Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/513/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612213511
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612213511.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom tamtiež, proti odporcom 1/ K. Q., nar. XX.XX.XXXX, 2/ I. Q., nar. X.X.XXXX, obaja bytom
X.R.XXX,ozaplatenie1.551,17eurspríslušenstvom,nazákladeodvolanianavrhovateľaprotirozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/7/2013-81 zo dňa 11.2.2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol (v celom rozsahu) návrh navrhovateľa, keď vychádzal

z toho, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. V rámci návrhu na začatie konania navrhovateľ
uviedol len (veľmi) všeobecné tvrdenia, ktoré neumožňovali zistenie skutkového stavu. Okresný súd z
daného titulu navrhovateľa vyzval na doplnenie nevyhnutných skutkových tvrdení, osobitne s poukazom
na pluralitu odporcov. Navrhovateľ na predmetnú výzvu náležite nereagoval a nevyužil ani oprávnenie
prezentovať konkrétne skutkové tvrdenia na vytýčenom pojednávaní, hoci i v súvislosti s dotknutým
úkonom súdu bol poučený o potrebe jeho vypočutia. Okresný súd uzavrel, že zo skutkových tvrdení
navrhovateľa nie je možné ustáliť rozhodujúce skutočnosti pre vyhovenie návrhu. Navrhovateľ síce
pripojil fotokópie písomností ohľadne bežného účtu i kontokorektného úveru, ale nevymedzil, z čoho

konkrétne nárokovaná suma pozostáva (kedy boli prostriedky jeho právnym predchodcom poskytnuté
odporcom, resp. ktorému z nich, akým titulom, za akých platobných podmienok, ako odporcovia plnili
súvisiace povinnosti, aká bola štruktúra splátok atď.) Okresný súd zdôraznil, že hoci by bolo možné
tvrdenia o základných náležitostiach právneho vzťahu vyvodiť z listinných dôkazov, nemôže tak učiniť
súd, pretože by došlo k porušeniu zásady rovnosti strán.

V súvislosti so žiadosťou navrhovateľa o odročenie pojednávania dodal, že tento nepožiadal o odročenie
za účelom vymedzenia skutkových tvrdení, ale len za účelom predloženie listinných dôkazov. Bez

náležitých skutkových tvrdení je však predloženie listinných dôkazov irelevantné. Okresný súd poukázal
tiež na zarážajúcu okolnosť, keď navrhovateľ žiadal „vybavenie žaloby“ v skrátenom konaní vydaním
platobného rozkazu (teda sám považoval návrh za perfektný) a napriek tomu neskôr žiadal o predĺženie
lehoty na predloženie listinných dôkazov.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešným
odporcom ich náhradu nepriznal, nakoľko títo nepodali návrh na jej prisúdenie.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Trval na dôvodnosti uplatňovaného nároku, pričom
odkazoval predovšetkým na výpis z bankovej knihy. Odvolateľ namietal postup okresného súdu, ktorý

nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania a súčasne nevykonal poučenie podľa § 118 ods.
1 O.s.p., na ktoré by mohol primerane reagovať. Celkovo mal za to, že v napadnutom rozhodnutí
„absentuje zásada spravodlivosti“, keď peňažné prostriedky poskytnuté jeho právnym predchodcom
neboli odporcami vrátené. Navrhovateľ ďalej zdôrazňoval uznanie záväzku, ktoré vykonal dňa 1.6.2010
odporca 1/, pričom tento právny úkon spĺňa všetky požadované náležitosti a uznaný dlh v danom čase

nebol ani premlčaný.

Odporcovia zostali v odvolacom konaní nečinní.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1O.s.p. a
beznariadeniapojednávania(§214ods.2zasúčasnejaplikácie§156ods.3O.s.p.)napadnutýrozsudok
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd, zhodne so súdom prvého stupňa, konštatuje, že navrhovateľ neuniesol tak bremeno

tvrdenia, ako ani dôkazné bremeno ohľadne svojho (údajného) nároku. V odvolaní síce apeluje na
„princíp spravodlivosti“ a sám zdôrazňuje, že jeho právny predchodca poskytol odporcom finančné
prostriedky, ale neuviedol (aj napriek výzve okresného súdu) ani to, kedy a v akom rozsahu mali
byť finančné prostriedky poskytnuté odporcom. Okresný súd náležite zdôraznil aj fakt, že v súdenom
prípade na strane odporcu vystupujú dva subjekty, pričom na predmetnú skutočnosť v rámci skutkového

vymedzenia nároku navrhovateľ prakticky vôbec nereaguje.

Okresný súd správne uviedol, že základnou povinnosťou navrhovateľa v sporovom konaní je
jednoznačne vymedziť skutkové okolnosti, ktoré podmieňujú dôvodnosť jeho meritórneho nároku.
Rovnako správne, pri rešpektovaní ústavného princípu rovnosti účastníkov konania, uzavrel, že je
neprípustné, aby súd iniciatívne z listín predložených navrhovateľom definoval základné skutkové

okolnosti určitého nároku. Nemožno považovať za náležité splnenie povinnosti bremena tvrdenia a
súvisiaceho dôkazného bremena iba predloženie (eventuálne označenie) písomností, z ktorých by mal
súd vymedzovať nielen skutkový základ konkrétneho nároku, ale doslova potvrdiť (až v zmysle vypátrať)
jeho opodstatnenie, k čomu fakticky smeruje argumentácia odvolateľa. Uvedené odporuje tak (už
spomínanej) zásade rovnosti účastníkov konania, ako aj samotnej podstate sporového kontradiktórneho

konania.

Okresný súd pritom podrobne uviedol nedostatky, ktoré bránili vyhoveniu návrhu. Navrhovateľ ani v
odvolaní neposkytol adekvátnu protiargumentáciu, ktorá by bola spôsobilá relevantne spochybniť závery
prvostupňového rozhodnutia.

Pre úplnosť krajský súd v danej súvislosti dodáva, že tvrdenia navrhovateľa sú natoľko všeobecné, že

na ich základe nedochádza k presunu bremena tvrdenia a zároveň dôkazného bremena na protistranu.
Inými slovami, z tvrdení navrhovateľa nie je možné vyvodiť, že odporcom (prípadne niektorému z nich)
bola v konkrétnom čase poskytnutá konkrétna suma, z ktorej zaplatil/vrátil len určitú časť, eventuálne, z
ktorých poskytnutých prostriedkov neuhradili odporcovia navrhovateľovi žiadnu sumu.

Neobstojí ani naznačovaná námietka navrhovateľa o odňatí možnosti konaniu pred súdom zo strany

okresného súdu. Na nedostatky v rámci skutkového vymedzenia bol navrhovateľ súdom prvého stupňa
výslovne a jednoznačne upozornený. Rovnako bol upozornený na nutnosť jeho účasti na pojednávaní
za účelom výsluchu. Odvolateľ pomerne účelovo argumentuje tým, že bol vyzvaný len na predloženie
dokladov; čo však nezodpovedá obsahu výzvy (č.l. 62).

Nadväznedôvod,ktorýnavrhovateľuviedolakodôvodneúčastinapojednávaní(zabezpečenielistinných

dôkazov), je nutné vyhodnotiť ako neopodstatnený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s §
119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať
i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bezprítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať
pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93).

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (minimálne nepriamo) predvída riešenie opísanej procesnej

situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na
jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený
postup nevyužil, uvedené však nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej a nedisponuje ani intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práv účastníka
konania.Jednakzhľadiskačasovýchsúvislostí,keďdotknutépodanienavrhovateľa(navyšerealizované

len faxom) bolo vykonané dva pracovné dni pred termínom pojednávania a jednak s poukazom na riadne
nesplnenie si súvisiacich procesných povinností navrhovateľom.

Navrhovateľ predvolanie na termín pojednávania na deň 11.2.2013 prevzal dňa 31.1.2013. V zmysle
jeho žiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní bezprostredným dôvodom neprítomnosti má
byť kolízia s pojednávaniami na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom a Okresnom súde Bratislava
II. Z fotokópií súvisiacich predvolaní, predložených samotným navrhovateľom, je zrejmé, že tieto

predvolania prevzal dňa 15.1.2013, resp. 11.12.2013. To znamená, že v čase doručenia predvolania na
pojednávanievsúdenejvecimalužvedomosťonímtvrdenejkolíziipojednávaní,aležiadosťoodročenie
učinil(najskôr) až dňa 6.2.2013. Popísaný postup účastníka nemožno považovať za rešpektujúci jeho
povinnosti vyplývajúce z § 119 ods. 2 O.s.p.„...oznámiť bez zbytočného odkladu...“; zároveň v jeho
žiadosti absentuje údaj o dni, kedy sa dôvode odročenie pojednávania dozvedel (§ 119 ods. 2. písm.

b/ O.s.p.).

Pokiaľ by sa bol navrhovateľ zúčastnil pojednávania, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, bol by okrem
iného upovedomený o dovtedajších zisteniach v zmysle § 118 ods. 1, 2 O.s.p. a mohol by bezprostredne
reagovať na dôkaznú situáciu v priebehu pojednávania. Okresný súd pritom správne zdôraznil, že
navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania za účelom skutkového vymedzenia svojho návrhu, na

ktorébolokresnýmsúdomupozornený,alelenzaúčelompredloženialistín.Akoužbolovyššieuvedené,
samotné predkladanie listín nie je naplnením povinnosti dôkazného bremena, resp. bremena tvrdenia.
Účastník musí nielen označiť, resp. predložiť konkrétny dôkaz, ale zároveň jednoznačne vymedziť, aká
skutková okolnosť (viažuca sa k návrhu vo veci samej, eventuálne k určitej procesnej otázke) má byť
takýmto dôkazom preukázaná.

Napokon neobstojí ani argumentácia navrhovateľa uznaním záväzku, ktoré mal učiniť odporca v rade
1/. Bez ohľadu na to, že vo vzťahu k takémuto uznávaciemu prejavu nie je vôbec preukázaný záväzok,
ktorý by mal byť ním uznaný, je nutné zdôrazniť nekalosť dotknutej praktiky dodávateľa/navrhovateľa.
V judikačnej praxi všeobecné súdy už opakovane vyhodnotil predmetný postup dodávateľa ako
neprijateľný. Dlžník/spotrebiteľ pri podpise písomnosti (vo formulárovej podobe pripravenej výlučne

navrhovateľom), v ktorej sa rozhodujúci dôraz kladie na otázky týkajúce sa dohody o splátkovom
kalendári, si vôbec neuvedomuje alebo (minimálne) nie v miere dostatočnej pre konštatovanie existencie
slobodnej a vážnej vôle uvedomuje, že uznáva dlh a čo uvedené znamená pre jeho (ďalšie) postavenie
dlžníka. Nehovoriac o súvislostiach uznania premlčaného dlhu; čo vzhľadom na nejasné a nedostatočné
skutkové vymedzenie uplatňovaného nároku navrhovateľom nie je možné ani komplexnejšie posúdiť. Z

časových súvislostí (postúpenie pohľadávky na navrhovateľa 12.4.2007, „uznávací“ prejav z 1.6.2010)
a zo spotrebiteľského, t.j. občianskoprávneho charakteru posudzovaného vzťahu sa uvedené javí ako
veľmi pravdepodobné.

Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky navrhovateľa nie sú dôvodné, z ktorého
titulu krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. Ako vecne správny potvrdil zároveň

i výrok o trovách konania, v ktorom okresný súd dôsledne vychádzal zo zásady úspechu v spore a z
návrhového charakteru tohto procesného nároku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporcovi si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.