skutkových tvrdení žalobcami, pretože sporný
pozemok v podieloch, ktoré žiadajú nepatrí do dedičstva po ich nebohých právnych predchodcoch
a nedošlo ani k vydržaniu tohto pozemku. Poukázal na to, že v kúpnej zmluve zo dňa 18.7.1963
absentuje výmera pozemku, ktorí mali nadobudnúť právni predchodcovia žalobcov a ani z identifikácie
parciel, ktorú žalobcovia predložili nemožno priamo vyvodiť, že išlo o pozemok nadobudnutý kúpnou

zmluvou, pričom táto identifikácia je zo 17.4.1978 a od uvedenou kúpou pozemku do vyhotovenia
identifikácie prešlo 15 rokov. Z predložených dôkazov nie je zrejmé ani ďalšia výmera pozemkov, ktoré
vznikli z pôvodnej parcely č. 1164, ktorá bola evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX s výmerou
1412 siah, pretože na identifikácii parciel je uvedená poznámka zbytok výmery je zapísaný na LV. Ani
rozhodnutieOkresnéhonárodnéhovýboruvKošiciach,ktorývydalstavebnépovolenienemožnonijakým

spôsobom spájať s potvrdením nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov k pozemku uvedenému
v žalobe. Je iba administratívnym rozhodnutím vo vzťahu k osadeniu stavby. Namietali, že nemožno
v tomto prípade použiť ani rozhodnutie NS SR sp.zn. 6MCdo/5/2010 zo dňa 20.4.2011, veď napokon
ani nijakým spôsobom žalobcovia neuviedli paralely alebo podobnosť uvedených sporov.

4.V ďalšom tak žalobcovia ako aj žalovaný prednášali repliky a dupliky vo vzťahu k argumentácii
protistrany. Žalobcovia vzhľadom k tomu, že pôvodná parcela č. 1164, zapísaná v pozemnoknižnej
vložkenač.660malarozlohu1412štvorcovýchsiah,čopredstavujevprepočtenametreštvorcové5078
m2 poukazovali aj na to, že už v roku 1978 podpísal I. A., že nemá námietky proti výstavbe garáže, ktorú
chceli právni predchodcovia žalobcov postaviť na vlastnej parcele L. B. K. L.. Čo sa týka vydržacej doby

poukazovali na právnu úpravu od roku 1963 týkajúcu sa inštitútu vydržania s tým, že jednoznačne podľa
nich došlo k vydržaniu uvedeného pozemku a v prípade, ak by sa súd nestotožnil s tvrdením žalobcov
o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornému pozemku na základe kúpnych zmlúv majú žalobcovia
za to, že došlo k jeho vydržaniu. Žalobcovia tiež uviedli, že kúpnou zmluvou zo dňa 18.7.1963 právni
predchodcovia žalobcov manželia B. uzavreli s N. K. kúpnu zmluvu, kde N. K. im predal svoj podiel

na predmetnom pozemku, ktorý zdedil po svojej matke. Išlo o podiel 1/4-iny parcely č. 1163 k celku
a táto nehnuteľnosť bola zapísaná v prospech právnych predchodcov žalobcov na základe uznesenia
Okresného súdu Košice sp. zn. 31Čd/1890/1963 zo dňa 4.9.1963.

5.Žalovaný taktiež reagoval, že žalobcovia nepreukázali akým spôsobom mohli nadobudnúť výmeru

uvedenú v dôkaze, ktorý predložili, a to identifikácia parciel, a je potrebné zistiť, či vôbec právny
predchodcovia nadobudli na základe predloženej kúpnej zmluvy časť sporného pozemku aj od N. K.
a pokiaľ tvrdia, že v roku 1963 odkúpili podiel D. F., toto nebolo preukázané a je to nemožné, keďže D.
F. zomrel dňa XX.XX.XXXX a kúpa mala byť zrealizovaná až v roku 1963. Žalovaný podľa uznesenia
Okresného súdu Košice I sp.zn. 22D/395/2017, Dnot 144/2017 zo dňa 30.11.2018 zdedil časť sporného

pozemku po nebohom D. F.. M. B. sa narodila L. I. XXXX a v čase smrti D. F. mala iba XX I., takže
nebolaaniplnoletá.Navyšežalobcoviasúsivedomí,žespornýpozemokjevovlastníctveprenichtretích
osôb, keď žalobca 1/ nadobudol časť pozemku kúpou podielov v roku 2019 od O. Q., ktorá žalovanému
ponúkla svoj podiel ako podielovému spoluvlastníkovi. Žalovaný tvrdil, že so žalobcami sa danú situáciupokúšali riešiť už v priebehu roku 2022, ale bezúspešne. Žiaden zo žalobcov pritom nespochybňoval
vlastnícke právo žalovaného, dojednávali si viac-menej len kúpnu cenu, napokon sa nedohodli.

6.V ďalšom sporové strany dôvodili skutkovými okolnosťami - žalobcovia tým, že žalobca 1/ vie od
svojich rodičov, že títo sa stretli so D. F. ešte za jeho života, rozprávali sa o pozemku, dohodli sa s ním
na kúpe a po jeho smrti vyplatili kúpnu cenu N. F., ktorá sľúbila, že keď bude prepisovať pozemky na
svoju vnučku, tak zavolá aj matku žalobcu a prepíšu na tú časť pozemku za ktorú im zaplatila, tento
sľub však nikdy nedodržala. Prepis sľubovala aj matka žalovaného N. A., napokon k nemu nedošlo.

Zo strany žalovaného pritom žalobcov nikdy nikto nevyzýval, aby vypratali predmetnú parcelu a aby
im ju odovzdali. Poukazovali na dobromyseľnosť držiteľa – svojich právnych predchodcov s tým, že
sporný pozemok sa tak užíva minimálne od roku 1963 v nezmenenom rozsahu. Žalovaný naopak
namietal, že M. B. a A. B. uzavreli manželstvo v roku 1956 a až v roku 1959 bol schválený hromadný
stavebný obvod v danej lokalite. Konanie o vydržaní sporného pozemku bolo začaté na návrh nebohej
pani B. ešte v roku 2004, kedy bola matka žalovaného N. A. dňa 4.10.2004 predvolaná k notárke

vo veci konania o vydanie osvedčenia o vydržanie spornej nehnuteľnosti, a taktiež aj v roku 2008
prostredníctvom advokátky. Matka žalovaného s tým však nesúhlasila. V roku 2014 preto na Okresnom
súde Košice I bolo začaté konanie pod sp.zn. 24C/229/2014 z 15.8.2017 o určenie vlastníckeho práva,
pričom účastníkmi konania bolo 16 osôb, medzi nimi aj inými spoluvlastníkmi pozemku. Uznesením zo
dňa 31.3.2017 bolo toto konanie zastavené na základe späťvzatia žaloby v celom rozsahu pred prvým

pojednávaním. Sporný pozemok bol v dedičskom konaní opomenutý a stále bol jeho majiteľom neb. D.
F., v priebehu dedičského konania po dohode s ostatnými dedičmi sa výlučným vlastníkom jeho podielu
stal žalovaný a zápis do katastra nehnuteľností bol vykonaný 16.1.2019. Po tom, čo nadobudol dedením
svoj podiel žalovaný po D. F. ponúkol tento žalobcovi na vyporiadanie vlastníckych práv k pozemku
o výmere 152 m2, ktorý je reálne ním aj užívaný a na ponuku reagoval právny zástupca žalobcu

22.5.2022, ktorý oznámil zistenú cenu znaleckým posudkom H. N., s ktorou však žalovaný nesúhlasil
a k dohode nedošlo. K užívaniu väčšej výmery podľa žalovaného došlo tak, že právni predchodcovia
žalovaného 1/ nevyporiadali riadnym spôsobom vlastnícke práva voči vlastníkovi pozemku na ktorom bol
postavený ich dom, avšak predkov žalovaného tento stav trápil, nechceli však narúšať susedské vzťahy.
Poprel tvrdenie, že jeho právni predchodcovia mali prevziať nejakú finančnú sumu od predchodcov

žalobcu, a to sa dozvedel od svojej nebohej matky za prítomnosti žalobcu ešte v roku 2003 až 2004. Vo
vzťahu k prehláseniu susedov z 28.2.1978, ktoré podpísal aj I. A., títo susedia sa dohodli na rozdelení
stavebných pozemkov, ako si postavia domy, avšak žalovaný uviedol, že v tom čase jeho otec ani nemal
žiadne právo vyjadrovať sa k tomuto pozemku, lebo vtedy patril pozemok manželke D. F., a teda ak to
aj podpísal, nemal na to právo vlastníka. Právni nástupcovia D. F. totiž boli najstaršia dcéra N. F., syn

D., O. a dcéra O.. Matka žalovaného je nemanželskou dcérou O., to znamená vnučkou D. F.. V čase
rokovaní so stranou žalobcov bola jeho matka po zdravotnej stránke úplne v poriadku, vo veľmi dobrej
fyzickej aj psychickej kondícii, teda vo svojich vyjadreniach vždy bola konzistentná.

7.Súd prvej inštancie vykonal aj ďalšie dokazovania listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov, zistil

skutkový stav a aplikoval zákonné ustanovenia, pričom uzavrel, že žalobcovia majú naliehavý právny
záujem na určení, ktoré žiadajú v žalobe a v zmysle § 137 písm. c/ CSP, nie je tento naliehavý právny
záujem potrebné ani dokazovať. Mal tiež preukázanú tak aktívnu ako aj pasívnu legitimáciu sporových
strán.

8.Následne citoval ustanovenie § 30 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. v znení účinnom od
1.1.1951 do 31.3.1964, a to jeho § 38, 40 ods. 1, 111, § 112, § 366, § 115, § 116 ods. 1, § 114
ods. 1, § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Z.z., ako aj § 130 ods. 1, § 134 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Z.z. citoval aj ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 65/1951
Zb. o prevodoch nehnuteľností a prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy v znení účinnom od

29.8.1951 do 31.3.1964.

9.Právne uzavrel, že predmetom tohto sporu je určenie, že do dedičstva po právnych predchodcoch
žalobcov M. B. a A. B. patrí každému samostatne XX/XXX-XX z pozemku parc. KN-E č. 1164/501
o výmere 1000 m2 – orná pôda. Predmetom je aj určenie, že podiel žalovaného na tomto pozemku je

87/250 k celku. Podľa existujúceho právneho stavu je nesporný podiel žalobcu v 1. rade na pozemku
1/2 k celku, výmera sporného pozemku, ktorý je predmetom tohto konania je 152 m2 z celkovej výmery
pozemku 1000 m2 ide o podiel 38/250 k celku.10.Súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že žalobcovia tvrdili v spore dva spôsoby nadobudnutia, a to
ústnoukúpnouzmluvouichprávnychpredchodcovodprávnehopredchodcužalovaného,t.j.M.B.aA.B.
odD.F.)stým,žekúpnucenuvyplatilimanželkeD.F.N.F.adruhýmspôsobomtvrdili,žeknadobudnutiu

vlastníckeho práva k spornému pozemku je vydržanie, súd sa zaoberal obidvomi spôsobmi.

11.Sporným pritom bolo, či vôbec bola uzavretá uvedená kúpnu zmluva medzi právnymi predchodcami
sporovýchstrán,pretožežalovanýodzačiatkuvsporetotonamietal.Zvýsledkovdokazovaniavyplynulo,
že pôvodným vlastníkom sporného pozemku podľa pozemkovej knihy vložka č. XXX B. K. L. bol D. F.,

ktorý G. v roku XXXX a bol zapísaný pod 4a v podiele 1/4 k celku (z 1412 štvorcových siah). V tej istej
výmere bola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka aj jeho manželka N., rodená R., ktorá zomrela
X.XX.XXXX (podiel zapísaný pod 4b). Ďalšími podielovými spoluvlastníkmi podľa pozemkovej knihy boli
pod 7a zapísaní M. K. R. ml. v 1/4 pod 7b a M. K. R., I. S. v 1/4, obidvaja titulom kúpy. Z časového
hľadiska je teda vylúčené, aby sa pôvodný podielový spoluvlastník sporného pozemku D. F., ktorý G.
L. I. XXXX, dohodol s právnymi predchodcami žalobcu v roku 1963 o kúpnej zmluve, keďže v tom čase

bol už XX rokov mŕtvy. Napokon, čo sa týka evidovania zmluvných prevodov v roku 1963 v pozemkovej
knihe, zápisu nemožno prikladať konštitutívny charakter, pretože tieto zápisy v tom čase len deklarovali
určitý právny stav a mali evidenčný charakter. Súd sa podrobne zaoberal spôsobom týchto prevodov
v bode 67. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Uzavrel, že ak by aj bola uzavretá platná písomná zmluva
z roku 1963, tak táto nemusela byť evidovaná v pozemkovej knihe, pretože zápis v pozemkovej knihe

z roku 1964 nereflektoval stav z roku 1963, pretože aj D. F. a jeho manželka N., rodená R., mali
na seba evidované celé podiely svojho vlastníctva. Zákon pritom v tom čase jednoznačne vyžadoval
pri nehnuteľnostiach písomnú formu. Zmluvy o prevodoch nehnuteľností v roku 1963 navyše museli
mať právotvornú zložku, to znamená, že nepostačovala len písomná forma kúpnej zmluvy, ale bolo
potrebné aj privolenie Okresného národného výboru, v obvode ktorého sa nehnuteľnosť nachádzala

v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. v znení účinnom do 31.3.1964. Súd prvej inštancie pritom
poukazoval aj na uznesenie Okresného súdu v Košiciach sp.zn. 31Čd 1890/1963, kedy bol povolený
zápis do pozemnoknižnej vložky na časti pre sporné nehnuteľnosti v prospech právnych predchodcov
žalobcov po predložení uznesenia Štátneho notárstva v Košiciach zo dňa 22.4.1963 kúpnej zmluvy
zo dňa 18.7.1963 a schválenie prevodu nehnuteľnosti Okresným národným výborom v Košiciach.

Ak termín týchto prevodov ako nadobúdatelia boli právni predchodcovia žalobcov toho istého roku,
teda vyplýva jednoznačný a legálny postup nadobudnutia vlastníctva k časti pozemku a preto nie je
možné u právnych predchodcov žalobcov argumentovať neznalosťou zákona pri zmluvnom prevode
ich pozemkov. V prípade prevodu medzi právnymi predchodcami žalobcov a právnou predchodkyňou
žalovaného však žiadne takéto právne podklady neexistujú. Listiny, ktoré žalobcovia predložili na

preukázanieuzavretiakúpnejzmluvy,atoobecnésvedectvoRadyMNVL.B.K.L.z19.7.1963ohodnote
pozemku s tým, že Rada tohto MNV nemá námietky proti prevodu nehnuteľnosti, nepreukazuje tvrdenia
žalobcov o platnosti ústnej kúpnej zmluvy z roku 1963, pretože tieto listiny sa týkajú prevodu pozemku
podľa kúpnej zmluvy práve pod č. N 721/63, Nz 333/63 zo dňa 18.7.1963. Nebol teda preukázaný
platne nadobúdací právny titul kúpna zmluva, vrátane súhlasu ONV, v obvode ktorého nehnuteľnosť

sa nachádzala a tak medzi právnymi predchodcami strán sporu nemohlo dôjsť k platnému zmluvnému
prevodu sporného pozemku v roku 1963.

12.Čo sa týka druhého tvrdeného spôsobu nadobudnutia vydržaním, tak ani toto nepovažoval súd prvej
inštancie za dôvodné. V prvom rade vo všeobecnej a teoretickej rovine sa zaoberal predpokladmi,

ktoré musia byť splnené pre úspešné domoženie sa vydržania a uzavrel, že žalobcovia nepreukázali
tieto predpoklady. Zaoberal sa tiež aj právnou úpravou v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva
vydržaním, platnom od roku 1963 a podrobne ju rozobral.

13.K počiatku oprávnenej držby u právnych predchodcov žalobcov malo dôjsť najneskôr v roku 1963,

kedy malo dôjsť k platbe kúpnej ceny 1.000,-Kčs a už v roku 1963 mala začať plynúť 10-ročná
vydržacia lehota nepretržitej držby. Druhá časť mala byť nadobudnutá právnymi predchodcami žalobcov
nepísanou kúpnou zmluvou z roku 1963 a keďže konkrétny dátum nebol uvedený, je predpoklad,
že to bolo po 18.7.1963. S ohľadom na výsledky dokazovania však právny predchodcovia nemohli
mať splnený ako predpoklad pre úspešné vydržanie dobromyseľnosť, pretože nemali žiaden a už

vôbec nie platný právny titul pre vydržanie. So zreteľom na všetky okolnosti prípadu nemohli byť
ani nikdy dobromyseľní o tom, že im sporný pozemok, resp. vlastnícke právo k spornému pozemku
patrí. Tento záver súd prijal aj vzhľadom na osobnú skúsenosť právnych predchodcov žalobcov so
zrealizovaným zmluvným prevodom z roku 1963 na základe kúpnej zmluvy č. N 721/63, Nz 333/63zo dňa 18.7.1963, pričom išlo o platný a legálny zmluvný prevod pozemku, na ktorom sa osobitne
právni predchodcovia žalobcov podieľali ako nadobúdatelia. Nedôveryhodne teda vyznieva tvrdenie
žalobcov, že prevod ďalšej časti toho istého pozemku po 18.7.1963 právni predchodcovia žalobcov

zrealizovali už bez písomnej kúpnej zmluvy. Pri elementárnej opatrnosti museli si byť vedomí, že
nadobudnutiu vlastníckeho práva k pozemku v roku 1963 musí predchádzať písomná kúpna zmluva
a privolenie Okresného národného výboru. Sami žalobcovia si museli byť plne vedomí toho, že nie sú
vlastníkmi pozemku, nakoľko aj podľa ich vlastného tvrdenia neustále opakovane a od samého začiatku
od roku 1963 sa domáhali u N. F. a následne u jej právnych nástupcov, aby s nimi uzavreli kúpnu

zmluvu a spolu zrealizovali vklad vlastníckeho práva v ich prospech. Ani žiadna z listín, ktorú predložili
žalobcovia v spore nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Ak žalobcovia
a ich právni predchodcovia vlastnícke právo k spornému pozemku odvodzujú od neperfektnej kúpnej
zmluvy z roku 1963, pričom o jej právnej neperfektnosti po celý čas vedeli, mali teda nespochybniteľnú
vedomosť o tom, že im pozemok nepatrí. Svedčí o tom aj ďalšie konanie žalobcov, keď žalobca v 1.
rade a žalovaný sa pokúšali pred podaním žaloby dohodnúť o vyporiadaní vlastníckych vzťahov tak,

že žalovaný potom, ako nadobudol dedením svoj podiel po D. F., ponúkol tento na predaj žalobcovi,
tento na jeho ponuku reagoval, avšak nedohodli sa na kúpnej cene. Toto konanie nesvedčí o vnútornom
presvedčení o vlastníctve sporného pozemku, aj keď žalobca jednak tvrdí, že žalobu podal potom ako
vraj našiel listiny po mame, ale skôr o nesúhlase s navrhovanou kúpnou cenou. Vzhľadom k uvedenému
súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov v celom rozsahu. Neakceptoval ani poukazy žalobcov na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6MCdo/5/2010, 1VCdo/1/2024, ani nález Ústavného súdu SR II. ÚS
484/2015, v ktorých ide o skutkovo odlišné prípady, čomu tak v tomto súdnom spore nie je.

14.O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a úspešnému žalobcovi
proti neúspešným žalovaným priznal plnú náhradu trov konania, pričom nevzhliadol dôvody na použitie

ust. § 257 CSP.

15.V zákonnej lehote žalobcovia podali proti rozsudku odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP. Uviedli, že považujú za nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie uvedený
v bode 65. odôvodnenia rozsudku, pretože žalobcovia nikdy netvrdili, že by ich právni predchodcovia

uzavreli ústnu kúpnu zmluvu so D. F. v roku XXXX, t.j. XX I. A. Q. žalovaného. Z obsahu žaloby vyplýva
takisto ako i z vykonaného dokazovania, že sa ich právni predchodcovia dohodli na ústnej kúpnej zmluvy
so D. F. ešte počas jeho života a v roku 1963 neuzatvárali kúpnu zmluvu, ale len vyplatili kúpnu cenu
za spornú nehnuteľnosť, preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie prezentovaný aj v bodoch 68.,
69., 77., 78., 82. a 84. odôvodnenia rozsudku, keď uvádza, že z časového hľadiska je vylúčené, aby

pôvodný podielový spoluvlastník sporného pozemku D. F. sa dohodol s právnymi predchodcami žalobcu
v roku 1963 o kúpnej zmluve. S ohľadom na to, že žalobcovia netvrdili, že zmluvu uzavreli v roku
1963 so D. F. je záver súdu o listinách týkajúcich sa kúpnej zmluvy č. N 721/63, Nz 333/63 zo dňa
18.7.1963 potom zbytočný. Tento dôkaz žalobcovia predložili iba preto, aby dokázali, že suma, ktorú
ich právni predchodcovia vyplatili N. F. bola primeraná cenám, ktoré sa v tom čase za kúpu podobných

nehnuteľností aj vyplácali. Skutočnosť, že došlo k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy ešte za života D.
F. potvrdzujú vyjadrenia nielen príslušníkov rodiny žalobcu, ale aj rodinní príslušníci žalovaného O.
B., I. F. a O. F., ktorí písomne potvrdili, že ich právny predchodca D. F. sporné nehnuteľnosti predal
právnym predchodcom žalobcov. Táto skutočnosť vyplynula aj z výpovede svedkyne N. B.. Aj záver
súdu prezentovaný v bodoch 93. až 98. odôvodnenia rozsudku je nesprávny, čím je naplnený odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (zrejme omylom v odvolaní uvádza odvolateľ písmeno e/
tohto ustanovenia) a došlo teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Všetky tieto závery, ktoré
v uvedenom bode súd prvej inštancie prezentoval by mali relevanciu len v prípade, ak by právni
predchodcovia žalobcov uzavreli kúpnu zmluvu v roku XXXX. Oni však na kúpe sporného pozemku sa
dohodli ešte so D. F. v čase, keď žil. V tom čase si ani neboli vedomí, že k nadobudnutiu vlastníckeho

práva musí predchádzať písomná zmluva. Ak by skutočne neexistovala ústna kúpna zmluva so D. F.,
tak by právnym predchodcom žalobcov nič nebránilo uzavrieť v roku 1963 kúpnu zmluvu s vtedajšími
právnymi predchodcami žalovaného, ktorým aj vyplatili kúpnu cenu za sporný pozemok. Oni však nemali
dôvod uzatvárať v roku 1963 novú kúpnu zmluvu, ktorú už v tom čase mali so D. F. uzavretú. Ak by kúpna
zmluva so D. F. neexistovala, nemohli by dostať rozhodnutie o povolení novostavby rodinného domu,

nebola by spísaná zápisnica Radou MNV L. B. K. L. dňa 28.4.1964. Súd prvej inštancie nepochopil
ani vyjadrenie žalobcov v tom smere, že oni, resp. ich právni predchodcovia sa domáhali uzavretia
písomnej kúpnej zmluvy z dôvodu, že ich vlastnícke právo nebolo po formálnej stránke deklarované.
Existujúcu situáciu, keď medzi právnymi predchodcami účastníkov zmluvy existovala len ústna kúpnazmluva chceli vyriešiť tým spôsobom, aby sa uzavrela aj v písomnej forme, aby mohli byť zapísaní
v evidencii nehnuteľností. Preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie a ani nevyplýva z vykonaného
dokazovania, že si boli samotní žalobcovia plne vedomí, že nie sú vlastníkmi sporného pozemku,

keď podľa ich vlastného tvrdenia sa neustále opakovane od samého začiatku od roku 1963 domáhali
uzavretianovejkúpnejzmluvy.Žalobcoviavkonanívysvetliliprečosaichprávnipredchodcoviadomáhali
písomného potvrdenia existujúcej ústnej kúpnej zmluvy. Ak aj žalobca uviedol, že aj počas jeho života
sa stále vyvíjala iniciatíva od roku 1980, aby sa pozemok žalovaného na nich prepísal, tak právni
predchodcovia sa začali domáhať uzavretia kúpnej zmluvy až po uplynutí 10 ročnej vydržacej lehoty.

V súvislosti s povolením stavby kde v bode 104. odôvodnenia argumentuje súd prvej inštancie, tak
odvolateľ uviedol, že súd prehliadol, že vo veci konal orgán štátnej správy - Miestny národný výbor,
ktorý stavbu povolil a povolil aj jej užívanie. Z toho je zrejmé, že preveroval aj oprávnenosť toho, či
možno tieto povolenia vydať s ohľadom na vlastníctvo pozemku, na ktorom mala stáť stavba. Tieto
dôkazy jednoznačne potvrdzujú oprávnenosť držby právnych predchodcov žalobcov. Čo sa týka dohody
susedov - prehlásenia zo dňa 22.2.1978, tak aj tento dôkaz súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil.

Otec žalovaného viackrát (a svedčí o tom aj predložená listina) sám prejavil postoj celej rodiny, teda aj
svojejmanželky,ktorábolavtomčaseprávnounástupkyňoupôvodnéhovlastníkaspornejnehnuteľnosti.
Ak by mala jeho manželka výhrady k tomu, že právni predchodcovia žalobcov užívajú časť parcely
neoprávnene, tak by nepochybne tento postoj I. A. aj prejavil. Uvedené len potvrdzuje skutočnosť, že
časť sporného pozemku nadobudnutá od D. F. nebola pôvodne ani predmetom dedenia po ňom po D. F..

To dosvedčuje aj objektívne presvedčenie žalobcov, že držaný pozemok nadobudli poctivým spôsobom
a v roku XXXX už dávno uplynula aj vydržacia doba. Tvrdenie súdu (v bodoch 106. a 111.) o tom,
že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia mali jednoznačnú a nespochybniteľnú vedomosť o tom,
že nie sú vlastníkmi sporného pozemku je nesprávne. Žalobcovia viackrát poukazovali na skutočnosť,
že ich právni predchodcovia žiadali uzavretie písomnej formy kúpnej zmluvy, ktorú predtým ich právni

predchodcovia ústne uzavreli a z toho nemožno vyvodiť záver, že by sa necítili byť vlastníkmi sporného
pozemku alebo že by neboli dobromyseľní po dobu minimálne 10 rokov. Z výpovede žalobcu v 1.
rade totiž plynie, že právni predchodcovia sa uzavretia písomnej zmluvy začali domáhať od roku 1980.
Poukazovali na to, že v zmysle § 130 ods. 1 OZ druhá veta pri pochybnostiach sa predpokladá, že
je držba oprávnená. Podstatnou skutočnosťou na ktorú žalobcovia poukazovali počas celého sporu

je, že v čase, kedy sa právni predchodcovia žalobcov ujali držby, to znamená, že tento pozemok
nie iba fakticky zabrali, je potrebné prihliadnuť najmä na to, že uhradili kúpne ceny, a to 1 500 Kčs
a 1 000 Kčs. Je potrebné vziať do úvahy, že v tom čase bola závažne narušená stabilita vlastníckych
vzťahov, neboli uznávané všetky princípy súkromného práva, právna úprava vlastníckych vzťahov bola
neprehľadná a v neposlednom rade, že národné výbory mali široké, faktické i zákonné oprávnenia

zasahovaťdovlastníckychvzťahovpodľa zákonač.65/1951Zb.oprevodochnehnuteľnostíaonájmoch
poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Poukazoval aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
dňa 14. 11.2018, ktorý považuje taký výklad ustanovenia § 134 OZ za správny, ktorý podporuje zákonnú
intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom a výklad,
ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom nemôže byť považovaný za

ústavne konformný. K tomu názoru sa priklonil aj Veľký senát NS SR v rozhodnutí IV. Cdo/1/2024 zo
dňa 15.5.2024. Aj v súčasnosti je predmetný pozemok užívaný tak, ako si k nemu usporiadali právne
vzťahy právni predchodcovia sporových strán. Žalobcovia v odvolacom návrhu žiadali, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16.K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný s tým, že odvolanie považuje za nedôvodné, pretože súd
prvej inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými tvrdeniami sporových strán, vec správne právne
posúdil, považuje teda rozhodnutie za vecne správne a ako také ho navrhuje odvolaciemu súdu v celom
rozsahu potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Vytkol žalobcom koncipovanie odvolania
vzhľadom na usporiadanie odsekov, a to sťažuje prepájať jeho vyjadrenia s ich tvrdeniami. Poukázal

však na to, že od počiatku sporu namietal, že žalobcovia svoj nárok nevedia oprieť o jednoznačný
zákonný inštitút, ale vytvárajú rôzne neobvyklé právne konštrukty a skutkový stav modelujú tým
spôsobom, aby si vytvorili aspoň minimálnu šancu na úspech v tomto spore. Aj preto skutkové tvrdenia
upravovali v priebehu sporu. V samotnej žalobe uvádzajú, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli
sporný pozemok do tzv. zákonného majetkového spoločenstva manželov, neskoršie do BSM, ale aj

toto tvrdenie je v protiklade s ich ostatnými tvrdeniami a hlavne so zisteným skutkovým stavom.
D. F. G. L. I. XXXX a právna predchodkyňa žalobcov p. M. B. a p. A. B. uzavreli manželstvo až
v roku XXXX. Kúpna cena mala pritom byť uhradená v roku XXXX. Žalobcovia dosiaľ ani len netvrdili
a neuniesli ani dôkazné bremeno v tomto smere, kedy mali predmetnú nehnuteľnosť nadobudnúť ichprávni predchodcovia, keďže manželstvo uzavreli D. I. po smrti D. F., a teda je nereálne, aby spornú
nehnuteľnosť do majetkového spoločenstva, prípadne do BSM. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že k uzavretiu žiadnej kúpnej zmluvy so D. F. nemohlo dôjsť za žalobcami opísaných podmienok. Zákon

nikdy nepripúšťal prevod vlastníckeho práva na základe ústnej kúpnej zmluvy a bol vždy k prevodu
nevyhnutný zápis do katastra nehnuteľností, resp. do pozemkovej knihy pri prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam sa vždy vyžadoval úradne overený podpis scudziteľa. Ak žalobcovia poukazovali
vo svojom odvolaní na nesprávnosť úvah súdu prvej inštancie v bodoch 68., 69., 77., 78., 82. a 84.
odôvodnenia rozsudku, súd práve v týchto bodoch pripúšťal a skúmal aj iné alternatívy, ktoré by mohli

svedčať v prospech žalobcov, no nakoniec dospel k záveru, že z tvrdených dokázaných skutočností
nemožno vyvodiť záver, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie sa tiež zaoberal možnosťou, či mohlo dôjsť k vydržaniu
sporného pozemku a správne uzavrel, že právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľní.
Trval na tom, že k uzatvoreniu žiadnej kúpnej zmluvy medzi D. F. a právnymi predchodcami žalobcov
nedošlo. Žalobcovia a ani ich právni predchodcovia sa nikdy k uvedenej nehnuteľnosti ani nesprávali

ako k vlastnej, vždy vedeli, že táto im nepatrí a daň za predmetnú nehnuteľnosť vyplatil iba žalovaný.
Nikdy v priebehu rokov sa nestalo, aby bol upozorňovaný zo strany obce, že za predmetnú nehnuteľnosť
je už daň zaplatená niekým iným. Nemôže obstáť argument žalobcov, že predmetná časť sporného
pozemku bola vysporiadaná už v roku XXXX, o čom má svedčať skutočnosť, že predmetný pozemok
nebol súčasťou dedičstva po nebohom D. F.. Žalovaný predložil súdu uznesenie Okresného súdu

Košice I vydaného prostredníctvom notárky O. H. M. B. sp.zn. 22D/395/2017, Dnot 144/2017 zo dňa
30.11.2018, predmetom ktorého je aj časť sporného pozemku a túto po nebohom D. F. zdedil výhradne
on. Na základe uvedeného je nepochybné, že žalobcovia ani len nemôžu oprávnene tvrdiť, že vlastnícky
vzťah k pozemku mal byť prevedený na ich právnych predchodcov. Navyše je veľmi dôležité poukázať
na to, že v čase úmrtia D. F. mala M. B. XX rokov, t.j. bola neplnoletá. Žalobcovia vždy vedeli, že

sporný pozemok je vo vlastníctve tretích osôb. Žalobca A. B. nadobudol časť pozemku kúpou, keď
podľa LV č. XXXX, vedenom pre kat. úz. B. K. L. tento kúpil podiely o veľkosti 5/32, 1/32, 1/32
a 2/8 v roku 2019, konkrétne napríklad od O. Q. za kúpnu cenu 120.000 €, ktorá žalovanému tiež
ponúkla ako podielovému spoluvlastníkovi tento podiel na predaj. Tiež je nespochybniteľné, že sa snažili
predmetnú situáciu riešiť už v roku 2022 no bezúspešne, pričom žiaden zo žalobcov nespochybňoval

jeho vlastnícke právo, dojednávala sa viac-menej len kúpna cena za časť pozemku o ktorú majú
záujem.Nesúhlasilsožalobcamiaúplnesastotožnilsprávnymposúdenímsporusúdomprvejinštancie,
pretože dáva odpovede na všetky otázky, ktoré boli v spore sporné. Žalobcovia svoje nároky neopierajú
ani o žiadne zákonné ustanovenia, čo je logické, keďže ich tvrdenia nemajú oporu v zákone. Ak
žalobcovia polemizujú s tým, čo by bolo ak by bolo, t.j. že ak by skutočne neexistovala ústna kúpna

zmluva so D. F., tak by právnym predchodcom žalobcov nič nebránilo uzavrieť v roku 1963 kúpnu
zmluvu s vtedajšími právnymi predchodcami žalovaného. Uvedená polemika je právne irelevantná
a svedčí skôr v prospech žalovaného ako v prospech žalobcov. Je evidentné, že žiaden jeho predok
– právny predchodca nesúhlasil s uzatvorením kúpnej zmluvy, preto tento podiel nadobudol dedením
práve žalovaný. Argument žalobcov, že ak by kúpna zmluva so D. F. neexistovala, nemohli by dostať

rozhodnutie o povolení novostavby rodinného domu a nebola by spísaná zápisnica Radou MNV L. B.
K. L. 28.4.1994 nie je úplne pravdivé a je zavádzajúce. Predmetné rozhodnutia vôbec neboli viazané
na vlastníctvo k pozemku, no ak by aj boli, tvrdená kúpna zmluva v ústnej podobe mala v tom čase
rovnako právnu silu ako žiadna zmluva, keďže v roku XXXX bol D. F. už XX rokov mŕtvy a nemohol pred
týmito orgánmi potvrdiť jej existenciu. Súd prvej inštancie komplexne posúdil všetky možnosti spôsobu

nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami a správne vyhodnotil, že k prevodu vlastníckeho práva
nemohlo dôjsť. Žalobcovia sa k vlastníctvu o pozemku pokúšali dostať opakovane, na čo poukazoval
žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie raz určovacou žalobou, raz pokusom o vydržanie
a obidva tieto pokusy skončili neúspešne. Záverom uviedol, že ak sa odvolávajú žalobcovia na nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/2015 zo dňa 14.11.2018, tak tento s týmto sporom vôbec nesúvisí,

nakoľko žalobcovia ani ich právni predchodcovia neboli nikdy dobromyseľní a oprávnenými držiteľmi
nehnuteľnosti, o čom svedčí už aj to, že sa neustále snažili s právnymi predchodcami žalovaného
vysporiadať sporný pozemok. Celý čas vedeli, že predmetná nehnuteľnosť nie je v ich vlastníctve
a uvedené si ani nemohli myslieť, o tom svedčí aj to, že podiely na predmetnom pozemku si kupovali
od tretích osôb ako aj skutočnosť, že skôr už iniciovali konanie o určenie vlastníckeho práva, či konanie

o vydržaní nehnuteľnosti, ale tieto sa neskončili tak, aby došlo k zmene vlastníckeho práva oproti
súčasnému stavu, t.j. že žalovaný je naďalej podielovým spoluvlastníkom v takom podiele, ako je
zapísaný. Odmietol tvrdenie žalobcov, že jeho právni predchodcovia prevzali akúkoľvek kúpnu cenu zasporný pozemok. Právni predchodcovia žalovaného toto stále odmietali, a to vyplýva aj z vykonaného
dokazovania.

17.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúdprejednalodvolaniežalobcovakopodanévčas,oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania podľa ust. §
385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov a vo veci rozhodol. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach
dňa 5.4.2026, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli

Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP
a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

18.Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné, rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19.Žalobcovia použili v odvolaní odvolacie dôvody podľa v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie
pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania
nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané

alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k
logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v
konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §

192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

20.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a tomu predchádzajúcemu procesného
postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa zásad
vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery, správne vec právne posúdil, pričom rozsudok

aj náležite v zmysle § 220 CSP odôvodnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery, zistenia súdu
prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou. Dôvody rozsudku sú podrobné, presvedčivé a

zákonu zodpovedajúce, a odvolací súd na ne odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalobcov už boli
predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú
spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

21.Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ako
je už vyššie uvedené, odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie a len
na zdôraznenie správnosti uvádza:

22.Aj odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie považuje za absolútne nepravdepodobné,
že by právni predchodcovia žalobcov uzavreli kúpnu zmluvu na sporný pozemok, podiel so D. F., keď
údajne kúpu dohodli predtým než G., R. A. I. XXXX a kúpnu cenu mali zaplatiť až XX rokov po jehosmrti v roku XXXX. Je tiež nepravdepodobné, že by v prípade, že so D. F. dohodli kúpu predmetného
pozemku – jeho podielu, bola dohodnutá doba zaplatenia kúpnej ceny až po jeho smrti XX rokov. Po
jeho smrti L. I. XXXX K. od D. F. žiadnou zmluvou sporný pozemok nadobudnúť, pretože v tom čase

nežil, nemal právnu subjektivitu a nebolo preukázané ani to, že by to odkupovali od jeho manželky N.
F.. Napokon ani zaplatenie údajnej kúpnej ceny 1.000 Kčs N. F. v konaní riadne preukázané nebolo.

23.Celé dokazovanie nasvedčuje tomu, že k žiadnej ani ústnej kúpnej zmluve nedošlo, nedošlo ani
k písomnej kúpnej zmluve, o čom svedčí späťvzatie žaloby v konaní o určenie vlastníckeho práva

vedeného na súde pod sp.zn. 24C/229/2014 Okresného súdu Košice I. Odvolací súd sa stotožňuje aj
s logickým záverom súdu prvej inštancie o tom, že keď v roku 1963 kupovali spoluvlastnícky podiel
riadnou kúpnou zmluvou, ktorá mala všetky náležitosti od N. K., po celý čas vedeli, že podiel D. F. im
nepatrí.

24.Ani skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaného mlčky znášali zabratie pozemku, ktorý bol

v ich spoluvlastníctve neznamená, že žalobca preukázal nejaký nadobúdací titul, či už darovanie,
vžiadnomprípadenepreukázalaniprevodpredmetnéhopozemkusvlastníckymiúčinkami.Ovlastníctve
spoluvlastníckeho podielu D. F., t.j. časti pozemku, ktorý je sporný, nesvedčia ani rozhodnutia bývalého
národného výboru, a to Obvodného národného výboru v Košiciach č. Výst. 210/31/1978 zo dňa
1.9.1978, ale ani o povolení novostavby rodinného domu zo dňa 1.11.1963. V uvedenom rozhodnutí

opovolenínovostavbyabsolútneneurčitáajvýmerapozemkuavtomtotrebadaťzapravdužalovanému.
V neposlednom rade odvolací súd konštatuje, že žalobcom nemožno priznať vlastnícke právo k podielu
D. F. titulom kúpnej zmluvy, pretože nebola preukázaná kúpna zmluva, ktorá by bola spôsobilá na prevod
tohto podielu (písomná forma).

25.V súvislosti so žiadaným vydržaním odvolací súd uvádza, že nemal pochybnosti o závere súdu prvej
inštancie o neoprávnenosti držby, je preto nedôvodná námietka žalobcov, že bolo potrebné v zmysle
§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladať, že je držba oprávnená. Odvolací súd považuje
za potrebné ešte dodať, že judikatúra nevylučuje vydržanie aj spoluvlastníckeho podielu, avšak v tom
prípade, ak ide o pozemok v spoluvlastníctve, ktorý v podstate nie je ohradený a spoluvlastnícke

podiely sú ideálne. V prípade však, že došlo k ohradeniu pozemku a presne tú časť pozemku užíva
jeden zo spoluvlastníkov, ktorý považuje túto časť pozemku za výlučne svoju, tak petit žaloby by mal
byť špecifikovaný parcelným číslom, v tomto prípade zrejme novovytvorenou parcelou geometrickým
plánom o riadnej výmere a zakreslenej v geometrickom pláne.

26.Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno určiť, že do dedičstva po zomrelom A. B., I. B. a po
zomrelej M. B., I. A., patria žiadané podiely predmetnej nehnuteľnosti ani titulom kúpnej zmluvy, ani
titulom vydržania, preto rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd ako vecne správny potvrdil vrátane
súvisiaceho výroku o trovách konania.

27.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli so svojím odvolaním úspešní, preto má úspešný žalovaný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2

poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).