Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/46/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812207378
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812207378.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Ireny

Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., zo sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. H. W., nar.
XX.X.XXXX, bytom W. S. N. XXX XX, H. XXX/XX, štátny občan SR, 2. L. W., nar. XX.X.XXXX, bytom W.
S. N. XXX XX, H. XXX/XX, štátna občianka SR, o zaplatenie 553,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 10C/242/2012-39 zo dňa 20.12.2012,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí
žaloby proti žalovanej v 2. rade a o náhrade trov vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 2. rade.

N e p r i z n á v aúčastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu podanú voči žalovaným o uloženie
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 553,89 eur spolu s úrokom z omeškania 17,63 eur, úrokom z
omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 365,13 eur od 26.1.2006 do zaplatenia a náhrady trov.

Po vykonanom dokazovaní vzal súd za preukázané, že dňa 17.10.2005 požiadal žalovaný v 1. rade
Všeobecnú úverovú banku, a.s., o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro. Výška úverového
rámca bola 30.000,- Sk a výška mesačnej splátky 1.000,- Sk, ktoré

mal klient uhradiť v 30 mesačných splátkach, pričom k prijatiu žiadosti a samotnému uzatvoreniu zmluvy

došlo dňa 18.10.2005. Súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných
platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s., v spolupráci zo spoločnosťou
Slovenské kreditné karty, a.s. (ďalej len „Obchodné podmienky“). Podľa prílohy č. 1 k zmluve o
postúpení došlo dňa 25.1.2006 k ukončeniu klientskej zmluvy. Žalobca listinami zo dňa 11.6.2012 vyzval
žalovaných na uhradenie pohľadávky spolu v sume 967,43 eur, a to najneskôr do 18.6.2012. Z dohody o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 1.5.2009 bolo zistené, že zmluvnými stranami
boli žalobca ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník. V bode.1.3 je uvedená žalovaná v 2. rade ako

osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka. V čl. 2. Uznanie záväzku
žalovaná v 2. rade uznala, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na
základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom s tým, že dlžná suma pozostáva s istiny v sume
613,89 eur, príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie v sume 91,95 eur.
Osobyuvedenévbode1.2a1.3dohodyvyhlásili,žemajúvedomosťopremlčanídlhuajehonásledkoch.Na uvedený právny vzťah je tiež potrebné aplikovať zák. č. 634/1992 Z. z. a vychádzať pritom s
ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa ktorého zmluva uzavretá medzi účastníkmi je nepochybne
spotrebiteľskou zmluvou. Zmluvu uzatváral právny predchodca žalobcov ako dodávateľ a žalovaný v 1.

rade ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah obchodných podmienok bol daný predchodcom
žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu. Na túto spotrebiteľskú zmluvu je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoľko žalovaní vzniesli námietku premlčania, bolo
úlohou súdu sa s ňou vysporiadať. Z prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 1.3.2007 súd
zistil, že premlčacia doba začala plynúť dňa 26.1.2006, teda v deň nasledujúci po dni, ktorý je podľa

prílohy č.1 dňom ukončenia klientskej zmluvy. Pri všeobecne trojročnej premlčacej dobe jedná sa o
spotrebiteľský vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj na právne
úkony nadväzujúce na uzavretie zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia upravujúce spotrebiteľské
zmluvy.Kuznaniudlhužalovanouv2.radedošlovčase,keďužboldlhpremlčaný,keďpremlčaciadoba,
začala plynúť odo dňa 26.1.2006. Uznanie záväzku žalovanou v 2. rade bolo vykonané na predtlači
žalobcu, pričom listina bola označená ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku,

ktoré označenie môže u bežného občana - spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých
okolností, keď je zo strany veriteľa, resp. právneho nástupcu, či už písomne alebo ústne, telefonicky
či iným spôsobom, upozorňovaný, keď nie až zastrašovaný, možným súdnym konaním a následnou
exekúciou, priviesť k rozhodnutiu uzavrieť takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho
postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké

ďalšie prehlásenie podpísal, prípadne k akým ďalším povinnostiam a sankciám sa zaviazal, navyše, keď
samotná dohoda je vypísaná vo všetkých bodoch zástupcami druhej strany. Naviac samotné uznanie
záväzku sa v predmetnej dohode nachádza v bode 2., no prehlásenie o vedomosti o premlčaní dlhu a
jeho následkoch sa nachádza v bode 3. označenom ako forma splatenia záväzku, a to až v poslednej
vete. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na výpoveď žalovanej v 2. rade, že nevedela o tom, že v

čase podpisu dohody bola už pohľadávka premlčaná, má súd za to, že prehlásenie žalovanej v 2. rade
o vedomosti premlčania dlhu a jeho následkoch nezakladá právny následok uznania premlčaného dlhu
tak, ako to uvádza § 558 Občianskeho zákonníka. Keďže v danej veci začala plynúť premlčacia doba
26.1.2006, ktorá uplynula dňa 26.1.2009,

no žalobca podal žalobu až dňa 23.7.2012, teda až po uplynutí premlčacej doby, pričom žalovaní vzniesli

námietku premlčania, súd tento úkon žalovanej v 2. rade považoval za účinné dovolanie sa premlčania,
preto súd nemohol žalobcovi toto premlčané právo priznať.

Ďalším výrokom rozsudku sumu nepriznal žalovaným v 1 a 2. rade náhradu trov konania.

Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods.1 O.s.p. na plný úspech žalovaných, ktorí však
náhradu trov konania nežiadali a zo spisu im žiadne trovy nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Napadol ním ten výrok rozsudku,
ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu voči žalovanej v 2. rade. V tejto časti navrhol rozsudok zmeniť a
vyhovieť návrhu žalobcu v plnom rozsahu, alebo alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu vo veci samej si uplatnil náhradu trov celého konania.
Ako dôvod uviedol, že dňa 1.5.2009 a 29.6.2009 odporkyňa v 2. rade podpísala Dohodu o uzavretí

splátkového kalendára a uznanie záväzku, prostredníctvom ktorej pristúpila k záväzku žalovaného v 1.
rade a zároveň uznala tento záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o vydaní a používaní pôžičkovej
karty a zaviazala sa splatiť tento záväzok v splátkach uvedených v Dohode. Predmetná Dohoda spĺňa
všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre splatnosť pristúpenia a uznania dlhu zo strany dlžníka,
teda má písomnú formu. Vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prístup dlžníka

tento dlh zaplatiť. Zároveň žalovaná v 2. rade potvrdila vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s
tým spojených. Právnym dôsledkom uznania dlhu podľa Občianskeho zákonníka je prerušenie plynutia
premlčacej doby. Na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá
veta OZ (teda namiesto pôvodnej premlčacej doby) odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová
10 ročná premlčacia doba, zákon vyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu.

Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá vete OZ nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa §
558 OZ, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva
nie je z hľadiska účinkov spojený s § 110 ods.1 OZ, viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčanieprávo. Úprava obsiahnutá v § 558 OZ spája vedomosť toho, kto uzná premlčaný dlh, o jeho premlčaní,
so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. Ustanovenie § 110 OZ nepodmieňuje
samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a o

jeho následkoch. Súd sa v konaní len stotožnil s jednostranným vyjadrením žalovanej v 2. rade, že o
premlčanídlhunemalavedomosť,atonapriektomu,žežalobcapredložilrelevantnýjednoznačnýdôkaz,
že žalovaná v 2. rade uznala svoj záväzok voči žalobcovi, v ktorom zároveň aj potvrdila svoju vedomosť
o premlčaní dlhu. Daným prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k
neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie

svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni
súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva. Premlčaný dlh nezaniká a teda nemožno ani prinajmenšom
hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. V danom prípade došlo navyše k uznaniu dlhu, a teda k
plynutiu novej premlčacej doby. Konanie žalovaných nemožno považovať za morálne a čestné a preto
nemožnosúhlasiťstým,resp.jeabsurdné,abytakémukonaniubolazostranysúduposkytnutáochrana.
Ak by ale žalovaná v 2. rade v čase uznania dlhu nevedela o jeho

premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta OZ, t. j.
prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby,
v takomto prípade nastupuje. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná v 2. rade nemôže brániť námietkou
premlčania.RovnakýprávnynázorzastávaajNajvyššísúdČRvrozsudkoch3Cz6/68,33Cdo155/2007,
33Odo 934/2005, 33Odo 1039/2004, 33Odo 133/2005. Tým, že žalovaná v 2. rade podpísala dohodu,

prejavila svoju vôľu záväzok splniť. Predmetná dohoda neobsahuje žiadne zložité, ani zavádzajúce
právne formulácie. Obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby sa ním žalovaná nemala možnosť oboznámiť.
Okrem toho žalovaná v 2. rade dohodu podpisovala vo svojom bydlisku, teda mala možnosť si dohodu
v pokoji prečítať a odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasila. Žalovaná v 2. rade konala
dobrovoľne, sama podpísala dohodu, čím sa zaviazala k plneniu záväzku žalovaného v 1. rade a

uznala predmetný záväzok. Dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá
spočíva v tom, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach. Došlo teda k zmene v
spôsobe plnenia záväzku. Dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným, ako dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie
dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Ustanovenie dohody o tom, že žalovaný uznáva svoj

záväzok, nemohlo byť žalovanému vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a na
dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach spotrebiteľských zmluvách. Žalovaná
v 2. rade nebola k podpisu dohody žiadnym spôsobom donútená. Uzatvorením dohody taktiež nedošlo
k zhoršeniu postavenia žalovaného v 2. rade ako spotrebiteľa, ale práve naopak, žalobca poskytol
žalovanej v 2. rade možnosť plniť už existujúci splatný záväzok v splátkach.

Žalovaní v 1. a 2. rade sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Dohoda zo dňa 23.6.2009 „o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach“ - ďalej len dohoda,
ktorú uzavrel žalobca zo žalovanou v 2. rade, je podľa svojho obsahu aj dohodou o prevzatí dlhu
podľa § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, kto bez dohody s dlžníkom
prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi. Námietky, ktoré má

voči veriteľovi pôvodný dlžník, môže uplatniť aj osoba, ktorá dlh prevzala. Veriteľ môže požadovať
plnenie na ktoromkoľvek z dlžníkov bez toho, že by sa musel obrátiť najprv na pôvodného dlžníka.
Plnením jedného z dlžníkov zaniká v rozsahu tohto plnenia aj záväzok druhého dlžníka. Keďže dohoda
neobsahuje záväzok žalovanej v 2. rade, že plní za dlžníka jeho peňažitý záväzok, nedošlo uzavretím
dohody k pristúpeniu žalovanej v 1. rade k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie

§ 531 ods. 2 na rozdiel od § 533 Občianskeho zákonníka neobsahuje záväzok oboch dlžníkov zaplatiť
spoločne a nerozdielne. Uzavretím takejto dohody vzniká alternatívny záväzok oboch dlžníkov podľa
§ 561 Občianskeho zákonníka a nie akcesorický záväzok, ako v prípade ručenia podľa § 546 a násl.
Občianskeho zákonníka. Plnením jedného z dlžníkov zaniká v rozsahu tohto plnenia aj záväzok druhého
dlžníka. Zmena v osobe dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby a teda započítava sa do nej aj

doba, ktorá už uplynula doterajšiemu dlžníkovi (§ 111 Občianskeho zákonníka).Tak v prípade pristúpenia k pôvodnému dlžníkovi podľa § 531 ods. 2, ako aj v prípade pristúpenia
záväzku § 533 Občianskeho zákonníka, sú práva veriteľa, ako aj práva oboch dlžníkov, navzájom
rovnaké. Jedná sa o duplicitu úpravy, medzi ktorými pozostáva rozdiel

len v tom, že v prípade pristúpenia k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka sa môže jednať
výlučne len o peňažný záväzok. Obaja dlžníci sú v postavení solidárnych dlžníkov v zmysle §
511 Občianskeho zákonníka upravenými v § 91 ods. 1 O.s.p.. Keďže veriteľ má právo uplatniť si svoje
nároky voči ktorémukoľvek z dlžníkov, môže podať aj odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa,
týkajúceho sa len jedného zo súčasne žalovaných dlžníkov. Takto podané odvolanie nemá vplyv na

tú časť súdneho rozhodnutia, ktorou bolo rozhodnuté o právach a povinnostiach druhého z dlžníkov.
Keďže v preskúmavanej veci žalobca podal odvolanie proti výrokom rozsudku týkajúcim sa žalovanej v
2. rade, nadobudol rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 1. rade právoplatnosť, a tak ho nebolo možné
v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods.1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.).

Napadnutú časť rozsudku odvolací súd preskúmal bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa, a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4,

5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Právnym dôsledkom takéhoto preskúmania napadnutej časti rozsudku, ako
aj konania, ktoré mu predchádzalo, je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa (§ 213 ods.1 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol
termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonnom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu
(§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutej časti rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, bol odvolací súd
viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený túto časť rozsudku preskúmavať
z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku v tomto smere by mohli
tvoriť len vady konania, a to len vtedy, pokiaľ by mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 212 ods.
1, 3 O.s.p.).

Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Žalobca si svoje nároky voči žalovaným v 1. a 2. rade uplatňuje na základe zmluvy o prevzatí dlhu,
ktorú jej platnosť nikto nespochybňuje. Touto zmluvou pristúpila žalovaná v 2. rade ku všetkým právam a
povinnostiam, ktoré v tom čase mal žalovaný v 1. rade. Naviac žalovaná v 2. rade urobila aj jednostranný

prejav vôle o uznaní záväzku. Účinnosť takéhoto prihlásenia sa v prípade občianskoprávnych vzťahoch
posudzuje podľa ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka a v prípade obchodnoprávnych vzťahoch
podľa ustanovení § 323 Obchodného zákonníka.

Žalovaný v 1. rade uzavrel dňa 17.10.2005 s právnym predchodcom žalobcu VÚB, a.s., Bratislava,
Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, ktorá je v konečnom dôsledku úverovou zmluvou

v zmysle § 497 a násl. Obchodného zákonníka. Pretože žalovaný v 1. rade neuzatváral túto zmluvu na
podnikanie, ani pre výkon povolania, uzatváral ju ako spotrebiteľ a jedná sa o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere zmysle zák. č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko k uzavretiu takejto zmluvy došlo
po dni 25.11.2004, aplikuje sa v súlade s § 23 a zák. č. 634/1992 Z. z. na preskúmavanú vec Občiansky
zákonník, aj keď sa jedná o úverovú zmluvu upravenú v Obchodnom zákonníku. K zosplatneniu úveru

pre neplatenie malo dôjsť ku dňu 25.1.2006. Trojročná premlčacia doba podľa Občianskeho

zákonníka uplynula dňa 26.1.2009 a štvorročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka dom
26.1.2010.

Pre rozhodnutie v preskúmavanej veci má zásadný význam posúdenie, či uznanie záväzku žalovanou
v 2. rade, uskutočnené ako súčasť Dohody o uznanie záväzku a o úhrade pohľadávky splátkach zo dňa

29.6.2009, bolo urobené v súlade s právom platným v čase jeho podpísania.Naúvodjepotrebnézdôrazniť,žetakýtouznávacíprejavvôlevdohodeoúhradepohľadávkyvsplátkach
urobila samostatne len žalovaná v 2. rade.

Uznať záväzok možno aj pred uplynutím premlčacej doby, ale aj po jej uplynutí, avšak prechod

dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka nastáva len v prípade, ak dlžník o premlčaní svojho záväzku
vedel.

Pokiaľ dlžník v písomne urobenom uznaní záväzku uvedie, že je mu známe, že uznáva premlčaný dlh,
nie je možné dodatočne účinne zmariť právne dôsledky takéhoto prehlásenia tvrdením, že si listinu
obsahujúcu takýto uznávací prejav vôle, neprečítal. Obdobne nemožno akceptovať ani obranu vo forme,
že takémuto prehláseniu nerozumie.

Za tohto stavu odvolací súd považuje za nehodnovernú obranu žalovaných, že nevedeli o tom, že
uznávajú premlčaný dlh.

Ďalším právnym dôsledkom uznania záväzku je začatie behu novej 10-ročnej premlčacej doby v zmysle
§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti sa súdna prax nezjednotila v názore, či nová 10-ročná premlčacia doba začne plynúť

aj v prípade uznania premlčaného záväzku dlžníkom, ktorý o tomto premlčaní nevedel.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR R-51/1968, z § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nijako
nevyplýva, že by nebolo možné uznať dlh už premlčaný. Uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na
vedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný. Totožné stanovisko zaujal aj po 1.1.1991 Najvyšší súd
Českej republiky, napr. v rozsudku sp. zn. 33Odo 934/2005 zo dňa 22.8.2007, 33Cdo 155/2007 zo dňa

28.2.2007, 33 Odo 1039/2004 zo dňa 14.9.2006, 33 Odo 133/2005 zo dňa 27.9.2006. Platne môže
uznať záväzok aj v prípade neexistujúcej pohľadávky (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo
453/2004 zo dňa 9.12.2004).

Naproti tomu Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo/197/2009 zo dňa 25.3.2010 zaujal názor, že
„pokiaľ žalobca nevyzval žalovanú do apríla 2001, t. j. do konca všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby,

ktorá začala plynúť od nasledujúceho dňa po poskytnutí pôžičky v apríli 1998, na splnenie dlhu a
žalovaná až následne listom z 18.9.2001 uznala svoj dlh čo do dôvodu a výšky (§ 558 Občianskeho
zákonníka) nevediac pritom, že uznáva premlčaný dlh, takýto uznávací prejav žalovanej nezaložil
plynutie novej 10-ročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka...“.

Vychádzajúc aj z tohoto názoru, zaujal Krajský súd v Prešove v rozsudkoch sp. zn. 11Co/37/2012-88

zo dňa 7.6.2012, sp. zn. 12Co/33/2013 zo dňa 7.5.2013, sp. zn.

1Co/189/2013-132 zo dňa 18.12.2013, sp. zn. 3Co 191/2013 - 108 zo dňa 8.1.2014, sp. zn.
16Co/39/2013 zo dňa 23.10.2013 a u ďalších právny názor, podľa ktorého „kampaňovité

predkladanie formulárov s ľubozvučným ustanovením o možnosti splácať dlh je pre spotrebiteľov
pravdepodobne plných pocitu viny z porušenia splátkového kalendára s cieľom dosiahnuť predĺženie

premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému spotrebiteľovi
nezodpovedné, nečestné a odporuje zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS (Zákona o ochrane
spotrebiteľa). Nielenže je tu dôvod na odmietnutie ochrany dodávateľovi postupom podľa § 3 ods. 1 OZ,
ale aj na záver o neplatnosti právneho úkonu... Právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona,
je neplatný (§ 39 OZ). Odvolací súd nevidí žiadny dôvod nevzťahovať tento záver aj na rozpor právneho

úkonu (zrejme uznania záväzku) so zákonným ustanovením § 4 ods. 8 ZOS. Právny úkon považujúci
ustanovenie § 4 ods. 8 ZOS je neplatný pre rozpor so zákonom“ (rozsudok sp. zn. 6Co/103/2013 zo
dňa 10.12.2013).Podľa týchto právnych názorov má byť uznanie záväzku v spotrebiteľských zmluvách posudzované
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a uznanie záväzku urobené žalovanými dňa 29.6.2009
nemalo za následok začiatok behu 10 ročnej premlčacej doby.

Je možné súhlasiť s názorom, že Dohoda o splátkovom kalendári zo dňa 29.6.2009, je z hľadiska
svojho obsahu dohodou o zmene tej časti zmluvy o úvere zo dňa 17.10.2005, ktorou bolo dohodnuté,
že žalovaný v 1. rade zaplatí záväzok v 49 mesačných splátkach po 30,- eur. Preto aj táto Dohoda má
charakter spotrebiteľskej zmluvy, a to bez ohľadu na to, že terajší žalobca nadobudol vecnú aktívnu
legitimáciu len na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.

Naproti tomu uznanie záväzku ako také je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaným

veriteľovi, ktorý si svoj charakter jednostrannosti zachováva aj v prípade, že bol zapracovaný do iného
dokumentu, v tomto prípade do Dohody o splátkovom kalendári. Aj na posudzovaní platnosti takéhoto
jednostranného právneho úkonu však platia ustanovenia § 37 - § 40 Občianskeho zákonníka.

Tak podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný aj ten právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Je v rozpore s dobrými mravmi poskytovať rovnakú právnu ochranu spotrebiteľovi, ktorý si svoj záväzok
v podstate splnil a sú od neho vymáhané len nároky majúce charakter neprijateľnej (nekalej) zmluvnej
podmienkyvzmysle§53Občianskehozákonníkaarovnakúochranuajspotrebiteľom,ktorísvojzáväzok
v podstatnej časti nesplnili, či dokonca ani nezačali plniť.

Nemožno stotožňovať ochranu spotrebiteľov, ktorí svoj záväzok v podstate splnili pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami dojednanými v spotrebiteľských zmluvách s ochranou dlžníkov, ktorí takéto
zmluvy uzavreli s úmyslom nesplniť si svoje povinnosti z nej vyplývajúce. Ochrana, ktorú poskytuje
spotrebiteľovi spotrebiteľské právo, nemôže viesť k

porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania a k spôsobovaniu ujmy predávajúcim, či
veriteľom.

Vyplýva to nielen z ust. § 53 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, ale predovšetkým z ust. § 53
ods. 10 Občianskeho zákonníka, ktorý neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí vždy so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva

uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvárania zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí, pričom preskúmavacia právomoc sa

nemôže dotýkať hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny. Ochrana poskytované konkrétnemu
spotrebiteľovi spotrebiteľským právom nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Prvostupňový súd označil za nekalú obchodnú praktiku zapracovanie uznania záväzku do Dohody
o splátkovom kalendári, čo malo prispieť k rozhodnutiu žalovaných uzavrieť takúto dohodu v snahe
zabrániť postihu, napr. vo forme súdneho sporu. Ako ďalší dôvod s tým súvisiaci označil, že uznanie

záväzku sa nachádza v bode 2, kým prehlásenie o vedomosti o premlčaní záväzku a jeho dôsledkoch
v bode 3 tejto listiny, označenom ako forma splatenia záväzku, a to až v poslednej vete.

Nikto z účastníkov, ani prvostupňový súd, nespochybnil platnosť uzavretej Dohody o splátkovom
kalendári. Žalovaní si boli vedomí svojho záväzku a prejavili vôľu ho zaplatiť.

Žalobca si bol vedomý, že jeho pohľadávka je premlčaná, čo aj uviedol v tomto dokumente. Nie

je nekalým obchodným konaním také, ktorým sa veriteľ snaží vymôcť svoju, hoci už premlčanú
pohľadávku. Takým však môže byť spôsob jeho realizácie.V čase spisovania tejto listiny už bol účinný zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý definoval
pojmy významné pre rozhodnutie aj v tejto veci, predovšetkým zakázal tzv. nekalé obchodné praktiky (§
7 ods. 1 cit. zákona). Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej

starostlivosti (§ 7 ods. 2 písm. a) cit. zákona).

Obchodnou praktikou sa pritom rozumie konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo
vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s
propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.

Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej

praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. p), u) cit.
zákona).

Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje

nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže

uviesťdoomylupriemernéhospotrebiteľa,atoajakjetátoinformáciavecnesprávna(§8ods.1cit.zák.).

Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným,
nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné

informácie uvedené v § 8 ods. 1 cit. zákona alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, iba že je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ príjme rozhodnutie

o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (§ 9 ods. 4 cit. zák.).

Nie je možné stotožňovať zákaz nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1 cit. zák. s neplatnosťou
právneho úkonu, prostredníctvom ktorého sa mohla takáto praktika realizovať. Právnym dôsledkom
nekalosti obchodnej podmienky sú osobitné sankcie, ktoré možno uložiť podľa Zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie každá nekalá obchodná podmienka má za dôsledok neplatnosť právneho úkonu,

ktorého bola súčasťou. Neplatnosť právneho úkonu by totiž mala za dôsledok vznik povinnosti oboch
zmluvných strán vrátiť všetko, čo na základe takého úkonu získali (§ 457 Občianskeho zákonníka).

Sankciu za jej uplatnenie upravenú v Občianskom zákonníku je možné aplikovať len v prípade, keď po
1.4.2004 má takýto úkon charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 až 3
Občianskeho zákonníka a do 31.3.2004 charakter neprimeranej podmienky podľa § 23a ods. 2 Zákona

o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. v znení účinnom do 24.11.2004.

Pokiaľ nekalá obchodná praktika bola urobená vo forme právneho úkonu, mohla byť platnosť takéhoto
právneho úkonu posudzovaná podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako právny úkon, ktorý svojim účelom
odporuje zákonu, prípadne ako právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom.

Nie je možné všeobecne vyhlásiť uznanie záväzku ako celok za neplatný právny úkon len z dôvodu, že

bolo zapracované do iného platného dvojstranného právneho úkonu - dohody o splátkovom kalendári
uzavretej v súlade s § 558 Občianskeho zákonníka, keď súčasne s uznaním premlčaného dlhu si
účastníci dohodnú splátkový kalendár výhodný pre dlžníka. Uznanie dlhu podľa tohoto ustanovenia
výslovne vyžaduje k svojej platnosti aj prejav vôle dlžníka, že uznaný dlh zaplatí, čo môže prejaviť aj vo
forme dohody o splátkovom kalendári.Súdnaprax,ktorousacítibyťviazanýodvolacísúdrozhodujúciajvtejtoveci,uznalazanekalúobchodnú
podmienku majúcu za následok neplatnosť uznania záväzku, vyhlásenie dlžníka o tom, že má vedomosť
o premlčaní dlhu a jeho následkoch, pokiaľ je uvedené v inom bode listiny obsahujúcej takýto prejav vôle.

V prípade, že táto skutočnosť je kvalifikovateľná za nekalú obchodnú praktiku, pretože takýto postup
by bol v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, má táto skutočnosť vplyv na samotné uznanie
záväzku. Pritom tak, ako bolo už skôr uvedené len v prípade platného uznania záväzku začína plynúť
nová 10-ročná premlčacia doba.

Odbornú starostlivosť i podstatné narušenie ekonomického správania veriteľa súd prvého stupňa vo
svojom rozhodnutí nedefinoval, ale inak ho takto skutkovo popísal. Preto v danom prípade pri uzatváraní

Dohody došlo k nekalej obchodnej praktike naplňujúcej znaky

nekalosti. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu
došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorá

predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, a ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri
konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi a vo všeobecnej zásade

dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd rozhodol vecne správne. Preto bol
rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdený.

Úspech v odvolacom konaní mala žalovaná v 2. rade. Tejto v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli, pričom
nepodala ani návrh na priznanie takejto náhrady. V dôsledku toho odvolací súd nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.