Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 15, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/535/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210855
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210855.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 8C/256/2012-51 zo dňa 20. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Konštatoval viacero dôvodov vedúcich k zamietnutiu
uplatneného nároku. Primárne sa venoval podmienke predbežného prerokovania uplatneného nároku

na základe písomnej žiadosti poškodeného a zdôraznil, že odporcom je štát - Slovenská republika, nie
štátny orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktorý v rámci postupu podľa § 15 (predbežné prerokovanie
nároku) zákona č. 514/2003 Z.z. nekoná za štát, ale v rámci vlastných kompetencií zverených mu
zákonom. Ak boli žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie doručené štátu namiesto toho, aby
boli doručené ministerstvu spravodlivosti, potom nárok navrhovateľa nebol predbežne prerokovaný
a návrh je podaný predčasne. Aj v prípade, že by žiadosti boli (správne) doručené kompetentnému
orgánu - Ministerstvu spravodlivosti SR, navrhovateľ ani len netvrdil, kedy sa v súdenom prípade

obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR (nie na Slovenskú republiku) s písomnou žiadosťou o
predbežné prerokovanie súdeného nároku a akým spôsobom ministerstvo reagovalo. Nadväzne
okresný súd konštatoval, že navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno, nakoľko neoznačil dôkaz,
ktorým by preukázal podanie písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie predmetného nároku. V danej
súvislosti uzavrel, že ak by aj vychádzal z toho, že odporca dôsledne nerozlišuje konanie Ministerstva
spravodlivostiSRzaštátaMinisterstvaspravodlivostiSR,atedaprvéžiadostinavrhovateľaopredbežné
prerokovanie nároku boli doručené ministerstvu 23.04.2012, potom je návrh z čisto časového hľadiska

podaný predčasne, pretože odo dňa prijatia žiadosti neuplynulo zákonom určených 6 mesiacov.
Okresný súd navrhovateľovi vytkol tiež viaceré formálne nedostatky návrhu. Na 2. strane návrhu
totiž navrhovateľ (zmätočne) uvádza dátum narodenia povinnej 09.03.1976, zatiaľ čo na 7. strane ju
identifikuje (správnym) dátumom narodenia 22.6.1962. Spornú exekučnú vec navrhovateľ označil lenspisovou značkou exekútora, pričom mu nič nebránilo zabezpečiť a predložiť riadne označenie súdnej
spisovej značky exekučného konania.
Zo súvisiaceho exekučného spisu - sp. zn. 6Er/873/2009 - okresný súd zistil, že žiadosť o udelenie

poverenia bola tomuto doručená 28.10.2009, po jej doplnení 1.12.2009 (na výzvu exekučného súdu)
bolo poverenie vydané 14.12.2009. K vydaniu poverenia teda došlo po 48 dňoch, a nie po 589 dňoch
ako tvrdí navrhovateľ. Predovšetkým však poverenie bolo vydané do 15 dní od doručenia úplnej žiadosti.
To znamená, že k prieťahom (k nesprávnemu úradnému postupu) pri vydaní poverenia nedošlo.
Nad (nevyhnutný) rámec prvostupňový súd dodal, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšiu zákonnú

podmienkuzodpovednostištátu-výškutvrdenejmajetkovejškody.Nepreukázaltotižvynaloženiečiastky
70 eur na správu vymáhanej pohľadávky, netvrdil, za ktoré obdobie mali tieto náklady vzniknúť, či ide
o odmenu za pracovné výkony zamestnanca, kedy a v akom rozsahu bola dojednaná a kedy bola
navrhovateľom uhradená. Taktiež nepreukázal, za aké obdobie a kedy vznikli náklady na udržiavanie a
správu informačného systému (40 eur) a na administratívne spracovanie, poštovné, telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním, kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15 eur. V pripojenom

exekučnom spise sa nenachádza žiaden doklad preukazujúci, že navrhovateľ urgoval alebo kontroloval
stav konania na exekučnom súde.
Pri dôvodoch požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ nepreukázal svoje
tvrdenia o tom, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a insolvenciu povinného. Zároveň nepredložil konkrétne tvrdenia, kedy a ktoré jeho plánované

podnikateľské aktivity a už vytvorené podnikateľské plány zanikli, ani tento zánik nepreukázal. Taktiež
netvrdil a nepreukázal, že došlo k strate zisku zrealizovaného obchodu a ani ovplyvnenie jeho
podnikateľských aktivít a neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Záverom okresný súd dodal, že
existencia prieťahov v súdnom konaní nebola konštatovaná (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) v
rámci výsledku vybavovania sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR,
pričom rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu prvého stupňa.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že
odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na okolnosť, že síce podal návrh na prisúdenie
náhrady trov, v zákonnej lehote si ich však nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Uviedol, že elektronicky podal návrh na zrušenie
pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania vo veci. Okresný súd však ignoroval predloženú žiadosť o odročenie

pojednávania z dôležitého dôvodu. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie
o pridelení inému súdu; bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia v otázke zaujatosti sudcu však bola
možnosť obrany navrhovateľa pred zákonným sudcom celkom zmarená.
Odvolateľ zároveň poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského
súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a s judikatúrou

Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v otázke práva na nestranný súd.
Navrhovateľ namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov (vrátane vyjadrenia
protistrany), nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo - podľa neho - k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súdu prvého stupňa vytýkal
(i) viacero omylov, napr. konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú; že nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočíval hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci
súd sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v
napadnutomrozhodnutítomutaknieje,čorobírozhodnutienepreskúmateľnýmprenedostatokdôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a

včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie námietky
navrhovateľa o odňatí práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Predvolanie na termín pojednávania (dňa 20.6.2013) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené
11.6.2013. Elektronickým podaním s dátumom 18.6.2013 (bez zaručeného elektronického podpisu)
navrhovateľ žiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119
ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa

o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov konania.
Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim
prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 18.6.2013, t.j. až po
vykonaní predvolania navrhovateľa na pojednávanie a zároveň v odstupe iba jedného pracovného dňa

pred nariadeným termínom pojednávania. Nemožno preto za porušenie požiadavky bezodkladnosti
doručenia vyjadrenia (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.) považovať taký postup súdu, ktorý vzhľadom
na krátky časový interval a reálny čas možného doručovania vyjadrenia navrhovateľovi, ponechal
oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením odporcu na samotné súdne pojednávanie.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (minimálne nepriamo) predvída riešenie opísanej

procesnej situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením
účastníkovi (na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný
súd uvedený postup dôsledne nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnostiach súdeného prípadu
(neakceptovanie návrhu na odročenie pojednávania z dôvodu požadovaného prerušenia konania pre

podanie ústavnej sťažnosti, ako tiež to, že protiargumentácia odporcu vo veci samej, je navrhovateľovi
chronicky známa z tisícok identických sporov) nedosahuje intenzitu potrebnú pre konštatovanie
relevantného porušenia práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v

intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie
o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 11.6.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7NcC/52/2013 o nevylúčení JUDr.
Haluškovej (zákonnej sudkyne) z prejednávania a rozhodnutia predmetnej veci. V rozpore s uvedeným

tvrdením navrhovateľa je napokon aj jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí
krajského súdu.
Odvolací súd v danej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania
veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu náležite okresný súd uprednostnilpožiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený (aj)
meritórny nárok navrhovateľa.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k
vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Nadväzne je úplne nenáležitým

tvrdenieonepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutiaprenedostatokdôvodov.Naopak,odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
K žiadnemu zo zásadných záverov okresného súdu (t.j. napr. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej
veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titule, zvýšené nároky na rozhodovanie
v spotrebiteľských veciach, konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena), na
ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, však odvolateľ nepredložil relevantnú, resp.

akúkoľvek protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup
spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu bez relevantnej reakcie na
konkrétne nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej

konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o
dodržaní namietaných lehôt, platí, že časové údaje tak, ako ich vymedzil prvostupňový súd, zodpovedajú
skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.