Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/105/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121204767
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7121204767.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
v D., E. XX, právne zast. JUDr. Júliusom Bučekom, advokátom, so sídlom v Humennom, Štefánikova
18, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2,
IČO: 00 166 481, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Košice I sp.zn. 38C/25/2021 zo dňa 4. apríla 2023

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 38C/25/2021-193 zo dňa 4. apríla 2023 okrem
výroku I. a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (toho času Mestský súd Košice, ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd)
rozsudkom č.k. 38C/25/2021-193 zo dňa 4. apríla 2023 rozhodol nasledovne:

I. Žalovaná je povinná z a p l a t i ť žalobcovi sumu 1.599,66 EUR titulom náhrady škody a sumu 1.760
EUR titulom nemajetkovej ujmy, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré žalovaná zaplatí na účet
právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne
o výške tejto náhrady.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu 1.7.2021, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 41.978,46 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 41.978,46 € od 7.11.2020
do zaplatenia s odôvodnením, že dňa 8.1.2014 rozhodnutím vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby -
východ, odboru inšpekčnej služby, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, MV SR, sp.zn. ČVS: SKIS-242/
OISV-V-2013 bolo voči jeho osobe začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin marenia

úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Tr. zák., lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že
dňa 9.1.2013 v čase okolo 11:30 hod. v obci F., okr. G. H. I. prijal ústne trestné oznámenie od J. F.,
trvale bytom F. K. XX o podozrení zo spáchania trestného činu pytliactva podľa § 310 Tr. zákona v
poľovnom revíri PZ Urvisko F., kde mu bolo oznámené, že v uvedenom poľovnom revíri bolo nájdené
uhynuté telo jeleňa v dôsledku strelného poranenia, po čom obvinený, ktorému bola oznámená uvedená
skutočnosť, nevykonal žiadne úkony, dôsledne nepreveril tvrdenie predsedu poľovníckeho združenia, že

jeleň uhynul od zlej potravy a bol riadne obhliadnutý veterinárnym lekárom, o príčine úmrtia nájdeného
jeleňa následne aj zavádzal oznamovateľa, čím umožnil neobjasnenie trestného činu pytliactva podľa §
310 Tr. poriadku, nezabezpečil miesto nálezu a hlavne stopy a takto umožnil prípadnému páchateľovi
trestného činu vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti, pričom takto obvinený A. B. C. postupoval
v rozpore s ustanovením čl. 28 písm. m/ Nariadenia P PZ č. 18/2011, čím svojím konaním porušil
povinnosti uložené ustanovením § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov

PZ, SIS, ZV a JS SR a ŽP. Proti tomuto uzneseniu dňa 23.1.2014 podal sťažnosť, ktorá bola zo strany
Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou, uznesením sp.zn. Pv 974/13/7713-12, zo dňa 10.3.2014zamietnutá ako nedôvodná. Taktiež využil aj postup podľa § 363 Tr. poriadku a dňa 27.5.2014 podal
návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní na Generálnu prokuratúru SR, ktorý
bol zo strany generálneho prokurátora uznesením IVPz 147/14/1000-9, zo dňa 27.8.2014 odložený ako

nedôvodný. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp.zn. 12T/41/2015, zo dňa 5.9.2016 bol
žalobca zo strany prvostupňového súdu uznaný za vinného z prečinu marenia úlohy verejného činiteľa
podľa § 327 ods. 1 Tr. zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 800 €, spolu s náhradným
trestom odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov. Následne, rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp.zn.
9To/33/2017-440, zo dňa 25.4.2018 však bol žalobca spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený,

nakoľko súd konštatovala, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný, nie je trestným činom. Z rozsudku
odvolacieho súdu vyplýva, že na základe skutočností, ktoré boli známe už v štádiu prípravného konania,
neexistovalo ani podozrenie, že by zo strany obžalovaného došlo k spáchaniu trestného činu pytliactva,
a teda obžalovaný postupoval v súlade s internými predpismi, túto skutočnosť zaznamenal aj vo svojom
hlásení a krajský súd dospel k záveru, že skutok, ktorý bol kladený obžalobou za vinu obžalovanému,
nie je trestným činom. V súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní zaplatil svojmu obhajcovi sumu

1.978,46 €. Žalobca si zároveň voči žalovanému uplatnil aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 40.000 € s poukazom na to, že za dobu trestného stíhania v trvaní 4 rokov a viac ako 3 mesiacov,
sa musel zúčastňovať úkonov v prípravnom trestnom konaní, neskôr aj v konaní pred súdom, bola
tu hrozba trestu odňatia slobody, v spojení s prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ, čo
všetko zanechalo u žalobcu trvalé následky v zmysle psychickej traumy. Žalobca dôvodil, že trestné

stíhanie voči nemu bolo realizované v rozpore so zákonom, bolo teda spôsobilé vyvolať okrem vzniku
materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv a iba samotné konštatovanie
práva nie je dostatočným zadosťučinením, preto sa domnieva, že má nárok aj na nemajetkovú ujmu
v peniazoch v primeranej výške 40.000 €, s prihliadnutím práve na jeho osobu, na doterajší život a
prostredie, v ktorom žil a pracoval, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

na závažnosť následkov, ktoré vznikli v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Zníženie
spoločenského postavenia u žalobcu sa prejavilo v pochybnostiach verejnosti a jeho kolegov v práci vo
vzťahu k jeho odbornosti vykonávať funkciu policajta, v ich viere v údajné protispoločenské správanie, vo
vzniku uštipačných narážok zo strany verejnosti, známych, aj kolegov, ktorým musel čeliť a všeobecne,
vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom i spoločenskom živote tým, že po dobu

takmer 4,5 roka bol vystavený z dôvodu vedenia trestného konania stresu, úzkosti a frustrácii. Žalobca
listom zo dňa 17.8.2020 požiadal žalovaného, aby predbežne prejednal jeho nárok na náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby - východ,
odboru inšpekčnej služby, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, MV SR zo dňa 8.1.2014 pod sp.zn. ČVS:
SKIS-242/OISV-V-2013, ktorý listom zo dňa 6.11.2020 jeho finančný nárok neuznal.

3. Právne vec posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 28.2.2019, spolu s § 5 ods. 1, § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 215/2006 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení účinnom do 30.6.2016 (aj podľa

§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z., tiež podľa § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 19
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vec právne posudzoval aj podľa § 1 ods. 4, § 12 ods. 3 písm. a/, § 14
ods. 1, 2, 3, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb účinného do 14.6.2019 spolu s § 7 ods. 1, 2 zákona č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách a § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky č. 632/2008 Z.z. účinného do 31.5.2019.

4. Konštatoval, že pasívna legitimácia Slovenskej republiky vyplýva zo zákona č. 514/2003 Z.z., pričom
v jej mene koná v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ uvedeného zákona Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky. Jedná sa o objektívnu zodpovednosť štátu.

5. Mal za to, že žaloba doručená súdu dňa 30.6.2021 bola podaná v rámci plynutia premlčacej doby
a námietku žalovanej nepovažoval za dôvodnú, keďže začiatok plynutia premlčacej doby ustálil na deň
25.4.2018 s tým, že premlčacia doba spočívala od doručenia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody žalovanej, t.j. od 17.8.2020 do vyjadrenia žalovanej k tejto žiadosti dňa

4.11.2020 (79 dní), preto posledný deň lehoty ustálil na deň 12.7.2021.

6.Vychádzalzúvahy,že zmysleplatnejjudikatúryrozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je len neskorší výsledok trestného konania, súd rozhodnutievyšetrovateľaOdboruinšpekčnejslužby-Východ,Úraduinšpekčnejslužby,Sekciekontrolyainšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod sp.zn. ČVS: SKIS-242/OISV-V-2013 dňa 8.1.2014,
ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, a ktoré bolo zrušené

oslobodzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov pod sp.zn. 9To/33/2017-440 zo dňa 25.4.2018,
považoval za „nezákonné rozhodnutie“ v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona.

7. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru, že bola splnená aj zákonná podmienka podľa § 6 ods.
1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na to, že žalobca v trestnom konaní podal sťažnosť proti

rozhodnutiu vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby - Východ, Úradu inšpekčnej služby, Sekcie kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 8.1.2014 (ktorá bola zamietnutá).

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca zločin, z ktorého bol dňa 8.1.2014 obvinený nespáchal, z
čoho je možné vyvodiť záver, že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec začaté a ďalej po dobu
4 rokov a 3 mesiacov vedené, t.j. v konečnom dôsledku je v zmysle platnej judikatúry potrebné toto

rozhodnutie vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby - Východ, Úradu inšpekčnej služby, Sekcie kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod sp.zn. ČVS: SKIS-242/OISV-V-2013
zo dňa 8.1.2014 považovať za nezákonné, čo je rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie nároku na
náhradu škody a preukázaný základ nároku uplatnený žalobou.

9. Zo súdnej praxe súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 1Cz 6/90,
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 159/2012-28 a sp.zn. I. ÚS 320/2016-49,
ako aj na uznesenie NS SR sp.zn. 4MCdo/15/2009 a 4Cdo/183/2009, 1Cdo/53/93, 1Cdo/194/2010,
4Cdo/54/2011, 4Cdo/295/2011 a 4MCdo/20/2009. Zdôraznil, že súdna prax sa ustálila v tom, že ak
došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby tak, ako je to tomu v danom

prípade, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin
nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania.

10. Podľa žaloby mala v dôsledku nezákonného rozhodnutia zo dňa 8.1.2014 žalobcovi vzniknúť škoda
v zmysle vynaložených trov právneho zastúpenia (1.978,46 €), ktoré pozostávajú z 1.) odmeny advokáta
v celkovej výške 1.641,54 €, 2.) náhrady cestovného v celkovej výške 146,30 €, 3.) náhrady za stratu
času v celkovej výške 190,62 € a súčasne aj nemajetková ujma vo výške 40.000 €.

11. Poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci pojem škody nedefinuje. Z toho dôvodu tento pojem treba vykladať v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka (§ 25 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu) a škodu vo všeobecnosti
chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch

a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. V zmysle § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Po posúdení
nárokužalobcunanáhradutrovtrestnéhokonaniasúddospelkzáveru,žežalobcovipatrínáhradaškody
titulom náhrady účelne vynaložených trov trestného konania v celkovej výške 1.599,66 €, na základe
čoho žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol (1.978,46 - 1.599,66).

12. Konštatoval, že od 1.7.2013 do 14.6.2019 platil § 1 ods. 4 vyhlášky, teda výpočtový základ sa počítal
4 roky spätne, pričom
- 1/12 výpočtového základu v roku 2014 bola 67 €, štyri roky spätne bol 2010, čo je 60,11 €,
- 1/12 výpočtového základu v roku 2015 bola 69,91 €, štyri roky spätne bol 2011, čo je 61,75 €,

- 1/12 výpočtového základu v roku 2016 bola 71,50 €, štyri roky spätne bol 2012, čo je 63,58 €,
- 1/12 výpočtového základu v roku 2018 bola 76,75 €, štyri roky spätne bol 2014, čo je 67 €.
Tarifná odmena bola v čase poskytovania jednotlivých úkonov vo vyhláške upravená v ust. § 9 až 14
vyhlášky.

13. Režijný paušál je upravený v § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. pod hotovými výdavkami a náhradou za stratu
času. Právny zástupca žalobcu má za úkony vykonané v roku 2014 nárok na režijný paušál vo výške
8,04 €, za rok 2015 8,39 €, za rok 2016 8,58 € a za rok 2018 9,21 €. Právny zástupca však požadovalrežijný paušál za rok 2014 len vo výške 7,21 €, za rok 2015 vo výške 7,41 €, za rok 2016 7,63 €, za rok
2018 vo výške 8,04 €. Súd mu preto priznal režijný paušál len v požadovanej výške.

14. Náhrada za stratu času je upravená v § 17 ods. 1 vyhlášky, t.j. pod hotovými výdavkami a náhradou
za stratu času. Právny zástupca žalobcu má za úkony vykonané v roku 2014 nárok na náhradu za stratu
času vo výške 13,40 €, za rok 2015 13,98 €, za rok 2016 14,30 € a za rok 2018 15,35 €. Právny zástupca
však požadoval náhradu za stratu času za rok 2014 len vo výške 12,02 €, za rok 2015 vo výške 12,35
€, za rok 2016 12,71 €, za rok 2018 vo výške 13,40 €. Súd mu preto priznal náhradu za stratu času

len v požadovanej výške.

15. Súd po posúdení vyčíslenia priznal žalobcovi odmenu za úkony právnej služby, vrátane režijného
paušálu, náhrady za stratu času a náhrady cestovných výdavkov takto:
- prevzatie a príprava zastúpenia z 23.1.2014 (§ 14 ods. 1 písm. a/) á 60,11 € + režijný paušál 7,21 €,
- sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 24.1.2014 (§ 14 ods. 1 písm. b/) á 60,11 € + režijný

paušál 7,21 €,
- účasť na výsluchu obvineného zo dňa 30.1.2014 v čase od 9:25 do 12:05 (§ 14 ods. 1 písm. c/) á
120,22 € (2 x 60,11 €) + režijný paušál 7,21 €,
- porada s klientom dňa 26.2.2014 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 40,07 € (2/3 zo 60,11 €) + režijný paušál 7,21 €,
- účasť pri výsluchoch svedkov dňa 20.3.2014 v čase od 9:05 do 13:05 (§ 14 ods. 1 písm. c/) á 120,22

€ (2 x 60,11 €) + režijný paušál 7,21 €,
- návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (§ 14 ods. 1 písm. b/) z 27.5.2014
á 60,11 € + režijný paušál 7,21 €,
- ďalšia porada s klientom zo dňa 17.11.2014 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 40,07 € (2/3 zo 60,11 €) + režijný
paušál 7,21 €,

- ďalšia porada s klientom zo dňa 29.9.2015 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 41,16 € (2/3 zo 61,75 €) + režijný
paušál 7,41 €,
- ďalšia porada s klientom zo dňa 22.10.2015 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 41,16 € (2/3 zo 61,75 €) + režijný
paušál 7,41 €,
- sťažnosť proti uzneseniu o nevylúčení z úkonov trestného konania zo dňa 28.10.2015

(§ 14 ods. 1 písm. b/) á 61,75 € + režijný paušál 7,41 €,
- účasť na hlavnom pojednávaní dňa 18.11.2015 (§ 14 ods. 1 písm. c/) á 61,75 € + režijný paušál 7,41 €,
- ďalšia porada s klientom zo dňa 10.2.2016 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 42,38 € (2/3 zo 63,58 €) + režijný
paušál 7,63 €,
- účasť na hlavnom pojednávaní dňa 17.2.2016 (§ 14 ods. 1 písm. c/) á 63,58 € + režijný paušál 7,63 €,

- účasť na hlavnom pojednávaní dňa 27.4.2016 (§ 14 ods. 1 písm. c/) á 63,58 € + režijný paušál 7,63 €,
- ďalšia porada s klientom zo dňa 2.9.2016 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 42,38 € (2/3 zo 63,58 €) + režijný
paušál 7,63 €,
- účasť na hlavnom pojednávaní dňa 5.9.2016 (§ 14 ods. 1 písm. c/) á 63,58 € + režijný paušál 7,63 €,
- odôvodnenie odvolania zo dňa 16.12.2016 (§ 14 ods. 1 písm. b/) á 63,58 € + režijný paušál 7,63 €,

- ďalšia porada s klientom zo dňa 24.4.2018 (§ 14 ods. 2 písm. a/) á 44,66 € (2/3 zo 67 €) + režijný
paušál 8,04 €,
- účasť na verejnom zasadnutí na KS v PO dňa 5.9.2016 (§ 14 ods. 3 písm. d/) á 33,50 € (1/2 zo 67
€) + režijný paušál 8,04 €,
- náhrada za stratu času dňa 30.1.2014 za cestu Humenné - Vranov nad Topľou a späť 2 polhodiny x

12,02 € (1/60 výpočtového základu), t.j. 24,04 €,
- náhrada za stratu času dňa 20.3.2014 za cestu Humenné - Vranov nad Topľou a späť 2 polhodiny x
12,02 € (1/60 výpočtového základu), t.j. 24,04 €,
- náhrada za stratu času dňa 18.11.2015 za cestu Humenné - Vranov nad Topľou a späť 2 polhodiny x
12,35 € (1/60 výpočtového základu), t.j. 24,70 €,

- náhrada za stratu času dňa 17.2.2016 za cestu Humenné - Vranov nad Topľou a späť 2 polhodiny x
12,71 € (1/60 výpočtového základu), t.j. 25,42 €,
- náhrada za stratu času dňa 5.9.2016 za cestu Humenné - Vranov nad Topľou a späť 2 polhodiny x
12,71 € (1/60 výpočtového základu), t.j. 25,42 €,
- náhrada za stratu času dňa 25.4.2018 za cestu Humenné - Prešov a späť 5 polhodín (mal by nárok na 6

polhodín, keďže cesta trvá 1 hod. a 4. min., avšak požadoval len 5 polhodín) x 13,40 € (1/60 výpočtového
základu), t.j. 67 €,
- náhrada cestovných výdavkov - cesta z Humenné - Vranov nad Topľou a späť dňa 30.1.2014 - 50 km
x 0,183 €/km, t.j. 9,15 €,- náhrada PHM za cestu dňa 30.1.2014 - 50 km x spotreba 13,90 l/100 km x cena PHM 1,441 €/1 l,
t.j. 19,16 €,
- náhrada cestovných výdavkov - cesta z Humenné - Vranov nad Topľou a späť dňa 20.3.2014 - 50 km

x 0,183 €/km, t.j. 9,15 €,
- náhrada PHM za cestu dňa 20.3.2014 - 50 km x spotreba 13,90 l/100 km x cena PHM 1,428 €/1 l,
t.j. 19,07 €,
- náhrada cestovných výdavkov - cesta z Humenné - Vranov nad Topľou a späť dňa 18.11.2015 - 50
km x 0,183 €/km, t.j. 9,15 €,

- náhrada PHM za cestu dňa 18.11.2015 - 50 km x spotreba 13,90 l/100 km x cena PHM 1,229 €/1 l,
t.j. 17,69 €,
- náhrada cestovných výdavkov - cesta z Humenné - Vranov nad Topľou a späť dňa 17.2.2016 - 50 km
x 0,183 €/km, t.j. 9,15 €,
- náhrada PHM za cestu dňa 17.2.2016 - 50 km x spotreba 13,90 l/100 km x cena PHM 1,132 €/1 l,
t.j. 17,02 €,

- náhrada cestovných výdavkov - cesta z Humenné - Vranov nad Topľou a späť dňa 5.9.2016 - 50 km
x 0,183 €/km, t.j. 9,15 €,
- náhrada PHM za cestu dňa 5.9.2016 - 50 km x spotreba 13,90 l/100 km x cena PHM 1,228 €/1 l, t.j.
17,68 €,
- náhrada cestovných výdavkov - cesta z Humenné - Prešov a späť dňa 25.4.2018 - 50 km (mal nárok

na 142 km, požadoval len 50 km) x 0,183 €/km, t.j. 9,15 €,
- náhrada PHM za cestu dňa 25.4.2018 - 50 km (mal nárok na 142 km, požadoval len 50 km) x spotreba
13,90 l/100 km x cena PHM 1,342 €/1 l, t.j. 52,48 €,
spolu: 1.599,66 €.
Ceny pohonných hmôt sa pohybujú na úrovni priemerných cien pohonných hmôt zverejnených na

stránke Štatistického úradu SR.

16. Súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody za úkony právnej služby:
- námietka zaujatosti voči OP VT z 27.1.2014,
- žiadosť o preskúmanie postupu policajta,

- žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora,
- námietka zaujatosti voči OP VT zo 6.10.2015,
- námietka zaujatosti voči OP VT zo 14.10.2015,
S odôvodnením, že nešlo o podania vo veci samej vyžadované § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004
Z.z. v aktuálnom znení, ale o podanie procesné, dané podania predstavujú len žiadosti o preskúmanie

procesného postupu.

17. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že
výška nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona je limitovaná posúdením osoby
poškodeného, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žil a pracoval, ďalej posúdením závažnosti

vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho spoločenskom uplatnení.

18. Pre ustálenie výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a to, že voči
žalobcovi sa po dobu 4 rokov a 3 mesiacov viedlo fakticky bezdôvodne trestné stíhanie, ďalej na výšku

trestu, ktorý mu bol súdom uložený vo forme peňažného trestu vo výmere 800 €, spolu s náhradným
trestom odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, ďalej na skutočnosť, že žalobca sa od vznesenia
obvinenia do skončenia trestného stíhania musel podrobovať úkonom trestného konania a po celú dobu
žil s vedomím trestného stíhania, čo nepochybne negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhanej
osoby,atoajnapriektomu,žeaždoprávoplatnostimeritórnehorozhodnutiavoveci,sananehoprihliada

akonanevinného,aleužsamotnýfakttrestnéhostíhaniajezáťažouprekaždéhoobvinenéhoazasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Je potrebné poukázať aj na
to, že žalobca si počas 32 rokov svedomite vykonával prácu v policajnom zbore ako veliteľ policajnej
stanice, starší referent pre riadenie, ale po vznesení obvinenia voči jeho osobe to spôsobilo v okruhu
jeho kolegov a známych nedôveryhodnosť jeho osoby, bližšie okolnosti žalobca nešpecifikoval. Jeho

najbližšie okolie stálo síce na jeho strane, ale aj v tomto okruhu pociťoval negatívny dopad trestného
stíhania.Avšakkstratezamestnaniaaplatuvdôsledkutrestnéhostíhanianedošlo,jehopracovnýpomer
bol ukončený riadne, ku dňu 1.8.2021 po 40-tich rokoch trvania pracovného pomeru, odchodom do
výsluhového dôchodku. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdenými stratami na odmenách,tieto neboli ani čo do výšky, ani čo do dôvodu nijako špecifikované. Žalobca takisto nepreukázal svoje
tvrdenie o tom, že mal byť povýšený do hodnosti majora, k čomu však nedošlo v dôsledku trestného
stíhania.

19. Vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súd uzavrel, že žalobca síce nepreukázal
podstatnú, trvalú a výraznú zmenu pomerov v jeho osobnom, pracovnom, spoločenskom, kultúrnom
živote ako nepriaznivý dopad v dôsledku nezákonného rozhodnutia z 8.1.2014, avšak súd vzal za
preukázané tvrdenie žalobcu o psychickom dopade trestného stíhania na jeho osobu aj bez bližšieho

preukazovania skutkových okolností, pretože ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako
rozhodné skutočnosti náročne preukázateľné. Súd sa v tejto súvislosti stotožnil s nálezom Ústavného
súdu SR sp.zn. III ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017, ktorý vo svojom rozhodnutí vyslovil, že už len samotné
začatie trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného a zasahuje do súkromného a osobného
života jednotlivca do jeho cti a dobrej povesti.

20. Z týchto dôvodov súd konštatoval, že žalobcovi patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ale s tým, že výška tejto náhrady nemôže byť vyššia, ako
je výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa vyššie citovaného
osobitného predpisu, § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi (v znení účinnom do 30.6.2016), podľa ktorého, ak bola trestným činom spôsobená

smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy a
poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

21. Súd prvej inštancie mal za to, že aj keď žalobcovi bola spôsobená ujma nezákonným rozhodnutím

žalovanej, tak túto nemožno dať na úroveň s dôsledkami u poškodených trestným činom znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, preto za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
považoval 5-násobok minimálnej mzdy platnej ku dňu začatia trestného stíhania (k 8.1.2014) v zmysle
ust. § 1 písm. a/ Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 321/2013 Z.z., ktorým bola stanovená suma
minimálnej mzdy na rok 2014 vo výške 352 €, čo predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku

nezákonného rozhodnutia vo výške 1.760 €.

22. Suma uplatnená žalobcom vo výške 40.000 € ako náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného rozhodnutia podľa súdu prvej inštancie nemá oporu nielen vo vykonanom dokazovaní,
ale ani v žiadnom zákonnom ustanovení či v judikatúre, je neprimerane vysoká vo vzťahu k ujme

spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím (odôvodnenie v bode 66. až 68. tohto rozsudku). K
tomu sa vyjadril Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k
bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných
právach (rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006).

23. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovanú k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného rozhodnutia vo výške 1.760 € a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol
(40.000-1.760).

24. Súd konštatoval, že prihliadol na výšku náhrady priznanú vnútroštátnymi súdmi v obdobných

prípadoch (rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 27C/56/2020-107, rozsudok Okresného súdu Košice
- okolie č.k. 7C/652/2016-95 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/14/2022).
Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. 11Co/355/2019-647, z ktorého
rozhodnutia poukázal na konštatovanie, že nemajetková ujma je kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je
možné poukázať iba so značnými obtiažami, preto súd posudzuje formu a rozsah odškodnenia podľa

toho, či vzhľadom na všetky okolnosti mal poškodený dôvod cítiť sa byť na nehmotných hodnotách
poškodených. Ďalej poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. 3Cdo/2813/2011 a rozhodnutie NS SR sp.zn.
6MCdo/15/2012, v zmysle ktorého súd musí brať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napr. zákon č. 215/2006 Z.z.

25. Poukázal aj na názor Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti a pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Podľa ESĽP výška náhrady v konkrétnom prípade
musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sapoškodenia dobrej povesti a pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušovanie iných osobnostných práv by nemala bez existencie

závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia, alebo násilné činy.

26. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia

(NS SR sp.zn. 7Cdo/100/2017, 1Cdo/15/97, 6Cdo/185/2011), z čoho vyplýva, že rozhodnutie
o povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto pred
uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím sa žalovaný nemohol dostať do omeškania.
Z tohto dôvodu súd žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol.

27. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.

28. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výroku II., ktorým
súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (nad sumu 1.599,66 € titulom náhrady škody a nad sumu 1.760
€ titulom nemajetkovej ujmy) a výroku III. o trovách konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a f/
CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v zamietnutej

časti náhrady škody (aj v sume 378,80 €) a v prevyšujúcej časti, pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej
ujmy, t.j. vo výške 38.240 €, resp. zvýši priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca považuje za
neprimerane nízku a nezodpovedajúcu skutočne žalobcovi vzniknutej ujme.

29.1. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie pri ustálení výšky náhrady škody spočívajúcej v náhrade

trov právneho zastúpenia v trestnom konaní nesprávne posúdil verejné zasadnutie zo dňa 25.4.2018
(kde konajúci súd uviedol nesprávny dátum 5.9.2016), nakoľko v deň 25.4.2018 bolo na krajskom súde
verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn.
12T/41/2015, pri ktorom úkone mal súd aplikovať ust. § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
a priznať žalobcovi odmenu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, nie iba 1/2 výpočtového základu

odvolávajúc sa na § 14 ods. 3 písm. d/ uvedenej vyhlášky.
29.2. Za nesprávne posúdenie považuje odvolateľ, aj pokiaľ súd vôbec nepriznal žalobcovi odmenu
za úkony právnej služby: námietka zaujatosti voči OP VT z 27.1.2014, žiadosť o preskúmanie postupu
policajta, žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora, námietka zaujatosti voči OP VT z 6.10.2015
a zo 14.10.2015, kde poukázal na právo obvineného vyplývajúce z ust. § 34 ods. 1 Tr. por., ktorý môže

podávať návrhy a žiadosti, čo je realizáciou jeho práva na obhajobu. Uvedené je premietnuté aj do
vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, kde v zmysle vtedy platného § 13a ods. 1 písm. c/ (v
súčasnosti § 14 ods. 1 písm. b/) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za písomné
podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane, týkajúce sa veci samej. Zároveň s poukazom na § 14
ods. 8 cit. vyl. za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 5, patrí odmena ako za

úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Zdôraznil, že aj uvedené úkony boli uskutočnené
v záujme klienta a v súlade so zásadami zákona o advokácii, pričom žalobca na tieto úkony skutočne
vynaložil náklady (uhradil trovy právneho zastúpenia svojmu advokátovi), teda v jeho majetkovej sfére
nastala skutočná ujma.
29.3. Zároveň priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1.760 € žalobca považuje za neprimerane nízke

a nezodpovedajúce skutočnej žalobcovi vzniknutej ujme, keďže každé trestné stíhanie a v rámci neho aj
hroziaci trest predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život a životný osud, pričom iba samotné konštatovanie práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobca má za to, že vo
svojej výpovedi detailne popísal negatívne dôsledky nezákonného trestného stíhania nielen na jeho

pracovný, ale aj osobný a rodinný život a s poukazom na závažnosť následkov, ktoré nepochybne
vznikli v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení žalobcu, je nemajetková ujma vo výške 40.000 €
primeraná. Zdôraznil, že bol po dobu 40 rokov príslušníkom policajného zboru a svoju prácu vykonával
vždy svedomito, čestne a zodpovedne. Trestné stíhanie trvalo takmer 4,5 roka, počas ktorého obdobia
bol vystavený stresu, úzkosti a frustrácii. Dôvodil, že primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy

je funkcia satisfakčná a má ňou byť vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného
zásahu. Má za to, že s prihliadnutím na jeho osobu, na jeho doterajší život, prostredie, v ktorom
žil a pracoval, závažnosť vzniknutej predovšetkým psychickej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli v jeho súkromnom živote, spoločenskom uplatnení, jenemajetková ujma primeraná vo výške 40.000 € tak, ako ju požaduje. Poukázal na to, že v zmysle § 6
zák. č. 215/2006 Z.z. celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-
násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy, pričom konajúci súd pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v tomto konaní nemôže porovnávať konkrétne násilné
trestné činy a s tým súvisiaci limit výšky nemajetkovej ujmy. Podľa jeho názoru zo znenia § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že záväzná je len celková suma odškodnenia podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z.z.,
čo by v tomto prípade predstavovalo sumu vo výške 17.600 € (10-násobok výšky žalobcom priznanej
nemajetkovej ujmy). Aj s poukazom na uvedené považuje priznanú sumu za neprimerane nízku.

30. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila písomne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
akceptuje a navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Podľa
žalovanej odvolanie neobsahuje žiadne nové právne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej
inštancie nezaoberal a ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Pri
ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd podľa nej správne poukázal na zák. č. 514/2003 Z.z.,

§ 17 ods. 4, pričom poukázala na to, že týmto osobitným právnym predpisom je zák. č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde v zmysle § 12 ods.
2, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie
odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 25-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy
platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu a podľa § 12 ods.

3 pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho
zneužívania, týrania blízkej osoby a zverenej osoby, alebo trestnom činom nedobrovoľného zmiznutia,
má obeť násilného trestného činu nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo
výške 10-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom
došlo k spáchaniu trestného činu. Podľa žalovanej nie je možno porovnávať trestné stíhanie žalobcu so

spôsobením smrti, pričom súd správne vychádzal zo sumy minimálnej mzdy v roku 2014 vo výške 352
€, preto najvyššia zákonodarcom prípustná výška nemajetkovej ujmy zohľadňujúca 10-násobok sumy
mesačnej minimálnej mzdy predstavuje sumu 3.520 €. Vzhľadom k tomu súd postupoval správne, ak
priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 5-násobku minimálnej mzdy, platnej ku dňu vznesenia
obvinenia žalobcu (8.1.2014) spolu v sume 1.760 €. Takúto sumu žalovaná považuje za primeranú

a zákonnú.

31. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní a opakovane
vyjadril názor, že na rozhodovaní o nemajetkovej ujme je záväzná len celková suma odškodnenia podľa
§ 6 zák. č. 215/2006 Z.z., čo by v tomto prípade predstavovalo sumu 17.600 € (uvedené podľa neho

vyplýva zo znenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.).

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné.
33. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolaním nebol napadnutý výrok I. o vyhovení žalobe v časti o
zaplatenie sumy 1.599,66 EUR titulom náhrady škody a sumy 1.760 EUR titulom nemajetkovej ujmy,
ktorý nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

34. Predmetom odvolacieho prieskumu bol iba výrok II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a výrok III. o náhrade trov konania.

35. V odvolaním napadnutej časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že ustanovenia,

ktoré použil (ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení so zák. č. 215/2006 Z.z. a ustanovenia
vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) nesprávne vyložil a nesprávne ich aplikoval na vzťahy medzi žalobcom
a žalovanou, zároveň nepoužil všetky ustanovenia právnych predpisov, ktoré na daný prípad dopadajú,
konkrétne nepoužil ust. § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., pričom toto ustanovenie je pre rozhodnutie vo
veci tiež rozhodujúce. V dôsledku nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení nezameral dokazovanie

nazistenierelevantnýchskutočností(jehorozhodnutiejetakpredčasné)azvykonanýchdôkazovdospel
k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Jeho rozhodnutie je tak predčasné a v časti priznanej
náhrady skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy (aj ich zamietnutej časti) tiež nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.36. Tým došlo k naplneniu dôvodov pre zrušenie rozsudku v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

37. Predmetom konania je nárok na náhradu škody uplatnený titulom skutočnej škody (ktorú tvoria

náklady na obhajobou v trestnom konaní v sume 1.978,46 €) a titulom náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 40.000 €. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.599,66 EUR titulom náhrady škody a sumu
1.760 EUR titulom nemajetkovej ujmy.

38. Podstatou odvolacích námietok je nesprávne ustálenie výšky náhrady

1. škody spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v dôsledku nesprávnej
aplikácie ustanovení vyhlášky 655/2004 Z.z. na niektoré vyúčtované úkony právneho zastúpenia
2. nemajetkovej ujmy v dôsledku neprihliadnutia na skutočne vzniknutú ujmu a nesprávneho právneho
posúdenia záväzného limitu podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z.z..
Odvolací súd považuje uvedené odvolacie námietky za dôvodné.

39. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku o nesprávnej aplikácii § 14 ods. 3 písm. d/ vyhlášky
655/2004 Z.z. na úkon: verejné zasadnutie zo dňa 25.4.2018 (kde konajúci súd uviedol nesprávny dátum
5.9.2016). Správne na daný úkon malo byť aplikované ust. § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky.

40. V zmysle § 14 ods. 3 písm. d/ vyhlášky 655/2004 Z.z. v znení účinnom k 25.4.2018 odmena vo

výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za úkon právnej služby- účasť na verejnom
zasadaní, avšak iba v prípade ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania.

41. V danom prípade je nesporné (vyplýva to aj z obsahu pripojeného spisu 12T41/2015 OS VT), že
predmetom verejného zasadnutia KS PO dňa 25.4.2018 sp.zn. 9To33/2017 bolo rozhodnutie o odvolaní

obžalovaného proti rozsudku OS VT zo dňa 5.9.2016 sp.zn. 12T41/2015.

42. V takom prípade je potrebné aj na účasť na verejnom zasadnutí aplikovať ust. § 14 ods. 1 písm.
c/ vyhlášky 655/2004 Z.z.v znení účinnom k 25.4.2018, v zmysle ktorého odmena vo výške základnej
sadzby tarifnej odmeny patrí (okrem iných) za úkon právnej služby- účasť na konaní pred súdom alebo

iným orgánom, na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny.

43. Za dôvodnú odvolací súd považoval aj námietku vo vzťahu k nepriznaniu odmeny za úkony právnej
služby: námietka zaujatosti voči OP VT z 27.1.2014, žiadosť o preskúmanie postupu policajta, žiadosť
o preskúmanie postupu prokurátora, námietka zaujatosti voči OP VT z 6.10.2015 a zo 14.10.2015.

44. Súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody za uvedené úkony právnej služby s odôvodnením,
že nešlo o podania vo veci samej vyžadované § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., ale o podanie
procesné - sú to len žiadosti o preskúmanie procesného postupu.

45. S uvedeným postupom súdu sa odvolací súd nestotožňuje majúc za to, že iba skutočnosť, že sa
jedná o procesné úkony, nemôže sama o sebe vylúčiť tieto úkony z nároku na ich náhradu, t.j. v dôsledku
uvedeného nemožno uzavrieť, že náklady vynaložené na zastupovanie pri takýchto úkonoch netvoria
skutočnú škodu. To, že ustanovenie § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri účtovaní trov vyžaduje
aby sa jednalo o podanie vo veci samej nemožno vyhodnotiť tak, že za žiadne podania procesného

charakteru nemožno účtovať náhradu trov právneho zastúpenia. Je potrebné brať zreteľ aj na úpravu
obsiahnutú v ostatných odsekoch (a pod iným písmenom) uvedeného ustanovenia. V tejto súvislosti (pri
procesných úkonoch obdobných ako sa jedná v danom prípade) súdna prax ustálila potrebu aplikácie
ustanovenia § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú
uvedené v odsekoch 1 až 5 tohto ustanovenia, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou

a účelom najbližšie. Pri úkonoch, ktoré súd vylúčil z náhrady skutočnej škody v preskúmavanej veci
prichádza v zmysle súdnej praxe do úvahy napr. aplikácia ust. § 14 ods. 3 písm. c/ vyhlášky.

46. Súd prvej inštancie na uvedené úkony vôbec neaplikoval ustanovenia § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004
Z.z. a svoj postup nezdôvodnil (prečo prípadne podľa jeho názoru aplikácia tohto ustanovenia nie je

namieste).

47.Odvolacísúdzdôrazňuj,žeprávobyťvtrestnomkonanízastúpenýadvokátomjenespochybniteľným
právom obvineného/obžalovaného predovšetkým s poukazom na jeho ústavné právo, ale rovnakopodľa § 2 ods.9 zák.č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len TP), v zmysle ktorého každý, proti
komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu. Podozrivý (obvinený/obžalovaný) má právo na
obhajobu v rozsahu, ktorý ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne

záväzný akt Európskej únie.

48.1 Odvolací súd preto zdôrazňuje, že posudzovať jednotlivé úkony právnej pomoci pri priznávaní
náhradyškody,spočívajúcejvnáhradetrovprávnehozastúpenia,jemožnéibazpohľadusúdnoupraxou
ustálenej úvahy, že za škodu možno považovať iba účelne vynaložené trovy, výška ktorých zodpovedá

tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom, účinným v čase urobenia úkonov. (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/402/2015, ktoré bolo publikované v Zbierke rozhodnutí a
stanovískNajvyššiehosúduSRpodč.17/2018),t.j.posudzovaťmožnoibaúčelnosťjednotlivýchúkonov.
48.2. Odvolací súd uvádza, že aj keď rozhodnutie 6Cdo/402/2015 sa týka náhrady škody v zmysle zák.
č. 58/1969 Zb., uvedené závery boli urobené na základe úvah, týkajúcich sa vo všeobecnosti úpravy
náhrady škody v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 442 a § 441 OZ). Najvyšší súd SR totiž vychádzal

z úvahy, že zákon č. 58/1969 Zb. nepodáva definíciu pojmu škody, neupravuje rozsah jej náhrady a ani
spoluzavinenie poškodeného, a preto v súlade s ust. § 20 tohto zákona, treba na právne vzťahy v takom
prípade aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy, obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§
442 a § 441 OZ). V zmysle týchto ustanovení sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému
ušlo, pričom za škodu sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, spočívajúca

v zmenšení jeho majetku a je objektívne vyjadrená peniazmi a napraviteľná poskytnutím peňažného
plnenia. Z uvedeného je zrejmé, že základ vyššie citovanej právnej veci je daný práve vo všeobecnej
úprave, obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá sa vzťahuje aj na tento prípad.
48.3. NS SR v uvedenej veci dospel k záveru, že z hľadiska rozsahu náhrady škody treba primerane
použiť aj všeobecné zásady, charakteristické pre právnu úpravu, týkajúcu sa trov konania. Ide

predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a
trovy svojho zástupcu. V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa
uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré
účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju

obranu v súdnom konaní vynaloží. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady
poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej
odmeny.
48.4. O účelne vynaložených trovách konania nie je možné hovoriť napríklad vo vzťahu k trovám
vynaloženým na úkon, ktorý bol na ochranu práva urobený nadbytočne, resp. na úkon, ktorý k náprave

protiprávneho stavu nemohol viesť. Účelnosť vynaložených trov konania musí preukázať ten, kto tvrdí,
že bol dotknutý nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, a v dôsledku tejto skutočnosti sa domáha nároku na náhradu škody.

49. Požiadavka účelnosti je jedným zo základných predpokladov toho, aby sa vynaložené výdavky mohli

považovať za trovy konania. Aby mohli byť vynaložené výdavky považované za účelne vynaložené v
súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, teda za trovy konania, musia byť vynaložené v príčinnej
súvislosti s procesným postojom strany k predmetu konania; ich vynaložením sa musí sledovať buď
procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná obrana proti takémuto nároku (pozri nález
Ústavného súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08).

50. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 1.2.2018, sp. zn.
IV. ÚS 83/2018, v ktorom uvádza, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v
príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať
procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.

Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods.2 Ústavy SR a trovy
právnehozastúpeniasavovšeobecnostizaúčelnevynaloženétrovypovažujú.Trovypotrebnénaúčelné
vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok
na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba

posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.

51. Najvyšší súd SR v uznesení z 29.9.2015, sp. zn. 4 M Cdo 16/2014 uviedol, že pojem „účelný“
je nevyhnutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, prednadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu
zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.)

52. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sporné úkony posudzoval iba z pohľadu či sa jedná o úkony
vovecisamejaúčelnosťtrovkonaniavôbecneskúmal,odvolacísúdpovažujezáverysúduodôvodnosti/
nedôvodnosti uplatneného nároku v časti týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní za predčasné a nepreskúmateľné, pretože nielen pre stranu sporu, ale aj pre odvolací súd nie je
zrejmé, na základe akých úvah súd prvej inštancie dospel k tomuto svojmu záveru a odvolací súd tak

nemôže podrobiť prieskumu jednotlivé úvahy, vedúce k takémuto záveru.

53. Odvolací súd nad rámec uvedeného uvádza, že vo všeobecnosti úkony právnej služby: námietka
zaujatosti voči OP, žiadosť o preskúmanie postupu policajta, žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora
sú úkonmi, na ktorých realizáciu (osobne alebo prostredníctvom právneho zástupcu) má obvinený právo
v zmysle § 34 Trestného poriadku.

54.1. Trestné konanie musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v Ústave
SRajvTrestnomporiadku.Vzmysle §31TPzvykonávaniaúkonovtrestnéhokonaniajevylúčenýsudca
alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší
súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť

o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka,
k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v
tomto konaní. Má sa tým zabezpečiť nestrannosť trestného konania ako celku a jednotlivých úkonov
vykonávaných počas tohto konania.
54.2. Právo obvineného na nestranného sudcu, prísediaceho, prokurátora, policajta a iných konajúcich

osôb (OČTK) je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a treba
ho považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17
ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva na nestranného
sudcu a iných osôb- orgánov činných v trestnom konaní tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah
a zmysel, nie iba za teoreticky(mutatis mutandis II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013, II. ÚS 175/2017).

Preto je nevyhnutné umožniť mu podať námietku zaujatosti a pokiaľ je vypracovaná právnym zástupcom
považovať ju za úkon, za ktorý patrí náhrada trov. Výnimkou môže byť iba zjavne nedôvodné uplatnenie
námietky.

55. V zmysle § 210 TP obvinený (ako aj poškodený a zúčastnená osoba) má právo kedykoľvek v

priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup
policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom
vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť
preskúmaťaovýsledkužiadateľaupovedomiť.Žiadosťmáformupodania,pričomnezáležínatom,čiide
o prieťahy policajtom zavinené (napr. nečinnosťou), alebo nezavinené, ďalej k odstráneniu nedostatkov

v postupe policajta, ktoré môžu spočívať v tom, že policajt urobil, alebo neurobil určité rozhodnutie,
opatrenie alebo postupoval, či nepostupoval v súlade so zákonom, resp. v rámci svojej právomoci
proti takému rozhodnutiu nezakročil. Ide napr. o preskúmanie rozhodnutia policajta o pribratí znalca,
preskúmanie rozhodnutia policajta o odmietnutí nazrieť do spisu, preskúmanie dôvodov, ktorými policajt
odôvodnil odmietnutie návrhov na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, preskúmanie

porušenia práva na preštudovanie spisu v primeranej lehote a pod..

56. Súd prvej inštancie úkony, za ktoré náhradu nepriznal, vôbec neposudzoval z pohľadu ich účelnosti
zohľadniac vyššie uvedené ustanovenia trestného poriadku, preto ustálenie výšky skutočnej škody je
aj z tohto dôvodu predčasné a nemožno ho podrobiť odvolaciemu prieskumu.

57. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku vo vzťahu k stanoveniu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy s poukazom na satisfakčnú funkciu náhrady, záväzný limit odškodnenia podľa § 6
zák. č. 215/2006 Z.z. a žalobcovi vzniknutú ujmu
58.1.Súd prvej inštancie na jednej strane správne poukázal na kritéria pre ustálenie jej výšky
(posúdením osoby poškodeného, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom žil a pracoval, ďalej

posúdením závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosti následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho
spoločenskom uplatnení), avšak nie je zrejmé ako v danom prípade tieto kritériá vyhodnotil.
58.2. Súd správne vzal za preukázané-tvrdeniežalobcuopsychickomdopadetrestnéhostíhanianajehoosobupretožeužlensamotnézačatie
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného a zasahuje do súkromného a osobného života
jednotlivca do jeho cti a dobrej povesti,

- skutočnosť, že žalobca sa od vznesenia obvinenia do skončenia trestného stíhania musel podrobovať
úkonom trestného konania a po celú dobu žil s vedomím trestného stíhania, čo nepochybne negatívne
ovplyvňuje osobný život trestne stíhanej osoby
- že žalobca si počas 32 rokov svedomite vykonával prácu v policajnom zbore ako veliteľ policajnej
stanice, starší referent pre riadenie,

avšak nie je zrejmé aké závery z uvedeného vyvodil vo vzťahu k výške náhrady.
58.3. Rovnako nie je zrejmé ako súd vyhodnotil
- dobu bezdôvodného trestného stíhania 4 roky a 3 mesiacov
- výšku trestu, ktorý mu bol súdom uložený vo forme peňažného trestu vo výmere 800 €, spolu s
náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, na ktoré súd poukázal, avšak bez uvedenia
akýchkoľvek hodnotiacich úvah.

58.4. Najmä je potrebné zdôrazniť, že súd síce konštatoval, že prihliadol na výšku náhrady priznanú
vnútroštátnymi súdmi v obdobných prípadoch, kde uviedol rozsudok Okresného súdu Košice II č.k.
27C/56/2020-107, rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č.k. 7C/652/2016-95 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/14/2022 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach pod
sp.zn. 11Co/355/2019-647, avšak nielenže vôbec neuviedol, ako bolo v týchto menovaných prípadoch

rozhodnuté (z pohľadu výšky priznanej náhrady), ale vôbec nevysvetlil v čom spočívalo porovnanie
vychádzajúc napr. z dĺžky trestného stíhania, hrozby trestu, poškodenej osoby, následkov a pod..
V súdom prvej inštancie spomínanom rozhodnutí Okresného súdu Košice - okolie č.k. 7C/652/2016-95
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/14/2022 bola priznaná nemajetková
ujma 1000,- eur (za obdobie cca 1,5 roka) a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn.

11Co/355/2019-647 bola priznaná nemajetková ujma 8.000,- eur (cca za 4 roky TS). Nie je zrejmé ako
súd uvedené porovnal a vyhodnotil.
59. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť
úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, zároveň sa úvaha súdu musí opierať o celkom konkrétne a
preskúmateľné hľadiská, nesmie sa stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu. Súd prvej inštancie sa pri

odôvodňovaní svojho rozhodnutia uvedeným dôsledne neriadil. Dôsledne nevysvetlil svoje úvahy na
základe, ktorých považoval za primeranú náhradu práve takúto sumu.

60.1. Aj keď určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od
výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú

spravidlaneopakovateľnéanezameniteľnésokolnosťamirelevantnýmivinýchveciach,vdôsledkučoho
sa ani nemôže - v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu (Uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 zo dňa 26. júna 2019), odvolací
súd príkladmo uvádza nasledovné konania, z ktorých vyplýva, že sa súd pridržiaval rozhodovacej línie
ohľadneprimeranostikonkrétnejvýškynemajetkovejujmy,naznačenejvrozhodovacejpraxiodvolacieho

súdu:
60.2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 17.10.2023 sp. zn. 6Co/116/2023 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 6.280 €, z toho 5.280
€ za nezákonnú väzbu a 1.000 € za nezákonné trestné stíhanie (z uplatnenej 50.000 €), pričom proti
žalobcovi bolo vznesené obvinenie za prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm.

a/, b/, c/, ods. 2 písm. d/ TZ;
60.3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 18.04.2023 sp. zn. 6Co/33/2023 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 3.000 €, a v prevyšujúcej
časti rozsudok zmenil a žalobu zamietol za nezákonné trestné stíhanie (z uplatnenej 10.000 €), pričom
proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 TZ;

60.4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.03.2023 sp. zn. 6Co/12/2023 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 3.120 € za nezákonné
trestné stíhanie (z uplatnenej 24.000 €), pričom proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie za zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 TZ.
60.5. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 19.03.2024 sp. zn. 6Co/42/2023 potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma vo výške 5.000 € za nezákonné
trestné stíhanie (z uplatnenej 20.000 €),za obdobie TS cca 3,5 roka.60.6.KrajskýsúdvKošiciachrozsudkomzodňa12.12.2023sp.zn.6Co/170/2023zmenilrozsudoksúdu
prvej inštancie tak, že bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma spolu vo výške 3.240 € za nezákonné
trestné stíhanie v období cca 11 mesiacov.

61. Súd prvej inštancie správne vychádzal z úvahy, že výška tejto náhrady nemôže byť vyššia, ako je
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa vyššie citovaného
osobitného predpisu, § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi (v znení účinnom do 30.6.2016), podľa ktorého, ak bola trestným činom spôsobená

smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy a
poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok
aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.
Odvolací súd však nepovažuje za správny a ani dostatočne odôvodnený záver o primeranej výške
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5-násobok minimálnej mzdy platnej ku dňu začatia trestného
stíhania (k 8.1.2014). Tento záver súd vôbec nezdôvodnil, keďže za postačujúce nemožno považovať

ibakonštatovanieo nemožnostidaťškoduspôsobenúžalobcovinaúroveňsdôsledkamiupoškodených
trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

62. Odvolací súd v zhode s odvolateľom má za to, že pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd nemôže porovnávať konkrétne násilné trestné činy a s tým

súvisiaci limit výšky nemajetkovej ujmy, a preto sa prikláňa k jeho názoru, že záväzná je len celková
suma odškodnenia podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z.z., čo by v tomto prípade predstavovalo sumu vo výške
17.600 € (10-násobok výšky žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy).

63. Odvolaním bol napadnutý celý zamietavý výrok, pričom súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti

príslušenstva (uplatneného úroku z omeškania), preto z dôvodu hospodárnosti konania odvolací súd
poukazuje aj na nesprávne právne posúdenie nároku na príslušenstvo (úroky z omeškania) a uvádza
nasledovné:

64. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na príslušenstvo (úroky z

omeškania) vychádzajúc zo záveru, že nárok na priznanie úrokov z omeškania vzniká až uplynutím
paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím. Pri rozhodovaní poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn.
7Cdo/100/2017, 1 Cdo/15/97 a 6Cdo/185/2011.

65. Odvolací súd uvádza, že medzičasom rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu, okrem vyššie

uvedených rozhodnutí túto predmetnú otázku riešila aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 257/2019 zo dňa
26. februára 2020, sp. zn. 7 Cdo 243/2019 zo dňa 28. októbra 2020, sp. zn. 8 Cdo/191/2020 zo dňa 27.
januára 2022 a sp. zn. 7 Cdo/339/2021 zo dňa 31. januára 2022.

66.1 Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo 257/2019 zo dňa 26. februára 2020 je zrejmé, že nárok žalobcu

podľa § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou vedenia
trestného stíhania. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej
skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie
je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh

prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že
k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej
v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z.. S týmto záverom sa stotožnil najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 7
Cdo 243/2019 zo dňa 28. októbra 2020 a sp. zn. 8 Cdo/191/2020 zo dňa 27. januára 2022.

66.2 Taktiež v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 48/2017 zo dňa 30. júla 2019 je uvedené,
že otázku nároku žalobkyne na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy tiež možno považovať
za vyriešenú uzneseniami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 48/2010, sp. zn. 2 Cdo 155/2011, sp. zn.
7 Cdo 253/2013, so záverom, že „štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo
dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. a márnym uplynutím

tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu (§ 489 Občianskeho zákonníka)
dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje
povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania“.66.3 V rozhodnutí NS SR sp. zn. 7 Cdo/339/2021 zo dňa 31. januára 2022 dovolací súd vychádzal z
rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo/48/2017 a doplnil, že záver v ňom prijatý možno prijať aj k zák. č. 58/1969 Zb.,
keďpodľa§10zák.č.58/1969Zb.,akústrednýorgánneuspokojínárokpoškodenéhodo6mesiacovodo

dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Zároveň vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/257/2019 uviedol, že k vzniku omeškania
s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu,
ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z.
Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z.z., ktorou bolo s účinnosťou

od 1.1.2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. zmenené tak, že podľa poslednej vety
tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

67. Čo sa týka rozhodnutia NS SR sp. zn. 7 Cdo 100/2017 zo 17. októbra 2018, kde bolo poukázané na
rozhodnutia sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14. marca 2012 a sp. zn. 1 Co 15/1997 zo dňa 24. júna 1998
(na ktoré pozornosť upriamil súd prvej inštancie), odvolací súd konštatuje, že pri posudzovaní otázky
vzniku omeškania pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú rozhodnutia sp. zn. 6
Cdo 185/2011 a 1 Co 15/1997 vo vzťahu k nastolenému právnemu posúdeniu priliehavé pre odlišnosť

nielen skutkových okolností, ale predovšetkým právnych otázok v nich riešených. V rozhodnutí z 24.
júna 1998, sp. zn. 1 Co 15/1997 (R 45/2000), v ktorom sa súdy zaoberali neoprávneným zásahom do
osobnostných práv fyzickej osoby televíznym vysielaním, najvyšší súd ustálil, že „povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania“. V rozhodnutí

zo 14. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 185/2011 sa najvyšší súd zaoberal otázkou omeškania s tým, že nezistil
žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie uvedeného publikovaného záveru.

68. Podľa ust. § 10 zák. č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do
šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

69. Na základe vyššie uvedeného rozboru rozhodnutí dovolacieho súdu a vychádzajúc z citovaného
zákonného ustanovenia súd prvej inštancie pri rozhodovaní o príslušenstve nepostupoval vecne
správne, ak vychádzal z počiatku omeškania až po márnom uplynutí paričnej lehoty. Správne mal

začiatok omeškania ustáliť márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., resp. dňom nasledujúcim po doručení oznámenia žalovanej žalobcovi, že neuspokojí
nárok žalobcu na náhradu škody (ak tento deň nastal skôr ako došlo k uplynutiu 6mesačnej lehoty na
plnenie).

70. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý výrok II. rozsudku spolu s výrokom III. o
trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP) a nové rozhodnutie.

71. Úlohou súdu po vrátení veci bude opakovane posúdiť nárok žalobcu vo vzťahu k uplatnenej náhrade

skutočnej škody (pri úkonoch uvedených v bode 78 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku) za
aplikácie ust. § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. a svoje úvahy pritom zameria aj na posúdenie účelnosti
úkonov. Zároveň súd prvej inštancie opakovane posúdi uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
vychádzajúc z kritérií stanovených v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré dôsledne vyhodnotí
s dôrazom na dĺžku trvania nezákonného zásahu, osobu poškodeného, prostredie v ktorom žije a

pracuje, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote a pri jeho spoločenskom uplatnení.
Opakovane posúdi aj nárok na príslušenstvo uplatnený v žalobe. V novom rozhodnutí rozhodne o
trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie náležite odôvodní
tak, aby štruktúra odôvodnenia rozsudku zodpovedala ust. § 220 ods. 1 CSP a aby rozsudok bol
zrozumiteľný a preskúmateľný nielen pre súd, ale aj pre strany sporu.

72.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2poslednej
vety CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).