Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/609/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110235157
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5110235157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa SKP,
k.s., so sídlom Zvolen, Námestie SNP 74/28, IČO: 44 915 691, správcu konkurznej podstaty úpadcu
KFZ Sys, s.r.o. "v konkurze", so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 64, IČO: 36 814 148, zastúpeného
JUDr. Pavlom Konečným, advokátom so sídlom N. N., C. XXA, proti odporkyni B. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom S. F., F. XXX, o zaplatenie 9,31 eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 24C/11/2011-79 zo dňa 21.6.2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa.

Vychádzal z toho, že z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2009
navrhovateľnenadobudol-nemoholnadobudnúťvkonaníuplatňovanúpohľadávku,atedaniejeaktívne
vecne legitimovaný. Právny úkon - zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2009 je neplatným
právnym úkonom, nakoľko svojimi dôsledkami obchádza zákon (§ 39 Obč. zák.), konkrétne zákon
o súdnych poplatkoch. Súd nemôže v súdnom konaní poskytnúť ochranu subjektom pri „podnikaní“,
ktoré proti iným subjektom je realizované pri neprípustne nižších nákladoch - bez platenia súdnych
poplatkov, keď subjekty úpadcu a veriteľov sú personálne prepojené a konkurz, ktorý je povahou

likvidačným konaním s účelom speňažiť majetok úpadcu existujúci v čase vyhlásenia konkurzu a
uspokojiť z výťažku veriteľov, slúži fakticky k tomu, aby sa pohľadávky úpadcu vymáhali s podstatne
nižšími nákladmi. Pri minimálnej výške súdneho poplatku 16,50 eur a pri tisícoch pohľadávok „úspory“
predstavujú desaťtisíce eur. Súd prvého stupňa poukázal na personálne prepojenia subjektov účastných
na procesoch postupovania a nadobúdania pohľadávok, na časové a vecné súvislosti týchto procesov,
na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Pri uzatváraní zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 14.12.2009 správca konal excesívnym spôsobom. Konanie správcu v prejednávanej veci nebolo

konaním, ktorým by pokračoval v prevádzkovaní úpadcovho podniku v súvislosti s existenciou nejakej
úpadcovej „prevádzky“. Od vyhlásenia konkurzu správca fakticky podniká a novými zmluvami z roku
2010systematickynadobúdaďalšieaďalšiepohľadávky.Súdsanemôžetváriť,žeuvedenéneregistruje,
a vychádzať formalisticky len zo schém predstieraných úpadcom a spriaznenými subjektmi.

O trovách konania rozhodol tak, že odporkyni ich náhradu nepriznal. Hoci odporkyňa bola v konaní
úspešná (§ 142 ods. 1 O.s.p.), náhradu trov konania si neuplatnila, ani jej žiadne nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zrušenia
napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal nesprávne právne posúdenie, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci súdom prvého

stupňa. Ten si „skutkové zistenia“ osvojil na základe ničím nepodložených a v konaní nepreukázaných
domnienok a úvah. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 20.8.2010 bola uzatvorená v čase
po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu na podklade Rámcovej zmluvy z roku 2007, ktorá je
povahou zmluvou o budúcej zmluve, a ktorá v čase vyhláseného konkurzu riadne a bez akýchkoľvek
pochybností spôsobovala dojednané právne účinky v podobe povinnosti predpokladaného správania

sa jej účastníkov. V prípade neuzavretia zmluvy správcom tento by sa nemohol s úspechom vyhnúť
najmä žalobe o nahradenie prejavu vôle. Odvolateľ ďalej poukazoval na to, že príslušný veriteľský
orgán v konkurze sa otázkou ne/uzavretia jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok na podnet
správcu riadne zaoberal, pričom uložil správcovi záväzný pokyn pristúpiť k plneniu Rámcovej zmluvy zo
dňa 11.11.2007. Správca teda nebol pri predmetom konaní v postavení typického súkromnoprávneho
subjektu, ale jeho zmluvná voľnosť bola významne ovplyvnená zákonnými povinnosťami v nadväznosti

na prejav vôle úpadcu uskutočnený v čase pred vyhlásením konkurzu, ako aj na vôľu príslušného orgánu
vo vyhlásenom konkurze. Odvolateľ ďalej vyjadril názor, že snaha správcu nadobudnúť za zmluvne
výhodných podmienok do majetkovej podstaty úpadcu práva, ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu,
nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou normou nepredvídaného, resp. nežiaduceho,
nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania. Neplatnosť právneho

úkonu podľa § 39 Obč. zák. nemožno vyvodzovať iba zo spôsobu či okolností uzavretia zmluvy, ktoré
navyše v prejednávanom prípade neboli nijako preukázané. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu
sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo.
Nemožno opomenúť, že dlžníci postúpených pohľadávok mali možnosť svoje záväzky dobrovoľne
splniť od okamihu, kedy im túto skutočnosť pôvodný veriteľ oznámil, čo bolo, okrem iného, jednou z

povinností postupcov v uzatvorených zmluvách o postúpení pohľadávok. Pokiaľ tak dlžníci neurobili,
navrhovateľ nemal inú možnosť, než uplatňovať tieto práva súdne. Ani súdnym uplatnením majetkových
právúpadcuniejemožné,abysprávcasledoval„dosiahnutievýsledkuprávnounormounepredvídaného
a nežiaduceho“, nakoľko zákon o súdnych poplatkoch oslobodenie správcu výslovne predpokladá, a
to bez akéhokoľvek iného vecného obmedzenia. Nemožno spájať prípadný úmysel právnym úkonom

obísť zákon s dôsledkami neplatnosti právneho úkonu, ak podľa platného práva nemohli byť dosiahnuté
také právne dôsledky (rozsudok NS SR 4Cz 38/91). Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.8.2010
nemohol byť dosiahnutý právny následok obchádzania zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko v čase
jej uzavretia nebolo zrejmé, či vôbec bude zo strany správcu nutnosť tieto majetkové práva uplatňovať
súdne.Správcaaninemalmaťprečosledovaťpriuzavieranítejtozmluvyobchádzaniezákonaosúdnych

poplatkoch, nakoľko je subjektom uplatňujúcim majetkové práva v mene a na účet úpadcu. Rovnako
postupcovia nemôžu nič zo skutočnosti osobného oslobodenia správcu vyťažiť. Odvolateľ zhrnul, že
úpadca sa stal veriteľom vymáhanej pohľadávky, preto je s poukazom na § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005
Z.z. (ďalej len ZKR) aktívne vecne legitimovaným subjektom. Iný záver z preukázaného skutkového
stavu žiadnym spôsobom nevyplýva. Zo stanoviska súdu prvého stupňa by vyplývalo, že akékoľvek

pokračovanie v niektorej podnikateľskej činnosti úpadcu správcom (§ 86 ods. 4 ZKR) je konaním v
rozpore s § 39 Obč. zák., nakoľko správca vždy požíva určité výhody spojené s vyhlásením konkurzu
na majetok úpadcu; uvedené je však samotným zákonodarcom jednoznačne predpokladaný a právne
dovolený stav.

Odporkyňa zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 212
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené.

Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ nenamietal skutkové tvrdenia súdu prvého stupňa ohľadom

personálnych, vecných a časových súvislostí postupovania a nadobúdania pohľadávok, vrátanepohľadávky uplatňovanej v aktuálnom konaní, jednotlivými subjektmi počnúc postúpením zo spoločnosti
Slovak Telekom, a.s., ako postupcu, po ich nadobudnutie úpadcom.

Navrhovateľ v odvolaní argumentoval, že právny úkon, na podklade ktorého úpadca nadobudol

pohľadávku uplatňovanú v aktuálnom konaní - zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 20.8.2010,
bez ohľadu na skutočnosť, že bol uzatvorený v čase po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, je
právnym úkonom uzatvoreným na podklade Rámcovej zmluvy z roku 2007, ktorá je svojou povahou
zmluvou o budúcej zmluve spôsobujúcou v čase po vyhlásení konkurzu dojednané právne účinky v
podobepovinnostipredpokladanéhosprávaniasajejúčastníkov(povinnosťuzatvoriťjednotlivúzmluvuo

postúpení pohľadávok). Bol povinný túto rámcovú zmluvu dodržiavať; v opačnom prípade by sa nemohol
s úspechom vyhnúť najmä žalobe o nahradenie prejavu vôle.

Úpadca prostredníctvom správcu však mohol od predmetnej zmluvy odstúpiť podľa § 45 ZKR. Zároveň
odvolací súd poukazuje na ust. § 292 ods. 5 Obch. zák., resp. ust. 50a ods. 3 Obč. zák, upravujúce
zánik záväzku na uzavretie budúcej (konečnej) zmluvy v prípade, ak okolnosti, z ktorých strany
zrejme vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany

rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela, resp. pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku
vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.
Vyhlásenie konkurzu, podľa názoru odvolacieho súdu, je okolnosťou, ktorá, v zmysle citovaných
ustanovení, má za následok, že od úpadcu by nebolo rozumné, resp. spravodlivé požadovať, aby
uzatvoril zmluvu. Odvolací súd ako z podkladu pre tento právny názor vychádza z charakteru konkurzu

akolikvidačnéhokonania.Konkurzjeformou„núdzového“režimupodnikateľavzhľadomnajehoúpadok,
teda vzhľadom k tomu, že je platobne neschopný alebo predlžený (§ 3 zákona ZKR). Je nevyhnutné si
zároveň uvedomiť, že v štandardnej situácii by žiadna zmluvná strana neuzatvorila odplatnú zmluvu s
úpadcom, keďže by existovala opodstatnená obava z jeho ne/schopnosti zaplatiť dohodnutú odplatu za
predmetný záväzok. Tvrdenie odvolateľa o istej forme „donútenia“ konať tak, ako konal, preto neobstojí.

Z hľadiska kvalifikácie určitého konania/právneho úkonu (tu zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
20.8.2010) ako obchádzajúceho zákon je právne irelevantné, či príslušný veriteľský orgán v konkurze
sa zaoberal otázkou ne/uzatvorenia jednotlivej zmluvy o postúpení pohľadávok, prípadne správcovi
uložil záväzný pokyn pristúpiť k plneniu Rámcovej zmluvy zo dňa 11.11.2007. Ide len o úkony
predchádzajúce právnemu úkonu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 20.8.2010, ktorý

samotný je neplatný. Označené konanie veriteľského orgánu bez ďalšieho nemôže nijakým spôsobom
„konvalidovať“ absolútne neplatný právny úkon správcu (aj keby bol urobený na základe uznesenia
príslušného veriteľského orgánu).

Neobstojí ani odvolacia argumentácia navrhovateľa, ktorý v súvislosti s uzatvorením zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 20.8.2010 poukazoval na svoju snahu ako správcu konkurznej podstaty nadobudnúť

do majetkovej podstaty práva, ktoré zhodnocujú podstatu, ktoré konanie nie je možné považovať za
dosiahnutievýsledkuprávnounormounepredvídaného,resp.nežiaduceho;právenaopak,takýtopostup
je plne v súlade s účelom a cieľom konkurzného konania.

Samozrejme, postupu, keď sa správca snaží získať peňažné prostriedky pre uspokojenie konkurzných
veriteľov v čo najväčšom rozsahu, z formálneho hľadiska nie je čo vytknúť. Problematickým však v

prejednávanejvecije,žeúpadcataktonadobúdapohľadávkyajpozačatíkonkurzu,atosystematicky.Že
navrhovateľ takto koná po vyhlásení konkurzu na to poukazoval už súd prvého stupňa, pričom odvolateľ
uvedený fakt nenamietal.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, konkurz je likvidačným konaním sledujúcim pomerné uspokojenie
veriteľov úpadcu. Výhody, ktoré platný právny poriadok poskytuje správcovi, napríklad oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov, majú svoje opodstatnenie práve a len vzhľadom na výnimočný charakter
konkurzu (výnimočnosť konkurzu je potrebné vnímať z hľadiska jeho účelu, ktorým je čo najvyššie
pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu v čo najkratšom čase a s najnižšími nákladmi). Poskytnutie
niektorých výhod úpadcovi, resp. správcovi v konkurze je však odôvodnené a opodstatnené v konečnom
dôsledku len ochranou veriteľov, ktorí sú ekonomickou situáciou dlžníka ohrození. Z hľadiska platenia

súdnych poplatkov sa zákonodarca za cenu istej „deformácie“, ktorú predstavuje oslobodenie správcuod platenia súdnych poplatkov, rozhodol chrániť ohrozené záujmy veriteľov. Teda v záujme ochrany
veriteľov zákonodarca ustanovil oslobodenie správcu presadzujúceho záujmy veriteľov od platenia
súdnych poplatkov; toto oslobodenie zároveň predstavuje zásah štátu do prirodzeného prostredia,

v ktorom by dlžník, pokiaľ by nebol v úpadku, bol povinný platiť súdne poplatky tak ako ostatné
subjekty. Postavenie úpadcu, ktorý po začatí konkurzu systematicky nadobúda pohľadávky, tieto si
prostredníctvom správcu uplatňuje, vymáha, sa fakticky v ničom nelíši od jeho postavenia (činnosti) pred
vyhlásením konkurzu, ergo, z uvedeného hľadiska je v situácii, ako by ani nebol v konkurze. Zároveň
však požíva výhody, ktoré mu platný právny poriadok priznáva ako úpadcovi v konkurze, napríklad

oslobodenie od súdnych poplatkov. Takéto konanie možno považovať za zneužitie práva.

Nie je významné, či mohli dlžníci úpadcu plniť svoje záväzky voči úpadcovi dobrovoľne, resp. či tak
urobili. Je nutné si uvedomiť, že už samotná skutočnosť, že pôvodný postupca Slovak Telekom, a.s.,
postúpil pohľadávky (jednou z nich je aj pohľadávka uplatňovaná v aktuálnom konaní) za odplatu vo
výške 14,40 % ich nominálnej hodnoty, svedčí o tom, že ide o „rizikové“, menej bonitné pohľadávky, ktoré
bude vo veľkej časti nevyhnutné uplatňovať aj súdne. Uvedené nasvedčuje tomu, že úpadca nadobudol

po vyhlásení konkurzu pohľadávky, v súvislosti s ktorými bolo zrejmé, že ich bude vo veľkom rozsahu
nevyhnutné uplatňovať súdnou cestou, pričom sa vyhne plateniu súdnych poplatkov. O opodstatnenosti
predmetných úvah odvolacieho súdu svedčí nakoniec samotná existencia tohto súdneho konania (i
mnohých ďalších).

Pokiaľ odvolateľ namietal, že ako správca nemal prečo sledovať pri uzatvorení zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 20.8.2010 obchádzanie zákona o súdnych poplatkoch, keďže koná v mene a na účet
úpadcu, odvolací súd poukazuje, okrem iného, na súvislosť medzi výškou odmeny správcu a výškou
výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu v zmysle § 10 a nasl. vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Motivácia správcu o dosiahnutie čo najvyššieho výťažku

zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu (a teda aj o „získanie“ čo najväčšieho rozsahu majetku
podliehajúceho konkurzu) je zrejmá.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť odporkyni jej trovy.

Nakoľko táto si predmetný procesný nárok neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a vlastne jej žiadne trovy v
spojení s opravným prostriedkom navrhovateľa nevznikli, odvolací súd súhrnným výrokom účastníkom
(žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.