Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžhuv/6/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6010200628
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaHargašaačleniek

senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu : INTEK spol. s
r.o., so sídlom Kataríny Brúderovej 6, Bratislava, IČO : 35 792 221, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Hrivňáková & partners, s.r.o., so sídlom Májkova 3, P.O. BOX 76, Bratislava, za ktorú
koná JUDr. Margita Hrivňáková, konateľ a advokát, proti žalovanému : Úrad priemyselného vlastníctva
Slovenskej republiky, so sídlom Jána Švermu 43, Banská Bystrica, za účasti: AESP, Inc. 16292 N.W.
13th Avenue/A, Miami 33169, USA, právne zastúpeného JUDr. Andreou Považanovou, advokátkou, so
sídlomvPrahe,EliškyPeškovej15,Českárepublika,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovaného

zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k. 23S/69/2010-262 a o odvolaní pribratého účastníka proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k. 23S/69/2010-262 v časti výroku o
nepriznaní náhrady trov konania, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k.
23S/69/2010-262 mení tak, že rozhodnutie žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4.
júna 2010 a prvostupňové rozhodnutie žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna

2008 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiťžalobcovináhradutrovkonaniavovýške132€anáhradutrovprávneho
zastúpenia vo výške 1.114,64 € na účet právnej zástupkyne žalobcu, do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ako „krajský súd" alebo „súd prvého
stupňa") podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.")
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zn.
POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom žalobcom proti

prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna 2008 -
ktorým na návrh navrhovateľa AESP, Inc., USA (ďalej len „navrhovateľ") bola podľa § 16 ods. 1 v spojení
s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 55/1997 Z. z.") vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná
známka „M. H. M." č. XXXXXX (ďalej ako „napadnutá ochranná známka"), žalobcu ako majiteľa, zdôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach
iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a
náhodne - rozhodol podľa § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") v spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z.
o ochranných známkach (ďalej len zák. č. 506/2009 Z. z.") tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil
a ochrannú známku č. XXXXXX „M. H. M." vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie
podľa § 37 ods. 7 zákona č. 506/2009 Z. z. navrhovateľovi. Podľa názoru žalovaného prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom

na skutočnosť, že v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z. (od 1.
januára 2010), podľa ktorého návrh na výmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na vyhlásenie
ochrannej známky za neplatnú, podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., bolo potrebné zmeniť
výrok rozhodnutia a zosúladiť ho s citovaným ustanovením. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi
rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a pre jeho neúspech v konaní mu náhradu trov konania
nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov konania ani pribratému účastníkovi konania a to vzhľadom na

osobitnú právnu úpravu otázky náhrady trov konania v piatej časti O.s.p., keď ustanovenie § 250k O.s.p.
dáva možnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi a súd nemá zákonný podklad
pre priznanie trov konania žalovanému a ani pribratému účastníkovi konania. V tejto súvislosti uviedol,
že nie je možné postupovať podľa § 142 a nasl. O.s.p. (za použitia § 246c O.s.p.) v zmysle zásady
zodpovednosti za výsledok sporového konania (zásady úspechu), nakoľko konanie podľa druhej hlavy

piatej časti O.s.p. nie je konaním sporovým, keďže v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť
postupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok kauzy závisí od toho, či správny orgán zákon
dodržal alebo nie, naviac argumentoval tým, že účastník konania, ktorý bol pribratý do súdneho konania
podľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. nemá zákonnú povinnosť byť právne zastúpený a pokiaľ si
právneho zástupcu zvolí, je povinný si náklady spojené s právnym zastúpením znášať sám. Krajský

súd pri svojej argumentácii poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžp/3/2012 z 29. februára 2012.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok č. k.
23S/69/2010-80 z 8. decembra 2010, ktorým zamietol žalobu žalobcu, majúc za preukázanú skutočnosť,
že prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere, čomu svedčia najmä okolnosti,

že v čase podania jej prihlášky dňa 25. mája 2005 bol prihlasovateľovi už známy postoj navrhovateľa
výmazu, ktorý po zhoršení obchodných vzťahov sa dožadoval práv z ochranných známok v znení
označenia pôvodne používaného navrhovateľom, prihlasovateľovi bol ďalej známy prevod práv z
českej národnej ochrannej známky č. XXXXXX na navrhovateľa, ktorý bol realizovaný na základe
Zmluvy o prevode zo dňa 28. augusta 2004, plynula ešte päťročná lehota závislého medzinárodného

zápisu ochrannej známky od českej národnej ochrannej známky a žalobca podal prihlášku napadnutej
ochrannej známky napriek tomu, že rovnaké práva, aké mohol jej zápisom získať, už mal zabezpečené
tým, že jeho materská spoločnosť (INTELEK spol. s r.o. so sídlom v Brne) bola v tom čase majiteľom
medzinárodného zápisu zhodnej ochrannej známky pre rovnaké tovary, čo preukazuje vedomosť
prihlasovateľa (pri protichodnom záujme majiteľa českej národnej ochrannej známky), že medzinárodný

zápis zabezpečujúci mu rovnaké práva, by mohol byť mimo jeho vôle zrušený. Uviedol ďalej, že
pri predchádzajúcom rozhodovaní si osvojil záver žalovaného, že použitie prihláseného napadnutého
označenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože podoba prihlásenej ochrannej známky nebola
na základe náhodného výberu, ale jednalo sa už o predtým používané označenie, s ktorým sa
konateľ žalobcu R. preukázateľne stretol v jeho obchodnej činnosti v rámci obchodnej spolupráce

so spoločnosťou navrhovateľa, ktorá bola do 25.04.2005 majiteľom spoločnosti INTELEK spol. s r.o.,
so sídlom v Brne (materskej spoločnosti žalobcu) a jej konateľom bol R. a neakceptoval tvrdenie
žalobcu, ktorý odôvodňoval podanie prihlášky napadnutej ochrannej známky v dobrej viere nezáujmom
navrhovateľa výmazu o územie Slovenskej republiky vzhľadom na to, že nevyznieva presvedčivo
prezentovanýzáujemžalobculeno„voľné"teritóriumSR,aknapadnutýnárodnýzápissastalpodkladom

pre medzinárodný zápis rozšírený pre ďalšie krajiny.

Poukázal ďalej na to, že po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžhuv/2/2011 z 30. mája 2012 v ďalšom konaní opätovne posudzoval
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného, a to v medziach žaloby, preskúmal rozsah
a spôsob, ako aj závery vykonaného dokazovania pred správnym orgánom, prihliadol na odvolacie

námietky a nové okolnosti, najmä závery uvádzané v rozsudku Krajského súdu v Brne č. j.: 41/11 Cm181/2005-351 z 3. novembra 2011 a v rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp. zn. 0-442471
č. j.: 0-442471/36973/2008/ÚPV č. j.: 0-442471/39131/2008/ÚPV zo 6. júna 2012, pričom
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a jeho postup v medziach žaloby sú v súlade

so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. opätovne zamietol.

S poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 4 O.s.p. konštatoval, že z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva, že mu odvolací súd vytkol nesprávnosť rozhodnutia
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a ani nevyslovil záväzný právny názor na potrebu
opačného vyhodnotenia dôkazov a o potrebe vydať opačné rozhodnutie. Mal preto za to, že odvolací

súd nevyslovil právny názor, ktorým by mal byť viazaný s výnimkou konštatovania, že dôkazné bremeno
pri preukazovaní absentovania dobrej vôle prihlasovateľa leží na strane žalovaného správneho orgánu,
pričom v pochybnostiach sa má za to, že prihláška bola podaná v dobrej viere doplniac, že odvolací súd
sám nekonštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. uviedol, že zásadám spravodlivého procesu zodpovedá,
že preskúmavací súd by nemal meniť skôr vyslovený právny názor bez preukázanej zmeny prijatého

skutkového záveru, a to zisteného správnym orgánom, resp. súdom doplneným dokazovaním. V tejto
súvislosti zdôraznil, že Občiansky súdny poriadok síce nevylučuje možnosť vykonať dôkazy nevyhnuté
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia aj súdom, avšak takýto dôkaz by mal slúžiť na preukázanie
skutkového záveru existujúceho v čase vydania napadnutého rozhodnutia a zastal názor, že ďalšie
získané poznatky meniace skutkový záver v období po vydaní rozhodnutia správnym orgánom nemôžu

byť pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného v predchádzajúcom období
relevantné.

Zotrvajúc na svojich záveroch uvedených v predchádzajúcom rozsudku doplnil svoje závery o ďalšie
dôvody, pre ktoré považuje žalobu za nedôvodnú a ktorými zároveň reaguje na pokyn odvolacieho súdu
pre ďalšie konanie.

Uviedol, že nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci
správnym orgánom, ba práve naopak zastal názor, že správny orgán náležite objasnil skutkový stav veci,
ktorý aj súd považoval za dostačujúci pre záver o absencii dobrej viery pri podávaní prihlášky napadnutej
ochrannej známky.

Odvolávajúc sa na ustanovenia § 35 ods. 1, § 52 ods. 3, § 54 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z. a § 2 ods.

1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. zastal názor, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky
na vyhovenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú v dôsledku preukázania
naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere" v zmysle § 2 ods. 1 písm. k) zákona
č. 55/1997 Z. z., pričom za rozhodujúce skutočnosti označil : 1/ objektívnu známosť (vedomosť) určitej
situácie - prihlasovateľ pri podaní prihlášky vedel, alebo vzhľadom na okolnosti musel vedieť, že iný

subjekt používa zhodné alebo podobné označenia pre zhodné alebo podobné výrobky a súčasne 2/
subjektívny úmysel (zámer) - prihlasovateľ podaním prihlášky chcel zabrániť tretej osobe pokračovať v
používaní takéhoto označenia na relevantnom trhu.

Mal za to, že v danom prípade prvá podmienka na preukázanie výluky zápisnej spôsobilosti podľa § 2
ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. bola splnená, nakoľko prihlasovateľovi v čase podania prihlášky

dňa 25.05.2005 bol už známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý sa dožadoval práv z ochranných
známok v znení označenia pôvodne používaného navrhovateľom. Uviedol, že vzhľadom na majetkové
prepojenia, ako aj personálne prepojenie prostredníctvom osoby Ing. R. N. v predmetných obchodných
spoločnostiach je nespornou skutočnosťou, že žalobca mal vedomosť o existencii navrhovateľa, o
jeho výrobkoch, ako aj ochranných známkach dodajúc, že prihlasovateľ musel vedieť, že navrhovateľ

používal najmenej v jednom členskom štáte zhodné alebo podobné označenie pre zhodný alebo
podobnývýrobok,ktorébymohloviesťkzámenesprihlasovanýmoznačením,čojejedenzrelevantných
faktorov, na ktoré je potrebné prihliadať v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v
prejudicionálnom konaní vo veci C-529/07. Rovnako mal za to, že je splnená aj druhá podmienka pre
konštatovanie podania prihlášky v nie dobrej viere, t. j. nečestný špekulatívny úmysel prihlasovateľa

prejavujúci sa v blokačnom zámere smerujúcom voči navrhovateľovi výmazu s cieľom zabrániť mu v
ďalšom používaní označenia, ktoré sa môže prejaviť aj neskôr, teda jedná sa o preukázanie ďalšieho
relevantného faktora v zmysle rozhodnutia vo veci C-529/07, t. j. úmysel prihlasovateľa zabrániť tretej
osobe pokračovať v používaní takéhoto označenia.Poukázal tiež na to, že právny poriadok Slovenskej republiky (čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky, § 41
Obchodného zákonníka) v súlade s jej medzinárodnými záväzkami (čl. 110bis Parížskeho dohovoru)
chráni hospodársku súťaž a zakazuje akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže

a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom a známkové právo vrátane inštitútu
„prihlášky nepodanej v dobrej viere" je potrebné chápať v týchto súvislostiach. V tejto súvislosti ďalej
dôvodil,žezákladnýmprincípom,naktoromjevybudovanéprepojenieznámkovéhoprávasprávomproti
nekalej súťaži je preferovanie materiálnej ochrany dobrých mravov súťaže pred formálnou známkovou
ochranou, ktorá tu musí ustúpiť, pričom tento princíp sa prejavuje aj vo fáze prihlasovania ochrannej

známky, ako absolútny dôvod „prihlášky nepodanej v dobrej viere". S poukazom na túto argumentáciu
nepovažoval za opodstatnenú druhú žalobnú námietku, ktorou žalobca namieta nesprávne hodnotenie
dôkazov o obchodných transakciách a o predávaní výrobkov označovaných ako M. a stotožniac sa so
stanoviskom žalovaného, že predmetné dôkazy sú irelevantné, sú nespôsobilé vyvrátiť záver o tom,
že na základe iných preukázaných okolností prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v
dobrej viere poukázal na to, že výrobky označované ako „M." nepatrili žalobcovi (ani jeho spoločníkovi),

ale inej zahraničnej osobe, pričom žalobca bol na základe svojho vzniku ako dcérskej spoločnosti českej
spoločnosti INTELEK spol. s r.o. len distribútorom týchto výrobkov na území Slovenskej republiky.

K otázke naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere" poukázal aj na význam
základnej funkcie ochrannej známky, ktorej podstatou je zaručiť pre spotrebiteľov obchodný pôvod
výrobkov alebo služieb, ktoré sú ochrannou známkou označované a rozlíšiť ich na trhu od

konkurenčných výrobkov iných subjektov.

K námietke o pochybení žalovaného v dôsledku popretia teritoriálneho princípu mal za to, že žalobca
preceňuje význam tejto zásady, ktorú je však možné prelomiť v prípade posudzovania absolútnej
zápisnej výluky, ak prihláška ochrannej známky nie je podaná dobrej viere a plne sa stotožniac so
stanoviskom žalovaného uviedol, s odkazom aj na svoje predchádzajúce odôvodnenie, že nedostatok

dobrej viery prihlasovateľa nemôže sám o sebe zhojiť udelený súhlas majiteľa medzinárodného zápisu
staršej zhodnej ochrannej známky.

Ďalej mal za to, že žalobca prehliada relevantné faktory, a naopak zdôrazňuje skutočnosti, ktoré nie
sú rozhodujúce (súhlas majiteľa medzinárodného zápisu, porušenie teritoriálneho princípu), pretože
rozhodujúcim je vyhodnotiť, čo bolo skutočným dôvodom, úmyslom, pohnútkou prihlasovateľa pri podaní

prihlášky ochrannej známky B. XXXX-XXXX. V tejto súvislosti uviedol, že z konania prihlasovateľa
v čase podania prihlášky, ale aj z jeho následných krokov vyplýva, že prihlasovateľ sledoval predísť
strate medzinárodnej ochrany (ktorú získal odvodene od navrhovateľa výmazu a to vzhľadom na ich
vzájomné obchodné vzťahy) a túto si chcel zabezpečiť prostredníctvom prihlášky slovenskej národnej
ochrannej známky, dôkazom čoho je jeho konanie smerujúce k rozšíreniu medzinárodného zápisu na 32

krajín, pričom prihlasovateľovi muselo byť zrejmé, že medzinárodný zápis v prospech českej spoločnosti
INTELEK spol. s r.o. je zo strany majiteľa českej ochrannej známky č. XXXXXX, t.j. navrhovateľa výmazu
zraniteľný, keďže ešte neuplynulo päť rokov od jeho zápisu a ešte stále pretrvával právny režim závislosti
medzinárodného zápisu od národnej ochrannej známky.

Mal za to, že obidve základné podmienky pre preukázanie skutočnosti, že prihláška nebola podaná

v dobrej viere boli splnené a náležite preukázané dodajúc, že žalobca podal prihlášku v období, keď
poznal stanovisko spoločnosti - navrhovateľa výmazu, mal vedomosť o predchádzajúcom prevode
českej národnej ochrannej známky na túto spoločnosť, pričom prihlášku podal so súhlasom majiteľa len
medzinárodného zápisu odvodeného od českej národnej ochrannej známky, teda žalobca nemal záujem
len o teritórium v SR, ako tvrdil, ale v prvom rade o zachovanie medzinárodného zápisu, o ktorý rozšíril

českú národnú ochrannú známku ešte pred jej prevodom na spoločnosť AESP. Ujmu navrhovateľa
výmazu vzhliadol v blokovaní používania jeho ochrannej známky v krajinách, pre ktoré požiadal žalobca
o medzinárodný zápis ochrannej známky zapísanej podľa spornej prihlášky, pričom mal za to, že táto
ujma môže navrhovateľovi výmazu vznikať aj v budúcnosti.

Ďalej zastal názor, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 41/11 Cm 181/2005-351 z 3.

novembra 2011, ako aj právoplatné rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp. zn. 0-442471
zo 6. júna 2012 nie je záväzným podkladom pre rozhodovanie tunajšieho súdu, pretože niet zákonného
dôvodu,abysacítilviazanýzávermi,kakémudošlitietoštátneorgánypriposudzovaníhociajobdobných
skutkových okolností.Záverom vo vzťahu k právnemu názoru odvolacieho súdu, že v pochybnostiach sa má za to, že
prihláška bola podaná v dobrej viere konštatoval, že v danom prípade nie sú pochybnosti o tom, že
prihláška nebola podaná v dobrej viere a to z dôvodov, na ktoré poukázal v tomto, ako aj vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí doplniac, že keďže iný právny názor nebol odvolacím súdom vyslovený,
nemohol sa z dôvodov vyššie uvedených, odkloniť už od svojho skôr vysloveného právneho názoru, čo
však neznamená, že odvolací súd by v prípade podaného odvolania nemohol dospieť k inému právnemu
posúdeniu veci a vydať opačné rozhodnutie, resp. vysloviť iný záväzný právny názor, ktorým by bol v
následkom konaní v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p. viazaný.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca vytýkajúc súdu prvého
stupňa, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.], súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.] a že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.].

Na úvod pomerne rozsiahleho odvolania zotrvajúc na obsahu žalobných námietok uviedol, že tak
rozhodnutie žalovaného I. stupňa, ako aj rozhodnutie žalovaného II. stupňa bolo podľa jeho názoru
nezákonné, vyústilo do porušenia známkových práv žalobcu k spornej ochrannej známke a spôsobilo

mu majetkovú škodu podstatného rozsahu.

Namietal, že súd prvého stupňa, v konaní nasledujúcom po zrušení jeho predchádzajúceho
rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžhuv/2/2011 z 30. mája
2012 nerešpektovaním právneho názoru, nepostupoval v súlade s § 250j ods. 4 O.s.p., konkrétne
namietal, že súd prvého stupňa pri novom prerokúvaní právnej veci a pri judikovaní a formulovaní

rozsudku sa (opätovne) neriadil procesnými zásadami, ktoré mu vo svojom uznesení úplne jasne pre
účely ďalšieho konania odvolací súd vymedzil; ďalej, že pri novom prerokúvaní právnej veci a pri
judikovaní a formulovaní rozsudku sa opätovne nedostatočne, neúplne a nepresvedčivo vysporiadal
so všetkými relevantnými žalobnými námietkami, pričom takéto nedostatočné vysporiadanie spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozsudku a rovnako sa nedostatočne a nepresvedčivo, napriek výslovnej inštrukcii

odvolacieho súdu, vysporiadal s odvolacími námietkami obsiahnutými v pôvodnom odvolaní, ako aj s
námietkami, ktoré boli obsiahnuté v jeho vyjadrení z 25. mája 2012.

K dôvodom výmazu spornej ochrannej známky pripomenul, že návrh navrhovateľa (pribratého účastníka
konania) na výmaz ochrannej známky zo dňa 12.februára 2007, podaný žalovanému dňa 15. februára
2007 sa zakladal na štyroch výmazových dôvodoch, konkrétne dôvodil ustanoveniami § 16 ods. 1 v

spojení s § 2 ods. 1 písm. g), § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k), § 16 ods. 3 a § 16 ods.
8 zákona č. 55/1997 Z. z., pričom žalovaný svoje prvostupňové rozhodnutie, ktorým sa napadnutá
ochranná známka vymazáva z registra ochranných známok v plnom rozsahu, založil iba na aplikácii
jediného výmazového dôvodu, konkrétne na ustanovení § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k)
zákona č. 55/1997 Z. z. teda, že prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná prihlasovateľom

v dobrej viere a vo vzťahu k ostatným dôvodom žalovaný konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný v súvislosti s podaním prihlášky ochrannej
známkyvymedziltriskutkovépodstaty,ktorýchnaplnenímmôžebyťprihláškaochrannejznámkypodaná
v zlej viere, konkrétne ide o situácie (i) za situácie, kedy navrhovateľovi výmazu patrí tzv. staršie právo
(rozumej k zhodnému alebo zameniteľne podobnému označeniu) v SR (ii) za situácie, kedy medzi

majiteľom napadnutej ochrannej známky a navrhovateľom výmazu existuje nejaká forma právneho
vzťahu a (iii) za situácie, kedy prihlasovateľ podá prihlášku napadnutej ochrannej známky, keď vie, resp.
má vedomosť o tom, že označenie, tvoriace napadnutú ochrannú známku, patrí v čase podania takejto
prihláškyniekomuinému,pričomvsúvislostistreťouskutkovoupodstatoužalovanývodôvodnenísvojho
rozhodnutia prvého stupňa dodáva, že dotknutá osoba (navrhovateľ výmazu) nemusí vlastniť na území

SR žiadne tzv. staršie práva (rozumej k zhodnému alebo zameniteľne podobnému označeniu), ktorá
by mohla brániť zápisu označenia, tvoriaceho napadnutú ochrannú známku, do registra ochranných
známok. V tejto súvislosti považoval za potrebné dodať, že vymedzenie troch skutkových podstátsúvisiacich s prípadom, keď prihláška ochrannej známky nie je podaná v dobrej viere, žalovaný vykonal
svojou úvahou sám, čo nemá akúkoľvek oporu ani v právnej úprave pôvodného zákona o ochranných
známkach a ani v tej, ktorá je obsiahnutá v aktuálnom zákone o ochranných známkach. Poukázal

ďalej na to, že aplikáciu skutkových podstát uvedených pod bodmi (i) a (ii) žalovaný pri posudzovaní
výmazového dôvodu podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. vylúčil a celé
svoje rozhodnutie prvého stupňa založil na použití skutkovej podstaty definovanej v bode (iii), ktorý
možno definovať ako tažko preskúmateľný výmazový dôvod vďaka svojej vysokej miere abstraktnosti,
vágnosti a vďaka značnému prvku subjektivity, ktorý je v ňom imanentne prítomný. Dôvodil, že pokiaľ

výmazový dôvod podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach
predstavuje v pohľadu dokazovania vďaka svojej vysokej miere abstraktnosti a vágnosti a vďaka
značnému prvku subjektivity, ktorý je v ňom imanentne prítomný, z povahy veci samej veľmi ťažko
preukázateľnú situáciu, potom o skutkovej podstate, definovanej v bode (iii), ktorá bola výsledkom
svojvoľnej a arbitrárnej myšlienkovej tvorivosti žalovaného, to platí dvojnásobne. Poukázal na to, že
zatiaľ čo skutkovú podstatu podľa bodu (i), ako je vymedzená samotným žalovaným, tento vzťahuje

striktne na územie SR, čím nepochybne vymedzenie tejto skutkovej podstaty podmieňuje aplikáciou
elementárnej známkoprávnej zásady teritoriality, skutkovú podstatu podľa bodu (iii) žalovaný svojím
doplnkovým výkladom obsiahnutým v odôvodnení rozhodnutia prvého stupňa na území SR náhle
neviaže, pričom svoj dôvod neobjasňuje a preto mal za to, že výmazový dôvod podľa § 2 ods. 1
písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach predstavuje arbitrárny a svojvoľný výklad tejto

zákonnej normy žalovaným, ktorý nemá akúkoľvek oporu v samotnej zákonnej známko-právnej úprave.
Zdôrazniac, že žalovaný a ani súd prvého stupňa neaplikovali elementárnu zásadu teritoriality, na
ktorej je postavená známkoprávna úprava každého vyspelého štátu poukázal na to, že k odmietnutiu
aplikácie tejto zásady sa prvýkrát úplne otvorene vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku krajský súd
tak, že mu oznámil, že význam zásady teritoriality v oblasti známkoprávnej úpravy preceňuje. K

tomuto názoru krajského súdu považoval za potrebné zdôrazniť, že zásada teritoriality, na ktorej je
postavená celá známkoprávna úprava v SR, vychádza z aplikácie doktríny suverenity štátu, uznávanej
v medzinárodnom práve verejnom, pričom význam tejto doktríny spočíva v tom, že národné všeobecné
právne predpisy každého štátu sú produktom zákonodarnej činnosti toho ktorého štátu a ich územná
účinnosťjezdefinícieobmedzenáhranicamitohoktoréhoštátu.Tedaúčinkynárodnejochrannejznámky

a práv z nej plynúcich sú limitované hranicami štátu, v ktorého národnom známkoprávnom registri je tá
ktorá národná ochranná známka zapísaná a výsledkom zápisného konania pred príslušným správnym
orgánom.

Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa, že podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky údajne
prihlásil označenie, ktoré v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky už bolo na trhu

SR známe pre navrhovateľa, týmto bolo na tomto trhu používané a bolo v obchodných kruhoch SR
známe pre jeho výrobky poukázal na to, že tieto tvrdenia boli žalovaným a neskôr aj krajským súdom
bez výhrad prijaté a stali sa základom pre úspešné uplatnenie výmazového dôvodu podľa § 2 ods. 1
písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach a v nadväznosti na to rozhodnutie žalovaného o
výmaze napadnutej ochrannej známky sa ocitá v ostrom logickom rozpore so skutkovými a právnymi

závermi žalovaného, ku ktorým tento došiel najmä vo vzťahu k neúspešne uplatňovanému výmazovému
dôvodu podľa § 16 ods. 8 pôvodného zákona o ochranných známkach. Zdôraznil, že v súvislosti s
týmto výmazovým dôvodom žalovaný dospel k záveru, že listinné dôkazy predložené navrhovateľom
akokoľvek nepreukazujú použitie označenia M. (ako je definované vyššie) z jeho strany na území SR, že
sú nedostatočné za účelom nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti označenia M. jeho kvalifikovaným

užívaním v obchodnom styku na území SR zo strany navrhovateľa a že nepredstavujú akýkoľvek dôkaz
o obchodnom styku navrhovateľa s výrobkami označenými nezapísaným označením M. na území SR.
Zamysliac sa nad uvedeným položil otázku, že ako je možné, že na jednej strane žalovaný vo svojom
rozhodnutí prvého stupňa vyhovel navrhovateľovi v jeho tvrdení, že označenie tvoriace spornú ochrannú
známku, bolo v čase podania prihlášky tejto ochrannej známky používané na trhu SR navrhovateľom

a v tom istom rozhodnutí tiež k záveru, že navrhovateľom nebolo preukázané, že došlo k použitiu
označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku z jeho strany na území SR v čase podania prihlášky
spornej ochrannej známky i pred ňou, rovnako aj to, že by kvalifikovaným užívaním z jeho strany na
území SR získalo toto označenie rozlišovaciu spôsobilosť (čím teda nemohlo byť v obchodných kruhoch
SR známe pre jeho výrobky) alebo aj to, že by sa zúčastnil v uvedenej rozhodnej dobe obchodného

styku s výrobkami nesúcimi toto označenie na území SR.V nadväznosti na aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach
poukázalnato,ženavrhovateľtvrdil,žeprihláškunapadnutejochrannejznámkypodalzošpekulatívnych
dôvodov, a to buď z dôvodu blokácie prípadného budúceho zápisu označenia, tvoriaceho napadnutú

ochrannú známku, čoby ochrannej známky do registra ochranných známok v SR alebo za účelom
dosiahnutia zisku z prípadnej budúcej známkovej transakcie dodajúc, že toto tvrdenie navrhovateľa sa
samo javí ako čistá špekulácia, nakoľko od roku 2005, kedy bola napadnutá ochranná známka zapísaná
v jeho prospech, sa ju nepokúsil akokoľvek predať, či inak odplatne scudziť v prospech tretieho subjektu,
ba práve naopak napadnutú ochrannú známku sám využíval a využíva v rámci svojej hospodárskej a

obchodnej činnosti so svojimi výrobkami na trhu SR. Na porovnanie uviedol, že navrhovateľ za celé
obdobie od uvedeného roku 2005 akúkoľvek hospodársku činnosť na trhu SR žiadnym spôsobom
nevykonával ani nerozvíjal.

Poukázal na to, že navrhovateľ v súvislosti s návrhom na výmaz spornej ochrannej známky spoľahlivo
nepreukázalakýmikoľveklistinnýmidôkazmiskutkovéokolnosti,ktorévšakbolipodstatnépreposúdenie
otázky výmazu spornej ochrannej známky v registra ochranných známok, vrátane výmazového dôvodu

podľa § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach, konkrétne

i. skutočnosť, že by navrhovateľ kedykoľvek vyrábal vlastné výrobky nesúce označenie tvoriace spornú
ochrannú známku a tieto sám dodával na trh SR;

ii. skutočnosť, že by navrhovateľ bol prvým užívateľom nezapísaného označenia, tvoriaceho spornú
ochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu a na území SR;

iii. skutočnosť, že by navrhovateľ bol prvým užívateľom nezapísaného označenia tvoriaceho spornú
ochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu inej krajiny;

iv. skutočnosť, že by navrhovateľ aktuálne či recentne užíval nezapísané označenie tvoriace spornú
ochrannú známku, v rámci sústavnej hospodárskej či obchodnej činnosti so svojimi výrobkami na území
SR;

v. skutočnosť, že by navrhovateľ bol vôbec hospodársky činný;

vi.skutočnosť,žebydomomentuzačatiarôznychsúdnychasprávnychsporovsožalobcomnavrhovateľ
nechal vo svoj prospech zapísať označenie tvoriace spornú ochrannú známku, ako ochrannú známku,
a to v ktorejkoľvek jurisdikcii sveta;

vii. skutočnosť, že do momentu začatia rôznych súdnych a správnych sporov so žalobcom navrhovateľ

bol, s výnimkou českej národnej ochrannej známky „M. H. M." v období od 28. augusta 2004 do 16.
februára 2007, majiteľom akejkoľvek národnej ochrannej známky či jej medzinárodného zápisu, ktorá
by bola zhodná či zameniteľne podobná so spornou ochrannou známkou;

viii. skutočnosť, že by označenie tvoriace spornú o ochrannú známku získalo svojím užitím zo strany
navrhovateľa na území SR rozlišovaciu spôsobilosť pre jeho výrobky;

ix. skutočnosť, že by sa označenie tvoriace spornú ochrannú známku, stalo na území SR v tamojších
obchodných kruhoch známe pre výrobky (najmä štruktúrovaný kabelážny systém) navrhovateľa;

x. skutočnosť, že označenie tvoriace spornú ochrannú známku získalo na území SR, príp. v inej
jurisdikcii, vysoký distinkčný status nezapísanej všeobecne známej známky pre výrobky navrhovateľa
a v prospech jeho subjektu;

xi. skutočnosť, že by označenie, tvoriace spornú ochrannú známku, získalo na území SR vysoký
distinkčný status ochrannej známky požívajúce dobrého mena pre výrobky navrhovateľa v prospech
jeho subjektu.

V súvislosti s vymenovanými skutkovými okolnosťami poukázal na to, že navrhovateľ dôkazné bremeno,
ktoré bol povinný uniesť, neuniesol zdôrazniac skutočnosť, že žalovaný, ako aj súd prvého stupňa

nedostatky pri znášaní dôkazného bremena navrhovateľom prehliadli, čím porušili jeho základné
procesné práva. Zároveň zdôraznil, že skutočnosti uvedené pod bodmi (i) až (vi) boli spoľahlivopreukázané pri rozsiahlom dôkaznom konaní, ktoré prebiehalo v rámci vymedzeného konania pred
Krajským súdom Brno.

Na strane druhej poukázal na to, že žalovaný, ako aj krajský súd neprihliadli ku skutkovým okolnostiam,

ktoré tvrdil a preukázal a tieto boli relevantné pre prejednávanú výmazovú vec, konkrétne uviedol, že
išlo najmä o :

i. skutočnosť, že žalobca a/alebo jeho materská obchodná spoločnosť, ako jeho 100 % spoločník (ako je
vymedzenéďalej)boliprvýmiužívateľminezapísanéhooznačenia,tvoriacehospornúochrannúznámku,
v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu a na území SR, a to ešte pre majetkovým vstupom

navrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti žalobcu dňa 29.8.2001; i sám žalovaný vo svojom
rozhodnutí prvého stupňa koniec koncov pripúšťa, že materská obchodná spoločnosť žalobcu predávala
na území SR výrobky označené označením, tvoriacim spornú obchodnú známku;

ii. skutočnosť, že materská obchodná spoločnosť žalobcu bola prvým užívateľom nezapísaného
označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu
na území ČR, a to ešte pred majetkovým vstupom navrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti

žalobcu dňa 29. augusta 2001;

iii.skutočnosť,žematerskáobchodnáspoločnosťžalobcubolaa/alebojevlastníkomnárodnejochrannej
známky zhodujúcej sa so spornou ochrannou známkou, ktorá bola zapísaná pre jeho výrobky a služby,
a medzinárodných zápisov takýchto ochranných známok, najmä vlastníkom národných ochranných
známok v USA a Kuwaite, pričom vlastníkom národnej ochrannej známky v USA je už od roku 2002;

iv. skutočnosť, že národné ochranné známky zhodné so spornou ochrannou známkou [s výnimkou
českej národnej ochrannej známky „M. H. M." (ďalej len „česká ochranná známka"), ktorá bola
zmluvou o prevode ochrannej známky zo dňa 28.8.2004 prevedená na navrhovateľa), vrátane americkej
národnej ochrannej známky zhodnej so spornou ochrannou známkou a ich medzinárodnými zápismi
boli integrálnou súčasťou majetku českej obchodnej spoločnosti Intelek s.r.o., ktorá je materskou

spoločnosťoužalobcu(ďalejlen„IntelekČR"),kmomentuprevodu100%obchodnéhopodielunaIntelek
ČR z navrhovateľa na českú obchodnú spoločnosť Apron s.r.o. dňa 4. marca 2005 a v majetku Intelek
ČR tak zostali i po tomto dni;

v. skutočnosť, že žalobca a/alebo Intelek ČR boli, a to ešte pred majetkovým vstupom navrhovateľa do
materskej obchodnej spoločnosti žalobcu dňa 29. augusta 2001 a sú kontinuálne a sústavne aktívni v

hospodárskom a obchodnom styku, a to i na trhu ČR a SR, v rámci ktorého uplatňujú svoje výrobky a
služby označované ochrannou známkou zhodnou so spornou ochrannou známkou;

vi. skutočnosť, že k momentu prevodu 100 % obchodného podielu na Intelek ČR z navrhovateľa na
českú obchodnú spoločnosť Apron s.r.o. dňa 4.3.2005 bol medzinárodný zápis českej ochrannej známky
samostatným predmetom práv k nehmotným statkom a predstavoval samostatnú majetkovú hodnotu v

majetku Intelek ČR.

Poukázal na to, že vyššie popísaným nerovným prístupom k hodnoteniu skutkových okolností tvrdených
účastníkmi konania, bagatelizovaním dôkazov, ktoré predložil na preukázanie svojich tvrdení a
prehliadnutím toho, že navrhovateľ (pribratý účastník konania) nepredložil dôkazy na podporu svojich
tvrdení, žalovaný porušil jeho právo na rovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania v rámci správneho

procesu, ako aj jeho právo na rovnosť pred zákonom (čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských právach a základných slobôd).

Vo vzťahu k situácii, keď navrhovateľ využil zákonné ustanovenie o tzv. nevernom agentovi, ktoré
predstavuje mimoriadny prípad, kedy známkoprávna úprava umožňuje prelom do striktnej zásady
teritoriality, a na základe ktorého sa dá pre účely konania o slovenských ochranných známkach za

ustanovených podmienok odkázať na zahraničné ochranné známky vo vlastníctve osoby uplatňujúcej
námietku či návrh na výmaz uviedol, že argument tzv. neverného agenta žalovaný ani v najmenšom
náznaku nepoužil a rovnako vyššie uvedený argument vo svojom predchádzajúcom rozsudku nezmienil
ani krajský súd dodajúc, že uvedený argument s ohľadom na dôkaznú núdzu uplatnil zástupca
žalovaného až na pojednávaní pred krajským súdom, ktoré sa uskutočnilo v nadväznosti na uznesenie

najvyššieho súdu, a to v reakcii na argumentáciu ohľadom aplikácie princípu teritoriality v práveochrannej známky. V tejto súvislosti namietal, že tento argument žalovaného krajský súd úplne pasívne a
paušálne prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku bez toho, aby sa jeho dôvodom a relevanciou
vo vzťahu k prejednávanému výmazovému dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o

ochranných známkach akokoľvek sám zaoberal.

Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k zmienenému ustanoveniu § 7 písm.
e) aktuálneho zákona o ochranných známkach namietal, že toto ustanovenie nebolo žalovaným
vôbec použité v rámci správneho konania doplniac, že ustanovenie § 7 písm. e) musí byť v prvom
rade vykladané veľmi reštriktívne, doslovne s dikciou tohto ustanovenia, pretože predstavuje úplne

mimoriadny prelom do všeobecne v známkovej úprave aplikovanej zásady teritoriality a subjektom
oprávneným na uplatnenie námietky podľa § 7 písm. e) je výlučne majiteľ zahraničnej ochrannej známky,
tedanámietkunemôžeuplatňovaťužívateľtzv.nezapísanéhooznačenia.Ďalejpoukázalnato,žeďalším
predpokladom pre uplatnenie uvedenej námietky je existencia právneho vzťahu obchodného zastúpenia
medzi majiteľom zahraničnej ochrannej známky a jeho obchodným zástupcom na území SR, ktorý akoby
prihlasovateľ požiadal o zápis označenia zhodného so zahraničnou ochrannou známkou do registra

svojím menom a bez súhlasu majiteľa ochrannej známky. Zdôraznil zároveň, že v čase prvostupňového
konania pred žalovaným, navrhovateľ už nebol v pozícii majiteľa zahraničnej ochrannej známky (teda
českej ochrannej známky, ktorú ako jedinú ochrannú známku po dobu určitú vlastnil), nakoľko sa o
ochrannú známku svojimi krokmi vo februári 2007 pripravil. Tiež v tejto súvislosti poukázal na to, že
obe podmienky zápisnej nespôsobilosti musia byť splnené kumulatívne, inak uvedené ustanovenie nie

je možné aplikovať.

Ďalej namietal nemožnosť uplatňovania ustanovenia § 7 písm. e) aktuálneho zákona o ochranných
známkach,atosodkazomnaustanovenie§35ods.3aktuálnehozákonaoochrannýchznámkach,ktorý
nadobudol účinnosť až 1. januára 2010. Konkrétne dôvodil, že vzhľadom na dátum účinnosti zákona č.
506/2009 Z. z., mohlo byť ustanovenie § 35 ods. 3 teoreticky aplikované v druhostupňovom správnom

konaní, ktoré sa uskutočnilo v roku 2010, avšak mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že všetky znaky
skutkovej podstaty dôvodu zápisnej nespôsobilosti podľa § 7 písm. e) zákona č. 506/2009 Z. z. už v roku
2010 neexistovali (najmä absencia existencie zahraničnej ochrannej známky), nemohlo byť ustanovenie
§ 35 ods. 3 aplikované žalovaným v rámci odvolacieho konania.

Záverom v súvislosti s otázkou tzv. neverného agenta uviedol, že odkaz na rozsudok Najvyššieho

správneho súdu ČR citovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku je zavádzajúci, nakoľko právnu
úpravu o tzv. nevernom agentovi, ako sa ju dodatočne snažil uplatniť žalovaný a ako bola akceptovaná
krajským súdom nemožno v prejednávanej právnej veci využiť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 vety prvej
O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sp. zn.

POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56 2008 zo dňa 27. júna 2008 a rozhodnutie žalovaného sp. zn. POZ
5720-2005/OZ 211840-II/66 2010 zo dňa 4. júna 2010 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania, ktoré vyčísli v lehote 3 dní od rozhodnutia.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení, plne sa stotožniac s napadnutým rozsudkom uviedol, že žalobca

neuviedol v žalobe (pravdepodobne mal na mysli v odvolaní, pozn. odvolacieho súdu) také argumenty,
ktoré by viedli odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozhodnutia z dôvodov nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 250ja ods. 3 O.s.p.).

K vymedzeniu odvolacích dôvodov poukázal na to, že použitie ustanovení § 221 ods. 1 písm. h)
OSP a ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c) a d) OSP je v správnom súdnictve veľmi limitované (ak

nie úplne vylúčené), pričom zásadný význam má § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je súd vo
vykonávaní vlastného dokazovania limitovaný požiadavkou nevyhnutnosti za účelom preskúmania
napadnutého rozhodnutia, nakoľko pre rozhodnutie súdu je zásadne rozhodujúci skutkový stav, ktorý
bol v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí doplniac argument, že konanie na správnom súde nie
je pokračovaním správneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/150/2009 z 1. marca2010).Preúplnosťpoznamenal,žejedinúvýnimkupredstavujesúdnyprieskumvecítzv.plnejjurisdikcie,
medzi ktoré však tento prípad nepatrí.

Poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní (str. 3 až 7) obsiahlo rekapituluje doterajší priebeh

správneho konania s tým, že pridáva nové, veľmi sugestívne tvrdenia.

Tiež označil za úplne irelevantnú časť V odvolania (str. 8 až 10), v ktorej sa žalobca venuje rozboru
tých v návrhu uplatnených výmazových dôvodov, tzn. dôvodov neplatnosti podľa zákona o ochranných
známkach,ktorévprvostupňovomrozhodnutívyhodnotilakonepreukázanéanapotvrdenietohtozáveru
argumentoval štyrmi dôvodmi :

1. žalobca v pozícii majiteľa napadnutej ochrannej známky mal v uvedenej časti správneho konania

procesný úspech a objektívne tak nemôže byť ukrátený na svojich právach, na čo poukazoval už vo
svojom vyjadrení k žalobe

2. žalobca prehliada skutočnosť, že všetky dôvody neplatnosti ochrannej známky tvoria navzájom
nezávislé skutkové podstaty, vymedzené príslušným ustanovením zákona o ochranných známkach (§
5 až 7), pričom aplikácia každého z týchto dôvodov v konkrétnom prípade nie je nijako podmienená

naplnením nejakého podstatného znaku z inej skutkovej podstaty, inými slovami neunesenie dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa výmazu vo vzťahu k trom uplatneným dôvodom neznamená, že by mal
byť neúspešný aj pri štvrtom uplatnenom dôvode

3. nevyberá si podľa svojej úvahy, ktorý z uplatnených dôvodov neplatnosti bude aplikovať, ale toto
závisí od skutkového stavu a vykonaného dokazovania

4. žalobca túto argumentáciu ani náznakom nepoužil v žalobe a dokonca ani v odôvodnení rozkladu
(č.l. 67 správneho spisu).

Zopakujúc, že argumentácia žalobcu je zmätočná a zjavne účelová zdôraznil, že preukázanie
obchodného styku navrhovateľa na území SR jednoducho nie je podmienkou aplikácie dôvodu
neplatnosti ochrannej známky spočívajúceho v neexistencii dobrej viery pri podaní jej prihlášky, pričom

na tomto závere nič nezmení ani dôvodenie žalobcu zásadou teritoriality (str. 12 až 14 a 18 až 21) .

Za ústredné (hlavné) odvolacie tvrdenie považoval tvrdenie žalobcu o údajnom arbitrárnom výklade
dôvoduneplatnostiochrannejznámkyspočívajúcehovneexistenciidobrejvierypripodaníjehoprihlášky
v nadväznosti na údajné porušenie zásady teritoriality v známkovom práve (časť VI a VIII odvolania).
Odmietnuc toto tvrdenie poukázal na rozhodovaciu prax v iných štátoch EÚ (Česká republika, Maďarsko,

Dánsko). Napríklad poukázal na to, že inštitút nedostatku dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej
známky predstavuje transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/EH z 22. októbra
2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok a do zákona č.
55/1997 Z. z. bol tento inštitút doplnený novelou č. 14/2004 Z. z., ktorá transponovala prechádzajúcu
Smernicu Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988. Z uvedeného mal za to, že je potrebné vykonať

eurokonformný výklad pojmu „prihláška nepodaná v dobrej viere", tak ako to urobil krajský súd, keď
vychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ v prejudiciálnom konaní vo veci C-529/07.

Vo vzťahu k zásade (princíp) teritoriality, súhlasil s názorom krajského súdu, že žalobca túto zásadu
preceňuje doplniac, že ju najmä prekrucuje. Citujúc odbornú literatúru, poukázal na pravý význam
zásady teritoriality, ktorá sa bezvýnimočne viaže na územie štátu, odráža princíp suverenity štátu a jeho

zákonodarstva. Odmietol názor žalobcu ohľadom podstaty zásady teritoriality a poukázal na to, že tento
názor by vo svojich dôsledkoch znamenal neprípustné deformovanie práva EÚ, z ktorého bol inštitút
dobrej viery do slovenského zákona o ochranných známkach prebratý.

K námietke žalobcu, ktorá úzko súvisí so zásadou teritoriality, že navrhovateľ neprejavil záujem
o slovenský trh, vyhodnotiac ju za nespôsobilú ospravedlniť podanie prihlášky ochrannej známky,

poukázal na zhodné posúdenie podobnej obrany v iných členských štátoch EÚ (napr. rozsudok NSS ČR
z 23. apríla 2010, sp. zn. 5As 17/2009).

Záverom poukázal na to, že zjavným dôkazom toho, že dovolávanie sa zásady teritoriality zo strany
žalobcu je účelové, je aj skutočnosť, že už pri podaní prihlášky slovenskej ochrannej známky POZ5720-2005 požiadal prihlasovateľ o rozšírenie medzinárodného zápisu do ďalších 32 krajín, na ktorú
skutočnosť správne poukázal aj krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku.

Zdôvoduvyššieuvedenýchskutočnostípretonavrhol,abyNajvyššísúdSlovenskejrepubliky,napadnutý

rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov
konania.

IV.

Pribratý účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, poukazujúc na správnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu, navrhol jeho zamietnutie (správne sa mal domáhať potvrdenia napadnutého
rozsudku).

Z pomerne rozsiahleho vyjadrenia považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť argument pribratého
účastníka, ktorý ním poukázal na ustanovenie § 250h O.s.p., v súlade s ktorým môže žalobca až do
rozhodnutia súdu rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b O.s.p., t. j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v spojitosti so
skutočnosťou, že žalobca začal poukazovať na otázku teritoriality až v podaní zo dňa 25. mája 2012.

Tedapodľajehonázoruideorozšírenierozsahunapadnutiasprávnehorozhodnutia,ktoréboloprípustné
len do dvoch mesiacov od doručenia správneho rozhodnutia a preto na novú argumentáciu žalobcu
predloženú v odvolaní k pôvodnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici a v odvolaní voči
terajšiemu rozsudku nie je možné brať zreteľ.

Pribratý účastník podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku, ktorým mu krajský súd nepriznal

náhradutrovkonanianamietajúc,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.].

V odvolaní, odvolávajúc sa na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 1Sžr/64/2011
z 14. februára 2011, 1Sžr/46/2011 z 31. januára 2012, 1Sžr/52/2011 zo 17. januára 2012) argumentoval
tým, že v konaní podporoval úspešného žalovaného. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v celkovej

výške 1 085,28 €.

V.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10
ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu a

pribratého účastníka a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p.,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk .
Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje

v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu.Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840
II/66-2010 zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu
žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna 2008 - ktorým na návrh navrhovateľa
AESP, Inc., USA bola podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. o
ochranných známkach vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná známka

„M. H. M." č. XXXXXX žalobcu ako majiteľa, z dôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej
ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie
nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne - rozhodol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku
v spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z. tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil a ochrannú známku
č. 211840 „M. H. M." vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods.7 zákona
č. 506/2009 navrhovateľovi. Podľa názoru žalovaného prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade

s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania
o rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z. (od 1. januára 2010), podľa ktorého návrh na
výmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, podľa
§ 35 ods. 1, bolo potrebné zmeniť výrok rozhodnutia a zosúladiť ho s ustanovením § 35 ods.1 zákona
č. 506/2009 Z. z.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§
250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového

ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s
prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie správneho orgánu, ktorým na základe návrhu
navrhovateľa podľa § 16 ods.1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k) zákona o ochranných známkach bola
ochranná známka „M. H. M." č. XXXXXX žalobcu ako majiteľa vyhlásená za neplatnú z dôvodu, že
žalobca v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu
k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne.

Podľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, ak bol pred dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje
sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú
podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo
návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa

vzťahujú ustanovenia tohto zákona.

Podľa ust. § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní
začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky
na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zániku.

Podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. úrad vymaže ochrannú známku z registra, ak v konaní

začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že bola zapísaná v rozpore s
podmienkami na jej zápis do registra ustanovenými zákonom.Predmetný návrh na výmaz ochrannej známky bol posudzovaný podľa ust. § 16 ods.1 zák. č. 55/1997
Z. z. v nadväznosti na § 2 ods.1 písm. k) zák .č. 55/1997 Z. z., pričom ustanovenie § 16 ods.1 zák. č.
55/1997 Z. z. sa prakticky bez vecných zmien pretransformovalo do § 35 ods.1 zák. č. 506/2009 Z. z.

V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z., za ochrannú známku nemožno uznať
označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere.

Podľa ust. § 51 ods.5 zákona č. 506/2009 Z.z., na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, §
59 ods.1 a § 60.

Prvostupňový správny orgán bol povinný postupovať podľa § 40b ods.2, 3 zák. č. 55/1997 Z. z. v zmysle

ktorého, úrad vykonával dokazovanie a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a rozhodoval na základe skutkového stavu zisteného z
vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté.

Zákon č. 55/1997 Z. z. bol zrušený 1. januára 2010, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z.,
ktorý v rámci jeho spoločných ustanovení v § 52 ods. 1, 2 a 3 upravil podklady na rozhodnutie tak, že

- účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,

- úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy vo vzájomných súvislostiach,

- úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené.

Zo žaloby vyplýva, že základnou námietkou žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný viacnásobne v

napadnutom rozhodnutí porušil ustanovenie § 3 ods. 4 správneho poriadku a § 52 ods. 1,2, 3 zákona
č. 506/2009 Z. z.. Namietal tiež, že žalovaný si v plnom rozsahu osvojil tvrdenia navrhovateľa výmazu
o vzájomných vzťahoch navrhovateľa výmazu, žalobcu a žalobcovej materskej spoločnosti, pričom
ignoroval dôkazy a tvrdenia predložené žalobcom. Žalovaný nedostatočne skúmal zlú vieru žalobcu
pri podávaní prihlášky a ním tvrdenú skutočnosť, že navrhovateľ výmazu pri prevode českej ochrannej

známky XXX XXX neprejavil žiadny záujem o nadobudnutie práv plynúcich z medzinárodného zápisu
ochrannej známky M. H. M.. XXX XXX na území SR a rovnako neprejavil záujem o nadobudnutie
práv z citovanej medzinárodnej známky ani pri zmluvnom predaji dňa 4. marca 2005 svojho 100%
podielu českej spoločnosti Intelek spol. s r.o. Žalobca v rámci žaloby argumentoval, že práva plynúce
z medzinárodného zápisu ochrannej známky M. H. M.. XXX XXX majú samostatný charakter.

Žalobca ako žalobný dôvod tiež uviedol, že všetky dôkazy žalobcu o nezáujme navrhovateľa výmazu
o slovenský trh vyhodnotil žalovaný ako jeho domnienku a nie ako skutočnosť, ktorú mal podrobne
skúmať v rámci dokazovania. Zdôraznil, že navrhovateľ výmazu v súčasnosti nedodáva na slovenský trh
žiaden tovar, dodáva ho len žalobca. Žalovaný si tiež bez existencie relevantných dôkazov a ignorujúc
dôkazy predložené žalobcom do spisu žalovaného osvojil názor, že výrobky dodávané do SR patrili

navrhovateľovi výmazu, ktorý túto skutočnosť podložil len katalógmi, pričom v právnej praxi relevantným
dôkazom takýchto skutočností sú napr. dodávateľské faktúry, zmluvy a podobne. Nakoľko takéto dôkazy
absentujú, žalobca považoval uvedenú skutočnosť za nepreukázanú.

Vprejednávanejvecisasúdnyprieskumtýkalžalobounapadnutéhorozhodnutia,ktorýmbolanapadnutá
ochranná známka žalobcu podľa § 35 ods. 1 zákona o ochranných známkach vyhlásená za neplatnú

potom, ako orgán rozhodujúci o rozklade podanom žalobcom dospel k záveru, že prihláška tejto
ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere.

Z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. vyplýva, že za ochrannú známku nemožno
uznať označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere. Nedostatok dobrej
viery pri podaní prihlášky ochrannej známky predstavuje absolútny dôvod zápisnej nespôsobilosti podľa

§ 2 ods.1 zák. č. 55/1997 Z. z. - kedy žalovaný sám zisťuje zlú vieru na strane prihlasovateľa - a tiežje dôvodom relatívnym, keď v konaní z vlastného podnetu alebo na základe návrhu dotknutej osoby
podľa § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. zistí, že bola zapísaná v rozpore s podmienkami na jej
zápis do registra ustanovenými zákonom. Inštitút nedostatku dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej

známky je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/95/ES z 22. októbra 2008
o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (čl.2 ods. 2 písm. d/)
a do zákona č. 55/1997 Z. z. bol tento inštitút doplnený novelou č. 14/2004 Z. z., ktorá transponovala
predchádzajúcu smernicu Rady č. 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov v oblasti ochranných známok (čl. ods.2 písm. d/).

Pojem dobrej viery je významovo obsiahly, pretože dobrú vieru možno vnímať v mravnom význame, ale
aj ako psychologickú kategóriu. V mravnom význame ju možno chápať ako akúsi všeobecne uznávanú
hranicuinakprávomneobmedzenéhokonaniasubjektovpráva.Dobrávieraakopsychologickákategória
vyjadruje nezavinenú nevedomosť o spravidla nesprávnych súvislostiach postupu účastníka právneho
vzťahu.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný musí pri posudzovaní dobrej viery prihlasovateľa vziať do

úvahy všetky relevantné okolnosti prípadu, najmä posúdiť všetky dokumenty, ktoré sú mu za účelom
posúdenia dobrej viery predložené. V súlade s tým (i keď to zákon o ochranných známkach výslovne
neustanovuje) je nepochybne právom prihlasovateľa doložiť, že prihlášku podal v dobrej viere, resp.
predložiť dôkazy, ktoré jeho konanie ospravedlňujú a vyvrátiť tak dôkazy namietateľa o prihláške
ochrannej známky v zlej viere. Iný záver by bol v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania.

Ohľadne dôkazného bremena pri posudzovaní dobrej viery v oblasti známkoprávnej ochrany je
podstatné, či má byť dobrá viera u prihlasovateľa prezumovaná, alebo nie. Prezumpciu dobrej
viery možno vyvodiť napríklad z občianskeho zákonníka, ktorý je založený na prezumpcii poctivosti
konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu; avšak na prípady podliehajúce pod zákon o
ochranných známkach tento záver automaticky nemožno aplikovať. Je tomu tak predovšetkým preto,

že ustanovenie § 2 ods.1 písm. k/ tohto zákona zakotvuje povinnosť žalovaného nezapísať ochrannú
známku, ktorej prihláška zjavne nebola podaná v dobrej viere (absolútny dôvod zápisnej nespôsobilosti).
Žalovaný tak nie je oprávnený predpokladať dobrú vieru prihlasovateľov ochranných známok a ich dobrú
vôľu je povinný skúmať, napriek tomu, že je v tom obmedzený kategóriou zjavnosti, čo znamená, že v
prípade ak nie je zlá viera prihlasovateľa zjavná „na prvý pohľad" žalovaný známku zapíše (neexistuje

tu teda povinnosť žalovaného vykonávať rozsiahle šetrenie ohľadne dobrej viery prihlasovateľa). Tomu
zodpovedá i povinnosť prihlasovateľa svoju dobrú vieru prípadne preukázať.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že zlá viera prihlasovateľa sa posudzuje
vždy k okamihu podania prihlášky ochrannej známky.

V posudzovanej veci na základe návrhu navrhovateľa výmazu (AESP, Inc., USA) podľa § 16 ods.1 v

spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. ochranná známka „M. H. M." č. XXXXXX žalobcu
ako majiteľa, bola vyhlásená za neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaný dospel k záveru, že majiteľ v čase
podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému
označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní o návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej

známky za neplatnú z dôvodu uvedeného v § 2 ods.1 písm. k/ zákona o ochranných známkach, dôkazné
bremeno ohľadne preukázania toho, či prihlasovateľ vedel alebo vzhľadom na okolnosti prípadu mal
vedieť o existencii ochrannej známky navrhovateľa, je výlučne na samotnom navrhovateľovi výmazu a
nie na žalovanom. V prípade, ak navrhovateľ výmazu skutočnosti preukazujúce zlú vieru prihlasovateľa
doloží, musí prípadné dôkazy preukazujúce naopak dobrú vieru prihlasovateľa predložiť prihlasovateľ.Z podkladov administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že žalobcovi v konaní pred žalovaným
bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k návrhu na výmaz a predložiť dôkazy, ktoré by vyvrátili tvrdenie
navrhovateľa o nedostatku dobrej viery žalobcu.

Odvolací súd konštatuje, že správny orgán sa predloženými námietkami zo strany žalobcu dostatočným
spôsobom nevysporiadal a vyhovel návrhu navrhovateľa výmazu bez komplexného posúdenia
skutkového stavu v posudzovanej veci.

Podstatným pre posúdenie veci je vyhodnotenie dobrej viery prihlasovateľa v čase podania prihlášky
ochrannej známky. Pričom nemožno opomenúť skutočnosť, že navrhovateľ výmazu sa vzdal českej
ochrannej známky až po podaní preskúmavanej prihlášky žalobcom, ktorá bola podaná v čase, keď

česká materská spoločnosť žalobcu bola vlastníkom medzinárodnej ochrannej známky.

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v predmetnej veci je dôležitou otázkou posúdenie
územného rozsahu užívania napadnutej známky vo vzťahu k aplikácii zásady teritoriality. Právne
účinky národných ochranných známok sú limitované územím jednotlivých štátov, pričom vychádzajú z
jednotlivých vnútroštátnych známkoprávnych predpisov. Národné ochranné známky sú svojimi právnymi

účinkami viazané len na územie toho ktorého štátu, produktom ktorého národného zákonodarstva sú.

V preskúmavanej veci neboli dôsledne skúmané okolnosti vzťahujúce sa k územiu Slovenskej republiky
a k slovenskému trhu. Za stavu, že navrhovateľ výmazu argumentoval českou ochrannou známkou,
bolo povinnosťou správneho orgánu posúdiť, či existencia českej národnej ochrannej známky môže mať
význam pre územie Slovenskej republiky.

V známkovom práve treba dôsledne aplikovať princíp teritoriality, podľa ktorého ochranná známka platí
iba na tom území, kde sa o ochranu požiadalo a kde bolo určité označenie ako ochranná známka
zapísané do registra ochranných známok. Za národnú ochrannú známku možno považovať takú, ktorá
platí iba na území príslušného štátu, t. j. za slovenskú ochrannú známku možno považovať známku,
ktorá z hľadiska teritoriálneho pôsobenia platí len na území Slovenskej republiky.

Z podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, je zrejmé,
že v rozhodujúcom období navrhovateľ výmazu nebol majiteľom národnej ochrannej známky v
Slovenskej republike, bol iba vlastníkom národnej ochrannej známky v Českej republike, pričom
materská spoločnosť žalobcu vlastnila národné ochranné známky v znení sporného označenia a
medzinárodnézápisytakýchtoochrannýchznámokvmnohýchkrajináchodroku2002-skutočnosťktorá

vyplýva z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. 41/11 Cm 181/2005 z 3. novembra
2011 - a aktívne ju aj užívala na území Slovenskej republiky a Českej republiky.

Dôležitou skutočnosťou v posudzovanej veci bolo preto vysporiadať sa so zásadou teritoriality, ktorej
žalovaný správny orgán vo svojom rozhodnutí nevenoval pozornosť. Za stavu, že žalovaný ponechal
túto zásadu bez povšimnutia, jeho rozhodnutie je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti.

Ohľadne námietky do konania pribratého účastníka konania, ktorý namietal, že teritorialita nebola
žalobcom namietaná v rámci zákonnej 2- mesačnej lehoty v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. v spojení s §
250h ods. 1 O.s.p., odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že na princíp teritoriality je povinný
príslušnýsprávnyorgánprihliadaťvkonanízúradnejpovinnosti.Ztohto dôvodunebolomožnénámietku
žalobcu týkajúcu sa teritoriality vyhodnotiť ako právne irelevantnú.

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že do súdneho spisu boli postupne zakladané rozsiahle
podania všetkých účastníkov, vrátane žalovaného, avšak z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu
vyplýva, že dôvody uvádzané správnym orgánom v rámci písomného vyjadrenia k žalobe, nenahrádzajú
dôvody napadnutého rozhodnutia.Záverom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že na argumentáciu žalobcu v rámci odvolania,
týkajúcu sa rozboru ostatných v návrhu uplatnených výmazových dôvodov - t. j. aj dôvodov neplatnosti
podľa zákona o ochranných známkach, ktoré boli správnym orgánom vyhodnotené ako nepreukázané a

ohľadne ktorých nebol navrhovateľ výmazu v rámci preskúmavaného konania úspešný - nebolo možné
v rámci predmetného súdneho prieskumu prihliadnuť.

Vzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov pri preskúmavaní
rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť, najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutočného
stavu, odvolací súd zamietajúci rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012,
č. k. 23S/69/2010-262 podľa § 250ja ods.3 O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného, vrátane

prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.), pričom zároveň je povinný sa vysporiadať
aj so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

Vzhľadom na zmenu rozsudku krajského súdu vo veci samej, rozhodol odvolací súd o trovách celého
konania vrátane konania pred krajským súdom (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou

prvou O.s.p.) tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v
ním uplatnenej výške.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s
§ 250k ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo sumy
zaplatenej titulom súdnych poplatkov v sume 132 € (za žalobu a odvolanie po 66 €) a z uplatnených

a vyčíslených trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom v prvostupňovom a odvolacom konaní v
celkovej sume 1.114,64 €.

Trovy právneho zastúpenia tvorí :

- tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.3, § 13a ods.1 písm. a), b), c) d) Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „vyhláška") a náhrada hotových výdavkov (§§ 15
ods.1, 16 ods.3 vyhl.) za 1 úkon právnej služby (príprava a prevzatie veci 12.08.2011) vo výške 123,50
€ s paušálnou náhradou vo výške 7,41 €, za 3 úkony právnej služby (písomné podanie na NS SR
vo veci samej - vyjadrenie žalobcu k podaniam žalovaného a účastníka konania 25.5.2012, účasť na
pojednávaní pred KS v Banskej Bystrici 31.10.2012 /9,00 hod. - 11,40 hod./) vo výške 3 x 127,16 € s

paušálnou náhradou vo výške 3 x 7,63 € a za 1 úkon právnej služby (odvolanie z 31. októbra 2012) vo
výške 130,16 € s paušálnou náhradou vo výške 7,81 €.

Uplatnená tarifná odmena a náhrada hotových výdavkov predstavuje spolu sumu 635,14 € + 38,11 €
= 673,25 €.

- náhrada cestovných výdavkov na základe § 7 ods.2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách

v znení zák. č. 530/2004 Z. z. a§ 1 písm. b) Opatrenia 632/2008 Z. z. a to:

- základná náhrada (1x Bratislava - Banská Bystrica a späť) 205 km x 2 x 0,183 €/1 km = 75,03 €

- náklady na PHM (priemerná spotreba 8,5l/100 km)

8,5 : 100 = 0,085 l/km x 410 km = 34,85 l x 1,535 €/l = 53,49 €

- náhrada za stratu času podľa § 17 ods.1 vyhl. (1/60 výpočtového základu za každú polhodinu) r. 2012

5 x 12,71 x 2 = 127,10 €

1 x Bratislava - Banská Bystrica a späť = (2 hod. 15 min.) 5 polhodín x 12,71 € x 2Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 928,87 € + 20% DPH (185,77 €) keďže právna
zástupkyňa žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, jej odmena sa podľa § 18 ods. 3 citovanej
vyhlášky zvyšuje o DPH.

Priznané trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 928,87 € + 185,77 € = 1114,64 €.

Náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1114,64 € spolu s náhradou trov konania v sume 132 € je
žalovaný povinný v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne
vedený v M. M., a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vzhľadomnaskutočnosť,žeďalšíúčastník,ktorýpodporovalargumentáciužalovaného,konaníúspešný
nebol, odvolací súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na výsledok konania,

odvolaniu tohto účastníka, čo do trov konania, nebolo možné priznať úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.