Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/283/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210536
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210536.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti žalovanému: Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/193/2012-57 zo dňa 9. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 8C/193/2012-57 zo dňa 09. 10. 2013 žalobu v celom
rozsahu zamietol. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
V prejednávanom prípade súd v prvom rade skúmal skúmanie základného predpokladu uplatnenia
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na súde, ktorým je v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom
znení(ďalejlen„zákonač.514/2003Z.z.“)predbežnéprerokovanienárokunazákladepísomnejžiadosti

poškodeného podanej na príslušnom orgáne, ktorým je v súdenom prípade Ministerstvo spravodlivosti
SR. Ak žalobca tvrdil, že potvrdenie o prijatí písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
vystavené žalovaným (t. j. Slovenskou republikou) sa nachádza v súdnom spise Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, nejde o prijatie žiadosti orgánom určeným zákonom č. 514/2003 Z. z. na jeho
prerokovanie (Ministerstvom spravodlivosti SR). Je potom bez právneho významu tvrdenie žalobcu, že
žalovaný do dňa podania žaloby na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pozitívne nereagoval.
Rovnako žalovaný (t. j. Slovenská republika) v písomnom vyjadrení k žalobe uvádza, že prvé žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku mu boli doručené 23. 04. 2012. Tieto žiadosti však zrejme boli
doručené Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré v tomto súdnom konaní koná za štát. Ak boli žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručené žalovanému namiesto toho,
aby boli doručené Ministerstvu spravodlivosti SR, potom nárok žalobcu nebol prerokovaný predbežne
a žaloba je z hľadiska § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. podaná predčasne. Ak boli tieto žiadosti doručené
kompetentnémuorgánuMinisterstvuspravodlivostiSR(leboanijednastranasporudôslednenerozlišuje
postavenie štátu ako účastníka konania, za ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti SR a postavenie

Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu kompetentnému na konanie podľa § 15 zákona č. 514/2003
Z. z.), potom žalobca neuniesol na preukázanie tohto tvrdenia dôkazné bremeno. Žalobca v prvom rade
ani netvrdil, kedy sa v súdenom prípade obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR (nie na Slovenskú
republiku) s písomnou žiadosťou o predbežné prerokovanie súdeného nároku na náhradu škody, čobolo obsahom jeho žiadosti, či, akým spôsobom a kedy Ministerstvo spravodlivosti SR reagovalo, či
nárok žalobcu na náhradu škody nebol uspokojený, alebo bol uspokojený len čiastočne, alebo mu bolo
písomne oznámené, že jeho nárok na náhradu škody uspokojený nebude. Ak sa žalobca obrátil na

kompetentný orgán spoločnou žiadosťou, týkajúcou sa viacerých škodových prípadov, aj to mal jasne
v žalobe tvrdiť. Rovnako žalobca neoznačil dôkaz, ktorým by preukázal podanie písomnej žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku v súdenom prípade. Odkaz na iné súdne konanie (spis Okresného súdu
LiptovskýMikulášonáhradyškodyztitulunesprávnehoúradnéhopostupuvexekučnejvecivedenejvoči
Stanislavovi Árvaiovi) je bez akéhokoľvek tvrdenia súvislostí súdeného prípadu s označeným súdnym

konaním nedostatočné. Navyše, nie je v možnostiach súdu zlustrovať uvedené súdne konanie, pokiaľ
nie je označené účastníkmi konania, predmetom konania a najmä spisovou značkou (ktorá žalobcovi
ako účastníkovi súdneho konania musí byť známa minimálne z písomného potvrdenia o prijatí žaloby
vystaveného súdom). Ak sú účastníkmi uvedeného súdneho konania žalobca a žalovaný, nie p. Árvai,
rovnako súd nemá povinnosť, ani možnosť lustrácie v niekoľkých stovkách súdnych spisov (v súdnom
registri sú uvedení účastníci konania, nie skutkové tvrdenia). Ak by aj súd vychádzal z toho, že žalovaný

v písomnom vyjadrení k žalobe dôsledne nerozlišuje konanie Ministerstva spravodlivosti SR za SR
a Ministerstva spravodlivosti SR, a teda prvé žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody boli doručené Ministerstvu spravodlivosti SR 23. 04. 2012, potom je žaloba z čisto
časovéhohľadiskapodanápredčasne.Ust.§16ods.4označenejprávnejúpravyoprávnenémusubjektu
dáva možnosť obrátiť sa so svojím nárokom na náhradu škody na súd v prípade jeho neuspokojenia

alebo čiastočného uspokojenia do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo písomného oznámenia
poškodenému, že jeho nárok na náhradu škody nebude uspokojený. Keďže od 23. 04. 2012 (najskorší
možný termín podania písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku) neuplynula do podania
žaloby 27. 09. 2012 zákonná lehota 6 mesiacov, opäť možno prijať záver o jej predčasnom podaní.
Ďalej súd uviedol, že ako právny základ žalovaného nároku žalobca uvádza nesprávny úradný postup

OkresnéhosúduLiptovskýMikulášprivydávanípovereniavexekučnejvecivedenejsúdnymexekútorom
pod sp. zn. EX 12780/2009. Súd však zdôraznil, že môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. len v prípade ich konštatovania či už vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti konštatujúcom porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca
ani v tejto časti žaloby nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a netvrdil ani nepreukázal kedy, ktorý
štátny alebo súdny orgán a ktorým rozhodnutím zistil existenciu prieťahov v exekučnom konaní, keďže

rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu I. stupňa. Rovnako žalobca nepreukázal ani
výšku tvrdenej majetkovej škody 125 eur. Nepreukázal vynaloženie čiastky 70 eur na správu a údržbu
vymáhanej pohľadávky ani netvrdil, za ktoré obdobie mali tieto náklady vzniknúť, či ide o odmenu
za pracovné výkony zamestnanca, kedy a v akom rozsahu bola dojednaná a kedy bola žalobcom
uhradená, alebo iné výdavky, ktoré, kedy vznikli. Žalobca nepreukázal, za aké obdobie a kedy vznikli

náklady na udržiavanie a správu informačného systému vyčíslené sumou 40 eur a na administratívne
spracovanie, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním, kontrolou stavu konania na
exekučnom súde vo výške 15 eur. Odôvodnenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobcom je len v rovine teoretických možných následkov, ku ktorým by mohlo, ale nemuselo dôjsť v
prípade existencie nesprávneho súdneho (úradného) postupu. Žalobca nepreukázal, že došlo k zániku

povinnej, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s ňou, k jej insolvencii. Ak konaním súdu malo
dôjsť u členov riadiacich orgánov žalobcu, resp. majiteľov právnickej osoby k vzniku frustrácie, úzkosti,
pocitu nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a v rovnosť spoločnosti, ako fyzické osoby sa môžu
domáhať ochrany svojich práv zákonom predpísaným spôsobom. Žalobca netvrdil konkrétne, kedy a
ktoré jeho plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené podnikateľské plány zanikli, ani tento

zánik nepreukázal. Tiež netvrdil a nepreukázal, že došlo k strate zisku z realizovaného obchodu a
hospodárskej strate na žalobcu, kedy a v akej výške. Napokon konkrétne netvrdil a nepreukázal ani
ovplyvnenie jeho ďalších podnikateľských postupov a jeho neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Pre
nepresvedčivosť všeobecných skutkových tvrdení, uvedených v žalobe a neúčasť žalobcu na súdnom
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, súd nemohol posúdiť, kedy sa ako poškodený o

škode dozvedel, preto nebolo možné bližšie sa zaoberať žalovaným vznesenou námietkou premlčania.
Vzhľadom na ostatné dôvody pre zamietnutie žaloby bolo nadbytočným odročovanie pojednávania a
dokazovanie, či k premlčaniu žalovaného nároku došlo, alebo nie.Na záver súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v celom rozsahu. Napriek obsiahlosti
žaloby netvrdil a ani nepreukázal základné atribúty zodpovednostného právneho vzťahu, ktorými
sú zavinené protiprávne konanie (nesprávny úradný postup Okresného súdu Liptovský Mikuláš v

exekučnom konaní sp. zn. 6Er/1114/2009, alebo prieťahy v tomto konaní vzniknuté), vznik škody
(vzhľadom na neexistenciu zavineného protiprávneho konania bolo nadbytočným ďalej vznik škody
dokazovať, opäť však možno poukázať na nedostatok skutkových tvrdení a neoznačenie príslušných
dôkazov), ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a zavineným protiprávnym konaním.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd založil na ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“. V konaní úspešný žalovaný síce v písomnom vyjadrení z 02. 10.
2013 podal návrh na prisúdenie náhrady vzniknutých trov, avšak v zákonnej lehote ich nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol:

Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v prítomnosti žalovaného
a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa žalobca
bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak žalobca poukazuje na to, že podal elektronicky
na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania. V tejto žiadosti poukázal
na skutočnosť, že súdu boli v návrhu oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného

okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Na základe týchto skutočnosti mal
súd postupovať podľa ust. § 15 O. s. p. a predložiť vec na rozhodnutie predsedovi súdu, a ten vzhľadom
na ust. § 12 O. s. p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej pridelení inému súdu. Žalobcovi však
nebolo vôbec predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. o nevylúčení sudcov okresného súdu. V prípade
nevylúčenia sudcov, by sa žalobca bol bránil ochrany svojich práv na prejednanie veci pred zákonným

sudcom sťažnosťou na ústavnom súde. Bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia, bola však možnosť
obrany voči prejednaniu veci pred zákonným sudcom odňatá a celkom zmarená. Aj táto okolnosť svedčí
o tom, že tvrdenia žalobcu o vylúčení sudcov súdu, ktorý spôsobil žalobcovi škodu, ktorej náhrady sa
domáha v tomto konaní sú relevantné a opodstatnené a všetci sudcovia tohto súdu majú byť z konania
a rozhodovania vylúčení. Žalobca teda riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité

dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na
konanie pred súdom.
Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu
tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež

v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.
Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie,

keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Vychádzajúc z mylného skutkového stavu súd bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účastisplnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napríklad žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,

že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného
súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd sa musel
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom

rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Záver súdu,
že exekučný súd konal priebežne a bez zbytočných prieťahov z vykonaného dokazovania nevyplýva,
práve naopak, prieťahy sú z vykonaného dokazovania zrejmé.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho

rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 8 spisu). Okrem toho z obsahu spisu
okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 8NcC/49/2013-19 zo dňa 30. 01. 2013
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci zákonnú sudkyňu JUDr. Janu Haluškovú. Vo veci tak

konala sudkyňa, u ktorej neboli zistené subjektívne ani objektívne hľadiská na naplnenie predpokladov
v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavnebrániarozhodnúťvsúladesozákonom,objektívne,nezaujatoaspravodlivo.Samotnýsubjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného anezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v

každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Žalobca v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania, - nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a založil na nich svoje rozhodnutie.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 09. 10. 2013 o 8.30 hod. pojednávanie.
Predvolanie doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu (advokátovi) dňa 30. 09. 2013. Dňa 09. 10.

2013 o 6.21 hod. bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu žalobcu návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal
sťažnosť na ÚS SR ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudca povereného prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného

rozhodnutia ÚS SR. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania uznesením č.k. 8C/193/2013-54 zo dňa
09. 10. 2013 zamietol. Dňa 08. 10. 2013 došlo súdu vyjadrenie žalovaného k žalobe.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré bolo doručené okresnému
súdu dňa 08. 10. 2013, vzhľadom na to, že pojednávanie sa malo konať nasledujúci deň t.j. 09. 10.

2013 nebolo v technických možnostiach okresného súdu, aby vyjadrenie žalovaného doručil žalobcovi.
To znamená, že i keby nedoručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe bolo vadou konania v zmysle ust.
§ 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212
ods. 3 O. s. p.).

S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo 11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí
predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník pojednávania zúčastniť nemôže a z
ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať
nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti.
Podľa odvolacieho súdu žalobca a jeho splnomocnený zástupca boli na pojednávanie včas predvolaní,

viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) pričom dôvody uvádzané žalobcom
(objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu v dôsledku čoho podal sťažnosť na ÚS SR
a žiadal o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a na nestranný súd) nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. O návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd rozhodol uznesením súdu

č.k. 8C/193/2012-57 zo dňa 09. 10. 2013. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca si tak sami zmarili
možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods.
2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie

navrhnuté samotným žalobcom (č.l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn.
6Er/1114/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

VzhľadomnauvedenéneexistovalpodľaodvolaciehosúdudôvodprevylúčeniezákonnejsudkyneJUDr.
Jany Haluškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený

sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať
pred súdom.Ďalej žalobca tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd nerozhodol
o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní.

Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v
jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.

Odvolací súd poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom

stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania
(na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno
totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu tak ako správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa zaoberal aj ďalšími
atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. príčinná súvislosť,

vznik škody.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .