Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 14, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/612/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112225148
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112225148.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a
členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom, so sídlom F. X, XXX XX L., proti žalovanej: D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Z. XXXX/X, XXX XX B., štátna príslušníčka SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej:
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov,
IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom X. R. X, XXX XX R., v
konaní o zaplatenie sumy 515,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a vedľajšieho účastníka na
strane žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 8C/228/2012-46 zo dňa 11. februára 2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 8C/228/2012-46 zo dňa 11. februára 2013 p
o t v r d z u j e .

Účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej a
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 23.07.2012 domáhal voči
žalovanej zaplatenia istiny 468,85 Eur, zmluvnej pokuty 46,88 Eur a úrokov z omeškania vo výške 9 %
ročne z dlžnej sumy 468,85 Eur od 21.07.2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. poskytla žalovanej na
základe Zmluvy o pôžičke č. 7013596 zo dňa 25.01.2006 (ďalej aj „Zmluva“) úver vo výške 1.086,04 Eur,
ktorý sa žalovaná zaviazala uhradiť formou 42 pravidelných mesačných splátok s dátumom poslednej
splátky dňa 20.07.2009. V rozpore so zmluvnými dojednaniami žalovaná svoj záväzok voči žalobcovi
nesplnila v čase určenom v Zmluve, čím sa dostala do omeškania. Žalobcovi tak vzniklo právo požadovať
od žalovanej zaplatenie zostatku dlžnej istiny podľa identifikácie postúpenej pohľadávky vo výške 468,85
Eur s príslušenstvom a zmluvnú pokutu. Po postúpení predmetnej pohľadávky žalovaná svoj záväzok
neuhradila, voči žalobcovi je v omeškaní so zaplatením istiny 468,85 Eur s príslušenstvom a
zmluvnej pokuty. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. ako
postupníkom dňa 10.03.2011 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená na žalobcu. Žalovaná sa k
žalobe písomne nevyjadrila. Podaním zo dňa 07.09.2012 ohlásil vstup do konania vedľajší účastník
na strane žalovanej (§ 93 ods. 2 O.s.p.), ktorý vzniesol námietku premlčania voči nároku uplatnenému

žalobou, keďže splatnosť poslednej splátky úveru bola dojednaná ku dňu 20.07.2009 a žaloba bola
súdu doručená dňa 23.07.2012. Z dôvodu hospodárnosti konania sa okresný súd prioritne zaoberal
vznesenou námietkou premlčania. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žaloba bola doručená
súdu dňa 23.07.2012 o 09.19 hod.. Hoci žalobca si uplatňuje svoj nárok zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, súd premlčaciu dobu neposudzoval podľa ust. § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka, ale podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere je upravená osobitným právnym predpisom, a to zákonom č. 258/2001 Z.
z., ktorým sa podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spravuje
záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou. Pri spotrebiteľských
úveroch sa nejedná o vzťah medzi podnikateľmi, t.j. typický obchodno-záväzkový vzťah, ale o
vzťah medzi spotrebiteľom ako fyzickou osobou - nepodnikateľom a veriteľom, ktorý vykazuje všetky
znaky občiansko-právneho vzťahu. Vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu vzťahu zákonom o ochrane
spotrebiteľa a zákonom o spotrebiteľských úveroch, prvostupňový súd pri posudzovaní premlčania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka ako právneho predpisu upravujúceho vzťahy fyzických
osôb - nepodnikateľov, teda vzťahy, ktoré nemajú obchodno-záväzkovú povahu. Vychádzal pritom z ust.
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 (t.j. v čase trvania zmluvného vzťahu),
podľa ktorého za spotrebiteľskú zmluvu v širšom zmysle možno považovať každú zmluvu uzavieranú
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a tým určenú úpravu režimom Občianskeho zákonníka. Súd pritom
prihliadal aj na ustálenú judikatúru v súlade s eurokonformným výkladom Smernice 93--/13/
EHS a verejno-právny charakter ochrany spotrebiteľa (povinnosť štátnych orgánov členského štátu
Európskych spoločenstiev vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne, čiže v
súlade s právom Európskych spoločenstiev tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou).
S poukazom na ust. § 2 písm., a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
účinného do 10.06.2010, § 100 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka okresný súd nárok navrhovateľa
zamietol z dôvodu námietky premlčania vznesenej vedľajším účastníkom na strane odporcu. Zdôraznil,
že osobitné postavenie tohto typu vedľajšieho účastníka mu umožňuje námietku premlčania podať.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v
konaní plne úspešná a náhradu trov konania si neuplatnila, pričom vznik týchto trov nezistil ani z
obsahu spisu, náhradu týchto trov nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov konania ani vedľajšiemu
účastníkovi z dôvodu, že nezistil vznik účelnosti trov právneho zastúpenia. Vedľajší účastník je totiž
združením založeným na ochranu spotrebiteľa, a teda prioritne sa predpokladá pomoc zo strany
združenia založeného za týmto účelom, nie zo strany zvoleného zástupcu združenia. Podľa údajov
registrácie Ministerstvom vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú
právnické vzdelanie. Účelom združenia podľa jeho stanov je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie
žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.), zastupovanie
spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho
účastníka (§ 93 ods. 2 O.s.p.). Združenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z.
majú pritom možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Preto ak sa združenie rozhodne využiť
pre zastupovanie v konaniach pomoc advokáta (splnomocniť ho na zastupovanie v tisíckach sporov,
do ktorých hromadne vstúpilo), musí jeho trovy znášať samo z vlastných prostriedkov. Odôvodnené
právne zastupovanie môže byť len v mimoriadne obtiažnych právnych veciach. V opačnom prípade sa
vytvára dojem účelovosti konania združenia, ktorého činnosť by spočívala len „vo vstupe“ do konania
spolu so splnomocnením advokáta za cieľom dosiahnutia odmeny. Tým združenie namiesto toho, aby
zastupovalo spotrebiteľa, vstupuje do konania už zastúpené právnym zástupcom. Taktiež nie je obvyklé,
aby vedľajší účastník ihneď po zahlásení vstupu do konania, o ktorého priebehu a nárokoch nemá
žiadnu vedomosť, splnomocnil advokáta na jeho zastupovanie a následne si žiadal rovnopis návrhu,
pričom náhradu trov konania si uplatňuje už pri oznámení vstupu do konania. Účelnosť vynaložených trov
právneho zastúpenia okresný súd nevidel aj preto, že sa nejednalo o zložitý spor, vyjadrenia právneho
zástupcu v konaní sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach (len vpisovanie do kontextu), pričom
takéto úkony má prioritne vykonávať samotný vedľajší účastník.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že odvolací súd jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovie a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho
konania v sume 34,86 Eur + režijný paušál 7,81 Eur a DPH vo výške 20 % v sume 51,20 Eur.

Zdôraznil, že v prejednávanej veci existuje neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania z
toho dôvodu, že pre jeho účasť v konaní je nevyhnutný aj súhlas žalovaného ako osobitný predpoklad
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného vyplývajúci zo zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane
osobných údajov. Súd prvého stupňa teda nemohol prihliadať na námietku premlčania vznesenú
vedľajším účastníkom. Námietkou neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka konania sa súd prvého
stupňa nezaoberal. Navyše medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa 26.01.2006
uzavretá Zmluva o úvere podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v spojení
s ust. § 285/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo
zmluvy o úvere (§ 497). Uvedené zákonné ustanovenie je pritom kogentným ustanovením, od ktorého
sa účastníci nemôžu odchýliť ani ho vylúčiť (v zmysle ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka). Takýto
záväzkovo-právny vzťah preto vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Pri posudzovaní, či sa
jedná o obchodno-záväzkový vzťah je rozhodujúca podstata právneho vzťahu bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkového vzťahu. Podstatou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť peňažné
prostriedky do určitej sumy v prospech dlžníka a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
a zaplatiť dohodnutý úrok. Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí)
dlžníkovi tak, ako je to charakteristické pre zmluvu o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka, ale
vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok žalobcu poskytnúť
v prospech žalovanej finančné plnenie a zároveň záväzok žalovanej takto poskytnuté plnenie navýšené
o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Z uvedených dôvodov je vylúčená aplikácia Občianskeho
zákonníka na právny vzťah medzi účastníkmi. Predmetný typ zmluvy, ako aj záväzkovo-právne vzťahy z
nej kompletne rieši Obchodný zákonník a zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
V uvedenom prípade sa tak jedná o spotrebiteľský úver hmotno-právne upravený ustanoveniami
Obchodného zákonníka, a to aj vrátane otázky premlčania. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch je pritom lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník
sa preto vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch
osobitne neupravuje. Spotrebiteľský úver nie je osobitným typom zmluvy, jedná sa o tzv. subtyp zmluvy
o úvere. Pre platnosť všetkých obchodných zmlúv podľa práva Slovenskej republiky sa vyžaduje, aby
mali náležitosti určené Obchodným zákonníkom, prípadne Občianskym zákonníkom, ak tento predpis
predstavuje subsidiárny prameň práva a aby boli v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky,
ak tento zahŕňa ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce vzťah, ktorý je predmetom
zmluvnej úpravy. V prípade spotrebiteľských zmlúv takým zákonom je zákon o ochrane spotrebiteľa.
Použitie Občianskeho zákonníka na zmluvu o úvere bolo do 31.12.2007 prípustné len podľa ust. § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka, teda len v prípadoch, kedy niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa
Obchodného zákonníka. Premlčanie práva z dotknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi sa tak
vzhľadom na charakter a povahu zmluvy posudzuje podľa predpisov Obchodného
zákonníka. Dotknutá zmluva ako zmluvný typ nebola spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1
v tom čase platného a účinného Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007). Výpočet
spotrebiteľských zmlúv v uvedenom zákonnom ustanovení má taxatívny charakter. S týmto výpočtom
sa súd prvého stupňa nijako nevysporiadal, napriek tomu predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú
a právny vzťah medzi účastníkmi posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Na uvedenom
nič nemení ani ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Vymedzenie spotrebiteľskej
zmluvy ako akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom bez ohľadu na právnu
formu bolo uskutočnené až novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.2008 učinenou
zákonom č. 568/2007 Z. z.. Z tohto dôvodu je premlčanie práva žalobcu vylúčené s poukazom na ust.
§ 387 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Navyše úprava premlčania nie je otázkou, ktorá smeruje
k ochrane spotrebiteľa. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku totiž nebola
prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa. Keďže navrhovateľ preukázal svoj nárok uplatnený žalobou,
okresný súd nepostupoval správne, keď jeho žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku v zmysle
občiansko-právnych predpisov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote i vedľajší účastník na strane
žalovanej, a to proti výroku, ktorým mu prvostupňový súd nepriznal náhradu trov konania, ktorý sa
domáhal jeho zmeny v napadnutej časti tak, že odvolací súd zaviaže žalobcu nahradiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovanej trovy prvostupňového konania vo výške 102,19 Eur na účet jeho
právneho zástupcu. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 30,20
Eur.

Zdôraznil, že okresný súd žalobu zamietol práve z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany
vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. S výrokom vo veci samej je tak v úplnom kontraste výrok
o nepriznaní trov vedľajšiemu účastníkovi. V predmetnej právnej veci bola žalovaná nečinná. Bol to
iba vedľajší účastník, ktorého procesným úkonom - námietkou premlčania sa súd náležite zaoberal
a vyhodnotil ju ako účinnú a z tohto dôvodu žalobu zamietol. Práve z tohto dôvodu žalovaná nebola
ako spotrebiteľka zaviazaná k povinnosti platiť premlčanú pohľadávku v prospech navrhovateľa. Z
tohto dôvodu je účelné právne zastúpenie vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník na strane žalovanej
zdôraznil, že už ochránil stovky spotrebiteľov od platenia pohľadávok z neprijateľných zmluvných
podmienok, nekalých obchodných praktík, prípadne premlčaných pohľadávok. Napĺňa pritom ciele
politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľa podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl.
38 Charty základných práv EÚ. Súd ako súčasť orgánov štátnej moci by mal podporovať práve
takéto aktivity v prospech spotrebiteľov, a nie chrániť hospodárske záujmy žalobcu, ktorý ako inkasná
spoločnosť podáva na slovenské súdy množstvo žalôb o premlčané pohľadávky, prípadne pohľadávky
z neprijateľných zmluvných podmienok a po použití nekalých obchodných praktík. Vedľajší účastník
na strane žalovanej poukázal na rozhodnutia viacerých odvolacích súdov (Krajského súdu v Žiline,
Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského
súdu Košice) a konštatoval, že vedľajší účastník ako občianske združenie zložené prevažne z laikov
v oblasti práva je pripravené dôsledne presadzovať a chrániť spotrebiteľov v súdnych konaniach a
má právo v súdnom konaní vystupovať proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“. Tento
princíp ako naplnenie zásady rovnosti strán presadzuje v konštantnej judikatúre aj Európsky súd pre
ľudské práva. Práve preto vedľajší účastník je právne zastúpený advokátmi, ktorí sú ochotní takéto
právne zastupovanie realizovať. Vstupom vedľajšieho účastníka do konania sa žalobca zrazu v súdnych
konaniach začína ocitať v postavení, v ktorom nachádza rovnocenného partnera v riešení právnych
otázok súvisiacich s prebiehajúcimi spormi, pretože priemerní spotrebitelia sa nedokážu v súdnom
konaní náležite brániť a často na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov
z dôvodov svojej neinformovanosti, prípadne nedostatku prostriedkov na právne zastúpenie rezignujú.
S poukazom na zásadu úspechu v spore (§ 142 ods. 1 O.s.p.) bolo na mieste priznať vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovanej plnú náhradu trov konania v sume 102,19 Eur.

Obidve procesné strany, ani vedľajší účastník na strane žalovanej sa k odvolaniu svojej procesnej
protistrany nevyjadrili.

Žalobca svojím podaním zo dňa 13.05.2014 doplnil svoj opravný prostriedok v tom smere, že pre
posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby je rozhodný okamih splatnosti úveru. Zmluvnými stranami
úverovej zmluvy bolo dohodnuté, že záväzok žalovanej platiť úver mal byť splnený v lehote do
20.07.2009, kedy nastala konečná splatnosť úveru prirodzeným spôsobom. Nejedná sa o čiastkové
plnenie, ale o jedno plnenie. Až deň nasledujúci po dátume konečnej splatnosti, t.j. 21.07.2009 sa
žalovaná dostala do omeškania s vrátením nesplatenej časti úveru, a teda až od tohto okamihu začala
plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Obo 54/2007 zo dňa 17.06.2008, ktorý je priamo aplikovateľný na právny vzťah založený
dotknutou úverovou zmluvou, ktorá je svojou povahou nepochybne absolútnym obchodom. Navyše z
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013 vyplýva, že na záväzkové
vzťahy z úverovej zmluvy vrátane otázky premlčania sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka,
a nie Občianskeho zákonníka.

Súčasne si žalobca uplatnil aj trovy odvolacieho konania v celkovej sume 153,18 Eur.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok
okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaniach účastníkov a po
preskúmaní na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O.s.p.) ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je
vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský
súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd uvádza:

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou Zmluvou
o úvere zo dňa 26.01.2006 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom do 30.06.2006. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo inej právnej formy (§ 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o
spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský
úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa § 3 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia Zákona o spotrebiteľských úveroch je
špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníku vytvorená predovšetkým s
ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o úvere zo dňa 26.01.2006 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver
(pôžička) na iný účel, ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaná mala v zmysle
ustanovenia o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto
postavenia požívala zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti
zaručovalo aj znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že za uzavierajú vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 uvedeného
ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane
použijú ustanovenia tohto predpisu.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva aplikovanosť ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“), týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Právna úprava v čase
uzavretia zmluvy nielenže zabezpečovala ochranu spotrebiteľovi v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch, ale zároveň prostredníctvom zákona č. 634/1992 Zb. (keď považovala za spotrebiteľskú zmluvu
akúkoľvek zmluvu spĺňajúcu podmienku podľa § 23a ods. 1), umožňovala aj použitie ochranných
ustanovení Občianskeho zákonníka.

Následne pristúpil odvolací súd k posúdeniu, či v prejednávanom prípade treba na
právny vzťah účastníkov aplikovať ustanovenia o premlčaní formulované v Občianskom zákonníku alebo
úpravu premlčania upravenú v Obchodnom zákonníku. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a
že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov
úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou
úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Ide totiž o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o
typický občiansko-právny vzťah. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok
Najvyššieho súdu SR vo veci 5MCdo 20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského
práva na spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie
postavenia spotrebiteľa.

V súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z. (01. 01. 2004) došlo k zásadnej
zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka
sa dostali do rozporu s jeho novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie
zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva, a nie občianskeho práva na
spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania, predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa.

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna
úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať
(od 01. 01. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky
vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v
zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto
úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Odvolací súd preto odmietol názor žalobcu, podľa ktorého
na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uplatnil v konaní premlčané právo, proti ktorému vedľajší účastník
na strane žalovanej v konaní vzniesol námietku premlčania, prvostupňový súd postupoval správne, keď v
súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka jeho žalobu zamietol. Totožné závery prijal
aj Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 6Co/81/2012-279 zo dňa 14.02.2013.Uvedené rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou, na základe ktorej Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.06.2013 predmetnú sťažnosť odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť a uzavrel, že „nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom
krajského súdu“.

Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že na
predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale právna úprava uvedená
v Obchodnom zákonníku.

Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že vedľajší účastník na strane žalovanej nebol oprávnený podať
námietku premlčania, odvolací súd poznamenáva, že túto jeho odvolaciu námietku vyhodnotil ako
nedôvodnú. Oprávnenie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej v spotrebiteľskej veci vyplýva z jeho
osobitného postavenia, je to osobitný typ vedľajšieho účastníka - právnická osoba, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Aj v tomto prípade sa však vyžaduje, aby právnická
osoba uviedla, na strane ktorého účastníka hodlá v konaní vystupovať, pričom jej účasť je možná, iba ak
s tým účastník konania, na strane ktorého má vystupovať, súhlasí. Okresný súd vykonal procesné úkony,
ktorými doručil oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania žalovanej a taktiež žalovanej
doručil opravný prostriedok, s ktorým žalovaná výslovne nevyslovila nesúhlas. Za takejto procesnej
situácie nebolo dôvodné odvolanie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej odmietnuť.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam vedľajšieho účastníka na strane žalovanej odvolací súd uvádza:

Odvolací súd v zásade nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie advokátom,
avšak zhodne s názorom okresného súdu nepovažuje trovy, ktoré odvolateľ v súvislosti s právnym
zastúpením vynaložil za účelne vynaložené. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do nespočetných
konaní, v ktorých vystupuje ako navrhovateľ obchodná spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., bez
ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a bez vedomostí o predmete konkrétneho sporu, navodzuje
dojem, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale
získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Skutočnosti, že odvolateľ
vstúpil do predmetného konania ako vedľajší účastník bez bližšej znalosti veci, nasvedčuje jeho
oznámenie o jeho vstupe do konania zo dňa 07.09.2012 s podaním odporu proti platobnému rozkazu,
v ktorom uviedol len meno a priezvisko žalovanej so žiadosťou o doručenie návrhu na začatie konania.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník na strane odporcov vstupoval do konania
bez znalosti veci, bez vedomosti o predmete konania a vedomosti o účastníkoch, ktorých záujmy
mal podporovať. Takmer absolútne totožné vyjadrenie vo veci samej tento vedľajší účastník predložil/
predkladá v niekoľkých ďalších stovkách súdnych sporov. Vo vzťahu k podaniu právneho zástupcu

vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 07.09.2012 (č.l. 18
spisu), treba zdôrazniť, že do svojho podania len „vpisuje“ údaje napr. o označení veci, účastníkov, a pod.
do vopred pripraveného textu. Takúto činnosť rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú,
ktorá by bola vyžadovala úplne právnické vysokoškolské vzdelanie, vrátane príslušnej advokátskej
praxe. Jedná sa totiž o bežné administratívne úkony, ktoré vedľajší účastník - ako občianske združenie
kreované práve na ochranu práv spotrebiteľa - je spôsobilé vykonať samostatne a bez akýchkoľvek
zásadnejších problémov.

V danej spojitosti krajský súd zdôrazňuje, že napriek rozsiahlosti odvolania, odvolateľ sa k otázke
konkrétnej účelnosti nárokovaných trov v súdenej veci (odmena za úkony právnej služby prevzatia a
prípravy zastúpenia, vyjadrenia k veci) vôbec nevyjadril.

Vo vzťahu k širším súvislostiam, na ktoré v podstate poukazuje odvolateľ, krajský súd dodáva, že
hľadisko účelnosti trov právneho zastúpenia v prípade zastupovania vo väčšom množstve totožných
prípadov (relevantným je už počet dosahujúci niekoľko desiatok) uplatňuje štandardne vo svojej
rozhodovacej činnosti. To znamená, že rovnako posudzuje účelnosť trov právneho zastúpenia (okrem
iného) u dodávateľov i u spotrebiteľov, pričom základom je vedomosť, predovšetkým z vlastnej
rozhodovacej činnosti (§ 121 O.s.p), o početnosti argumentačne totožných úkonov právnej služby, v
rámci ktorých sa iba obmieňajú údaje o jednotlivých účastníkov, o spisových značkách súdneho konania,
o označení zmlúv, o časových údajoch a pod.

Pokiaľ ide o rozhodnutia iných súdov, aj z príloh predložených v súdenej veci je zrejmé, že rozhodovacia
prax súdov je (v značnej miere) rozdielna. Zároveň je potrebné doplniť, že viaceré z pripojených
rozhodnutí boli vydané v skutkovo/procesne odlišných situáciách, pričom (ako už bolo vyššie uvedené)
otázka účelnosti je posudzovaná vo vzťahu ku konkrétnostiam každej jednotlivej veci.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle
ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny p o t v r d i l .

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si právo na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a ani z obsahu spisového materiálu odvolací súd nezistil
na jej strane vznik nejakých trov. Z uvedených dôvodov jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rovnako odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ani vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovanej, a to z dôvodu neúčelnosti vzniknutých trov konania, ktorú posúdil z hľadísk uvedených vyššie
(t.j. z dôvodov, pre ktoré potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania) a tiež s
prihliadnutím na fakt, že ani vedľajší účastník nemal v odvolacom konaní (v rozsahu ním podaného
odvolania) úspech.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.