Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, March 13, 2026

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17Csp/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8126200091
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Lampartová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2026:8126200091.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

- 2 - 17Csp/2/2026

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobkyne: A. B., nar. 02.03..1950,
bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov
163/66, Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: 365.bank, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4,
811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o primerané finančné zadosťučinenie 594,36 EUR,
takto

r o z h o d o l :

- 2 - 17Csp/2/2026

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 220 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobuz a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc
z prisúdenej istiny s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

- 12 - 17Csp/2/2026

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 07.01.2026 domáhala od žalovaného zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 594,36 EUR. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17Csp/183/2024 bola ako žalobkyňa v postavení

spotrebiteľky úspešná v konaní o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného
obohatenia a určenie neprijateľnosti štyroch zmluvných podmienok. Rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 17Csp/183/2024 zo dňa 21.03.2025 súd určil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobrápôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.01.2016, ďalej
žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 94,36 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 94,36 EUR od 12.12.2024 do zaplatenia
a tiež určil neprijateľnosť štyroch zmluvných podmienok. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.

13CoCsp/16/2025 z 18.11.2025 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalobkyňa mala za to, že
je potrebné aplikovať zák. č. 250/2007 Z. z. a uviedla, že si ako spotrebiteľka uplatňuje primerané
finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v uvedenom
základnom súdnom konaní. S poukazom na funkcie PFZ mala za to, že výška PFZ nemôže maťlen symbolický význam, nakoľko PFZ v symbolickej výške nemôže byť primeraným ani spravodlivým.
Do pozornosti dala, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia v našom právnom
poriadku, pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme, ako jediného prostriedku.

Voľná úvaha súdu pri určení výšky PFZ by mala vychádzať z intenzity porušenia spotrebiteľského
práva zo strany dodávateľa. PFZ vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti si uplatnila
vo výške 100 EUR, vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu vo výške 94,36 EUR (čo predstavuje
sumu, o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil) a vo vzťahu k štyrom judikovaným
zmluvným podmienkam si uplatnila PFZ vo výške 100 EUR za každú zmluvnú podmienku, t.j. spolu

400 EUR. Pri výške PFZ vo vzťahu k neprijateľným zmluvných podmienkam poukázala na rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/4/2025 zo dňa 29.05.2025 a sp. zn. 22CoCsp/8/2025 zo dňa
09.06.2025, z ktorých vyplýva, že PFZ by nemalo byť nižšie ako 100 EUR. K zmluvnej podmienke podľa
výroku III. rozsudku v základnom konaní, z ktorej vyplývali peňažné záväzky, poukázala na rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/295/2014 zo dňa 24.09.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015 zo dňa 28.06.2016 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, ktorými bolo priznané PFZ vo výške 1 194,98 EUR, čo predstavuje
25-násobok poplatku, ktorý bol určený za neprijateľný. Záverom poukázala na to, že otázka rozsahu
porušeniaspotrebiteľskéhoprávajedefinovanározsudkomvzákladnomkonaní,ktorýjehmotnoprávnou
podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie, pričom z tejto hmotnoprávnej podmienky je
potrebné vychádzať ako záväznej.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.01.2026 navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal
mu náhradu trov konania. Mal za to, že žalobkyni nič nebránilo, aby si v prechádzajúcom konaní
súčasne uplatnila aj nárok na priznanie PFZ. Požadovanú výšku PFZ takmer vo výške poskytnutého
úveru považoval za zjavne neprimeranú. S ohľadom na procesný postup žalobkyne a uplatnený nárok

predostrel domnienku, že žalobkyňa podala žalobu so zištným úmyslom s cieľom dosiahnuť finančné
obohatenie a navýšiť trovy súdneho konania, resp. trovy právneho zastúpenia. Čo sa týka skutkového
stavu, uviedol, že dňa 199.01.2016 uzavrel so žalobkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere dobrá
pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobkyni úver vo výške 600 EUR, následne
dňa 07.04.2016 bol uzavretý dodatok k zmluve o úvere, kde došlo k zmene parametrov v prospech

žalobkyne a následne žalobkyňa dobrovoľne a predčasne splatila celý úver dňa 14.09.2017. Počas
trvania úverového vzťahu žalobkyňa nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy, ani zmluvné podmienky,
nevyužila ani možnosť odstúpiť od zmluvy a nepodala ani reklamáciu, či sťažnosť na príslušný orgán
dohľadu. Žalovaný usudzoval, že snaha o modifikáciu zmluvy o úvere alebo mimosúdne rokovania
zjavne nikdy neboli cieľom žalobkyne. Štandardný (racionálny) dialóg zmluvných strán bol vylúčený.

Žalovaný preto žiadal, aby súd posúdil vec komplexne cez prizmu dobrých mravov a zvážil aplikáciu
základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva) v spojení so súkromnoprávnymi zásadami
neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). Za
účelom náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný navrhol vykonať dokazovanie aj výsluchom
žalobkyne, a to k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu, konaniu žalobkyne pred iniciovaním

tohto súdneho konania a motívom podania žaloby. Taktiež navrhol pripojiť spis tunajšieho súdu sp.
zn. 17Csp/183/2024. V súvislosti s dubióznym správaním žalobkyne zhrnul, že žaloba bola podaná
po 8 rokoch od uzavretia zmluvy o úvere a 7 rokoch od predčasného splatenia úveru, žalobkyňa
nenavrhla modifikáciu podmienok formou dodatku, nepodala sťažnosť, či reklamáciu, neiniciovala
žiadne mimosúdne rokovania pred podaním žaloby a prekvapivo a účelovo podala žalobu za cieľom

dosiahnutia úveru bez úrokov a bez poplatkov a za cieľom poškodenia žalovaného. Mal za to, že sa
jedná o šikanózny výkon práva, v ktorom žalobkyňa zo zištných dôvodov zneužíva prospotrebiteľskú
legislatívu na úkor žalovaného. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo V 1/2014
zo dňa 28.04.2016, v ktorom súd akcentoval povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne
súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, a teda

také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú
nespravodlivosť druhej. Priznanie PFZ v žalobkyňou požadovanej výške považoval za neadekvátne.
Poukázal na obdobné spory, kde bola žalobkyňa zastúpená advokátom a tunajší súd priznal PFZ
iba symbolicky vo výške 50 EUR (rozsudky OS Prešov sp. zn. 13Csp/94/2018 z 17.09.2021, sp. zn.
7Csp/241/2020 z 14.06.2021, sp. zn. 7Csp/32/2024 z 09.10.2024, sp. zn. 8Csp/28/2024 z 20.06.2024 ,

sp. zn. 16Csp/101/2024 z 07.11.2024 a sp. zn. 8Csp/191/024 z 06.05.2025). Poukázal aj na nižšie sumy,
ktoré aktuálne tunajší súd priznávať vzhľadom na časový odstup podania žaloby od uzavretia zmluvy
– vo veci sp. zn. 8Csp/64/2025 priznané PFZ 37,50 EUR za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku,
súhrnne 300 EUR, v konaní sp. zn. 17Csp/79/2024 priznané PFZ súhrnne v sume 100 EUR za trineprijateľné zmluvné podmienky a v konaní sp. zn. 34Csp/10/2025 priznané PFZ v sume 10 EUR za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, v konaní sp. zn. 11Csp/10/2025 priznané PFZ v sume 10 EUR za
neprijateľnú zmluvnú podmienku a napokon v konaní sp. zn. 29Csp/40/2025 priznané PFZ v sume 10

EUR za každú judikovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Mal za to, že výška PFZ nemôže byť priamo
úmerná (rovnajúca sa) výške judikovaného bezdôvodného obohatenia. Poukázal na rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR – uznesenie sp. zn. 9Cdo/15/2020 zo dňa 10.11.2020 – dovolací súd „odobril“
priznanie PFZ vo výške 200 EUR, t.j. v rozsahu 3 % z judikovaného bezdôvodného obohatenia vo
výške 6 409,93 EUR; ďalej rozsudok sp. zn. 4Cdo/298/2020 zo dňa 30.11.2022, kde dovolací súd

„odobril“ priznanie PFZ vo výške 500 EUR, t.j. v rozsahu 9 % z judikovaného bezdôvodného obohatenia
vo výške 5 587,48 EUR s prihliadnutím na špecifické okolnosti na strane spotrebiteľky, ktorá bola
dôchodkyňou a za účelom splácania úveru bola nútená pracovať v zahraničí. Keďže uhradil žalobkyni
judikované bezdôvodné obohatenie a po vydaní uznesenia o trovách konania jej uhradí ešte aj ďalšie
peňažné nároky, tak priznanie PFZ považoval za krajne nespravodlivé a šikanózne. Vzhľadom na
uvedené extraordinárne okolnosti a špekulatívne konanie žalobkyne žalovaný navrhol, aby súd aplikoval

§ 257 CSP a nepriznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v prípade vyhovenia žalobe. Keďže
je žalobkyňa ako spotrebiteľka oslobodená od súdnych poplatkov, tak jej konanie vnímal žalovaný ako
nehospodárne, keď objektívne mohla a mala uplatniť „zadarmo“ nárok na PFZ v skoršom súdnom
konaní,pričomzároveňmalzato,ženejdeokonanie,ktorévyžadujeobligatórnezastúpenieadvokátom.
Dodal,ženemožnoopomenúť,žeakbysúdpriznalžalobkynihoci1euro,bolabyplneúspešnápreúčely

náhrady trov konania, keďže výška judikovaného nároku závisí od úvahy súdu. Poukázal na právoplatné
rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 34Csp/2/2025 zo dňa 03.06.2025 a sp. zn. 34Csp/10/2025 zo dňa
22.07.2024, v ktorých súd nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa v replike zo dňa 05.02.2026 zotrvala na podanej žalobe. Uviedla, že rozsudok vydaný

v základnom konaní jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založenom na základe predmetnej zmluvy
o úvere došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Mala za to, že tvrdenia žalovaného
o neexistencii a nepreukázaní porušenia práv a povinností len odzrkadľujú jeho prístup k rešpektovaniu
príslušných noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa. Ako jediné kritérium pre
stanovenie výšky PFZ považovala jeho primeranosť. Do pozornosti dala rozsudok Krajského súdu

v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017. Uviedla, že vzhľadom na charakter a stupeň
porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje uplatnenú výšku PFZ
za adekvátnu, zodpovedajúcu účelu PFZ ako určitej satisfakcie. Poznamenala, že prípadné sankcie
vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Primerané finančné
zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného i iných dodávateľov od porušovania práv spotrebiteľov.

Primeranosť sumy 594,36 EUR považovala vzhľadom na postoj žalovaného, množstvo a intenzitu
porušení spotrebiteľských noriem za evidentne danú. Ohľadom výšky PFZ poukázala na viaceré
rozhodnutia súdov a mala za to, že symbolická suma PFZ vo výške niekoľkých desiatok eur neodradí
dodávateľa od neustáleho porušovania spotrebiteľských práv a noriem. Za jediné objektívne kritérium
pre určenie výšky PFZ považovala výšku škodlivého následku, ktorý dodávateľ spôsobil alebo mienil

spôsobiť porušením spotrebiteľského práva. Poukázala na trend v rozhodovacej praxi, kde podľa
žalobkyne prevažujú rozhodnutia, v ktorých súdy priznali PFZ vo výške, v akej bolo obohatenie
dodávateľa alebo snaha o obohatenie sa dodávateľa. Za ďalšie objektívne kritérium považovala aj
recidívu porušovania spotrebiteľského práva s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného
opakovaného porušenia spotrebiteľského práva. Upriamila pozornosť na to, že žalovaný v konaní

neprejavil žiadnu sebareflexiu, hoci má skúsenosti a vedomosti z iných rovnakých súdnych konaní
o nesprávnosti svojej obrany. Dodala, že v danom prípade sa jednalo o notoricky judikované neprijateľné
zmluvné podmienky a šlo o mimoriadne závažné porušenie spotrebiteľských práv a povinností.
Uplatnenú výšku PFZ považovala za primeranú okolnostiam prípadu a zabezpečujúcu jednotlivé
funkcie a ciele inštitútu PFZ. Ďalej poukázala na mnohé rozhodnutia týkajúce sa PFZ – rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/8/2023 zo dňa 30.03.2023, podľa ktorého bolo PFZ vo
výške 100 EUR neproporciona´lne nízke; rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 zo
dňa 30.03.2023, ktorým bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
18CoCsp/20/2020 zo dňa 23.09.2020, pričom v tomto konaní bola priznaná suma PFZ vo výške 3 000
EUR,rozsudokKrajskéhosúduvPrešoveč.k.18CoCsp/4/2025-85zodňa29.05.2025,zktoréhocitovala

odsek 21. odôvodnenia: „Primeraná povahe a rozsahu mnohonásobného porušenia práv žalobcov
(predloženiespotrebiteľskejzmluvys5neprijateľnýmizmluvnýmipodmienkaminapodpisspotrebiteľom)
je suma 100 eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. celkovo 500,- eur. Súdom prvej
inštancie priznanú suma 50,- eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd nepovažujeza dostatočnú vo vzťahu reálnemu a efektívne odradzujúcemu účinku pre dodávateľa na upustenie od
porušovania spotrebiteľských práv.“; rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 22CoCsp/8/2025-110 zo
dňa 09.06.2025, z ktorého citovala odsek 19. odôvodnenia: „Vzhľadom na porušenie spotrebiteľských

práv žalobcu zo strany žalovanej, sa priznanie finančného zadosťučinenia javí ako dôvodné. Nie však
v plnej výške ako si žalobca uplatnil 300,- eur za každú určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku
(2.400,- eur). Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol len čiastočne, preto odvolací súd pri určení
výšky uplatneného nároku zohľadnil skutočnosť podania žaloby, priebeh samotného súdneho konania a
dospelkzáveru,žeprimeranápovahearozsahumnohonásobnéhoporušeniaprávžalobcu(predloženie

spotrebiteľskej zmluvy s 8 neprijateľnými zmluvnými podmienkami) je suma 100,- eur za každú určenú
neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. celkovo 800,- eur. Súdom prvej inštancie priznanú suma 50,- eur
za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku odvolací súd nepovažuje za dostatočnú vo vzťahu reálnemu
a efektívne odradzujúcemu účinku pre dodávateľa na upustenie od porušovania spotrebiteľských
práv. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu takáto suma vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi
nepredstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa. Suma vo výške 800,- eur poskytuje

žalobcovi ako spotrebiteľovi dostatočnú satisfakciu a kompenzáciu nekomfortnej situácie vedenia
spotrebiteľského sporu voči žalovanej ako dodávateľovi. Odvolací súd poznamenáva, že časový
aspekt na uplatnenie a výšku žalobcom uplatneného nároku nemá relevanciu.“; rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/12/2025 zo dňa 30.09.2025, ktorým odvolací súd nepovažoval za
primeranú sumu PFZ 50 EUR a zmenil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13Csp/111/2021 zo

dňa 13.06.2023, pričom za porušenie spočívajúce v NZP priznal za každú NZP po 100 EUR a za
bezúročnosť a bezpoplatkovosť, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia priznal sumu v úrovni cca
57 % zo sumy obohatenia dodávateľa rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6CoCsp/46/2024-102
zo dňa 15.04.2025 týkajúci sa priznania 150 EUR za každú judikovanú NZP, rozsudok Krajského súdu
v Prešove č.k. 9CoCsp/12/2025-83 zo dňa 27.01.2026, z ktorého citovala odsek 50. odôvodnenia:

„Priznanie sumy 150 eur za neprijateľnú zmluvnú podmienku taktiež nevybočuje z rámca rozhodovacej
činnosti súdov Slovenskej republiky a možno ju ešte považovať za spodnú hranicu súm prizna´vany´ch
za porušenie spotrebiteľsky´ch pra´v.“; či rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 26CoCsp/2/2025-167
zo dňa 30.09.2025, rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 24Csp/101/2023 zo dňa 22.02.2024
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 9CoCsp/22/2024-140 zo dňa

07.08.2024 a rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. SK-2Csp/26/2023-102 zo dňa 30.01.2024 v
spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 13CoCsp/28/2024-140 zo dňa
05.11.2024, ktoré priznali PFZ vo výške 300 EUR za každú NZP. Čo sa týka podania žaloby, zastávala
názor, že žalovaný mohol sám iniciatívne prikročiť k odškodneniu podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007
Z.z., čo však neučinil a nárok žalobkyne neustále popiera. Mala za to, že žalovaný mal prejaviť ochotu,

sebareflexiu a snahu o nápravu protiprávneho stavu.

4. Žalovaný v rámci dupliky zo dňa 12.02.2026 opätovne navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
Naďalej zotrval na názore, že výkon práva žalobkyňou je šikanózny a požadovaná výška PFZ
zjavne neprimeraná. Mal za to, drvivá väčšina rozhodnutí citovaných žalobkyňou sa primárne zaoberá

buď nekalými praktikami nebankových subjektov alebo neprijateľnými zmluvnými podmienkymi, ktoré
predmetná zmluva o úvere neobsahuje alebo zmluvnými podmienkami, ktoré boli reálne použité
proti spotrebiteľovi, čo taktiež nie je tento prípad. Niektoré rozhodnutia tiež nemohli byť z dôvodu
majetkového cenzu predmetom dovolacieho prieskumu. Uviedol, že žalobkyni súd priznal v konaní
sp. zn. 17Csp/183/2024 aj trovy konania vo výške 901,87 EUR, ktoré žalovaný už uhradil. Preto

žalovaný veriteľ napriek tomu, že pôvodne opskytol žalobkyni úver vo výške 600 EUR skončí de facto
po skončení všetkých súdnych konaní a uhradení všetkých nárokov z finančného hľadiska de facto
v mínuse. Žalovaný paradoxne utrpí značnú majetkovú ujmu, ktorá môže až trojnásobne presahovať
výšku poskytnutého úveru, čo považoval žalovaný za nespravodlivé. Opätovne apeloval na aplikáciu §
257 CSP ohľadom trov konania vzhľadom na extraordinárny časový aspekt podania žaloby, absenciu

reálnej ujmy alebo hrozby ujmy na strane žalobkyne a dlhodobú neexistenciu aktívneho vzťahu medzi
zmluvnými stranami, pričom citoval i z rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 34Csp/140/2024 zo dňa
31.07.2024 v obdobnej veci.

5. Súd nariadil vo veci pojednávanie. Na pojednávaní dňa 13.03.2026 strany zotrvali na svojich

doterajších písomných podaniach a návrhoch.

6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými a označenými stranami
sporu (na čl. 7 rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 17Csp/183/2024 – 82 zo dňa 21.03.2025, načl. 19 rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 13CoCsp/16/2025 – 152 zo dňa 18.11.2025, na čl. 70
výpis z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX za obdobie od 19.01.2016 do 14.09.2017, na čl. 72 dodatok
k zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.04.2016, na čl. 73 zmluva o spotrebiteľskom úvere dobrá

pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.01.2016), oboznámil sa tvrdeniami strán sporu, ako aj s obsahom
ostatného spisového materiálu a na základe nesporných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania
zistil tento skutkový stav:

7. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 17Csp/183/2024-82 zo dňa 21.03.2025 súd určil, že

úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa
19.01.2016 je bezúročný a bez poplatkov (I. výrok); žalovaného zaviazal vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 94,36 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,4 % ročne zo sumy 94,36
EUR od 12.12.2024 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok);
vo výrokoch III. až VI určil neprijateľné zmluvné podmienky v Zmluve o spotrebiteľskom úvere dobrá
pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.01.2016:

- v časti [3] Poplatky súvisiace s poskytnutým úverom v bode 3.1. v znení: „S poskytnutým úverom Dobrá
pôžička súvisia nasledujúce poplatky: 1. upomienka po omeškaní splátky: 10,00 EUR, 2. upomienka po
omeškaní splátky: 25,00 EUR.“,
- v časti [4] Práva a povinnosti zmluvných strán v bode 4.4. v znení: „Banka a Dlžník/Spoludlžník sa
dohodli, že Banka si môže započítať svoje pohľadávky zo ZoÚ voči pohľadávke Dlžníka/Spoludlžníka

z ktoréhokoľvek Účtu alebo vkladu vedeného Bankou. Banka je z tohto dôvodu zároveň oprávnená
nevykonať akýkoľvek prevod peňažných prostriedkov, či inak neumožniť Dlžníkovi/Spoludlžníkovi
nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek Účte Dlžníka/Spoludlžníka alebo s vkladom Dlžníka/
Spoludlžníka, s čím Dlžník/Spoludlžník podpisom ZoÚ súhlasí.“,
- v časti [5] Ďalšie zmluvné dojednania v bode 5.1. v znení: „Každá z osôb podpisujúcich túto ZoÚ, a to

každá z nich jednotlivo, vyhlasuje, že nemá osobitný vzťah k Banke v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „ZoB“] a
je si vedomá, že nepravdivosť tohto vyhlásenia spôsobuje neplatnosť tejto ZoÚ a okamžitú splatnosť
poskytnutého Úveru ku dňu, keď sa Banka dozvie o nepravdivosti tohto vyhlásenia. Každá z osôb
podpisujúcich túto ZoÚ je povinná ihneď informovať Banku o zmene jej osobitného vzťahu k Banke.“,

- v časti [6] Záverečné ustanovenia v bode 6.5. v znení: „Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby
započítavali v nasledujúcom poradí: a] náklady spojené s poistením (ak bolo uzavreté), b] poplatky podľa
ZoÚ, c] úrok z omeškania, d] zmluvný úrok z Úveru, e] splátka istiny Úveru, pričom platí, že v prípade
viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú
najskôr na pohľadávky skôr splatné.“

a v poslednom VII. výroku žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom
rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku. O odvolaní žalovaného proti predmetnému rozsudku rozhodol Krajský súd v Prešove
rozsudkom č.k. 13CoCsp/16/2025-152 zo dňa 18.11.2025 tak, že rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Žalobkyňa vystupovala v predchádzajúcom súdnom konaní rovnako ako žalokyňa, iniciovala začatie
predmetného konania za účelom ochrany svojich práv spotrebiteľov. Žalovaný bol tiež v postavení
žalovaného, pričom z rozsudku vyplýva, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo na
tom skutkovom základe, že bola určená bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pričom úhrady vykonané

žalobkyňou za účelom splatenia úveru z dotknutej úverovej zmluvy (v súhrnnej výške 694,36 EUR)
prevyšovali sumu finančných prostriedkov poskytnutých titulom dotknutej úverovej zmluvy (poskytnuté
finančnéprostriedkyvovýške600EUR),atoosumu94,36EUR.Poslednúúhradurealizovalažalobkyňa
dňa 14.09.2017 vo výške 434,10 EUR. Súd vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 11
ods. 1 písm. b) , ods. 2 a ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. titulom absencie obligatórnej náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere – absencie všetkých predpokladov pre výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. k/
zák. č. 129/2010 Z.z.) a tiež z dôvodu hrubého porušenia povinnosti s odbornou starostlivosťou skúmať
schopnosť žalobkyne splácať úver.

9. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledujúcej právnej úpravy:

10. Vzhľadom na prechodné ustanovenia zakotvené v § 53 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa je potrebné na danú vec aplikovať zákon č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2024.11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

12. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch predávajúci nesmie
a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,

c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.1)

14. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

15. Zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je:
- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon
o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka),

- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti
zodpovedá.

16. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ

v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku
je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom
stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak
funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od

protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich
práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného
práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie

zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“

17. V súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd

prvej inštancie preto rešpektuje uvedené právne závery vyšších súdnych autorít a plne na nich odkazuje.

18. V predmetnej veci bolo nesporné, že žalobkyňa bola ako spotrebiteľka úspešná v konaní proti
žalovanému o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia,ku ktorému došlo pri úhradách za účelom splatenia spotrebiteľského úveru, ako aj v konaní o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok. Skutkový stav ako taký nebol medzi stranami sporný. Sporným
v tomto konaní bolo iba právne posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a výška prípadného primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd
v prvom rade konštatuje, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru,
žalobkyňa vystupuje ako spotrebiteľka a žalovaný ako dodávateľ a na predmetný spotrebiteľský vzťah sa
vzťahuje úprava zakotvená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a aj osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v ustanoveniach § 52

a nasl. Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).

19. Súd po vykonanom dokazovaní s poukazom na uvedené ustanovenia dospel k záveru, že dikcia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola naplnená, a preto žalobkyňa ako spotrebiteľka, ktorá
na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o spotrebiteľských
úveroch, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za toto porušenie práv

spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa zodpovedá.

20. Súd má za to, že v danom prípade je z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 17Csp/183/2024
zo dňa 21.03.2025 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp/16/2025 zo dňa
18.11.2025 zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa predovšetkým

tým, že koncipovaním zmluvy s absenciou obligatórnej náležitosti žalovaný a porušením skúmania
úveruschopnosti žalobkyne de facto došlo zo strany dodávateľa k uloženiu povinnosti spotrebiteľovi
platiť poplatky a úroky bez právneho dôvodu (porušenie povinnosti uloženej § 4 ods. 2 písm. a/
zákona o ochrane spotrebiteľa), keďže úver sa v dôsledku uvedených lapsusov žalovaného považoval
za bezúročný a bez poplatkov a splatenie úveru s úrokmi tak v konečnom dôsledku vyústilo do

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Bezdôvodným obohatením pritom došlo k zásahu
do majetkovej sféry žalobkyne, keďže táto istý čas bola neoprávnene ukrátená o svoj majetok
a nemohla ním disponovať (od 14.09.2017 do vyplatenia bezdôvodného obohatenia na základe
právoplatného rozsudku). K porušeniu práv spotrebiteľa došlo aj zakomponovaním neprijateľných
zmluvných podmienok (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o ochrane spotrebiteľa).

21. Súd mal tak za to, že vyššie uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli
v tomto konaní riadne preukázané. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti
vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka
nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa.

22.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,akoajnaprávnezávery,
kuktorýmsúdpoužitímuvedenýchprávnychnoriemdospel,súddospelkzáveru,žežalobkyňamánárok
na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému, avšak nestotožnil sa so žalobkyňou uplatnenou
výškou primeraného finančného zadosťučinenia, ale určil ju v sume 220 EUR. V prevyšujúcej časti súd

žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd sa domnieva, že priznaná suma
reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom
prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré

spotrebiteľom hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru,
že primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej výške 220 EUR považuje za primerané, spĺňajúce
jednak funkciu satisfakcie pre žalobkyňu a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc
podľa názoru súdu ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že nesprávne koncipovanou zmluvou, v ktorej

absentovala obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. a hrubým zanedbaním
skúmania úveruschopnosti žalobkyne pred poskytnutím úveru došlo aj k majetkovému zásahu do práv
žalobkyne - bezdôvodným obohatením na strane žalovaného, čo vyvolalo u žalobkyne ako spotrebiteľky
stav právnej neistoty, ktorý žalobkyňa mohla/musela riešiť podanou žalobou, pričom bolo preukázané,
že okrem už uvedených lapsusov žalovaného zmluva obsahovala aj štyri výrokom súdu judikované

neprijateľné zmluvné podmienky a na strane žalobkyne bol preukázaný aj určitý zásah do jej majetkovej
sféry, keď sa žalovaný obohatil na jej úkor o sumu 94,36 EUR. Titulom hrubého porušenia povinnosti
žalovaného skúmať bonitu žalobkyne a titulom absencie obligatórnej náležitosti zmluvy, v dôsledku
ktorých pochybení na strane dodávateľa došlo i k aplikácii bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čoďalej viedlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (keďže žalobkyňa predčasne
splatila úver) súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 EUR. Na strane
žalobkyne totiž nedošlo k výraznejšiemu zásahu do jej majetkových práv (čím nižší je úver, tým nižšia

býva výška bezdôvodného obohatenia pri predčasnom splatení úveru v prípade následného posúdenia
úveru ako bezúročného a bez poplatkov). Súd má za to, že uvedená suma 100 EUR predstavujúca
cca 17 % istiny judikovaného bezdôvodného obohatenia nemožno považovať ani za symbolickú, ani
za naopak privysokú s ohľadom na porušenia práv, ktorých sa žalovaný ako dodávateľ voči žalobkyni
v súvislosti s nesprávne koncipovanou zmluvou a porušením jeho povinnosti skúmať bonitu žalobkyne

dopustil. Titulom štyroch neprijateľných zmluvných podmienok súd priznal žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie súhrnne vo výške 120 EUR, t.j. vo výške 30 EUR za každú neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Hoci súdu je známa rozhodovacia činnosť tunajšieho odvolacieho súdu, ktorý už viackrát
uviedol, že primeranou „základnou“ sadzbou primeraného finančného zadosťučinenia je suma na
úrovni 100, či 150 EUR, v danom prípade bolo nevyhnutné zohľadniť i celkovú výšku úveru, ktorý bol
žalobkyni poskytnutý. V danom prípade priznaná výška PFZ reflektuje závažnosť obsahu jednotlivých

neprijateľných zmluvných podmienok a skutočnosť, že zo strany žalobkyne nebol prezentovaný reálny
dopad na jej práva a povinnosti v rámci zmluvného vzťahu, či nejaké zvlášť zaťažujúce následky
dotknutých neprijateľných zmluvných podmienok na samotnú žalobkyňu a jej práva a povinnosti.
Podľa názoru súdu úhrnná výška primeraného finančného zadosťučinenia 220 EUR teda zohľadňuje
všetky zásahy do práv žalobkyne a je primeraná i všetkým okolnostiam daného prípadu. Odzrkadľuje

tak samotný zásah do majetkových práv žalobkyne, ako aj skutočnosť, že bola určená bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, keďže tieto sú prepojené tým, že vychádzajú z hlavného zásadného porušenia
povinností žalovaného, a to porušenia povinnosti uloženej § 4 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane
spotrebiteľa v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí zmluvy a hrubého porušenia skúmania
bonity žalobkyne pred poskytnutím úveru. Súdu sa tiež javí, že priznaná suma reflektuje aj rozsah

a trvanie zásahu do majetkových práv žalobkyne, pričom súčasne sa javí vo vzťahu k samotnému
žalovanému jednoznačne ako nelikvidačná. Je potrebné dodať, že súd zohľadňoval aj tú skutočnosť, že
v predchádzajúcom konaní bol žalobkyni priznaný aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
a teda že žalobkyni v súvislosti s predchádzajúcim konaním boli uhradené náklady, ktoré jej vznikli
v súvislosti s bránením jej spotrebiteľských práv.

24. Záverom súd zdôrazňuje aj fakt, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení
práv spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj
určitá satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov,

avšak stále so zreteľom na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohacovania
sa pre spotrebiteľa. Priznané primerané finančné zadosťučinenie pritom predstavuje 37 % z pôvodne
poskytnutej čiastky úveru a podľa názoru súdu takúto výšku nemožno vyhodnotiť ako neprimeranú pri
zohľadnení všetkých porušení práv spotrebiteľa, či povinností dodávateľa, ktoré v danom zmluvnom
vzťahu nastali.

25. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Plný úspech
žalobkyne v konaní, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu, súd odvodzoval od úspechu v základe

nároku. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. K
tomu podporne súd poukazuje na literatúru, napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str.
926-927, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí
len od úvahy súdu, pričom súčasne žalobca neuplatňuje výšku plnenia v zjavne nedôvodnej výške,predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom
na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne
„trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak

bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový
poriadok nemá ustanovenie totožné s niekdajším § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
bolo priamym zákonným podkladom pre priznanie plnej náhrady trov konania aj v prípade čiastočného
úspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie
a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy nie je dôvod na ustúpenie od

takého záveru. Súd ďalej už len poznamenáva, že tak, ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.,
tak aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia.

28. Čo sa týka argumentácie žalovaného o potrebe aplikácie § 257 CSP, aby súd v prípade úspechu
žalobkyne jej nárok na náhradu trov konania nepriznal, súd dospel k záveru, že skutočnosť, že medzi

stranami sporu neboli zahájené zo strany žalobkyne predsúdne rokovania alebo že si mohla uplatniť
svoj nárok spoločne už v predchádzajúcom „základnom“ súdnom konaní nepostačuje na konštatovanie,,
aby žalobkyňa nemala mať nárok na náhradu trov konania. V konečnom dôsledku i v prípade, že
by žalobkyňa jednala pred začatím konania so žalovaným a predstavy strán o zmiernom riešení
sporu by nenašli žiaden prienik, by predsúdne jednania mohli viesť k navyšovaniu nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky. Hoci súd taktiež favorizuje cestu zmierneho riešenia a predsúdneho riešenia
sporu, nemožno v danom prípade žalobkyňu ako spotrebiteľku a slabšiu stranu sporu v porovnaní so
žalovaným ako dodávateľom, ktorého majetkové pomery sú absolútne rozdielne od pomerov žalobkyne,
sankcionovať nepriznaním trov konania pre voľbu procesného postupu, ktorý je prípustný a o ktorom
nemožno s určitosťou konštatovať bez ďalšieho, že by bol skutočne šikanózny s cieľom poškodiť

žalovaného. Na dôvažok sa žiada dodať, že optikou žalovaného by spotrebiteľ už v čase, kedy sa
len domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv, mal vedieť vyčísliť i primerané finančné zadosťučinenie
mu zaň prináležiace, hoci ešte spotrebiteľ nemôže vedieť, aký náročný spor to bude, aký postoj bude
mať dodávateľ vo vzťahu k namietaným porušeniam a v konečnom dôsledku, aké „útrapy“ bude mať
spotrebiteľvsúvislostisiniciovanýmsporomaakotentospordopadne(čivôbecbudesúdomrozhodnuté

v prospech spotrebiteľa).

29. Súd nevykonal dôkaz navrhovaný žalovaným – výsluch žalobkyne, nakoľko súd zastával názor, že
vykonanie predmetného dôkazu by nebolo hospodárne a účelné, nakoľko výpoveď žalobkyne by nebola
spôsobilá ovplyvniť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, čo sa týka splnenia podmienok

pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a podľa názoru súdu, ani čo sa týka náhrady
trov konania. Výsluch spotrebiteľa v obdobných veciach nie je vylúčený a naopak je prípadne žiadúci
v prípade potreby napríklad preukázania alebo vyvrátenia určitej špecifickej ujmy spotrebiteľa alebo
chovania dodávateľa. Za daných okolností a zohľadňujúc teda predovšetkým okolnosti, ku ktorým mal
byť výsluch vedený, však súd mal za to, že výsluch žalobkyne nie je pre rozhodnutie v danom spore

potrebné a účelné vykonať. Rozsah porušení práv spotrebiteľa alebo povinností dodávateľa bol daný
rozhodnutím v predchádzajúcom súdnom konaní a i v prípade preukázania zvolenia tohto postupu voči
žalovanému, že žalobkyňa uprednostnila podanie žaloby pred oslovením v predsúdnom konaní, by
s ohľadom na závery uvedené v predchádzajúcom odseku taktiež nebolo spôsobilé zmeniť rozhodnutie
súdu v danej veci ani ohľadom trov konania.

Poučenie:

- 2 - 17Csp/2/2026

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienkyb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v

znení neskorších predpisov.