Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/10/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8325010519
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8325010519.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov
JUDr. Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.04.2026,
v trestnej veci obžalovaných A. B. a A. C. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a
iné, o odvolaniach obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T/44/2025 zo dňa
19.11.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. a odvolanie obžalovaného A. C. z a m
i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T/44/2025 zo dňa 19.11.2025 boli obžalovaní 1/ A. B.,
nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., toho času vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice, Floriánska 18,
Košice, 2/ A. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom D., toho času vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice,

Floriánska 18, Košice, uznaní za vinných na tom skutkovom základe, že

- dňa 20.06.2025 v čase okolo 09:30 hod. pri parkovisku OD Tesco na ul. Družstevnej 39 v Humennom,
potom, ako privolali k sebe poškodeného C. E. z F., pod zámienkou, že sa spolu najedia a napijú,
ho viackrát aj pod hrozbou násilia vyzvali, aby im ukázal, čo má pri sebe a proti jeho vôli ho začali
prehľadávať, a tiež ho aj fyzicky napadli, a to tak, že ho niekoľkokrát udreli otvorenou dlaňou do oblasti

hlavy a kopli ho do spodnej časti pravej nohy, v dôsledku čoho spadol na zem, pričom počas toho ako
ležal na zemi, tak mu A. C. držal ruky za chrbtom a A. B. mu násilím vyzul čierne tenisky s bielou
podrážkou, ktoré mu zobral a následne si ich aj obul, preto si poškodený obul tenisky A. B. a podarilo
sa mu vstať zo zeme a ujsť do budovy OD Tesco k pracovníkovi SBS, ktorý zavolal políciu, pričom
poškodenému C. E. z F. týmto konaním nespôsobili žiadne poranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske
ošetrenie a tenisky mu boli na mieste následne vrátené A. B. po príchode policajnej hliadky na miesto,

teda spoločným konaním proti inému použili násilie aj hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť
sa cudzej veci čím spáchali zločin Lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona ako spolupáchatelia
podľa § 20 Trestného zákona.

Za to okresný súd uložil:
Obžalovanému 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX v D., podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 38

ods. 2, § 38 ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 8 mesiacov. Podľa § 48
ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v D., pre výkon uloženého
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Obžalovanému 2/ A. C., nar. XX.XX.XXXX v D., podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 38
ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona súd obžalovaného A. C., nar. XX.XX.XXXX v D., pre výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného: C. E., nar. XX.XX.XXXX, G. XX, XXX
XX F., s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Obaja obžalovaní podali včas a riadne proti napadnutému rozsudku odvolania, ktoré prostredníctvom
svojej obhajkyne odôvodnili, pričom svoje odvolania obmedzili len na námietky voči výrokom o trestoch,
ktoré sa ich týkali. Obaja obžalovaní mali za to, že ich trest je neprimerané vysoký za skutok, ktorý
spáchali. Uložený trest považujú za neprimerane prísny, nezodpovedajúci okolnostiam prípadu, stupňu

závažnosti skutku, ani osobám obžalovaných. Hoci konanie obžalovaných bolo právne kvalifikované
ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, zo skutkových zistení vyplýva, že materiálna
stránka trestného činu je v tomto prípade výrazne oslabená. Obhajoba poukazovala na to, že obžalovaní
nezískali žiadny majetkový prospech a poškodenému nebola odňatá žiadna vec s úmyslom jej
prisvojenia. Konanie obžalovaného v prvom rade spočívalo v tom, že si s poškodeným vymenil obuv,
pričom obžalovaný v druhom rade mu v tomto konaní asistoval. Takýto skutkový dej je z hľadiska

racionálneho majetkového motívu nelogický, keďže poškodenému bola ponechaná obuv obžalovaného.
Už samotný spôsob konania preto nasvedčuje tomu, že obžalovaní nekonali pri plnom vedomí a
rozumovej kontrole, ale v stave zmenšenej príčetnosti, ovplyvnenej alkoholom, čo bolo preukázané aj
nameranými hodnotami alkoholu. Zo svedeckých výpovedí, ako aj z výpovedí samotných obžalovaných
vyplýva, že konanie malo skôr charakter krátkodobej šarvátky, vyvolanej emóciami a snahou „chrániť

svoje prostredie“ pred osobou z iného mesta, než premysleného a cielene vedeného majetkového
útoku. Nebolo preukázané, že by obžalovaní mali úmysel poškodenému spôsobiť ujmu na zdraví alebo
ho majetkovo poškodiť. Podľa obžalovaného A. C., sa súd prvého stupňa nedostatočne vysporiadal
s výrazne nižšou mierou jeho účasti na spáchaní skutku. Hodnotil výpovede svedkov a výpovede
obžalovaných tak, že sa obžalovaný v druhom rade na skutku podieľal len okrajovo, keď poškodeného

udrel iba jedenkrát, nič mu nevzal a nemal ani úmysel niečo mu vziať. Jeho konanie preto nemožno
hodnotiť ako rovnocenné s konaním obžalovaného v prvom rade, a napriek tomu mu bol uložený
trest bez primeraného zohľadnenia tejto skutočnosti. Uvedené okolnosti majú zásadný význam pre
posúdenie stupňa závažnosti činu, a to najmä vo vzťahu k možnosti aplikácie § 39 Trestného zákona.
Vytýkali potom okresnému súdu, že sa s touto možnosťou nevysporiadal v potrebnom rozsahu a uložil

trest v rámci zákonnej trestnej sadzby, ktorého použitie je za daných okolností neprimerane prísne.
Obžalovaní poukazovali na to, že psychický stav páchateľa v čase činu, pokiaľ podstatne ovplyvnil
spôsob spáchania trestného činu, možno považovať za výnimočnú okolnosť prípadu, ktorá odôvodňuje
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody a že v danom prípade sa stav zmenšenej príčetnosti oboch
obžalovaných priamo prejavil v nelogickosti konania, absencii reálneho majetkového motívu a v nízkej

intenzite útoku. /R 50/1970/ Obžalovaní odkazovali aj na to, že sa ku skutku priznali a na hlavnom
pojednávaní urobili vyhlásenie o vine, čím významne prispeli k rýchlemu a hospodárnemu priebehu
trestného konania. Súd preto mohol uložiť trest znížený o jednu tretinu v súlade s § 39 ods. 5 Trestného
zákona vzhľadom aj spôsob spáchania činu a jeho následok a pohnútku, na správanie po spáchaní
trestného činu (vrátenie obuvi, priznanie už pri prvom výsluchu), na úsilie o náhradu škody a odstránenie

škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľov o dosiahnutie urovnania s poškodeným. Súd
pri určovaní druhu trestu a jeho výmery má prihliadať aj na to, že obžalovaní nezískali, resp. ani sa
nesnažili získať trestným činom majetkový prospech. Napokon obžalovaní namietali, že okresný súd sa
riadne nevysporiadal s návrhom znalca na uloženie ochranného liečenia (zákaz požívania alkoholických
nápojov), hoci práve tento inštitút by v danom prípade účinnejšie naplnil preventívny a resocializačný

účel trestu. V podstate, vzhľadom na uvedené, odvolatelia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
vo výroku o treste zmenil a uložil trest mimoriadne znížený podľa § 39 Trestného zákona, prípadne
ho primerane individualizoval s prihliadnutím aj na rozdielnu mieru účasti obžalovaných. Obžalovaný
B. odvolanie odôvodnil aj vlastným podaním, pričom sa obrátil aj na Generálnu prokuratúru SR, ktorá
dané podanie postúpila odvolaciemu súdu ako súčasť odvolacích dôvodov. Uviedol, že aj keď prehlásil

vinu, sudkyňa ho súdila , že viackrát bol trestaný aj na priestupky. Vytýkal okresnému súdu, že sa viac
zaoberal jeho minulosťou a nie jeho trestnou činnosťou a mal preto za to, že sudkyňa bola voči nemu
zaujatá a trikrát zamietla mu prepustenie z väzby. Tvrdil, že okresný súd neprihliadal na §§ 34, 89, 123
ods. 1, 56, 45 Trestného zákona a že porušil jeho ľudské práva a slobody. Dodal, že škoda nebola
dokázaná v hodnote 15,- eur a že svedok uviedol, že žiadne peniaze nezobrali. Kamerový záznam mu

na súde nepredložili. Vytýkal, že sud zamietol jeho návrh na kvalifikáciu skutku ako § 364 Trestného
zákona. Spolupracoval aj s OČTK a súd nezobral do úvahy jeho návrhy, keď žiadal kamerové záznamy.
Škoda pritom nevznikla. K okolnostiam prípadu uvádzal, že medzi ním a poškodeným došlo k nezhode
z dôvodu, že on mal trocha vypité a poškodený ho nahneval, že chodí po košoch v Humennom, keď jez Trebišova. V priebehu tejto roztržky si zobral tenisky poškodeného, no nebol to premyslený čin, nemal
úmysel niekoho okradnúť alebo obohatiť sa. Konal impulzívne, v stave rozrušenia a keby mal v úmysle
trvalé odňatie veci, neprišlo by k tomu, že mu ponúkol svoju obuv na výmenu. Podľa obžalovaného,

táto skutočnosť dokladá, že nešlo o typické konanie s cieľom majetkového obohatenia, ktoré vyžaduje
skutková podstata lúpeže podľa § 188 Trestného zákona, a tak žiadal prekvalifikovanie skutku na prečin
výtržníctvapodľa§364Trestnéhozákona,pretožekonaniemalopodľanehocharakterverejnéhoexcesu
a fyzického napadnutia, nie premyslenej lúpeže. Dodal, že ak súd uzná trestnú zodpovednosť, tak pri
uložení trestu žiadal uplatniť zásady podľa § 34 Trestného zákona, teda prihliadnuť na spôsob spáchania

činu, mieru zavinenia, pohnútku, poľahčujúce okolnosti (náhoda, impulzívnosť), jeho ochotu nahradiť
ujmuasnahuourovnaniespoškodeným,pričombyuvítaltrestzameranýnanápravu(verejnoprospešné
práce, podmienečné odsúdenie, povinnosť nahradiť škodu) namiesto odňatia slobody. Ešte poukázal na
to, že § 34 Trestného zákona vyzýva súd, aby trest slúžil na výchovu a reintegráciu, nie len na represiu.
Na záver dodal, že ľutuje svoje konanie, je pripravený urovnať škodu, vykonať verejnoprospešné práce,
prosí súd o zhovievavosť z hľadiska kvalifikácie skutku a výmery trestu. Navrhoval teda znížiť trest s tým,

že keby mu bola uložená veľká podmienka, tak by vyplatil všetky pohľadávky.

Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods.
1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a v prejednávanej veci navyše,
keďže obžalovaní urobili vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a boli poučení podľa
§ 257 ods. 5 Trestného poriadku, len pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.

c) Trestného poriadku. Krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Preskúmaval potom len napadnuté výroky
o treste, pričom zistil, že odvolania obidvoch obžalovaných nie sú dôvodné.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným

súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. (I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)
Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení

rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

Orgány činné v trestnom konaní i súd nie sú povinné stotožniť sa s hodnotením skutkových okolností
a ich právnym posúdením v zhode s obhajobou, ale postupujú podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Podľa § 34 ods.1, 2, 3, 4 Trestného zákona v znení platnom a účinnom od 06.08.2024, trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno
uložiťlentakýdruhtrestualenvtakejvýmere,akojetoustanovenévtomtozákone,pričomtentozákonv
osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa,tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy,

na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie
škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako
aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový
prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu

náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku
tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný
trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods.
4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov
Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb
poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Účelom trestu je teda ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie.
Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou

formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode majetkových alebo iných právach
odsúdeného,ktorúmôžeuložiťlensúdpodľaTrestnéhozákonazaspáchanýtrestnýčin,pričomujmanie
je účelom trestu, ale iba prostriedkom, ako ho dosiahnuť. Okrem odplaty odsúdenému ,ide spoločnosti
vo vyjadrenom treste ale aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a, samozrejme,
o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby

v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom
k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských
pravidiel môžu byť odsúdení a tiež vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa. Trest, ako celok má byť
primeraným, zákonným a odôvodneným dôsledkom trestného činu páchateľa.

Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania.
Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom
neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a
spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť
spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať

za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Neprimerane prísne (ale samozrejme i
neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané
tresty vyvolať súcit s páchateľom, či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru
v súdnu moc, ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto
tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za

nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť
zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných
účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu
ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k
takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno

považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.
(z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. 106/2011)

Pri rozhodovaní o treste treba uviesť, že okresný súd ukladal trest v rámci zákonnej trestnej sadzby,
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a pri absencii odvolania do trestu zo strany prokurátora v neprospech

obžalovaných, odvolací súd nemal dôvod do uloženej výmery, či druhu trestu zasahovať.

Po preskúmaní postupu konania okresného súdu krajský súd zistil, že v prejednávanej veci bolo
dokazovanie vykonané v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku tak, ako to bolo
pre správne zistenie skutkového stavu na účely rozhodnutia o treste nevyhnutne potrebné pre

spravodlivé rozhodnutie. Pritom z odôvodnenia napadnutého rozsudku u každého z obžalovaných
vyplynulo, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu
a akými úvahami sa pri ich hodnotení spravoval. Je zrejmé, že okresný súd sa spravoval zákonnými
skutočnosťami vyplývajúcimi z ustanovenia § 34 ods. 1, 3, 4 Trestného zákona a tiež § 34 ods. 5 písm.a) Trestného zákona, keď pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadal u obžalovaných, ako u
spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu.

Po prijatí vyhlásení obžalovaných o vine bolo vykonané dokazovanie znaleckými posudkami a listinami
pre potreby rozhodnutia o trestoch, pričom žiaden z obžalovaných k žiadnemu z vykonávaných dôkazov
nemal pripomienky. Na základe toxikologického vyšetrenia krvi u obžalovaného A. C. bolo nepochybné,
žetentobolvčaseskutkupodvplyvomalkoholu,nakoľkomubolavkrvinameranáhladinaalkoholuvkrvi
0,90mg/1.Ajkvplyvualkoholunajehokonanieboloriadnevykonanéznaleckédokazovanie.Obžalovaní

súhlasili aj s prečítaním znaleckého posudku č. 97/2025 znalca z odboru zdravotníctva a farmácie -
odvetvie psychiatria A. H. I., ktorí zistil u obžalovaného A. C. len príležitostné požívanie alkoholických
nápojov, bez známok závislosti s tým, že tento sa v čase skutku nachádzal v strednom stupni opitosti,
no jeho rozpoznávacie schopnosti v čase spáchania skutku boli zachované v plnom rozsahu a jednalo
sa o bežné odbrzdenie zábran po požití alkoholu, a preto konštatoval nepodstatné zníženie jeho
ovládacích schopností, pričom alkohol požíval vedome a dobrovoľne s dostatočnými skúsenosťami o

vplyve alkoholu na jeho psychiku. Obžalovaný A. C. bol v čase spáchania skutku spôsobilý rozpoznať
protiprávnosť činu, jeho schopnosť ovládať svoje konanie bola nepodstatnou mierou znížená, pričom vo
vzťahu k odvolacej námietke treba uviesť, že nezistil u neho ani duševnú chorobu alebo poruchu, pre
ktorú by bolo indikované navrhnúť mu ochrannú liečbu, pričom pobyt tohto obžalovaného na slobode nie
je pre spoločnosť z psychiatrického hľadiska nebezpečný. Odporúčal u tohto obžalovaného len zváženie

nariadenia zákazu požívania alkoholických nápojov. Podobné závery boli znaleckým skúmaním zistené
aj u obžalovaného A. B. čítaním znaleckého posudku č. 102/2025 tohto istého znalca. Ten zistil u
obžalovaného A. B. tiež len príležitostné požívanie alkoholických nápojov, bez známok závislosti, no
v čase skutku len miernu opitosť. Jeho rozpoznávacie schopnosti boli zachované v plnom rozsahu,
jednalo sa o bežné odbrzdenie zábran po požití alkoholu, išlo tak len o nepodstatné zníženie jeho

ovládacích schopností, pričom alkohol požíval vedome a dobrovoľne s dostatočnými skúsenosťami
o vplyve alkoholu na jeho psychiku. Obžalovaný bol v čase spáchania skutku spôsobilý rozpoznať
protiprávnosť činu, jeho schopnosť ovládať svoje konanie bola nepodstatnou mierou znížená. Ani
u tohto obžalovaného nezistil psychickú chorobu, či poruchu, kvôli ktorej by bolo u neho potrebné
zvažovať nariadenie ochrannej psychiatrickej, či inej ochrannej liečby a tiež by len odporúčal zváženie

nariadenia zákazu požívania alkoholických nápojov. Aj tento obžalovaný riadne chápe zmysel trestného
konania, pričom pobyt tohto obžalovaného na slobode nie je pre spoločnosť z psychiatrického hľadiska
nebezpečný. Uvedenému, ohľadne A. B., nasvedčuje zistenie z toxikologického vyšetrenia krvi u
obžalovaného, že obvinený bol v čase skutku pod vplyvom alkoholu, nakoľko mu bola v krvi nameraná
hladina alkoholu v krvi 0,40 mg/l. Uvedené skutočnosti neboli psychiatricky odborne vyvrátené, ani

spochybnené žiadnym porovnateľným dôkazom, a tak o nich ani odvolací súd nemal dôvod pochybovať.

Z uvedeného vyplýva absencia mimoriadnych okolností, ktoré by z titulu pomerov obžalovaných
viedli k zákonnej potrebe použitia ustanovenia § 39 Trestného zákona, keď ani z ostatných dôkazov
o pomeroch obžalovaných, či okolnostiach prípadu, taká potreba nebola potvrdená. Nemožno teda

vyhovieť obhajobe a ukladať trest týmto postupom. Obžalovaní sa, podľa odvolacieho súdu, uviedli do
stavu opitosti dobrovoľne, pričom takto potužený v rozhodnutí na iného útočiť pristúpili k spáchaniu
skutku. Konali cielene, v podstate plánovite, predstierajúc priateľské stretnutie, ktoré ale pomerne rýchlo
prerástlo v napadnutie poškodeného, na ktorom sa aktívne podieľali obaja obžalovaní. Je nepochybné,
že obžalovaný A. B. mal výrazne uľahčené, že mu A. C. držal poškodeného, ktorý sa nemohol

brániť tomu, keď mu vyzul topánky, vymenil za svoje a tieto si neoprávnene privlastnil. Takto podiel
obžalovaného C. bol v skutočnosti vysoký. Škoda nastala týmto okamihom na majetku poškodeného,
ktorý zjavne nevyjadril žiaden súhlas s takou výmenou. Ani v tomto sa teda nebolo možné stotožniť
s obhajobou.

Zápisnice o prehliadkach tela obvinených, zápisnica o obhliadke miesta činu a fotodokumentácia,
videozáznam z kamier Tesca v Humennom, doklad o hodnote obdobných tenisiek, okolnosti činu tomu
len nasvedvedčujú a potvrdzujú tak, ako je uvedené v skutkovej vete.

Okresnému súdu neuniklo, že v osobách obžalovaných ide o výrazných recidivistov, ktorá skutočnosť

naopak, zvyšuje závažnosť ich zločinu a vedie k prísnejšiemu trestnému postihu, nakoľko sa javí byť,
že doterajší trestný postih sa minul účinkom.U oboch obžalovaných boli zistené aj zahladené odsúdenia. Pokiaľ ide o odsúdenia, na ktoré je
nutné prihliadať, z odpisu registra trestov u obžalovaného A. B. je zrejmé, že bol až trikrát odsúdený,
pričom vykonal aj tresty odňatia slobody, naposledy 28.07.2021. S ohľadom na povahu prejednávaného

prípadu, je potrebné poukázať na to, že už bol za rovnaký zločin právoplatne odsúdený, a to rozsudkom
Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/160/2015 zo dňa 04.11.2015 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 5To/44/2015 zo dňa 13.01.2016, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody
nepodmienečne na 4 roky a 8 mesiacov v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Vykonal ho 28.07.2021. Správnym je zistenie okresného súdu, že do približne 4 rokov po prepustení

z výkonu takého trestu, znova spáchal obdobný zločin. Výrazný sklon k protiprávnej činnosti tento
obžalovaný preukázal aj páchaním priestupkov, a to aj násilných, napriek zákonnému postihu. Vo výpise
z priestupkovej evidencie má až 29 záznamov o spáchaní priestupku, naposledy dňa 21.02.2025,
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu spáchaného na blízkej osobe.

Obžalovaný A. C. má tiež výraznú trestnú a priestupkovú minulosť, ktorá nasvedčuje tomu, že aj u tohto

obžalovaného je možnosť nápravy ohrozená a že je nutné pristúpiť k prísnejšiemu trestnému postihu.
Ten zmierňuje v podstate len skutočnosť, že sa k trestnej činnosti priznali a jej spáchanie ľutovali,
čo vedie ešte k tomu, že majú v sebe odhodlanie zmeniť svoje smerovanie v živote a predsa len sa
protiprávnej činnosti v budúcnosti vyhýbať. Takto možno spomenúť, že A. C. sa do rozporu so záujmami
chránenými Trestným zákonom už dostal až jedenásťkrát. Popri zahladených odsúdeniach, v ostatnom

prípade zahladenie nenastalo, keďže bol odsúdený Okresným súdom Humenné v konaní vedenom
pod sp. zn. 9T/13/2025 za majetkový trestný čin, a to za prečin neoprávnené vyrobenie a používanie
platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky do 17.04.2027. V jeho
prípade je teda recidíva o to závažnejšia, že predmetný majetkovo-násilný skutok spáchal počas plynutia

skúšobnejdobyjehoskoršiehopodmienečnéhoodsúdeniazamajetkovýprečin,ajkeďzaposledných10
rokov vo výkone trestu odňatia slobody nebol. Má pritom až sedem záznamov o priestupkoch, naposledy
dňa 14.03.2025 o priestupku proti majetku, keď išlo drobnú krádež.
Ani v mieste bydliska nie sú priaznivo hodnotení. Osobitne je závažné vo vzťahu k ukladaniu
primeraného trestu, že napriek absencii rodinných záväzkov, A. B. je osobou pochybnej povahy s

nekalými úmyslami a po požití alkoholických nápojov má agresívne správanie. V mieste pobytu má zlú
povesť, často vyvoláva konflikty, v evidencii MsP má až 196 záznamov, nie raz proti verejnému poriadku.
Aj A. C. v evidencii MsP má 3 záznamy, vrátane priestupku proti verejnému poriadku.

Nebolo preukázané, že by požitie alkoholu výrazne ovplyvnilo psychický stav niektorého z obžalovaných

a že by ich psychický stav podstatne ovplyvnil spôsob spáchania zločinu. Ich konanie bolo
vypočítané, logické. Inými slovami, zobrali poškodenému, čo mohli, so zjavným majetkovým motívom
pri prekonávaní odporu poškodeného. Aplikovať judikát R 50/1970 v ich prospech nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd prihliadal na §§ 34, 89,1 23 ods. 1 , 56, 45 Trestného
zákona a krajský súd nezistil, že by došlo k porušeniu ľudských práv a slobôd zaručených

niektorému z obžalovaných právnym poriadkom. Obžalovaní nekonali impulzívne. Naopak, pripravovali
sa k fyzickému napadnutiu, keďže tesne pred ním poškodeného atakovali neoprávnenými požiadavkami
vo vzťahu k jeho majetku slovne. Aj takto je možné spáchať lúpež podľa § 188 Trestného zákona.

Z hľadiska výmery uložených trestov, krajský súd vo vzťahu k zákonným kritériám ukladania trestov

považuje uložené tresty v rámci trestnej sadzby trestu odňatia slobody od 3 do 8 rokov skôr za mierne,
keďžeboliukladanévprvejpolovicidanejtrestnejsadzby,novzhľadomnaabsenciuodvolaniapodaného
v tomto smere v neprospech obžalovaných, nemal zákonný podklad zvyšovať výmeru trestu odňatia
slobody u žiadneho z obžalovaných.

Takto, po zohľadnení osôb obžalovaných a ich pomerov, ako aj ohrozených možností ich nápravy,
z hľadiska nedostatočnosti doterajších prostriedkov Trestného zákona, ktorých účelom bolo primäť
obžalovaných k riadnemu životu, nezostávalo krajskému súdu iné, než, vzhľadom na spôsobený
následok a ohrozenej možnosti nápravy páchateľov, dospieť k záveru, že v súlade s účelom trestu
a záujmom na individuálnej a generálnej prevencii, je zákonným a odôvodneným len trest odňatia

slobody spojený s výkonom trestu v ústave na výkon trestu s príslušným stupňom stráženia. Je teda
zjavné, že ukladanie niektorého z tzv. alternatívnych trestov by bolo nespôsobilým dosiahnuť účel trestu.
Doposiaľ obidvaja obžalovaní preukázali skôr výrazný sklon k recidíve trestnej činnosti. Ani na použitieustanovenia § 39 a ukladanie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, nebol zákonný
podklad.

Po zhodnotení hľadísk uvedených v § 34 Trestného zákona, aj odvolací súd dospel k záveru, že
v súlade so záujmom na generálnej a individuálnej prevencii, no i zásadou uvedenou v § 2 ods. 2
Trestného poriadku, je trest uložený okresným súdom vo všetkých výrokoch u oboch obžalovaných
plne odôvodnený, zákonný, primeraný a spravodlivý. Bolo teda nevyhnutné potvrdiť aj zákonnosť výroku
o treste, nakoľko okresný súd zohľadnil, tak pri druhu ako aj výmere trestu odňatia slobody, vrátane

ďalších výrokov o treste, všetky všeobecné aj individuálne zásady platné pre ukladanie trestov a uložené
tresty zahrňujúce jeho jednotlivé výroky boli ukladané v rámci zákonnej trestnej sadzby.
Aj výroky o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody, boli skutkovo s právne riadne odôvodnené u oboch
obžalovaných a zodpovedali Trestnému zákonu.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac dôvody pre vyhovenie niektorému z podaných odvolaní, odvolací súd

odvolania obidvoch obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.