Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 21, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/188/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210926
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210926.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/273/2012-55 zo dňa
13. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti
navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. EX

14387/2011.

Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Predovšetkým nepreukázal naplnenie
primárnehoatribútuzodpovednostnéhovzťahu,atonesprávnyúradnýpostup.Jehotvrdeniaoomeškaní
exekučného súdu s rozhodnutím o žiadosti na zmenu súdneho exekútora po dobu viac ako 115
dní neboli pravdivé. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že exekučný súd v zákonom

stanovenej 30-dňovej lehote vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a uplatnenie
náhrady trov exekúcie, keďže v rozhodnutí o zmene súdneho exekútora bol povinný rozhodnúť aj o
trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora. Súdny exekútor predložil vyčíslenie trov exekúcie dňa
05.01.2010 a následne v 30-dňovej lehote exekučný súd dňa 25.01.2011 rozhodol o zmene súdneho
exekútora, ako aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora. Exekučný súd tak objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30 dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, obdobie 84-och dní po uplynutí 30-dňovej lehoty od predloženia exekútorského spisového

materiálu a vyčíslenia trov exekúcie nepovažoval za nečinnosť exekučného súdu.

V tejto spojitosti okresný súd uviedol, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného právaúčastníka konania na spravodlivé súdne konanie, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.
Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom ako aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, samo o sebe nemusí znamenať porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, môže byť významné pri

hodnotení, či sa celé konanie skončilo v primeranej lehote. Uznesenie o zmene súdneho exekútora
nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora
do rozhodnutia o zmene mohlo byť právne významné len pri hodnotení primeranosti celého konania.
Navrhovateľ však nepreukázal zásah do jeho práva prekročením lehoty, keďže súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Okresný súd ďalej

argumentoval, že zámerom zákonom stanovej lehoty na zmenu súdneho exekútora bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby postup v exekučnom konaní nebol zdržiavaný nečinnosťou
exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo
byť označované za zbytočný prieťah. Ide o ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby
súd mohol o zmene súdneho exekútora rozhodnúť. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného
súdu však nestačí len samotné prekročenie 30 dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných

okolností prípadu. Medzi takého okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné
prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu. Tomu zodpovedá
aj novelizovaná úprava ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá už explicitne zakotvila aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného
postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov, alebo vybavenia

sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.

Prvostupňový súd sa zaoberal aj posúdením rýchlosti konania, ktorá je jednou z podmienok
spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá
spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť,

v tom zmysle, aby tým utrpela kvalita rozhodovania. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27.12.1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22.10.1992 Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu uviedol, že článok
6 Dohovoru predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho

výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť. Nadväzne bolo
elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky pre rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora, predovšetkým však rozhodnutie o trovách exekúcie pôvodného exekútora, ktoré
neboli priznané v uplatnenej výške pôvodného súdneho exekútora.

Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa
predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania. Osobitne v
období pred legislatívnymi zmenami Exekučného poriadku, smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc
európskeho práva. Navrhovateľ, ktorý poukazoval na zásah do svojich podnikateľských aktivít, sa
práve v ich dôsledku stal centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na

úrovní príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli
vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné
podmienky. Z tohto aspektu okresný súd poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý
vo svojom rozhodnutí Asturcom Telecomunicationes C - 40/08 zdôraznil povinnosť súdu ex offo
skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany

predpokladaný Smernicou 93/13, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Osobitne prvostupňový súd zdôraznil uznesenie Európskeho súdneho
dvora v Luxemburgu vo veci práve samotného navrhovateľa proti Ivete Korčkovskej, vec C - 76/10, ktorý
vo vzťahu k navrhovateľovi rozhodol tak, že vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený

výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, uložil povinnosť
aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

Dodržanie zákonom stanovenej lehoty nemohlo byť na úkor žiadneho výkonu spravodlivosti,
rešpektovania základných princípov konania. V predmetnom exekučnom konaní aj došlo k zastaveniu
exekúcie v plnom rozsahu. Právo v dôsledku správania sa podnikateľského subjektu - navrhovateľa,vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené navrhovateľ
ako oprávnený inicioval exekučné konanie nedôvodne, v dôsledku čoho bolo potrebné vyhodnotiť aj
plynutie lehôt (keďže návrh na vykonanie exekúcie nemal byť podaný. Výkon práva navrhovateľa bol

tak v rozpore s dobrými mravmi a predstavoval účelovo vykonštruovaný nárok. Zároveň okresný súd
zdôraznil, že nemožno nezobrať do úvahy ani množstvo žalôb rovnakého typu podaných navrhovateľom
na súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi

náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani ich vznik nevyplynul.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu
spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti
prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na podporu svojich tvrdení.
Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.

Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovi daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkovéhostavu,bezoboznámeniasasobsahompredloženejústavnejsťažnostianesprávneaplikoval
§ 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa
meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho

zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému
súdu. Navrhovateľovi však nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov
okresného súdu, pričom v prípade nevylúčenia sudcov by sa bránil podaním sťažnosti na Ústavnom
súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca. Bez vydania
akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá, celkom

zmarená.

Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v
rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v
rozporoch s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol

o jeho návrhu v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci sudca sa musí preto podľa jeho názoru vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie
je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ) rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskomrealizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania

dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi doručené 27.11.2013 zároveň s predvolaním na termín
pojednávania určený okresným súdom na 13.12.2013. Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené
pojednávanie s odôvodnením, že žiada prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti,
okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.),
čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však

nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala

v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie okolnosti), ktoré by
mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch).

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (respektíve vôbec vydané)

rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa
19.04.2013 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č.
k. 5NcC/23/2013-15 zo dňa 28.02.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Briškovej
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresného súdu Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
7C/273/2012.

Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky
rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho respektíve dovolacieho dôvodu vhodne okresný
súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej nedodržaní je v konečnom
dôsledku založený aj meritórny nárok navrhovateľa.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na

všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných

než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je
prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,

respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.
Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov.Pokiaľnavrhovateľnadväznevodvolaníuvádza,že„vodôvodneníprezentovanéčasovéúseky
nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno preskúmať.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah

vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný

súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.