Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-11Csp/83/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120340257
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Líšková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:6120340257.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, sudkyňou JUDr. Martinou Líškovou, v spore žalobcu: A. B., narodená

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D. E., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s. r. o. so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI
CREDIT Slovakia, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO:
47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 518,60 eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 518,60 eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažalobouzodňa20.07.2020,doručenouOkresnémusúduBanskáBystricadňa22.07.2020,
podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, na ktorom sa spor viedol pod sp. zn. 25Up/1326/2020, postúpenou Okresnému

súdu Bratislava I dňa 17.09.2020, na ktorom sa spor viedol pod sp. zn. 11Csp/83/2020 (od 01.06.2023
Mestský súd Bratislava IV, na ktorom sa spor vedie pod sp. zn. B1-11Csp/83/2020) podľa § 14
ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 518,60 eur titulom vydania primeraného
finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 250/2007 Z. z.") spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5,00% ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil odkazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 a tým, že medzi žalobcom
ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom došlo k uzatvoreniu štyroch zmlúv o spotrebiteľskom
úvere (Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500024115 zo dňa 22.04.2013, Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. 8500012302 zo dňa 30.05.2012, Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500012301 zo dňa
30.05.2012 a Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500016003 zo dňa 02.10.2012), ktoré z dôvodu

chýbajúcich obligatórnych náležitostí boli postihnuté sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorá
skutočnosť mala za následok to, že žalobca ako spotrebiteľ bol povinný veriteľovi uhradiť iba
skutočne poskytnuté finančné prostriedky na podklade týchto zmlúv (t. j. iba istiny poskytnutých
úverov). Vzhľadom na to, že žalobca na predmetné zmluvy veriteľovi uhradil finančné prostriedkyznačne prevyšujúce poskytnuté plnenie zo strany veriteľa, na ktoré veriteľ nemal právny nárok, na
strane veriteľa došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktorého vydania sa žalobca domáhal v konaní
vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 19C/382/2015. Rozsudkom Okresného

súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
20.07.2018, a ktorým došlo zo strany súdu k právoplatnému uloženiu povinnosti žalovaného vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.593,01 eur spolu s príslušenstvom, a to z dôvodu, že
zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou
je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na

pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany
veriteľa garantovaných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v
predmetnomrozhodnutí.UvedenérozhodnutiebolopotvrdenéajrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.07.2018.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. vznikol žalobcovi

ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha.
Sumužalobouuplatnenéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavovýške518,60eur,predstavujúcu
20% z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia, považoval žalobca za nanajvýš primeranú vzhľadom
na to, že zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už na počiatku ich zmluvného vzťahu a
toto vyústilo do náročného konania pred všeobecným súdom, kde spotrebiteľ obhajoval svoje porušené

práva, a na ktorom bol žalobca úspešný. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný do dňa podania žaloby,
ani napriek výzve žalobcu, primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi nezaplatil, uplatňuje si žalobca,
okrem zaplatenia dlžnej sumy, aj zákonný úrok z omeškania zo sumy 518,60 eur o 5 percentuálnych
bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky dňa 20.07.2020

(nasledujúci deň po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie dlžnej sumy na základe predžalobnej výzvy)
bola 0,00%.

2. Okresný súd Banská Bystrica, v rámci upomínacieho konania, žalobe (návrhu na vydanie
platobného rozkazu) vyhovel vydaním Platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

25Up/1326/2020 zo dňa 30.07.2020, proti ktorému podal žalovaný včas odpor s vecným odôvodnením.
Žiadajúc platobný rozkaz zrušiť a podanú žalobu v celom rozsahu zamietnuť, žalovaný v odpore
namietal,žepodanážalobaneobsahuježiadnuskutočnosť,ktoroubysuma518,60eurbolaodôvodnená
s dôvetkom, že odôvodnenie "výpočtu" žalovanej sumy totiž nepreukazuje, prečo práve suma 518,60 eur
by mala vyť primeraná, hoci žalobca argumentuje len "primeranosťou" určenia žalovaného nároku ako

dôvodom na jej vyčíslenie. Ďalej žalovaný dôvodil, že z podstaty finančného zadosťučinenia vyplýva,
že ide o satisfakciu za imateriálnu ujmu. Žiadnu inú funkciu mu právna úprava nepriznáva. Všeobecne
teda primerané finančné zadosťučinenie znamená odčinenie nemajetkovej ujmy (buď v peniazoch,
alebo aj nepeňažnou formou). Vyznačuje sa tým, že má osobný charakter, t. j. viaže sa na osobu,
ktorá takúto ujmu utrpela. Do 09.06.2013 právna úprava umožnila priznanie finančného zadosťučinenia

v prípade, ak porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov bolo spôsobilé privodiť
spotrebiteľovi ujmu. V súvislosti s obsahom podanej žaloby to znemená, že žalobca bol povinný tvrdiť
a preukázať, že táto podmienka je splnená v prípade zmluvného vzťahu uzavretého dňa 02.10.2012,
30.05.2012 a 22.04.2013. Žalobca uvádza v podanej žalobe len tvrdenie, že sumu 518,60 eur považuje
zaprimeranú.Podľažalovanéhotakétovymedzenieodporujefinančnémuzadosťučineniuakosatisfakcii

v zmysle hore uvedeného, keďže žalobca nevymedzuje, za čo konkrétne by sa satisfakcia mala priznať.
Zo žaloby nevyplývajú ani skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, či je splnená
podmienka primeranosti, pričom primeranosť je vlastnosť, ktorý vyžaduje adekvátnosť ku konkrétnym
okolnostiam, v súvislosti s ktorými sa satisfakcia má poskytnúť. Žalobca v podanej žalobe ale neuvádza,
v čom by prvok primeranosti mal byť splnený, hoci okolnosti preukazujúce primeranosť požiadavky

musí preukázať on. Žalovaný tiež tvrdil, že oprávnenosť požiadavky žalobcu spochybňuje časový aspekt
jej uplatňovania dôvodiac, že žaloba bola na súd podaná nie skôr ako 20.07.2020 (dátum uvedený v
žalobe), pričom odkazuje na rozsudok zo dňa 04.08.2016, právoplatný dňa 20.07.2018. Ak platí, že
primerané finančné zadosťučinenie predstavuje satisfakciu imateriálnej ujmy, potom je nuté zohľadniť
aj dobu, po uplynutí ktorej sa k uplatneniu požiadavky na zaplatenie tejto satisfakcie pristupuje. Podľa

žalovaného je význam satisfakcie ako určitého odčinenia predsa rozdielny aj z toho pohľadu, či sa
uplatňuje aktuálne v dobe neoprávneného zásahu, alebo s výrazným časovým odstupom. Aj tento fakt,
podľa žalovaného, spochybňuje žalobnú požiadavku čo do základu i výšky. Žalovaný poukázal na to, že
ani v rámci konania sp. zn. 19C/382/2015 netvrdil žiadne osobitné skutočnosti, ktoré by odôvodňovalipriznanie zadosťučinenia. Žalovaný namietol neprimeranosť žalovaného nároku aj z toho dôvodu, že v
čase uzatvárania jednotlivých zmlúv nebol ani špecificky (individuálne) a ani všeobecne známy záver,
akú sa prezentuje v rozsudku sp. zn. 19C/382/2015. V rámci jednotlivých kontrolných činností nebol voči

žalovanému vyvodený žiadny záver o porušení predpisov na ochranu spotrebiteľa. Čiastkové závery,
z ktorých vychádza rozsudok sp. zn. 19C/382/2015, ako napríklad o dojednávaní RPMN je minimálne
relativizované do tej miery, kedy ani súdna prax nezastáva konštantný názor (napríklad Rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/106/2016, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
25Co/2/2019). Žalovaný namietol uplatňovanie úroku z omeškania dôvodiac, že do žiadneho omeškania

sa nedostal. Omeškanie by mohlo vzniknúť až okamihom nesplnenia rozsudkom uloženej povinnosti.

3. Vo Vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného (replike) a návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa
07.09.2020 zotrval žalobca na podanej žalobe. Nesúhlasiac s argumentáciou žalovaného v podanom
odpore proti platobnému rozkazu ju označil za zavádzajúcu a nezohľadňujúcu aktuálnu právnu úpravu
ani rozhodovaciu prax v konaniach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Oponujúc

tvrdeniam žalovaného v odpore, že z podanej žaloby nie je možné zistiť jedinú skutočnosť, ktorou
by žalobu alebo žalovanú sumu odôvodnil, zdôraznil, že tieto skutočnosti jasne vyplývajú z podanej
žaloby, ale najmä z príloh k žalobe, predovšetkým z právoplatného Rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016 potvrdeného Rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 17Co/161/2012-152 zo dňa 07.06.2018, ktorými boli jasne a zreteľne súdom deklarované

porušenia práv spotrebiteľa nesprávnym postupom žalovaného priamo v kontraktačnom procese.
Žalobca v replike zaujal stanoviská k jednotlivým argumentom žalovaného. Tvrdenie žalovaného v
odpore: "Žalovaný v prvom rade namieta, že podaná žaloba neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorou by
suma 518,60 Eur bola odôvodnená... Do 09.06.2013 právna úprava umožnila finančné zadosťučinenie
v prípade, ak porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov bolo spôsobilé privodiť

spotrebiteľovi ujmu." poprel tvrdeniami, že na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. účinného do 10.06.2013 sa vyžadoval vznik a preukázanie ujmy,
a podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 10.06.2013 už nie je potrebné preukazovať
ujmu ako podstatnú náležitosť a na vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie postačuje
samotné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde (ujma ako podstatná náležitosť

predmetného nároku zo zákona vypadla). Podľa žalobcu citovaným tvrdením chce žalovaný celkom
mätúco navodiť dojem, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. sa má aplikovať podľa času,
kedy došlo k vzniku zmluvného vzťahu medzi ním a spotrebiteľom. Toto tvrdenie žalovaného označil za
zavádzajúce, nakoľko s predpokladom vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie je spojená
jedna zásadná podmienka, a síce úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde, až týmto

momentom vzniká spotrebiteľovi právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a preto sa
jeho posúdenie viaže na moment právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým boli deklarované porušenia
jeho práv. Žalovaný preto neaplikuje na prejednávaný prípad správnu časovú verziu citovaného
ustanovenia, a to vzhľadom na to, že za úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa možno
považovať až dátum nadobudnutia právoplatnosti Rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.

zn. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.07.2018 vo výroku,
ktorým hovorí o priznaní nároku z bezdôvodného obohatenia. Na prejednávaný prípad je tak celkom
logicky nutné aplikovať ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. s účinnosťou k dátumu
právoplatnosti tohto rozhodnutia, a teda časovou verziou predpisu, ktorá už pre priznanie nároku na
primerané finančné zadosťučinenie nevyžaduje preukázanie vzniku ujmy, či preukázanie spôsobilosti

daného porušenia takúto ujmu spotrebiteľovi privodiť. K požiadavke primeranosti žalobca dôvodil,
že jediným kritériom posúdenia výšky finančného zadosťučinenia je primeranosť k porušeniu práv
spotrebiteľa. Napriek tomu, že žalobca vymedzil už v žalobe celom logicky a odôvodnene, od
čoho odvodzuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia, a to aj s prihliadnutím na to, že
si uplatňuje iba 20% z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia, nakoľko sa žalobcovi uvedená

suma primeraného finančného zadosťučinenia k vzniknutým porušeniam práv spotrebiteľa zdá ako
primeraná. Žalobca poukázal na to, že v obdobných prípadoch súdy priznávali spotrebiteľom sumy
primeraného finančného zadosťučinenia až do výšky 100% z úspešne vymoženej výšky bezdôvodného
obohatenia. Žalobca si podanou žalobou uplatňuje sumu 518,60 eur, ktorá predstavuje iba 20% z
priznanej výšky bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobcu navodzuje žalovaný dojem o nutnosti vzniku

ujmy (ako podmienky vzniku nároku primeraného finančného zadosťučinenia) a potrebe vysvetlenia "za
čo konkrétne sa primerané finančné zadosťučinenie ako satisfakcia má priznať". Žalobca k uvedenému
uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie sa má priznať za "úspešné uplatnenie práva na súde".
Ak by zákon vyžadoval iné podmienky vzniku nároku, tak by ich súd skúmal. Avšak jedinou podmienkouje úspešné uplatnenie práva na súde, ktorú žalobca preukázal. Aj napriek uvedenému a "nepotrebe"
vzniku ujmy na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalobca uviedol, že ujma žalobcovi
vznikla. Okrem toto považoval žalobca za nutné skonštatovať, že primeranosť, ako definičný znak

určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia, nie je nikde v zákone presne definovaná, preto
sa nedá špecifikovať, či jednotne vyčísliť tak, ako si to predstavuje žalovaný, ale v konečnom dôsledku
závisí na posúdení samotného súdu. Napriek tomu, že na priznanie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie sa nevyžaduje preukázanie vzniku ujmy, žalobca k ujme tvrdil, že ako spotrebiteľ utrpel
ujmu minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou spôsobenou nezákonným postupom

veriteľa, ktorý mu predkladal zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom, zneužíval svoje
silnejšie postavenie, a jedinou obranou žalobcu potom bolo obrátiť sa s ochranou priamo na súd za
účelom ochrany svojich majetkových pomerov. Celý tento zdĺhavý a náročný postup, trvajúci roky, bol
pre žalobcu ako spotrebiteľa nesmiernou psychickou záťažou, ktorá napriek tomu, že ujma nie je v
súčasnej právnej úprave jedným z definičných znakov práva na primerané finančné zadosťučinenie,
iba umocňuje vznik a existenciu tohto práva žalobcu. Zároveň žaloba poukázal na to, že primeranosť

finančného zadosťučinenia a posúdenie jej výšky je dané práve do kompetencie súdu, kde v obdobných
prípadoch súdu priznávali neraz podstatne vyššiu sumu. Z uvedeného dôvodu trval žalobca na tom, že
suma vo výške 518,60 eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu hájenia
práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku predchádzajúcich konaní, primeraná. Argumentáciu
žalovaného v odpore: "Tvrdíme, že oprávnenosť požiadavky žalobcu spochybňuje časový aspekt jej

uplatňovania ..." vyhodnotil žalobca ako nemajúcu oporu v žiadnej právnej norme a neumožňujúcu oprieť
ju ani o žiaden relevantný právny výklad s dôvetkom, že aj preto žalovaný žiaden výklad k uvedenej
obrane nepodáva. Za absolútny výmysel žalovaného označil žalobca tvrdenie žalovaného, že výška
pohľadávky (istiny) sa v čase mení, čo, podľa žalobcu, nemá oporu ani analógiu v ničom. Tvrdenie, že
"význam satisfakcie ako určitého odčinenia presa je rozdielny aj z toho pohľadu, či sa uplatňuje aktuálne

v dobe neoprávneného zásahu, alebo s výrazným časovým odstupom" neoprel žalovaný o žiadnu
právnu normu a už vôbec nie o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Podľa žalobcu je toto
tvrdenie tvrdením ad absurdum, nakoľko takýto výklad sa neuplatňuje pri žiadnom nároku tohto alebo
obdobného typu. Za nezakladajúce sa na pravde vyhodnotil žaloba tvrdenie žalovaného: "Žalovaný tiež
poukazuje na to, že ani v rámci konania sp. zn. 9C/382/2015 netvrdil žiadne osobitné skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali priznanie zadosťučinenia." Nakoľko vzhľadom na podmienku úspešného uplatnenia
porušeniaprávanasúdeprevzniknárokunapriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,žalobca
nebol povinný v konaní pred súdom, ktorého predmetom bolo vydanie bezdôvodného obohatenia
osobitne deklarovať možnosť vzniku primeraného finančného zadosťučinenia, práve naopak, v danom
konaní preukazoval porušenie svojich práv domáhal sa ochrany zo strany súdu, ktorá mu napokon

bola zabezpečená tým, že súd deklaroval porušenie práv spotrebiteľa a bezdôvodné obohatenie mu
priznal. Predmetom pôvodného konania nebola predsa otázka primeraného finančného zadosťučinenia,
ale posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia. Až momentom právoplatného rozhodnutia súdu
vznikol spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého podstatu možno odvodiť od
predchádzajúceho konania, a to bez ohľadu na to, či spotrebiteľ uvádzal v predchádzajúcom konaní

akési žalovaným uvádzané "osobitné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie zadosťučinenia" -
opätovne žalobca skonštatoval, že toto tvrdenie žalovaného nemá oporu v žiadnom právnom predpise
a ani v rozhodovacej praxi. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo
dňa 04.08.2016 deklarovalo porušenie žalobcovho práva žalovaným a v merite veci rozhodlo o jeho
ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z ustanovení § 4, § 9 a § 11 zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a z ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník. Až predmetným rozsudkom bola žalobcovi poskytnutá ochrana pred nesprávnym
postupom žalovaného, ktorý mal pôvod už v samotnom počiatku zmluvného vzťahu. V pôvodnom
konaní bolo jasne a zreteľne súdom deklarované poručenie práv žalobcu ako spotrebiteľa, a preto
súd jeho žalobe vyhovel. Žalobca aktívne konal, nakoľko sa žalovaný snažil vymôcť od spotrebiteľa

plnenie, ktoré mu podľa spotrebiteľského práva nepatrilo, čo viedlo k vzniku súdneho konania, v
ktorom bolo porušenie spotrebiteľského práva deklarované. Žalovaný mohol vzniku súdneho sporu
zabrániť (a porušovanie práva nedokonať) napr. snahou o uzatvorenie zmieru, mimosúdne a pod.,
čím by k vzniku podmienky "úspešného uplatnenia práva" na súde nedošlo, pričom tak po celý čas
konania neurobil. Celú obranu žalovaného považoval žalobca za zovšeobecnenú, bezpredmetnú s

niekoľkokrát opakovanými názormi žalovaného predstavujúcimi skôr len akýsi názor - pocit nesúhlasu
s pre neho prísnou právnou normou. Podľa žalobcu žiadne z tvrdení žalovaného nekorešponduje s
danou konkrétnou platnou právnou normou (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.), o ktorú žalobca
opiera svoj nárok, ako ani s rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach, a to aj vo vzťahu ksamotnému žalovanému. Vzhľadom na uvedené žalobca konštatoval, že zo stany spotrebiteľa právo na
priznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavyplývazosplneniavšetkýchpodmienoknapriznanie
žalobou požadovaného nároku zo strany súdu v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, ktorý sú: 1. žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa - bolo jasne preukázané, že žalobca
v predmetnom prípade toto postavenie má, ako to konštatoval aj Okresný súd Žiar nad Hronom v
konaní sp. zn. 19C/382/2015, 2. zo strany porušovateľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo
zákon o ochrane spotrebiteľa alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, 3. spotrebiteľ
musel porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde, 4. právo na primerané finančné

zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Túto svoju
argumentáciu podporil žalobca odkazom na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 a na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky.
Na margo námietky žalovaného vo vzťahu k žalobcom uplatnenému úroku z omeškania: "Žalovaný
namieta uplatňovanie úroku z omeškania, pretože do žiadneho omeškania sa nedostal. Omeškanie
by mohlo vzniknúť až okamihom nesplnenia rozsudkom uloženej povinnosti." argumentoval žalobca

odkazom na ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 a § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a
na to, že dňa 14.07.2020 adresoval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovanému
predžalobnú výzvu, v ktorej ho vyzval na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Túto
výzvu žalobca adresoval žalovanému na oficiálny emailovný kontakt žalovaného, pričom táto mu bola
preukázateľne doručená aj tým, že na túto výzvu reagoval podaním zo dňa 16.07.2020. Vzhľadom

na skutočnosť, že žalovaný do dňa podania žaloby ani napriek výzve žalobcu dlžnú sumu žalobcovi
nevyplatil, uplatňuje si žalobca, okrem zaplatenia dlžnej sumy, aj zákonný úrok z omeškania zo sumy
518,60 eur (výška primeraného finančného zadosťučinenia) o 5 percentuálnych bodov viac ako je
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky dňa 20.07.2020 (nasledujúci deň po konci

lehoty na dobrovoľné vrátenie dlžnej sumy na základe predžalobnej výzvy) bola 0,00%. Ak došlo k
omeškaniu v záväzkových vzťahoch, ktoré vznikli po 01.02.2013 (teda, ak došlo k deklarovaniu o
porušení práva rozhodnutím súdu po 01.02.2013), platí úroková sadzba vo výške 5,00% + základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky z dlžnej sumy ročne počas celej doby omeškania. Na
základe uvedeného si preto žalobca uplatňuje zo sumy primeraného finančného zadosťučinenia na

základe rozhodnutia súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť po 01.02.2013, zákonný úrok z omeškania
o 5 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvého dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

4. K replike žalobcu už žalovaný dupliku nepodal.

5. Podľa Čl. 12 Základných princípov CSP, na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak
zákon neustanovuje inak.

6. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 04.09.2025 v neprítomnosti advokáta žalobcu

a advokáta žalovaného. Nedostavil sa riadne a včas predvolaný advokát žalobcu, ktorý má doručenie
predvolania riadne vykázané na č. l. 96 (predvolanie prevzal dňa 05.05.2025), ktorý svoju neúčasť
a neúčasť žalobcu ospravedlnil v podaní zo dňa 03.09.2025 nazvanom "Ospravedlnenie neúčasti
žalobcu a jej právneho zástupcu na pojednávaní nariadenom na deň 04.09.2025 o 08:30 hod." z
dôvodu hospodárnosti konania. V plnom rozsahu zotrval na doterajších podaniach a návrhoch. Súhlasil

s konaním v ich neprítomnosti, pričom žalobca si v prípade úspechu uplatňuje náhradu trov konania.
Nedostavil sa ani riadne a včas predvolaný advokát žalovaného, ktorý má doručenie predvolania
riadne vykázané na č. l. 96 (predvolanie prevzal dňa 05.05.2025), ktorý svoju neúčasť a neúčasť
žalovaného ospravedlnil v podaní zo dňa 19.08.2025 nazvanom "Oznámenie v spore medzi žalobcom
A. B. proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. o zaplatenie 518,60 EUR s príslušenstvom"

z dôvodu hospodárnosti a nezvyšovania hotových výdavkov poukazujúc na Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/217/2021 z 15.12.2022. Súhlasil s prejednaním, s vykonaním
pojednávania a rozhodnutím vo veci v neprítomnosti žalovaného a advokáta žalovaného. Na základe
vyjadrení žalovaného v tomto konaní navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému voči
žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po konštatovaní, že na pojednávanie nebol

predvolaný žalobca ani žalovaný, ale ich advokáti, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili, súd pojednával v
neprítomnosti advokáta žalobcu a advokáta žalovaného podľa § 180 CSP.7. Súd vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu: žaloba a prílohy k žalobe:
Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, právoplatný
dňa 20.07.2018 v I. a III. výrokoch v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa 20.07.2018; Rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatný dňa
20.07.2018, ktorým odvolací súd potvrdil ako vecne správny Rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016 v jeho I. a III. výrokoch; Predžalobná výzva na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zo dňa 14.07.2020; E-mail adresovaný žalovanému

dňa 14.07.2020 s predmetom a prílohou: Predžalobná výzva na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia zo dňa 14.07.2020; Výzva na vydanie primeraného finančného zadosťučinenia -
odpoveď zo dňa 16.07.2020; odpor žalovaného proti platobnému rozkazu, vyjadrenie žalobcu k odporu
žalovaného proti platobnému rozkazu (replika); z ktorých zistil nasledovný skutkový a právny stav:

8. Nespornými skutkovými tvrdeniami medzi stranami sporu sú tvrdenia o tom, že Rozsudkom

Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, právoplatným dňa
20.07.2018 v I. a III. výrokoch (ďalej len "rozsudok súdu prvej inštancie") v spojení s potvrdzujúcim
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018,
právoplatným dňa 20.07.2018, bola žalovanému v I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie uložená
povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.593,01 eur s príslušenstvom z dôvodu,

že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou
je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na
pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany
veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných

v predmetných rozsudkoch, t. j. nesporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu je tvrdenie,
že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a osobitnými predpismi.

9. Sporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu zostáva to, či žalobca ako spotrebiteľ má
právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 518,60 eur (predstavujúce 20% z priznanej sumy
bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur) s príslušenstvom (úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne
zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia) od žalovaného ako toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi zodpovedá, pričom žalobca

tvrdí, že má, a žalovaný toto tvrdenie popiera tvrdením, že nemá, a v prípade, ak by mal, namieta výšku
požadovaného primeraného zadosťučinenia a neuznáva nárok na úrok z omeškania.

10. Žalobcova argumentácia v prospech žaloby je opísaná v bodoch 1. a 3. odôvodnenia rozsudku, na
ktorú súd na tomto mieste v podrobnostiach odkazuje.

11. Obrana žalovaného je opísaná v bode 2. odôvodnenia rozsudku, na ktorú súd na tomto mieste v
podrobnostiach odkazuje.

12. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisovvzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len "zákon č. 250/2007 Z. z"), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy

spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Citované ustanovenie § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. upravuje právo spotrebiteľa,
ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo zákona č.250/2007 Z. z. a osobitných predpisov upravujúcich postavenie spotrebiteľa a spotrebiteľské právne
vzťahy, na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za toto porušenie zodpovedá.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúc ako súd dovolací, v Uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 sa v rámci podaného dovolania
(poznámka: dovolaním napadnuté odvolacie rozhodnutie je zo dňa 15.07.2020) zaoberal (aj) právnou
otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a

bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch v
tejto súvislosti uviedol: "Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3
ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými zákonmi
zodpovedá. Citované ustanovenia má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho

cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd
judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami sporu spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna
ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu,
keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane

spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého

jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku
zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia
preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej
stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne
osobitné podmienky nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby

spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon
nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní
preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy."

15. Na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/389/2015 a sp. zn.

6Cdo/127/2017, nadviazalo temporálne neskoršie Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 48, a ktorého práva veta znie: "Pre priznanie
práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti
v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim
kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so
zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu."

16. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/389/2015, Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, a Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 48, možno
jednoznačne považovať za ustálenú súdnu prax. Podľa tejto ustálenej súdnej praxe je jedinoupodmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia úspešné uplatnenie porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi. Táto podmienka je
splnená, ak súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti [v

danom prípade nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti štyroch
zmlúv o spotrebiteľskom úvere (1. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500024115 zo dňa 22.04.2013,
2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500012302 zo dňa 30.05.2012, 3. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. 8500012301 zo dňa 30.05.2012 a 4. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500016003 zo dňa
02.10.2012)]. Žiadna iná podmienka nemusí existovať. Pri uplatňovaní tohto nároku má spotrebiteľ

uľahčenú dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia),
je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie
či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany, pričom
preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. V prípade rozsahu finančného
zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia
zohľadniť. Rozhodujúcim kritériom je primeranosť požadovaného finančného zadosťučinenia; jeho

konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. V prípade
žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.,
zákon nevyžaduje, aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy. V
kontexte týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto neobstojí obrana žalovaného,
prezentovaná v odpore proti platobnému rozkazu (opísaná v bode 2. odôvodnenia rozsudku), a súd,

v zhode s názorom žalobcu, obsiahnutým vo Vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného (replike) a
návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 07.09.2020 (opísaným v bode 3. odôvodnenia rozsudku),
pokladá argumentáciu žalovaného v podanom odpore proti platobnému rozkazu za zavádzajúcu a
nezohľadňujúcu ustálenú súdnu prax v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z.

17. Interpretáciou § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. v nadväznosti na Rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/389/2015, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 48, možno dospieť k
záveru, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o
priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie
rozhodcovského rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky a pod. Podmienka
úspešného uplatnenia práva na súde je v danom prípade splnená právoplatným Rozsudkom Okresného

súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť v I. a
III. výrokoch dňa 20.07.2018 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa 20.07.2018; v ktorého I. výroku súd priznal
žalobcovinároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýškevovýške2.593,01eurspríslušenstvom.
Vznik ujmy v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo

strany žalobcu preukazovať, nakoľko na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo
povinnosti, čo je v danom prípade naplnené a potvrdené právoplatným Rozsudkom Okresného súdu
Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť v I. a III.
výrokoch dňa 20.07.2018 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa 20.07.2018. Pre priznanie práva na

zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle
§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného
zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého
prípadu.

18. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, a nie je to ani medzi stranami sporné, že
žalobca, ako spotrebiteľ, na súde (v spore vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.
19C/382/2015, ktorý Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa
04.08.2016, právoplatným v I. a III. výrokoch dňa 20.07.2018 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa

20.07.2018; uložil v I. výroku povinnosť žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške
2.593,01 eur s príslušenstvom z dôvodov, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu
spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami,
nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právona konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetných rozhodnutiach) úspešne uplatnil

porušeniesvojichprávustanovenýchzákonomč.250/2007Z.z.aosobitnýmipredpismi,keďjehožalobe
súd vo vzťahu k tomuto nároku vyhovel. Žalobca tak splnil predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z.
v ustanovení § 3 ods. 5 veta tretia vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie.
Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku
vzniknutej ujmy.

19. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu, čo však neznamená
svojvôľu pri jej určovaní, pretože pri jej stanovení je nutné zohľadniť rôzne kritériá, a to intenzitu zásahu
do spotrebiteľských práv, časové trvanie závadného konania dodávateľa, jeho satisfakčnú, sankčnú a
preventívnu funkciu. Žalovaný (dodávateľ) si vo vzťahu k žalobcovi (spotrebiteľovi) uplatňoval finančné
plnenie, na ktoré nemal nárok (bezdôvodné obohatenie), čím u žalobcu vyvolal stav právnej neistoty,

ktorý musel žalobca riešiť podaním žaloby.

20. Na margo primeranosti požadovaného finančného zadosťučinenia, ako rozhodujúceho kritéria pre
priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo
povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., pričom jeho konkrétnu výšku určuje

súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu, súd uvádza, že sumu žalobcom
požadovanú ako primerané finančné zadosťučinenie vo výške 518,60 eur považuje za zodpovedajúcu
stavu, kedy zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už pri vzniku zmluvných vzťahov
založených medzi žalovaným ako veriteľom (dodávateľom), a žalobcom ako dlžníkom (spotrebiteľom),
štyrmi zmluvami o spotrebiteľskom úvere (1. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500024115 zo dňa

22.04.2013, 2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500012302 zo dňa 30.05.2012, 3. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. 8500012301 zo dňa 30.05.2012 a 4. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č.
8500016003 zo dňa 02.10.2012), ktoré vyústilo do súdnych konaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom,
ako súde prvej inštancie, a následne na Krajskom súde v Banskej Bystrici, ako odvolacom súde, počas
ktorých (až do ich právoplatného skončenia dňa 20.07.2018) žalobca ako spotrebiteľ obhajoval svoje

porušené práva a bol v ich obhajovaní úspešný. V tomto smere sa súd stotožnil s dôvodmi primeranosti
výšky požadovaného finančného zadosťučinenia prezentovanými žalobcom v žalobe, na ktorých zotrval
vo Vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného (replike) a návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa
07.09.2020, považujúc za neopodstatnené tvrdenia žalovaného obsiahnuté v odpore proti platobnému
rozkazu o tom, že žalobca ničím neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré

nepovažoval za primerané. Súd má za to, že finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi v sume
518,60 eur, ktorá činí 20% zo sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur priznanej žalobcovi v
I. výroku Rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016,
právoplatným v I. a III. výrokoch dňa 20.07.2018 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa 20.07.2018,

spravodlivo a postačujúco vyrovná ujmu žalobcu ako spotrebiteľa, zároveň adekvátne sankcionuje
žalovaného ako dodávateľa, a poskytne žalobcovi ako spotrebiteľovi náležitú satisfakciu, čím naplní
všetky atribúty finančného zadosťučinenia tak, ako ich má na mysli ustanovenie § 3 ods. 5 veta tretia
zákonač.250/2007Z.z.Sumapriznanéhofinančnéhozadosťučineniazodpovedásvojmuúčelu,pretože
je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako žalobcovi poskytnutú

satisfakciu ako spotrebiteľovi, a tiež ako odmenu pre žalobcu, ktorý inicioval konanie voči dodávateľovi,
ktorýsadopustilporušeniajehospotrebiteľskýchpráv.Uvedenéfinančnézadosťučineniemátiežodradiť
žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Dodávateľ má jednoduchú možnosť sa
plateniu finančného zadosťučinenia, prípadne aj iným zodpovednostným následkom, v iných úverových
vzťahoch, vyhnúť, a to tým, že bude podnikať v súlade s pravidlami, stanovenými právnymi predpismi

Slovenskej republiky. Súd považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 518,60 eur
aj s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako spotrebiteľa, ktorá nemusí byť
v rovnakej, numericky vyjadrenej, výške, ako ujma, ktorá hrozila. Súd pokladal priznanie finančného
zadosťučinenia vo výške 518,60 eur za primerané aj vzhľadom na dĺžku trvania nezákonného stavu od
30.05.2012, t. j. od uzavretia prvých dvoch zmlúv (zo štyroch) o spotrebiteľskom úvere so žalovaným,

do 20.07.2018, t. j. do právoplatnosti rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom
pod. sp. zn. 19C/382/2015, počas ktorého bol žalobca nútený domáhať sa ochrany svojich práv na
súde prvej inštancie a odvolacom súde, a tiež vzhľadom na existenciu objektívnej spôsobilosti vyvolať
negatívnedôsledkyvsúkromnomživotežalobcu,napr.zníženímživotnejúrovnežalobcupodobutrvanianezákonného stavu, alebo nemajetkovou ujmou žalobcu v peniazoch, ku ktorej došlo vo sfére psychiky
žalobcu v dôsledku dlhodobého porušovania povinností zo strany žalovaného ako dodávateľa. Napokon
súd zohľadnil aj fakt, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv

nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od takýchto praktík, ale na druhej strane nemá byť
ani nástrojom obohacovania sa pre druhú stranu sporu.

21. Súd dodáva, že poukazovanie strán sporu na rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky,
ktoré nie sú judikátmi (t. j. neboli ako rozhodnutia zásadného významu publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), je bez zásadnejšieho
právneho významu, nakoľko takéto rozhodnutia sú záväzné len pre strany sporu, ktorých sa týkajú, a
nemajú odporúčací charakter pre budúce rozhodnutia v skutkovo a právne obdobným sporoch, ako je
tomu v prípade judikátov. A aj v prípade uplatňovania judikátov sú súdy vždy povinné brať zreteľ na
osobitnosti každého jedného sporu zvlášť.

22. Podľa § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len "Občiansky zákonník"), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

23. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ak čas splnenia nie je dohodnutý,

ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

24. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

25. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase prvého dňa omeškania s plnením
peňažného dlhu (20.07.2020), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

26. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu, t. j. platná ku dňu 20.07.2020 (platná v období od 16.03.2016 do 26.07.2022)
bola 0,00% (zdroj: F.), a zvýšená o päť percentuálnych bodov v zmysle citovaného ustanovenia § 3
Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvrozhodnomčase(t.j.včaseprvéhodňaomeškaniasplnením
peňažného dlhu 20.07.2020), predstavuje výšku úroku z omeškania 5,00% ročne.

27. Žalobcovi vznikol aj nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania podľa citovaných ustanovení
§ 121 ods. 3 a § 563 Občianskeho zákonníka. Súd sa nestotožnil s obranou žalovaného v

odpore proti platobnému rozkazu, v rámci ktorej namietol uplatňovanie úroku z omeškania dôvodiac,
že do žiadneho omeškania sa nedostal, nakoľko omeškanie by mohlo vzniknúť až okamihom
nesplnenia rozsudkom uloženej povinnosti. Na margo tejto obrany žalovaného súdu uvádza, že keďže
právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie za úspešné uplatnenie porušenia práva
alebo povinnosti voči zodpovednej osobe vzniká už právoplatným rozhodnutím súdu v základnom

konaní, avšak čas splnenia tohto dlhu nie je ustanovený právnym predpisom, žalovaný bol podľa
citovaného ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný túto sumu uhradiť žalobcovi po
výzve. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia Predžalobnou
výzvou na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zo dňa 14.07.2020, o čom svedčí
E-mail adresovaný žalovanému dňa 14.07.2020 s predmetom a prílohou: Predžalobná výzva na

zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zo dňa 14.07.2020, v ktorej ho vyzval na zaplatenie
primeranéhofinančnéhozadosťučinenia518,60eurnajneskôrdo19.07.2020.Žalovanýreagovalnatúto
výzvu listom adresovaným advokátovi žalobcu nazvaným "Výzva na vydanie primeraného finančného
zadosťučinenia - odpoveď" zo dňa 16.07.2020, v ktorom mu oznámil, že žalovaný neeviduje žiadnesúdne rozhodnutie, ktoré by ho zaväzovalo na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia a z
uvedeného dôvodu odmieta akékoľvek plnenie. Nakoľko žalovaný dobrovoľne neplnil do 19.07.2020,
dostal sa do omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie, t. j. od

20.07.2020. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu, t. j. platná ku dňu 20.07.2020 (platná v období od 16.03.2016 do 26.07.2022)
predstavovala0,00%(zdroj:F.),azvýšenáopäťpercentuálnychbodovvzmyslecitovanéhoustanovenia
§ 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. v čase prvého dňa omeškania s

plnením peňažného dlhu 20.07.2020), činí žalobcom správne uplatnenú výšku úroku z omeškania
5,00% ročne. Prvý deň omeškania s plnením peňažného dlhu (20.07.2020), ako aj výška uplatneného
zákonnéhoúrokuzomeškania(5,00%ročne),boližalobcomsprávneurčené.Žalobcovitakvznikolnárok
na zákonné úroky z omeškania za čas po splatnosti primeraného finančného zadosťučinenia, t. j. nárok
na úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia.

28. Nakoľko mal súd za preukázanú dôvodnosť žaloby tak v nároku na zaplatenie sumy 518,60 eur
titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa ustanovenia § 3 ods. 5 veta tretia zákona č.
250/2007 Z. z. konštatujúc naplnenie podstaty tohto zákonného ustanovenia, ako aj v nároku na úrok
z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia, vyhovel žalobe
v celom rozsahu v I. výroku enunciátu tohto rozsudku, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 518,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00% ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

29. Lehotu na plnenie (do troch dní od právoplatnosti rozsudku) súd určil v súlade s ustanovením § 232

ods. 3 veta prvá CSP, podľa ktorého, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
II.

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v II. výroku enunciátu rozsudku podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v

rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

31. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

34. Žalobca mal vo veci plný úspech, keďže súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, preto má žalobca
nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému, ktorý vo veci
úspech nemal, v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu 100%.

35. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

36. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym

úradníkom v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s citovaným ustanovením §
262 ods. 2 CSP.

37. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby rozhodne vyšší súdny úradník (§ 6 ods.
1 písm. e/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov) v zmysle

ustanovenia § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 4 ods. 2 písm. v) zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom ku dňu podania
žaloby (k 22.07.2020).Poučenie:

Proti I. výroku enunciátu tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o veci samej, je prípustné odvolanie (§
355 ods. 1 CSP).

Proti II. výroku enunciátu tohto rozsudku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, je
prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§

362 ods. 2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a uvedenie spisovej značky prebiehajúceho konania /§ 127 ods. 1 a
ods. 2 CSP/) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/
(§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 CSP).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak
povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).