Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/238/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210731
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210731.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 6C/117/2012-77 zo dňa 28. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch o zamietnutí návrhu a o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomexekučnéhosúdu-OkresnéhosúduLiptovskýMikuláš-spočívajúcomvskutočnosti,

že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 7Er/813/2011 proti povinnému S. K. rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia s omeškaním viac ako 109 dní. Vychádzal z nevyhnutnosti preukázania znakov
zodpovednostného vzťahu štátu, a to nesprávneho úradného postupu, vzniku skutočnej škody a
príčinnej súvislosti medzi nimi.
Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu úradnému postupu okresný súd konštatoval, že tvrdenie o
rozhodnutí exekučného súdu o udelení poverenia po 109 dňoch od doručenia žiadosti nie je pravdivé.
Predmetná žiadosť bola súdu doručená 13.6.2011 a exekučný súd ju dňa 28.7.2011 zamietol. V

tejto spojitosti zdôraznil, že nesprávnym úradným postupom súdu je možné rozumieť i nedodržanie
zákonných lehôt na rozhodnutie. V okolnostiach súdenej veci však platí, že v čase začatia dotknutého
exekučného konania už nebola (v zmysle novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010
Z.z.) stanovená 15-dňová lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na podklade
rozhodcovských rozsudkov. Za významnú považoval zároveň vedomosť exekučného súdu (z iných
konaní), že rozhodcovský súd, na ktorý sa oprávnený obracal, nepostupoval v súlade so zákonom,
z čoho vyplývala nevyhnutnosť preskúmavať predložený exekučný titul. Nadväzne lehota, v ktorej

exekučný súd rozhodol, zodpovedá úkonom, ktoré bolo potrebné v tomto smere vykonať. V konečnom
dôsledku dôvodnosť postupu exekučného súdu potvrdzuje i zistenie, že návrh na vykonanie exekúcie
nie je dôvodný.Podľa okresného súdu opomenúť nemožno ani skutočnosť, že navrhovateľ podával enormné množstvá
návrhov na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho si bol vedomý, že objektívne môže nastať situácia, že
súd nebude môcť rozhodnúť o všetkých jeho návrhoch v zákonnej lehote. Je preto zrejmé, že postup

exekučného súdu v predmetnom konaní nebol ojedinelý, ale objektívne si ho vyžiadala navrhovateľom
vyvolaná situácia. Vzhľadom na podnikateľské praktiky navrhovateľa a zrejmý rozpor jeho konania so
spotrebiteľským právom bolo totiž namieste dôsledne preskúmať každú vec, a nielen formalistickým
spôsobom udeliť poverenie na vykonanie exekúcie.
Ohľadom druhej zákonnej podmienke - vzniku škody - okresný súd konštatoval, že takouto škodou musí

byť škoda skutočná. Zo súm uplatnených v súdenej veci pritom vyplýva, že navrhovateľ požaduje akúsi
paušálnu náhradu; čo potvrdzuje aj skutočnosť, že náhrady sú totožné s náhradami v iných konaniach
vedených navrhovateľom na tamojšom súde. K neuneseniu dôkazného bremena navrhovateľom došlo
i ohľadne príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V tejto spojitosti
okresný súd uviedol, že už len samotná špecifikácia majetkovej škody vylučuje, aby navrhovateľovi v
súvislosti s tým, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote, vznikla

škoda tak, ako si ju uplatnil. Navrhovateľ si totiž prakticky voči odporcovi uplatňuje právo z bezprávia,
ktoré sám privodil. Súd prvého stupňa dodal, že exekúcia, z ktorej si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok,
bola právoplatne zastavená z dôvodu nevykonateľného exekučného titulu, pričom ak aj čiastkový úkon
nebol vykonaný zo strany súdu v zákonom stanovenej lehote, podstatný je finálny výsledok exekúcie,
ktorá bola zastavená pre jej nedôvodnosť. Ak je exekučné konanie vedené nedôvodne, nemožno priznať

súdnu ochranu za prípadné nedodržanie lehoty na vykonanie konkrétneho čiastkového úkonu.
Rovnako na okolnosť nedôvodne vedenej exekúcie okresný súd poukázal aj v súvislosti s uplatneným
nárokom na nemajetkovú ujmu. Uzavrel, že konanie podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže slúžiť ako
satisfakcia pre účastníka, ktorý nebol v súdnom konaní (svojou vinou) úspešný.
O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu nepriznal žiadnemu z účastníkov. Trovy konania si síce

uplatnili obaja; ale navrhovateľ v konaní úspešný nebol a odporca si trovy nevyčíslil a ku dňu vyhlásenia
rozsudku mu zo spisu žiadne ani nevyplývali.

Samostatným výrokom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej predmetom je

rozhodnutie o tvrdenom porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd rozhodnutím
krajského súdu vo veci nevylúčenia zákonného sudcu. Konštatoval, že totožný návrh s rovnakými
dôvodmi už navrhovateľ v predmetnom konaní predložil, okresný súd o ňom právoplatne rozhodol, a
preto jeho opätovné podanie je nedôvodné a v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania
zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie. V danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.

Uviedol, že elektronicky podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci
sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania súdenej veci; ktorú
žiadosť však okresný súd ignoroval. Vychádzal z mylného skutkového stavu a nesprávne aplikoval §
101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho vykonal pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa
meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho

zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému
súdu. Navrhovateľovi však vôbec nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
okresného súdu, pričom v prípade nevylúčenia sudcov by sa bránil podaním sťažnosti na ústavnom
súde. Bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom
odňatá a celkom zmarená.

Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil konajúci
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského

súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach a je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu
pre ľudské práva.Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup súdu pritom spočíval
hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie
je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2 písm.
b/ O.s.p. (z tohto titulu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý a samostatný výrok o zamietnutí
procesného návrhu na prerušenie konania)a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej

aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k nemu vyjadriť a bol by poučený (aj) o

predbežnomprávnomposúdení-§118ods.2O.s.p.Vtejtosúvislostisúpotomďalšietvrdeniainámietky
navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti
bezpredmetné.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi doručené 13.5.2013.Tým je vyvrátená jeho zásadná

odvolacia námietka, že sa nemal možnosť vyjadriť tvrdeniam protistrany. Žiadna iná argumentácia (než
vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní prezentovaná nebola.
Termín pojednávania (28.1.2014) prvostupňový súd opakovane určil po tom, ako bolo prvé pojednávanie
odročené na základe žiadosti navrhovateľa o prerušenie konania a krajský súd potvrdil rozhodnutie
okresného súdu o zamietnutí dotknutého procesného návrhu.

Napriek tomu navrhovateľ opätovne požiadal o odročenie pojednávania z úplne identického dôvodu
(podanie ústavnej sťažnosti). Okresný súd preto správne vyhodnotil dôvod odročenia ako nie dôležitý
(§ 119 ods. 1 O.s.p.). Uvedené zodpovedá i nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.)
umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti

účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a
zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom
(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93).
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas

súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú
adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup dôsledne
nevyužil, uvedené však nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu (t.j. navrhovateľova
vedomosť o existencii už predchádzajúceho neakceptovania dôvodov identického návrhu na odročenie

pojednávania, potvrdeného odvolacím súdom) nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na

odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom.
ZároveňdotknutýzáveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Nepravdivým je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie

o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 20.2.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.5NcC/94/2012 zo dňa 31.1.2013 o
nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia predmetnej veci. V rozpore s uvedeným
tvrdením navrhovateľa je napokon i jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí
krajského súdu.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek
konkrétnuúvahuvovzťahukuvecnýmdôvodom,ktorýokresnýsúdviedlikzamietnutiunávrhu.Vosvetle

týchto skutočností je v plnej miere nenáležitým odvolacie tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako
celok, mimo rámca akýchkoľvek pochybností, spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
Okresný súd vymedzil rozhodujúci skutkový stav v dotknutej exekučnej veci, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne

predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal a svoje právne
závery vyčerpávajúco vysvetlil. Odvolací súd sa s predmetnou argumentáciou v plnej miere stotožnil (§
219 ods. 2 O.s.p.) a len s cieľom zdôraznenia jej správnosti dodáva, že konštantná judikatúra Ústavného
súdu SR (rovnako Európskeho súdu pre ľudské práva) neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu
nadmerného množstva vecí, resp. zaťaženosti súdov má svoj základ v „štandardnej“ situácii. Ako

ústavný súd sám konštatoval (pozri napr. II.ÚS 245/2013) táto doktrína platí i naďalej v prípadoch
relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa. Vo vzťahu k navrhovateľovi sa však (doktrína)
modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania konaní,
ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný súd označil, že v dotknutých prípadoch hromadných podaní

sa nejedná osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú vec pre navrhovateľa, ako i
skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa sa
nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu v primeranej dobe aj
ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú súdnej ochrany pred
súdom.

Je výlučne na ťarchu odvolateľa, že k žiadnej zo zásadných okolností, na ktorých okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu.
Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých
skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho

úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na
konkrétne dôvody napadnutého rozhodnutia.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody.
Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní

nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje
správnymidôvodmiaskutkovýmizisteniami,naktorýchjezaloženénapadnutérozhodnutie.Ideozjavné
pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.