Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/282/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210914
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210914.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 8C/271/2012-44 zo dňa 12. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú(tvrdeným) nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej pôvodne súdnym
exekútorom Mgr. Mariánom Kráľom pod sp. zn. Ex 664/06 (a následne po pripustení zmeny súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 6877/2011) exekučný súd nerozhodol v zákonnej
30-dňovej lehote o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Vychádzal zo zistenia, že v predmetnej exekučnej veci (sp. zn. 8Er/811/2006) bol dňa 20.9.2010 podaný
návrh na zmenu súdneho exekútora. V nadväznosti na to exekučný súd výzvou doručenou 6.10.2010
požiadal súdneho exekútora o predloženie exekútorského spisu a špecifikáciu trov exekúcie, k čomu
došlo podaním exekútora zo dňa 24.11.2010.Následne exekučný súd uznesením zo dňa 21.1.2011
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel, zároveň rozhodol o trovách exekúcie
pôvodného súdneho exekútora.
V danej spojitosti súd prvého stupňa konštatoval, že nie je preukázaná bezdôvodná nečinnosť
exekučného súdu, nakoľko tento postupoval so všetkou opatrnosťou, dbajúc (okrem povinnosti
rozhodnúť v zákonom určenej lehote) i na povinnosť vyplývajúcu z § 44 ods. 8 EP, t.j. postúpenie veci
s exekučným spisom novému exekútorovi. Z tohto dôvodu požiadal súdneho exekútora o predloženie
exekučného spisu a vyčíslenie dovtedy vzniknutých trov exekúcie a následne rozhodol v najbližšom
možnom termíne.
Záverom okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal ani existenciu ďalších podmienok
vzniku predmetného zodpovednostného vzťahu - škody, príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a
zavineným protiprávnym konaním, rovnako ani tvrdenej nemajetkovej újmy. O trovách konania rozhodol
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal,
nakoľko tento si ich nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukazoval na koncepciu spravodlivého
súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie. Vdanej spojitosti vytýkal, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal ani možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii
zásady kontradiktórnosti konania.
Uviedol, že elektronicky podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci
sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Okresný súd sa však
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, ignoroval predloženú
žiadosť a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom
v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť
na rozhodnutie o pridelení inému súdu. Navrhovateľovi však vôbec nebolo predložené rozhodnutie o
vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu. Bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia bola možnosť
jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá a celkom zmarená.
Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté už v texte návrhu), ktorým upovedomil
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského
súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu
pre ľudské práva.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal tiež viacero omylov; napríklad konštatovanie, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny úradný postup exekučného
súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu
navrhovateľa v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so všetkými jeho
vytýkanými zložkami, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (12.11.2013) prvostupňový súd určil 7.10.2013 a
právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené 22.10.2013. Písomné vyjadrenie odporcu
vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 4.11.2013, t.j. až po vykonaní predvolania navrhovateľa
na pojednávanie a zároveň v odstupe jedného týždňa pred nariadeným termínom pojednávania.
Nemožno preto považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti (§ 114 ods. 2 veta posledná
O.s.p.) doručenia vyjadrenia taký postup súdu, ktorý vzhľadom na krátky časový interval pre doručenie
vyjadrenia navrhovateľovi, ako i predpoklad účasti navrhovateľa na pojednávaní, ponechal oboznámenie
navrhovateľa s vyjadrením odporcu na samotné pojednávanie. Navrhovateľ totiž až dňa 11.11.2013,

t.j deň pre určeným pojednávaním, elektronickým podaním žiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu
„objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Odvolací súd pre komplexný obraz (formálneho) charakteru predmetnej odvolacej námietky (nemožnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu) dopĺňa, že ani v aktuálnom štádiu konania, za situácie kedy súd prvého
stupňa doručil navrhovateľovi vyjadrenie odporcu spolu srozsudkom, navrhovateľ žiadnym spôsobom
na argumentáciu protistrany (navyše opakujúcu sa v tisíckach skutkovo a právne obdobných sporov
týchto účastníkov a teda navrhovateľovi chronicky známu) nereagoval.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.),
čo zodpovedá i nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania.
Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
dôsledne nevyužil, uvedené však nie je vadou(§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnych okolnostiach prípadu nedisponuje intenzitou potrebnou pre
konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn.
3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013; 4 Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie
o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 22.10.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/52/2013 z 31.1.2013 o
nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia predmetnej veci.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu
vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil
len na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci
súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len
opakovaním tvrdení z návrhu na začatie konania.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,
ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, ženamietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje
s obsahom napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú
zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.

Z pohľadu opísanej „kvality“ odvolania až nemiestne vyznieva odvolacia námietka o
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Krajský súd konštatuje,
že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky
vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých
úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo
vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie,
nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na závery Ústavného
súdu SR, vyslovené práve vo vzťahu k hromadným podaniam navrhovateľa. V ich zmysle samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Z tohto pohľadu má judikatúra
Ústavného súdu SR neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva vecí, resp.
zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej“ situácii. Táto doktrína (bližšie napr. II.ÚS 245/2013)
platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa. Vo vzťahu k
navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/í z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný súd označil, že v dotknutých
prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú
vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou takéhoto súdu poskytnúť
súdnu ochranu v primeranej dobe aj účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú
súdnej ochrany pred súdom. Podobne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nerešpektovanie lehôt
ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.