Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoCsp/5/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120340257
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6120340257.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: O. Z., D.. XX.XX.XXXX, H. N. X.
XXX, C. N., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29,
Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
518,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava VI zo
dňa 04.09.2025, č. k. B1-11Csp/83/2020-117, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudoksúduprvejinštanciesavovýrokuI.včastiuloženiapovinnostižalovanémuzaplatiťžalobcovi
úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia m e n í tak,
že žaloba sa v tejto časti z a m i e t a; rozsudok súdu prvej inštancie sa vo zvyšnej prisudzujúcej časti
výroku I. p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 518,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo

sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.)
a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), ust. § 121 ods. 3, § 563, §

517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 3
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase prvého dňa omeškania s plnením peňažného dlhu
(ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) a vecne tým, že nespornými skutkovými tvrdeniami
medzi stranami sporu boli tvrdenia o tom, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, právoplatným dňa 20.07.2018 v I. a III. výroku (ďalej aj len
„rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom“), v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa 20.07.2018 (ďalej len
„rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici“), bola žalovanému v I. výroku rozsudku Okresného súdu
Žiar nad Hronom uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.593,01 eur
s príslušenstvom z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľagarantovaných ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z., bližšie
špecifikovaných v predmetných rozsudkoch, t. j. nesporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu

bolo, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi. Sporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu
zostalo, či žalobca ako spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 518,60
eur (predstavujúce 20 % z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur) s príslušenstvom
od žalovaného, ktorý za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a

osobitnými predpismi zodpovedá, ktoré tvrdenia žalovaný popieral tým, že žalobca nemá toto právo, a
v prípade, ak by mal, namietal výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia a neuznával nárok
na úrok z omeškania. S poukazom na ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa
30.01.2019, ktorý uviedol: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho §
3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými zákonmi
zodpovedá. Citované ustanovenia má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho
cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich

práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Pod úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd
judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol

medzi stranami sporu spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna
ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu,
keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by

bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku
zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia

preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po
právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia
žiadne osobitné podmienky nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade
žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.,
zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto

konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“, na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015,
sp. zn. 6Cdo/127/2017 a sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022 (zverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 48/2022), ktorého právna veta znie:
„Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva
alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o

zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje
súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.“, súd prvej inštancie uviedol, že
podľa tejto ustálenej súdnej praxe je jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo

osobitnými predpismi, ktorá podmienka je splnená, ak súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti (v danom prípade nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti štyroch zmlúv o spotrebiteľskom úvere (i) Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.04.2013, (ii) Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zodňa 30.05.2012, (iii) Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500012301 zo dňa 30.05.2012 a (iv) Zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.10.2012), pričom žiadna iná podmienka nemusí
existovať a pri uplatňovaní tohto nároku má spotrebiteľ uľahčenú dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od

nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa
oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti
alebo majetkového prospechu druhej strany, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Doplnil, že v prípade rozsahu finančného zadosťučinenia nie sú stanovené
žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, že rozhodujúcim

kritériom je primeranosť požadovaného finančného zadosťučinenia a jeho konkrétnu výšku určuje
súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. V prípade žaloby spotrebiteľa o
primeranéfinančnézadosťučineniepodľaust.§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.zákonnevyžaduje,aby
spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy, preto v kontexte rozhodnutí
NS SR neobstojí obrana žalovaného, prezentovaná v odpore proti platobnému rozkazu a súd prvej
inštancie v zhode s názorom žalobcu, obsiahnutým vo vyjadrení k odporu žalovaného a neskorších

podaniach, pokladal argumentáciu žalovaného za zavádzajúcu a nezohľadňujúcu ustálenú súdnu prax
v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Interpretáciou ust. § 3 ods. 5 veta
tretia zákona č. 250/2007 Z. z. v nadväznosti na citované rozhodnutia NS SR možno podľa súdu prvej
inštancie dospieť k záveru, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné
rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej

podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky
a pod. Podmienka úspešného uplatnenia práva na súde je v danom prípade splnená právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorý nadobudol právoplatnosť v I. a III. výroku dňa
20.07.2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici; tam konajúci súd
vo výroku I. priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.593,01 eur s

príslušenstvom. Keďže vznik ujmy v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je
potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať a na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie
práva alebo povinnosti, je pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na
súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z.,
rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia so zreteľom na okolnosti každého

jednotlivého prípadu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v prejednávanej veci nebolo medzi stranami
sporné, že žalobcovi, ako spotrebiteľovi, rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici konajúci súd žalobe vo výroku I. vyhovel
z dôvodov, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, teda úspešne
uplatnil porušenie svojich práv ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi a

splnil tak predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v ust. § 3 ods. 5 veta tretia vyžaduje pre vznik
práva na primerané finančné zadosťučinenie. K výške finančného zadosťučinenia, ktorá závisí od úvahy
súdu, uviedol súd prvej inštancie, že pri jej stanovení je nutné zohľadniť rôzne kritériá (intenzitu zásahu
do spotrebiteľských práv, časové trvanie závadného konania dodávateľa, jeho satisfakčnú, sankčnú a
preventívnu funkciu). Žalovaný (dodávateľ) si vo vzťahu k žalobcovi (spotrebiteľovi) uplatňoval finančné

plnenie, na ktoré nemal nárok (bezdôvodné obohatenie), čím u žalobcu vyvolal stav právnej neistoty,
ktorý musel žalobca riešiť podaním žaloby. Žalobcom požadovanú sumu vo výške 518,60 eur ako
primerané finančné zadosťučinenie považoval súd prvej inštancie za zodpovedajúcu stavu, kedy zo
strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už pri vzniku zmluvných vzťahov založených medzi
žalovaným ako veriteľom (dodávateľom) a žalobcom ako dlžníkom (spotrebiteľom), štyrmi zmluvami

o spotrebiteľskom úvere, ktoré vyústilo do súdnych konaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom a
následne na Krajskom súde v Banskej Bystrici, počas ktorých (až do ich právoplatného skončenia dňa
20.07.2018) žalobca ako spotrebiteľ obhajoval svoje porušené práva a bol v ich obhajovaní úspešný.
Súd prvej inštancie sa stotožnil s dôvodmi primeranosti výšky požadovaného finančného zadosťučinenia
prezentovanými žalobcom v žalobe, považujúc za neopodstatnené tvrdenia žalovaného o tom, že

žalobca ničím neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré nepovažoval za
primerané. Súd prvej inštancie mal za to, že finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi v sume 518,60
eur, ktorá činí 20 % zo sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur priznanej žalobcovi v I. výroku
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici, právoplatným dňa 20.07.2018, spravodlivo a postačujúco vyrovná ujmu žalobcu ako

spotrebiteľa,adekvátnesankcionuježalovanéhoakododávateľaaposkytnežalobcoviakospotrebiteľovi
náležitú satisfakciu, čím naplní všetky atribúty finančného zadosťučinenia tak, ako ich má na mysli
ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. Toto finančné zadosťučinenie je potrebné
nevnímať ako kompenzáciu, ale ako žalobcovi poskytnutú satisfakciu a odmenu ako spotrebiteľovi,ktorý inicioval konanie voči dodávateľovi, ktorý sa dopustil porušenia jeho spotrebiteľských práv.
Finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov
a dodávateľ má jednoduchú možnosť sa plateniu finančného zadosťučinenia vyhnúť tým, že bude

podnikať v súlade s pravidlami, stanovenými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Súd prvej
inštancie pokladal priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 518,60 eur za primerané aj vzhľadom
na dĺžku trvania nezákonného stavu od 30.05.2012, t. j. od uzavretia prvých dvoch zmlúv (zo štyroch)
o spotrebiteľskom úvere so žalovaným, do 20.07.2018, t.j. do právoplatnosti rozhodnutia vo veci, počas
ktorého bol žalobca nútený domáhať sa ochrany svojich práv na súde a tiež vzhľadom na existenciu

objektívnej spôsobilosti vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobcu (znížením životnej
úrovne žalobcu po dobu trvania nezákonného stavu, nemajetkovou ujmou žalobcu v peniazoch, ku ktorej
došlo vo sfére psychiky žalobcu v dôsledku dlhodobého porušovania povinností zo strany žalovaného
ako dodávateľa). Žalobcovi vznikol aj nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania (5,00 % ročne)
a súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že do žiadneho omeškania sa nedostal,
nakoľko omeškanie by mohlo vzniknúť až okamihom nesplnenia rozsudkom uloženej povinnosti.

Uviedol, že keďže právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie za úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti voči zodpovednej osobe vzniká už právoplatným rozhodnutím súdu v
základnom konaní, avšak čas splnenia tohto dlhu nie je ustanovený právnym predpisom, žalovaný bol
podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka povinný túto sumu uhradiť žalobcovi po výzve (predžalobná
výzva zo dňa 14.07.2020, na ktorú žalovaný reagoval odpoveďou zo dňa 16.07.2020, v ktorej oznámil,

že neeviduje žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by ho zaväzovalo na úhradu primeraného finančného
zadosťučinenia a z uvedeného dôvodu odmieta akékoľvek plnenie) a nakoľko žalovaný dobrovoľne
neplnil do 19.07.2020, dostal sa do omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na dobrovoľné
plnenie, t. j. od 20.07.2020. Žalobcovi tak vznikol nárok na zákonné úroky z omeškania za čas po
splatnosti primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5,00 % ročne zo sumy 518,60 eur od

20.07.2020 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. §
255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
Namietal, že neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie uvedenej sumy a

zaplatenie úroku z omeškania z dôvodu neexistencie omeškania a z dôvodu rozporu s rozhodovacou
praxou NS SR. Priznanie nároku vo výške 518,60 eur z dôvodu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neoznačil a nekonkretizoval, v súvislosti s akým porušením
práva spotrebiteľa priznal žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie v uvedenej výške.
S poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 736/16 a rozhodnutie NS SR R 48/2022 uviedol žalovaný, že priznaný nárok
nie je možné preskúmať z hľadiska nielen jeho vzniku, ale ani z hľadiska primeranosti vo vzťahu k
akému porušeniu sa toto zadosťučinenie priznáva. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku nezdôvodnil svoj postup ani záver o tom, že 20 % zo sumy bezdôvodného obohatenia má
byť primerané ako finančné zadosťučinenie, nevysvetlil dôvod, na základe čoho sa má určovať finančné

zadosťučinenie týmto spôsobom, ako dospel k uvedenej hodnote 20 % a na základe čoho ju považuje
za primeranú. Z rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove vyplýva požiadavka na to, aby vzhľadom
na neurčitú hypotézu ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a v záujme dosiahnutia jeho účelu,
ktorýmjenastolenierovnováhyzmluvnýchstrán,bolourčeniekaždéhonárokunapriznanieprimeraného
finančného zadosťučinenia vecou individuálnych skutkových zistení, pričom žalobca žiadne skutočnosti

netvrdil a ani z napadnutého rozsudku takéto individuálne skutkové zistenia nevyplývajú. Poukázal aj na
rozhodnutie NS SR zo dňa 27.04.2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 a uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil
svoje rozhodnutie tým, že porušenie práva žalobcu malo trvať od 30.05.2012 do 20.07.2018. Súdom
prvej inštancie tvrdený protiprávny stav žalobca zjavne nevnímal od roku 2012, pasívne ho neznášal od
uvedenéhoobdobiaažalobcaničtakénetvrdil,nekonkretizovalanepreukazovalvkonaní. Aksúd

prvej inštancie vychádzal z trvania porušenia práva v uvedenom období, mal uviesť konkrétne skutkové
zistenia preukázané z vykonaných dôkazov o tom, ako sa toto porušenie prejavovalo, pretože súd prvej
inštancie tvrdil, že po túto dobu žalobca žil v neistote (hoci reálne žalobca nič takéto v konaní netvrdil a
ani rámcovo nepreukázal či nezdôvodnil v konkrétnostiach). Žalovaný namietal aj povinnosť žalovanéhoplatiť úrok z omeškania s odkazom na rozhodnutia NS SR zo dňa 14.03.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011
a zo dňa 24.06.1998 sp. zn. 1Co/15/97 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 45/2000.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 18.12.2025 a uviedol s poukazom na
ust. § 220 ods. 2 CSP a zhrnutie napadnutého rozsudku podľa odsekov, že s ohľadom na odôvodnenie
napadnutého rozsudku je zrejmé, že spĺňa všetky atribúty riadne a dostatočne odôvodneného
rozhodnutia, vo veci konajúci súd sa v tomto rozhodnutí dostatočne vysporiadal aj s rozhodujúcimi

argumentmi žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody, pre ktoré jeho
tvrdenia považuje za nedôvodné. Poukazovanie na nepreskúmateľnosť rozhodnutia prezentuje iba fakt,
že žalovaný nechce uvedené rozhodnutie akceptovať a len z dôvodu vlastného subjektívneho nesúhlasu
namieta jeho nepreskúmateľnosť. V doterajšom priebehu konania ako aj v podanom odvolaní žalovaný
uvádza iba všeobecné floskuly, ktorými sa snaží navodiť dojem o nedôvodnosti uplatneného nároku,
neuviedol takmer žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by mala akýkoľvek reálny základ a ktorá by v

konkrétnom prípade spochybňovala dôvodnosť uplatneného a priznaného nároku; právna argumentácia
žalovaného v odvolaní je všeobecná, zmätočná, bez uvedenia konkrétnych relevantných právnych
dôvodov. Subjektívny pocit nespokojnosti žalovaného s vydaným rozhodnutím konajúceho súdu v
neprospech žalovaného bez relevantných právnych dôvodov nemôže zakladať porušenie práva na
spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 18.07.2018 sp. zn. 8Cdo/124/2017). Konajúci súd v

rozhodnutí výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vysporiadal sa s
rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o tom, že odôvodnenie
rozhodnutia žiadnym spôsobom neopisuje skutočnosti a okolnosti, na podklade ktorých malo dôjsť k
priznaniu nároku na zaplatenie primeraného finančného vo výške 518,60 eur (teda že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je možné jednoznačne určiť, za čo konkrétne sa má primerané finančné

zadosťučinenie ako satisfakcia priznať), poukázal žalobca na to, že nárok na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia je priznané spotrebiteľovi v každom prípade pri preukázaní splnenia
podmienok v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Vzhľadom na uvedené možno podľa žalobcu
konštatovať, že právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva zo splnenia
podmienok: (i) žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa - bolo preukázané, že žalobca toto postavenie

má, ako bolo skonštatované v rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom a potvrdzujúcom rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, (ii) zo strany dodávateľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti,
vyplývajúcich z príslušných ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. alebo z osobitných predpisov na
ochranu spotrebiteľa - uvedené bolo preukázané rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, (iii) spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti

úspešne uplatniť na súde - k uvedenému došlo v konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom
a Krajským súdom v Banskej Bystrici, v ktorých sa žalobca ako spotrebiteľ úspešne domohol priznania
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku porušenia spotrebiteľských práv, (iv) právo
na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
zodpovedá - porušenia sa dopustil žalovaný ako dodávateľ. Žalobca poukázal na uznesenie NS SR zo

dňa 30.06.2022 sp. zn. 7Cdo/92/20215, rozsudok NS SR zo dňa 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017,
z ktorých je zrejmé, že v prejednávanom prípade došlo k naplneniu všetkých predpokladov pre prijatie
záveru o základe a dôvodnosti uplatneného nároku. Skúmanie primeranosti nároku na primerané
finančné zadosťučinenie patrí výlučne do kompetencie súdu, kde vyjadrenia strán majú len podporný
charakter, pretože k samotnej výške primeraného finančného zadosťučinenia zákon nestanovuje žiadne

osobitné kritériá. Vzhľadom na to, že iné kritériá zákonodarca v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. nestanovil, k výške primeraného finančného zadosťučinenia nie je možné pristúpiť osobitným
špecifickým výpočtom, ale iba na základe okolností prejednávaného prípadu. Konajúci súd v ods. 20
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rozsiahlo uvádza všetky okolnosti, pomocou ktorých dospel k
výške priznaného nároku, a to aj s prihliadnutím na jediné podstatné kritérium „primeranosti“ vo vzťahu

k porušeniu práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, keď indície, ktoré spotrebiteľa viedli k stanoveniu
výšky primeraného finančného zadosťučinenia majú s prihliadnutím na už uvedené iba podporný
charakter bez osobitného významu. S ohľadom na uvedené žalobca a ani vo veci konajúci súd nemohol
detailne špecifikovať „konkrétne skutočnosti“, ktoré ho viedli k určeniu výšky priznaného nároku,
nakoľko konkrétne skutočnosti neexistujú a sú s ohľadom na všeobecnosť pojmu „primerané“ pojmovo

vylúčené, neuvádzajú ich ani súdy v obdobných konaniach po vykonaní a skončení dokazovania práve
z dôvodu, že kategória primeranosti je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje konajúci súd na
základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo povinnosti. Neexistujú ani iné
dôkazy (než tie, na ktoré žalobca odkázal) ktoré by „primeranosť“ preukazovali. Z dikcie ust. § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z. z. v otázke odôvodnenia rozhodnutia, smerujúceho k výške primeraného
finančného zadosťučinenia, postačuje, ak súd záverom konštatuje, že takúto výšku považuje vzhľadom
na okolnosti prípadu za primeranú; vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia a potrebe

jej preukazovania žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.03.2024 sp.
zn. 3CoCsp/15/2023, ktorý podporuje záver o tom, že výška primeraného finančného zadosťučinenia
v rozsahu zodpovedajúcom 20 % z výšky bezdôvodného obohatenia je v celom rozsahu primeraná a
zodpovedá rozhodovacej činnosti súdov v obdobných konaniach. Aj na základe rozsudku NS SR zo dňa
30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017 môže byť kritériom pre jej stanovenie napríklad výška bezdôvodného

obohatenia veriteľa na úkor spotrebiteľa alebo výška sumy, o ktorú sa chcel obohatiť veriteľ na úkor
spotrebiteľa. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v
sume predstavujúcej len 20 % oproti sume, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu,
pričom v obdobných konaniach príslušné súdy priznávali spotrebiteľom vyššiu hodnotu primeraného
finančného zadosťučinenia, v niektorých prípadoch dokonca totožnú s výškou získaného bezdôvodného
obohatenia na úkor spotrebiteľa (100 %) alebo s výškou sumy priznanej rozhodcovským rozsudkom,

ktorý bol zrušený, či výškou sumy vymoženej od spotrebiteľa nezákonným spôsobom (napr. rozhodnutia
Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/53/2016, sp. zn. 6Co/104/2017, sp. zn. 7Co/23/2017, sp. zn.
19Co/30/2018, sp. zn. 7Co/49/2018 a sp. zn. 21Co/31/2018). Konajúci súd tak postupoval v súlade s
rozhodovacou činnosťou súdov, nakoľko práve v jej zmysle je pre určenie primeranosti výšky finančného
zadosťučinenia vyabstrahovaných niekoľko kritérií, pričom týmito sú napr. rozsah, v akom dodávateľ

porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, doba trvania
protiprávneho stavu (od samotného uzatvorenia zmluvy až do dovŕšenia ochrany práv spotrebiteľa),
nevyhnutná obrana a hájenie práv v súdnych konaniach a tým spôsobený zásah do súkromného života
spotrebiteľa, miera úspešnosti v súdnom konaní (v prejednávaných prípadoch 100 %) atď.
Žalobca poukázal na novú právnu úpravu nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa zákona č.

108/2024Z.z.oochranespotrebiteľavust. §3ods.1písm.e),ktoráreflektujekritérianaposúdenie
primeranosti finančného zadosťučinenia (pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia
súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia
práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa), z čoho je zrejmé, že súd prvej
inštancie postupoval v súlade s rozhodovacou činnosťou súdov v obdobných konaniach, keď zohľadnil

i ďalšie kritéria majúce vplyv na posúdenie primeranosti. Tvrdenia žalovaného obsiahnuté v odvolaní
preto nie je možné považovať za správne, keď v prejednávanom prípade došlo k naplneniu všetkých
predpokladov pre priznanie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. S poukazom
na zásadu právnej istoty a nález ÚS SR zo dňa 05.09.2018 sp. zn. II. ÚS 300/2018 žalobca navrhol, aby
odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal žalobcovi

plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Strany ďalšie vyjadrenie neposkytli.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §

378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané
čiastočne dôvodne.

7. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej
žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a rozhodnutie
aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).

8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP)
s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti priznania
a výšky primeraného finančného zadosťučinenia, v ktorom rozsahu súd prvej inštancie dostatočne

zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku v tomto rozsahu
podstatnývýznam,podrobnesazaoberalvecnouaprávnouargumentácioustránsporuazrozumiteľným
a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých považoval nárok žalobcu naprimerané finančné zadosťučinenie v rozsahu priznanej výšky (okrem úrokov z omeškania - viď nižšie
ods. 19) za opodstatnený.

9. Napriek presvedčivému odôvodneniu súdu prvej inštancie v rozsahu priznania a výšky primeraného
finančného zadosťučinenia žalovaný v odvolaní len opakuje svoje námietky a argumentáciu tak, ako ich
už uvádzal v konaní na súde prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania však nie je, aby odvolací súd
opakovaneposudzovalavyhodnocovaltvrdeniaaargumentyodvolateľauvedenévkonanínasúdeprvej
inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,

a to výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť a obsahovo vymedziť tvrdené dôvody
nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že odvolateľ bude len trvať na
tvrdeniachaargumentochuvedenýchvkonanínasúdeprvejinštancie,resp.tým,ževodvolanízopakuje
tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolateľ umožní odvolaciemu
súdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam

a záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen uvedie, ktoré zistenia a závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie
sú nesprávne, ale tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne (viď. primerane rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/82/2023 zo dňa 25.04.2024).

10. Predmetom konania je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, vyplývajúci z ust.§ 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká, ak sú
splnené podmienky stanovené zákonom, a to spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie
práv alebo povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a je úspešný.

11. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom
uplatnenému nároku. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúca právo spotrebiteľa na primerané

finančné zadosťučinenie, je naplnená nielen vtedy, ak súd vysloví porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa,
ale aj vtedy, ak tak urobí vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky
predbežnej.

12. Účelom a cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa
ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona č.
250/2007 Z. z. vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo

povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny
nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného
obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky
používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu
inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby

spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, zákon č. 250/2007 Z. z. nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany; preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z. z. neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť a jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn.
6Cdo/127/2017).

13. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo a nebolo medzi stranami sporené,
že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016),
právoplatným dňa 20.07.2018, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v BanskejBystrici (č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018), bola žalovanému vo výroku I. rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo
výške 2.593,01 eur s príslušenstvom z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv

na ochranu spotrebiteľa garantovaných ust. § 52 a nasl. zákona Občianskeho zákonníka, zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. spôsobom a v rozsahu
bližšie špecifikovanom v predmetných rozsudkoch. Za tejto procesnej situácie, ktorá nastala v konaní
vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom (v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici vydanom v odvolacom konaní) boli preukázané žalobcom

ako spotrebiteľom podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Spotrebiteľ dosiahol úspech v pôvodnom spore vo forme žaloby na
zaplatenie bezdôvodného obohatenia, pričom súdy (prvoinštančný aj odvolací) konštatovali dôvodnosť
uplatneného plnenia žalobcom. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že podmienka
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti žalobcom je splnená, keďže si žalobca uplatnil
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplývajúci z porušenia práv alebo povinností určených

na ochranu spotrebiteľa.

14. Odvolací súd je toho názoru, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla,
pretože zákon č. 250/2007 Z. z. priznáva právo na finančné zadosťučinenie nielen v prípade vzniku
ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla.

Samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla
vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ
nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti,
týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo
vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné

podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy.

15. Čo sa týka výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd považuje

v danom prípade v zhode s názorom súdu prvej inštancie za primeranú sumu 518,60 eur (20 %
zo žalobcovi priznanej sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur). Pri určovaní jeho výšky sa
zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná, sankčná,
preventívna funkcia a pod. Jednou z okolností ovplyvňujúcich rozhodnutie o výške primeraného
finančného zadosťučinenia je aj závažnosť a intenzita protiprávneho konania žalovaného a intenzita

trvania a rozsahu nepriaznivých následkov u žalobcu. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného
zadosťučinenia je, okrem iného, mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi
od upustenia a recidívy porušovania spotrebiteľských práv, suma finančného zadosťučinenia vo výške
518,60 eur je plne opodstatnená s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade nešlo len o reálnu
hrozbu, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatí, ale k takému postupu aj v skutočnosti

došlo, keďže v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom bola konštatovaná neplatnosť 4
zmlúv o revolvingovom úvere uzavretých medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom
pre nedostatok písomnej akceptácie žalobcom (žalobkyňou) - t. j. pre nedostatok písomnej formy, pričom
žalobca „preplatil“ úvery spolu o sumu 2.978,78 eur (po zohľadnení premlčanej časti v sume 2.593,01
eur). Odvolací súd má za to, že takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu,

ktorá mu vznikla konaním žalovaného, a je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania
žalovaného trpieť a súčasne je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý porušil práva spotrebiteľa
v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení so zákonom č.
250/2007 Z. z.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že žiadne ustanovenie neupravuje výšku zadosťučinenia inak,
ako označením „primerané“. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia (t. j. nie pre
konštatovanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, kde je potrebné, aby sa spotrebiteľ
úspešne domohol porušenia svojich práv na súde) je preto potrebné posúdiť okolnosti, majúce vplyv
na výšku prípadnej ujmy, t. j. intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa, výšku nedôvodne požadovanej

sumy žalovaným, dĺžku trvania závadného stavu a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať
negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu. Odvolací súd na podporu svojich
tvrdení, zhodne so súdom prvej inštancie, dáva do pozornosti rozsudok NS SR zo dňa 30.01.2019
sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidlanereálne. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého
prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného
zadosťučinenia je, okrem iného, mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi

od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv, vychádzajúc z uvedených okolností je
odvolací súd toho názoru, že finančné zadosťučinenie, ktoré priznal súd prvej inštancie vo výške 518,60
eur je primerané, a preto sa odvolací súd s takouto výškou primeraného finančného zadosťučinenia
stotožnil s poukazom na všetky zistené skutočnosti a odôvodnenie súdu prvej inštancie.

17. Odvolací súd dopĺňa, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobca
bol nútený chrániť svoje práva súdnou cestou s ekonomicky silnejším subjektom a s prihliadnutím na
postoj žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod sp. zn. 19C/382/2015
a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/161/2017, v ktorých žalovaný spochybňoval
dôvodnosť podanej žaloby (aj podaním odvolania), bol dlhodobo nedôvodne vystavený stavu právnej
neistoty, a to až do právoplatného skončenia uvedeného konania (žaloba zo dňa 26.10.2015, rozsudok

OkresnéhosúduvŽiarinadHronomzodňa04.08.2016vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici zo dňa 07.06.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 20.07.2018 a vykonateľnosť dňa 26.07.2018).
Odvolací súd pri posudzovaní primeranosti priznanej sumy finančného zadosťučinenia prihliadol aj
na skutočnosť, že žalovaný k uzatváraniu spotrebiteľských zmlúv pristúpil ľahkovážne, nerešpektujúc
príslušné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, čo malo za následok vyslovenie neplatnosti zmlúv o

revolvingovom úvere a vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, zaplatenia ktorého sa
žalobca definitívne domohol až v súdnom konaní, v rámci ktorého bol stav právnej neistoty s konečnou
platnosťou vyriešený. Pritom je zrejmé, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý naformuloval zmluvy o
revolvingovom úvere, ktorými porušil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, a žalobca tak bol nielenže
vystavený bezprostredne hroziacej majetkovej ujme, ale bol nútený aj chrániť svoje práva súdnou

cestou. Je vcelku nespochybniteľné, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z
výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v
prípade neúspechu v konaní. Priznané finančné zadosťučinenie je tak podľa názoru odvolacieho súdu
primeranou satisfakciou za stav, ktorý bol žalobca ako spotrebiteľ v dôsledku pochybenia žalovaného
nútený znášať.

18. Záverom odvolací súd k výške priznaného finančného zadosťučinenia poukazuje na aktuálnu prax
súdov, v ktorej sa výška primeraného finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch
na úrovni od 10 % do 30 %, v odôvodnených prípadoch aj do 90 % z bezdôvodného obohatenia,
a preto priznaných 20 % nevybočuje z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných

veciach (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 zo dňa
27.04.2021, sp. zn. 21CoCsp/14/2025 zo dňa 30.05.2025, sp. zn. 21CoCsp/11/2023 zo dňa 24.04.2024,
sp. zn. 22CoCsp/9/2023 zo dňa 28.02.2024, sp. zn. 10CoCsp/5/2022 zo dňa 30.03.2022, sp. zn.
11CoCsp/29/2020 zo dňa 23.02.2021 a sp. zn. 23CoCsp/39/2021 zo dňa 18.05.2022,
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/27/2021 zo dňa 31.08.2021 a sp.

zn. 11CoCsp/25/2021 zo dňa 31.08.2021, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/57/2020
zo dňa 30.06.2021, sp. zn. 15CoCsp/17/2021 zo dňa 05.05.2021 a sp.
zn. 41CoCsp/15/2023 zo dňa 21.06.2023, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7CoCsp/30/2025 zo dňa
17.12.2025, sp. zn. 7CoCsp/17/2025 zo dňa 28.01.2026, sp. zn. 9CoCsp/26/2021 zo dňa 27.01.2022
a sp. zn. 8CoCsp/22/2022 zo dňa 26.07.2022, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/350/2015 zo dňa

30.03.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/155/2021 zo dňa 15.02.2022).

19. Odvolací súd zhodne s odvolateľom však poukazuje na nesprávnosť priznania úrokov z omeškania
žalobcovi. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy primeraného finančného zadosťučinenia aj s úrokom
z omeškania a súd prvej inštancie aj v tejto časti žalobe vyhovel s poukazom na výzvu žalobcu.

Odvolací súd poznamenáva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na
základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím tejto lehoty splnenia sa
dlžník dostáva do omeškania. Tento záver vychádza z ustálenej súdnej praxe a judikatúry, keď NS SR
rozsudkom zo dňa 24.06.1998 sp. zn. 1Co 15/97, uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 45/2000 už judikoval vyššie uvedený záver (viď. aj

rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012). Úroky z omeškania možno
priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s
argumentáciou žalovaného, že právo na zaplatenie môže vzniknúť až konštitutívne rozhodnutím súdu,
teda až po uplynutí lehoty určenej na plnenie uloženej povinnosti zaplatiť priznanú sumu, ak povinnosťnebude v tejto lehote riadne splnená. Inými slovami povedané, pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím
nezaviaže žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadna pohľadávka žalobcu z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy neexistuje (teda logicky nemôže byť splatná ani vymáhateľná). Nakoľko nárok

uplatnený žalobcom má analogicky obdobnú povahu ako nemajetková ujma v peniazoch, priznaniu
úrokov z omeškania odporuje neexistencia omeškania, ktoré je základným predpokladom pre vznik
nároku na úroky z omeškania. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v tomto rozsahu vec nesprávne
právne posúdil a odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zmenil a nárok žalobcu v tejto časti
zamietol.

20. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre
konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd
reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už
nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §
388 CSP v časti priznaných úrokov z omeškania zmenil a žalobu žalobcu v tejto časti zamietol a podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP v zostávajúcej prisudzujúcej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.

22. O (celkových) trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s
ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP, keď prihliadol na to, že každá zo strán sporu mala
v konaní úspech len čiastočný (žalobca v časti priznania istiny, žalovaný v časti nepriznania úrokov z
omeškania), preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).