Uznesenie – Vydržanie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26Co/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324203259
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8324203259.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci navrhovateľky: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Margita Medveczká, advokátka
so sídlom Drotárska cesta 68, 811 02 Bratislava, proti odporcom: 1. E. F., 2. G. F., obaja zastúpení:
Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 3555/36, IČO: 17 335 345, 3. Lesy Slovenskej republiky,

štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 4. Slovenský
pozemkový fond, so sídlom Búdková 3555/36, IČO: 17 335 345, v konaní o potvrdenie vydržania,
o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č.k. 7Vyd/3/2024 – 135 zo dňa
28.05.2025 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
uznesením zamietol návrh navrhovateľky na začatie konania o potvrdení vydržania.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala
rozhodnutia o tom, že nehnuteľnosti vedené katastrálnym odborom Okresného úradu Medzilaborce, pre
katastrálne územie H., Obec H., Okres B.: na liste vlastníctva č. XXX ako parcely registra „E", č. XXX
orná pôda o výmere 33 006 m2, č. XXX orná pôda o výmere 18 901 m2, č. XXX orná pôda o výmere 18

873 m2, č. XXX orná pôda o výmere 1 453 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 6 331 m2, č. XXX
trvalý trávny porast o výmere 4 351 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 6 123 m2, č. XXX orná
pôda o výmere 9 378 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 13 256 m2, a to pod poradovým číslom
XX v podiele 270/5400 a pod poradovým číslom XX v podiele 270/5400 nadobudla vydržaním.
Súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol uznesením č.k. 7Vyd/2/2021 – 8 zo dňa 8.12.2021
s tým, že navrhovateľka nepreukázala spôsob uchopenia sa držby, titul držby pred rokom 2020

a dátum, od ktorého v dobrej viere nehnuteľnosti užíva. Predmetné uznesenie bolo na základe odvolania
navrhovateľky potvrdené odvolacím súdom, č.k. 9Co/9/2022 – 26 zo dňa 20.10.2022. Proti tomuto
uzneseniu podala žalobkyňa dovolanie, v rámci ktorého dovolací súd zrušil rozhodnutie krajského
aj okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu absencie poučovacej
povinnosti vo vzťahu k navrhovateľke a s tým súvisiace porušenie povinnosti zistiť skutočný stav veci
(ust. § 35 CMP).

Riadiac sa pokynmi dovolacieho súdu prvoinštančný súd navrhovateľku uznesením č.k. 7Vyd/3/2024-78
zo dňa 16.01.2025 v spojení s uznesením č.k. 7Vyd/3/2024-88 zo dňa 06.02.2025 vyzval na doplnenie
návrhu na začatie konania.
Podanie návrhu odôvodnila navrhovateľka tým, že osoby zapísané na LV č. XXX, k. ú. H., pod
poradovým č. 24 a č. 25 sú jej prastarí rodičia E. F. (1888 - 1969) a G. F., I. J. (1891 - 1963), ktorí
predmetné nehnuteľnosti nadobudli v roku 1938 a 13.10.1943 ich darovali svojmu synovi - starému

otcovi navrhovateľky E. F. (1914 - 1995). Od uvedeného dátumu tieto nehnuteľnosti v uvádzaných
podieloch užíval v dobrej viere starý otec navrhovateľky ako svoje vlastné. Po smrti starého otca všetkyjeho nehnuteľnosti zdedili jeho synovia - K. A. F. (otec navrhovateľky) a E. F. (strýko navrhovateľky),
ktorí previedli vlastnícke právo ku všetkým ich nehnuteľnostiam v k. ú. H. na navrhovateľku. Táto až
v súčasnosti, po kontrole jej vlastníckych práv, zistila, že v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaná ako

vlastníčka vyššie označených nehnuteľností v uvádzaných podieloch, ale sú tam zapísaní jej prastarí
rodičia, čo nezodpovedá reálnemu stavu. Uviedla, že keďže ako vlastníci podielov pod XX E. XX na
LV č. XXX, k. ú. H., sú naďalej vedení jej prastarí rodičia, neboli predmetné nehnuteľnosti zahrnuté do
dedičského konania po jej starom otcovi a následne nemohli byť ani súčasťou zmlúv, ktorými ona od
otca a od strýka nadobudla vlastníctvo. K vydržaniu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam došlo

podľa navrhovateľky dňa 13.10.1953. Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nebolo nikým rušené.
Považuje sa za vlastníčku týchto nehnuteľností, ktoré má v skutočnej držbe a užíva ich ako vlastníčka.
Poukázala na rozsudok Okresného súdu v Humennom č. k. 8C 1142/86 zo dňa 04.03.1987, v ktorom
sa táto darovacia zmluvu spomína, a všetci účastníci konania, ktorí mohli byť týmito právami dotknutí,
toto vlastnícke právo starých rodičov bez výhrad uznali. Predložila aj čestné vyhlásenia svojho, otca,
strýka, a dvoch ďalších susedov.

Z kópie PKV č. XX mal súd prvej inštancie za preukázané, že prastarí rodičia navrhovateľky na
základe vkladu ich vlastníckeho práva dňa 15.02.1938 sa stali podielovými spoluvlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti, a to každý v podiele vo výške 1/20.
Z dokladov predložených navrhovateľkou súd prvej inštancie zistil, že jej zomrelý starý otec E. F. s
manželkou B. podali dňa 25.11.1986 Okresnému súdu Humenné žalobu o určenie vlastníckeho práva

k parcele EN XXX - dvor o výmere 795 m2, EN XXX - záhrada o výmere 825 m2, ktoré boli súčasťou
parciel mpč. XX E. XX/X, zapísaných v PKV č. XX E. XX, katastrálne územie H., parcely EN XXX -
záhrada o výmere 390 m2, ktorá bola súčasťou parcely mpč. XXX zapísanej v PKV č. XXX katastrálne
územie H.. Súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. Vlastnícke právo starých rodičov však bolo určené iba
k pozemkom, ktoré boli pôvodne zapísané na PKV č. XX, XX E. XXX, katastrálne územie H., pričom

titulom nadobudnutia bola darovacia zmluva z roku 1943, teda právny titul od ktorého aj navrhovateľka
odvodzuje svoje vlastnícke právo.
Prvoinštančný súd konštatoval, že aj keby súd pripustil záver, že predmetom darovacej zmluvy z roku
1943 boli aj podiely na pozemkoch vo vlastníctve prastarých rodičov navrhovateľky zapísané na PKV
XX, teraz LV č. XXX, katastrálne územie H., tak vlastnícke právo k týmto podielom by svedčilo starým

rodičom navrhovateľky. A za takéhoto skutkového stavu by bolo na mieste podanie žaloby o určenie, že
predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po starých rodičoch navrhovateľky.
Súd prvej inštancie uzavrel, že navrhovateľka vôbec neuviedla a už vôbec nepreukázala okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva, teda tzv. uchopenie sa držby. Neuviedla, na základe
akého právneho titulu jej rodičia a potom aj ona sama predmetné nehnuteľnosti začali užívať, teda vstup

do držby na základe nejakého právneho dôvodu.
Z uvedených dôvodov preto neboli splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia a preto súd
prvej inštancie návrh v celom rozsahu zamietol.

2. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)

CSP a ust. § 62 ods. 1 CMP. V odvolaní zhrnula všetky svoje doterajšie tvrdenia o oprávnenosti držby
a poukázala na predložené dôkazy. Poukázala na to, že je nesporné, že tieto nehnuteľnosti užíva ona
a jej právni predchodcovia od roku 1943 nepretržite v presvedčení, že sú darom od prastarých rodičov,
pričom ich držba nebola nikým rušená. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), v spojení s ust. 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu podľa zásad
uvedených v § 62 a nasl. CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že

odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

4. Konanie o potvrdení vydržania, resp. uznesenie, ktorým sa vydržanie potvrdí, je obligatórnym
predpokladom pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a to aj napriek tomu, že
rozhodnutie súdu má v konaní o potvrdení vydržania len deklaratórne účinky. To znamená, že len

potvrdzuje, že k vydržaniu príslušného práva došlo už skôr splnením všetkých predpokladov vydržania
u oprávneného držiteľa.
Podľa § 134 Občianskeho zákonníka je predpokladom vydržania a) oprávnenosť držby, b) spôsobilý
predmet, c) nepretržitosť držby a d) dĺžka doby držby. Len ich súčasným splnením dochádza koriginárnemu nadobudnutiu práva priamo zo zákona (ex lege) a súdne rozhodnutie, ktorým sa vyhovie
návrhu na začatie konania, je len garanciou, že vydržanie prebehlo v súlade so zákonom.
Konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní vyzývacieho

uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh
zamietne ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma či
navrhovateľosvedčilsplneniepredpokladovvydržania.Vychádzapritomzopísaniaskutkovýchokolností
navrhovateľom v návrhu a ním označených, predložených dôkazov. Už v tomto štádiu konania má
súd preto povinnosť skúmať, či navrhovateľ osvedčil splnenie predpokladov vydržania. Pre úvahu

súdu o tom, či návrh na začatie konania zamietne alebo nie, budú rozhodujúce skutočnosti tvrdené
v návrhu na začatie konania a predložené listinné dôkazy. Ak je z nich už na prvý pohľad zrejmé, že
navrhovateľ nemohol nadobudnúť tvrdené právo vydržaním, je dôvod na to, aby súd návrh na začatie
konania zamietol. Ak má súd pochybnosti o správnosti tvrdení navrhovateľa, môže vyzvať navrhovateľa,
aby označil ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

vydržaním. Zákon tiež dáva súdu právo, aby na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa vykonal
potrebné šetrenia sám.

5. V predmetnej veci v prvej fáze konania súd prvej inštancie uznesením č.k. 7Vyd/2/2021 – 8 zo dňa
8.12.2021, ktoré bolo potvrdené uznesením odvolacieho súdu č.k. 9Co/9/2022 – 26 zo dňa 20.10.2022,

návrh navrhovateľky na potvrdenie vydržania zamietol. Dovolací súd uvedené rozhodnutie zrušil s tým,
že hmotnoprávne posúdenie by bolo možné považovať za vecne správne, pokiaľ by samotné konanie
nebolo zaťažené procesnou vadou, a to absenciou poučovacej povinnosti (v súlade s ust. § 359e ods.
1 CMP) vo vzťahu k navrhovateľke a s tým súvisiace porušenie povinnosti zisťovať skutočný stav veci.
Po zrušení a vrátení veci prvoinštančný súd v zmysle pokynov dovolacieho súdu vyzval navrhovateľku,

aby označila dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnila predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním a poučil ju o okruhu účastníkov konania
v zmysle § 359c ods. 2 CMP. Prvoinštančný súd zisťoval skutočný stav veci pripojením spisu sp. zn.
8C/1142/1986 a dopytom na Okresný úrad Medzilaborce, katastrálny odbor, pričom si vyžiadal kópiu
PKV č. XX a kópiu titulu nadobudnutia vlastníckeho práva č.d. XXXX/XXXX.

6. Podaným návrhom sa navrhovateľka domáha vydania potvrdenia o tom, že vydržala v návrhu
špecifikované nehnuteľnosti po svojich právnych predchodcoch (prastarých rodičoch), po E. F.
v spoluvlastníckom podiele 270/5400 a po G. F. v spoluvlastníckom podiele 270/5400. Oprávnenosť
svojejdržbyodvodzujeoddarovacejzmluvyuzavretejvr.1943,ktoroujejprávnipredchodcovia-prastarí

rodičia, mali označené nehnuteľnosti darovať svojmu synovi - starému otcovi navrhovateľky. Aktuálny
zápis v katastri nehnuteľnosti svedčí prastarým rodičom navrhovateľky ako spoluvlastníkom, každému
v podiele po 270/5400. Ide o pozemky pôvodne zapísané v PKV č. XX. Túto skutočnosť mal súd prvej
inštancie za nepochybne preukázanú. Žiadny ďalší prevod vlastníckeho práva, ani na základe tvrdenej
darovacej zmluvy z roku 1943, zapísaný nebol.

Po smrti starého otca navrhovateľky, ktorému mali byť nehnuteľnosti v roku 1943 darované, tieto
nehnuteľnostiužívaliotecastrýkonavrhovateľkystým,ževlastníckeprávonanichmaloprejsťdedením.
Následne v roku 2020 a 2021 mali otec a strýko navrhovateľky tieto nehnuteľnosti previesť na
navrhovateľku.

7. Darovacou zmluvou z roku 1943 navrhovateľka nedisponuje. Navrhovateľka preukazuje jej existenciu
rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 8C/1142/86 zo dňa 4.3.1987, v ktorom sa táto darovacia
zmluva spomína, a čestnými vyhláseniami svojho otca a strýka. Navrhovateľka v priebehu celého
konania tvrdila, že na základe tejto darovacej zmluvy sa jej starý otec ujal držby predmetných
nehnuteľností, a od tohto času ich dobromyseľne užíval ako vlastné a vo výkone jeho vlastníckych práv

nebol nikým rušený. Ohľadom absencie zápisu darovacej zmluvy do pozemkovej knihy navrhovateľka
poukazovala na neľahké časy, prebiehajúcu druhú svetovú vojnu a tragédiu v rodine.
K existencii darovacej zmluvy odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď rozsudkom
Okresného súdu Humenné sp. zn. 8C/1142/86 zo dňa 4.3.1987 možno mať jej existenciu za preukázanú,
stále zostáva nepreukázaný jej obsah. Zo spomínaného rozsudku je zrejmé iba to, že predmetom tejto

zmluvy mali byť parcely EN č.XXX vo výmere 795 m2, č. XXX vo výmere 825 m2 a č. XXX vo výmere
390 m2, ktoré má navrhovateľka v súčasnosti vo svojom výlučnom vlastníctve (vrátane parciel č. XXX
E.XXX),takakotovyplývaLVč.XXX,k.ú.H.. Žiadneinéparcely,ktorébymalibyťpredmetomdarovacej
zmluvy z roku 1943, z uvedeného rozsudku nevyplývajú.8. Tvrdenie navrhovateľky o tom, že nehnuteľnosti, resp. spoluvlastnícky podiel na nich, ktoré sú
predmetom tohto konania, boli v roku 1943 darované jej starému otcovi, tak zostali nepreukázané.
Nemožno preto prijať záver o tom, že starý otec navrhovateľky sa stal spoluvlastníkom nehnuteľností

na základe darovacej zmluvy. Ako správne poznamenal súd prvej inštancie, do úvahy by prichádzalo
vydržanie zo strany starého otca navrhovateľky, avšak zistený skutočný stav veci v tomto konaní nateraz
neumožňuje prijať ani takýto záver, najmä za stavu, že nebolo zistené, v akom rozsahu sa starý otec
navrhovateľky mal ujať držby predmetných nehnuteľností, nakoľko sa jedná o parcely v spoluvlastníctve
viacerých osôb. Pričom aj keby zistený skutočný stav veci teoreticky umožňoval dospieť k záveru

o vydržaní nehnuteľností starým otcom navrhovateľky, nebola by tým vyriešená otázka nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním u navrhovateľky.
Otec navrhovateľky sa v rámci čestného vyhlásenia (čl. 102 spisu) vyjadril, že predmetné podiely vlastnil
on a pred ním jeho predkovia. K tomu odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie nemožno považovať za
pravdivé, pretože otec navrhovateľky a ani jej starý otec tieto spoluvlastnícke podiely nikdy nevlastnili
(mohli ich iba užívať). Otec navrhovateľky sa taktiež vyjadril, že nesedí stav v katastri so skutočným

stavom, pričom zároveň ale uviedol, že jeho rodičia nedotiahli zápis do katastra z dôvodu, že bola ťažká
doba. K tomu odvolací súd uvádza, že na jednej strane otec navrhovateľky tvrdí nezhodu zapísaného
stavu so stavom skutočným, ale zároveň priznáva že k zápisu do katastra nedošlo.

9. Právnym dôvodom ďalšieho prechodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam malo

byť dedenie. Navrhovateľka v podanom návrhu na začatie konania uviedla, že po smrti jej starého
otca všetky jeho nehnuteľnosti zdedili jeho synovia – K. A. F. (otec navrhovateľky) a E. F. (strýko
navrhovateľky).
Odvolací súd si v súlade s princípom materiálnej pravdy na základe ust. § 68 v spojení s ust. §
359e ods. 3 CMP vyžiadal dedičský spis po poručiteľovi E. F., nar. X.XX.XXXX, zomr. X.X.XXXX

a zistil, že okrem otca a strýka navrhovateľky ako dedičia po E. F. – starom otcovi navrhovateľky –
účastníkmi dedičského konania ako dedičia boli aj B. F. (manželka) a dcéry B. L. a E. M.. Po vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov dedičia uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, podľa
ktorej polovicu rodinného domu č. X v obci H., polovicu pozemku, na ktorom je dom postavený KN č.
XXX, záhradu KN č. XXX, záhradu KN č. XXX a záhradu mpč. XX v podiele 108/288 nadobudli synovia

poručiteľa - K. A. F. (otec navrhovateľky) a E. F. (strýko navrhovateľky), každý v 1, bez povinnosti vyplatiť
ustupujúcich dedičov.

10. V rokoch 2020 a 2021 mali otec a strýko navrhovateľky previesť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam na navrhovateľku. Týmto okamihom sa navrhovateľka mala ujať držby predmetných

nehnuteľností. Navrhovateľka napriek výzve súdu označiť dôkazy, z ktorých vyplýva, že splnila
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním súdu nepredložila žiadnu zmluvu, na
základe ktorej na ňu malo byť prevedené vlastnícke právo, neuviedla, kedy bola uzavretá, ani
nešpecifikovala nehnuteľnosti, ktoré mali byť jej predmetom. Navrhovateľka len všeobecne uviedla, že
jej otec a strýko na ňu previedli všetky nehnuteľnosti, ktoré užívali v katastrálnom území obce H..

11. Vydržanie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto oprávnený držiteľ
neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva svojho predchodcu. V prejednávanej
veci posledný známy a právne perfektný titul nadobudnutia vlastníckeho práva – rozhodnutie
pôdohospodárskeho a veterinárneho odboru č. XX/XXXXXX svedčí v prospech prastarých rodičov

navrhovateľky. Následne mali nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy prejsť do vlastníctva starého
otca navrhovateľky, potom dedím na jeho synov - otca a strýka navrhovateľky a napokon darovacou
zmluvou na navrhovateľku. Navrhovateľka sa teda domáha potvrdenia vydržania cez tri generácie. So
skúmaním splnenia podmienok vydržania je potrebné začať u toho, kto sa potvrdenia nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním domáha, t.j. v danej veci u navrhovateľky.

Pre potvrdenie vydržania je potrebné mať za preukázanú samotnú držbu veci, jej oprávnenosť a dĺžku.
V prejednávanej veci navrhovateľka tvrdí, že držby sa ujala v roku 2020 a 2021, kedy na ňu jej otec a
strýko mali previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré vlastnili v obci Sukov s tým, že mali za
to, že predmetom týchto prevodov bol aj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom
tohto konania.

Z internetového portálu katastra nehnuteľností odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa stala výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k.ú. H., a to záhrad - parc. č. XXX, XXX, XXX, XXX,
zastavanej plocha a nádvoria - parc. č. XXX a rodinného domu súp. č. X postaveného na parcele č.
XXX, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.9.2020 a zo dňa 16.9.2021, a taktiež spoluvlastníčkounehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX v rôznych spoluvlastníckych
podieloch.

V tomto čase, t.j. v roku 2020 a 2021 sa navrhovateľka mala ujať držby nehnuteľností, ktorých potvrdenia
nadobudnutia vlastníckeho práva sa domáha v tomto konaní. Je zrejmé, že ku dňu rozhodnutia
prvoinštančného súdu navrhovateľka nesplnila minimálne jednu zo základných podmienok vydržania,
a to uplynutie 10 – ročnej vydržacej doby. Na to, aby bolo možné túto podmienku považovať za splnenú,
bolo by nutné započítať do držby navrhovateľky aj držbu jej právnych predchodcov, od ktorých držbu

„prevzala“, t.j. jej otca a strýka. V oboch prípadoch, t.j. u navrhovateľky, ako aj u jej otca a strýka, by ale
muselo byť preukázané, že ide o držbu oprávnenú. Z tohto dôvodu je potrebné v prvom rade skúmať
oprávnenosť držby u otca a strýka navrhovateľky, nakoľko pokiaľ by už títo neboli dobromyseľní, je
prípadná dobromyseľnosť u navrhovateľky bezpredmetná (nebolo by možné do jej oprávnenej držby
započítať držbu jej právnych predchodcov).

12. Pod oprávnenou držbou možno rozumieť držbu dobromyseľnú (lat. bonae fidei possessio).
Rozlišujúcim kritériom toho, či ide o oprávnenú alebo neoprávnenú držbu, je existencia dobromyseľnosti
držiteľa. Dobromyseľnosť, resp. dobrá viera odráža psychickú stránku držiteľa, ktorý sa domnieva, že
mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti to tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že presvedčenie držiteľa je opodstatnené (musí trvať po celú

vydržaciu dobu). Oprávnená držba znamená, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
v tom, že mu vec alebo právo patrí. To sa však neposudzuje podľa subjektívneho presvedčenia, ale
dobromyseľnosť sa musí posudzovať z objektívneho hľadiska. O dobromyseľnosť ide vtedy, ak držiteľ
drží vec v omyle, že mu patrí a navyše musí ísť o ospravedlniteľný omyl, t.j. taký, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na

okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.

13.Najvyššísúdvrozhodnutísp.zn.1VCdo/1/2024zodňa13.5.2024,publikovanomvZbierkestanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 15/2024 vyslovil názor, že: „Neexistencia alebo neplatnosť právneho
titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že

mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej
viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj
naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby

(R 45/1986). ... Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely
vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť
(iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode
s názorom ústavného súdu (bod 12.3.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom

nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je
preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“
V citovanom rozhodnutí najvyšší súd prijal záver, že platný právny titul nie je predpokladom

dobromyseľnosti, ale je len jedným z dôkazov preukazujúcich jeho dobromyseľnosť, a vrátil sa k
interpretácii, kde menej formálne nedostatky pri nadobudnutí nehnuteľností nemusia automaticky
znamenať stratu dobromyseľnosti, ak držba bola inak pokojná, nepretržitá a držiteľ mal dôvod domnievať
sa, že sa stáva vlastníkom (napr. na základe kúpnej zmluvy a úhrady kúpnej ceny).
Dobromyseľnosť, ako jeden z predpokladov vydržania, je potrebné dostatočným spôsobom preukázať.

V zmysle záverov najvyššieho súdu uvedených v citovanom rozhodnutí nie je potrebné, aby držiteľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia.
Právny titul nadobudnutia je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť nadobúdateľa.

14. Otec a strýko navrhovateľky sa mali držby ujať po smrti ich otca E. F. (1914 - 1995). Z osvedčenia

o dedičstve Okresného súdu Humenné sp. zn. 14D 374/95 zo dňa 9.9.1997 odvolací súd zistil,
že z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov do dedičstva patrí: polovica
rodinného domu č. X v obci H., polovica pozemku, na ktorom je dom postavený KN č. XXX vo výmere795 m2, záhrada KN č. XXX o výmere 390 m2, záhrada KN č. XXX o výmere 825 m2, nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXX.
Pozostalej manželke poručiteľa z majetku v BSM patrí polovica rodinného domu č. X v obci H., polovica

pozemku, na ktorom je dom postavený KN č. XXX vo výmere 795 m2, záhrada KN č. XXX o výmere
390 m2, záhrada KN č. XXX o výmere 825 m2, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX.
Účastníkmi konania o dedičstve boli B. F. (manželka poručiteľa), A. F., E. F. (synovia poručiteľa) a B.
L. a E. M. (dcéry poručiteľa). Dedičia uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, v zmysle ktorej polovica
rodinného domu č. X v obci H., polovica pozemku, na ktorom je dom postavený KN č. XXX vo výmere

795 m2, záhrada KN č. XXX o výmere 390 m2, záhrada KN č. XXX o výmere 825 m2, nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXX, parcela mpč. XX záhrada o výmere 1356 m2 v podiele 108/288 nadobúdajú
A. F. a E. F., obaja po 1 k spoluvlastníckemu podielu poručiteľa, bez povinnosti vyplatiť ustupujúcich
dedičov. Predmetom dohody bol aj dlhopis FNM, ktorý nadobudol A. F..

15. Na základe takto uzavretej dohody o vyporiadaní dedičstva mali právni predchodcovia navrhovateľky

za to, že zdedili aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. V osvedčení o dedičstve je však
jasne uvedené, čo patrí do dedičstva, pričom nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v predmete dedičstva
zahrnuté nie sú. Na preukázanie dobromyseľnosti pri nadobudnutí držby nepostačuje len tvrdenie
nadobúdateľa o tom, že bol presvedčený, že nadobúda určitú vec, ktorá má byť predmetom vydržania,
ale je potrebné uviesť aj ďalšie okolnosti opodstatňujúce vnútorné presvedčenie nadobúdateľa o jeho

dobromyseľnosti. Preto ani v prejednávanej veci, len tvrdenie právnych predchodcov navrhovateľky
o tom, že boli presvedčení, že dedením nadobudli aj vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom tohto konania, bez ďalšieho, nepostačuje na preukázanie oprávnenosti ich držby, a to o to
viac, že ani samotný poručiteľ nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a tieto nehnuteľnosti neboli
v dedičskom konaní prejednávané. Právni predchodcovia navrhovateľky sa nemohli dobromyseľne

domnievať, že po poručiteľovi zdedili niečo, čo ani on sám nevlastnil.
Vnútorné presvedčenie nadobúdateľa je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za
ktorých sa nadobúdateľ držby ujal. V osvedčení o dedičstve, od ktorého právni predchodcovia odvodzujú
svoju držbu a dobromyseľnosť, je však jednoznačne uvedené, čo je predmetom dedičstva, ktorý z
dedičov nadobúda ktoré nehnuteľnosti a v akom podiele, pričom nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX

tam uvedené nie sú. Navyše, napriek uzatvorenej dohode o vyporiadaní dedičstva, ako ďalší dedičia do
úvahy stále prichádzali ďalšie tri osoby, ktoré si na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania,
mohli robiť nároky, ak by o nich vedeli (napr. mohli sa domáhať, že patria do dedičstva po poručiteľovi).
Ustupujúci dedičia súhlasili s dedičskou dohodu v znení, v akom bola schválená, s tým, že dohoda
sa vzťahuje len na majetok v nej vyslovene uvedený. Vo vzťahu k týmto dedičom nemožno konanie

nadobúdateľov, ktorí sa po skončení dedičského konania ujali držby nehnuteľností vo väčšom rozsahu,
ako znela dedičská dohoda, považovať za poctivé.

16. Právni predchodcovia navrhovateľky sa po smrti svojho otca mohli ujať držby len fakticky. Za
právny titul nadobudnutia držby v tomto prípade preto nemožno považovať ani osvedčenie o dedičstve,

a to z dôvodu, že v ňom nie sú obsiahnuté nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania.
V danej veci teda absentuje titul vstupu do držby, ktorého nedostatok síce nezapríčiňuje neoprávnenosť
držby, ale v zmysle citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je jedným z dôkazov preukazujúcich
dobromyseľnosť. Keďže dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateľky preukázaná nebola, a to
ani právnym titulom nadobudnutia, ani inými dôkazmi, nemožno ich držbu považovať za oprávnenú,

a preto ju nemožno započítať do vydržacej doby navrhovateľky. Rovnako z tohto dôvodu nie je potrebné
zaoberať sa oprávnenosťou držby samotnej navrhovateľky, nakoľko bez možnosti započítania držby
právnych predchodcov, navrhovateľka nesplnila jeden zo základných predpokladov vydržania, a to
nerušenú držbu počas obdobia 10 rokov.

17. K tvrdenému nepretržitému užívaniu nehnuteľností od roku 1943 právnymi predchodcami
navrhovateľky a ňou samotnou, odvolací súd poukazuje na to, že pre splnenie podmienok vydržania
nepostačuje akékoľvek užívanie, ale musí ísť o také užívanie, kedy držiteľ s vecou nakladá ako
s vlastnou v dobromyseľnom presvedčení, že je vlastníkom veci.
Z tvrdení navrhovateľky prednesených v priebehu celého konania nemožno vyvodiť záver o oprávnenej

držbe navrhovateľky a jej priamych právnych predchodcov, od ktorých mala navrhovateľka nadobudnúť
vlastnícke právo, t.j. jej otca a strýka.
Navrhovateľka taktiež viacnásobne konštatovala, že ona, resp. jej právni predchodcovia, predmetné
nehnuteľnosti riadne užívali a neboli nikým rušení, pričom ale vôbec neozrejmila, akým konkrétnymspôsobom mali byť tieto nehnuteľnosti užívané, keďže sa jedná o podielové spoluvlastníctvo, pričom
podiel jej právnych predchodcov zapísaných na LV č. XXX, k. ú. H., pod poradovým č. XX E. XX, je spolu
vo výmere X/XX-XXX k celku. Navrhovateľka v tejto súvislosti ani netvrdila, či existovala nejaká dohoda

podielových spoluvlastníkov o užívaní týchto nehnuteľnosti, resp., či v minulosti došlo k nejakej dohode
o ich užívaní, vzhľadom na jednotlivé podiely podielových spoluvlastníkov.

18. Navrhovateľka tvrdila, že vždy bola v presvedčení, že jej vec patrí, resp., že patrí jej právnym
predchodcom, s čím ale nemožno súhlasiť s ohľadom na skutočnosť, že ani ona, ani jej právni

predchodcovia (starý otec, resp. otec a strýko) neboli nikdy zapísaní ako vlastníci týchto nehnuteľností
a ako už odvolací súd konštatoval, nejednalo sa o výlučné vlastníctvo, ale o podielové spoluvlastníctvo,
v rámci ktorého nemožno konštatovať, že im patrí celá vec, resp., že im patrí nejaká vyčlenená časť z
podielového spoluvlastníctva, pokiaľ nedošlo k jeho vyporiadaniu.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne poukázal na to, že konaním o potvrdení

vydržania nie je možné obchádzať dedičské konanie, a aj keď sa javí, že prípadné dodatočné dedičské
konanie by bolo náročnejšie a časovo zdĺhavejšie, inštitút potvrdenia vydržania ho nemôže nahrádzať,
pretože dedenie je primárnym titulom prechodu vlastníckeho práva v prípade smrti fyzickej osoby.

20. Na základe vyššie uvedeného je preto správny záver súdu prvej inštancie o tom, že navrhovateľka

neosvedčila splnenie všetkých predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, najmä
dobromyseľnosť pri vstupe do držby svojich priamych právnych predchodcov, ako aj jej samotnej. Preto
neboli splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia.

21. Odvolací súd preto, s poukazom na vyššie uvedené dôvody, uznesenie súdu prvej inštancie ako

vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. O trovách konania odvolací súd s poukazom na ust. § 57 CMP nerozhodoval, keďže navrhovateľka
nepodala návrh na náhradu trov konania.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).