Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/52/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234274
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234274.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/294/2012-62 zo dňa 13. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, v ktorom sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdením
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresný súd Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného vedenej súdnym
exekútorom pod sp. zn. Ex 14369/2010 (výrok II). Okresný súd zamietol aj návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný

súd (výrok I).

Okresný súd vychádzal zo zistenia, že v žiadosti o vydanie poverenia zo dňa 13.10.2010 doručenej
exekučnému súdu dňa 10.12.2010 bolo rozhodnuté dňa 06.05.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia
bolazamietnutáadospelkzáveru,žeknesprávnemupostupuvexekučnomkonanínedošlo.Nestotožnil
sa s tvrdením navrhovateľa, že exekučný súd nebol oprávnený skúmať exekučný titul. Poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira. Podľa tohto rozhodnutia aj bez návrhu súd posúdi neprimeranosť

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v
rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15-
tich dní, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že táto je určená na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Lehota výslovne v zmysle zákona neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 44 ods. 2 písm. c/ t.j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica,písm. d/ t.j. ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií. Výnimka týkajúca sa udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica
bola do Exekučného poriadku zavedená Zákonom č. 144/2010 Z. z. a to s účinnosťou od 1. júna

2010. V predmetnej veci tak, ako to okresný súd zistil z právoplatného rozhodnutia 20 Er 5096/2010
zo dňa 06.05.2011 exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, teda lehota 15-tich dní sa
na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Naviac z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nevyplýva, že lehota 15-tich dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd žiadosti o vydanie
poverenia nevyhovie a túto uznesením zamietne. Naopak v prípade takéhoto negatívneho rozhodnutia

zákon neukladá exekučnému súdu dodržanie lehoty. Okresný súd uviedol, že jeho názor sa opiera aj o
dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z.. Exekučný súd v rámci konania 20Er 5096/2010 konštatoval
výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi
a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval dôvodné aplikovať ust. § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní.

Prvostupňový súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Keďže všetky podmienky
vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej
podmienkypovažovalokresnýsúdzanadbytočnéanehospodárnedokazovaťavyjadrovaťsaksplneniu
ďalších podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej a príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu a nestranný súd
prihliadal na to, že právny zástupca navrhovateľa spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie
Krajského súdu Žilina č. k. 10NcC/102/2013-19 zo dňa 13.03.2013, ktorým zákonná sudkyňa JUDr.
Anna Majeriková nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Dospel k záveru že nie je

daný dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., nakoľko otázka zákonného
sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným a teda rozhodnutie
súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť.
Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody podľa § 109 ods. 2 písm. c/ je vedené v podstatnej
miere zásadou hospodárnosti konania. Ani v tomto prípade nie je dôvod na prerušenie konania, nakoľko

otázka zákonného sudcu už bola vyriešená a z cit. ust. jednoznačne vyplýva, že súd nie je povinný
konanie prerušiť.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi
náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáha jeho zrušenia a vrátenia

okresnému súdu na nové prejednanie.

Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti súdu vytýkal že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Týmto postupom
mu znemožnil možnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a prednesov, vyjadriť sa k ním a prípadne
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Ďalej uviedol, že urobil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti takéhoto sudcu nemožno
považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s ustálenou

praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou
Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované úseky tomu
nenasvedčujú.Zanepochybnepreukázanýpovažovalnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu,ktorý

bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnejlehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach nie len v
jednej z nich. Konajúci súd sa preto musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo ho robí nepreskúmateľným pre

nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní -
sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ

zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému
dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto
súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky, že vo veci bolo rozhodované bez nariadenia pojednávania
bezpredmetné.

Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku odvolateľa, že vo veci nerozhodoval zákonný

sudca. Zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu
ojejnevylúčení.Odvolateľvposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uzneseniasp.zn.
3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.

Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS
88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ v odvolaní rezignoval na
akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú len opakovaním žalobného
návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s

vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,

ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“ nekorešponduje s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd
preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá
podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie

odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.K namietanej nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
krajský súd uvádza, že okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanovisko účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné a nepreskúmateľné. Je výlučne
na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu.

Navrhovateľ v úvode odvolania uvádzal, že rozsudok okresného súdu napáda „v celosti“, teda aj vo
výroku, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti na prerušenie konania. Aj v tomto prípade je súd viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ však v súvislosti s touto časťou
rozhodnutia, napriek tomu že ho napadol, neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré ho považuje za nesprávne.
Krajský súd preto v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia na ktoré v podrobnostiach v zmysle § 219 ods.

2 O.s.p. poukazuje.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v

tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolaním nezvykli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.