Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/496/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712211793
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712211793.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a
členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci navrhovateľa: RECLAIM,
a.s. so sídlom Prievozská 2/A, Bratislava, IČO: 46 076 760, zastúpeného Mgr. Gabrielou Hrbáňovou,
advokátkou so sídlom E. Q. X/A, T., proti odporcovi: E. S., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom M.
D. XXXX/X, E., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Hronček, s.r.o. so sídlom

Národná 10, Žilina, IČO: 47 248 327, v konaní o zaplatenie 5.000,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/36/2013-101 zo dňa 03. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 5C/36/2013-101 zo dňa 03. júla 2013 p
o t v r d z u j e.

Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 188,74 Eur na účet
právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol návrh navrhovateľa v hore uvedenej veci.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podaným návrhom žiadal zaviazať odporcu k
zaplateniu žalovanej sumy 5.000,00 Eur s príslušenstvom na podklade uzavretej Zmluvy o mimoriadnom
medziúvere č. 2754525 9 02 a stavebnom úvere č. 2754525 1 01 medzi právnym predchodcom
navrhovateľa - Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. so sídlom Bajkalská 30, Bratislava ako veriteľom a
dlžníkom W. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G. XXXX/XX, E. a odporcom ako ručiteľom.

Na základe úverovej zmluvy poskytla stavebná sporiteľňa dlžníkovi medziúver vo výške 500.000,00
Sk s tým, že v zmysle zmluvy sa dlžník zaviazal do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet
zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 2.500,00
Sk, platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky
z mimoriadneho medziúveru 6,99 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 2.913,00 Sk
so splatnosťou splátok prvého každý mesiac a povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15-teho dňa
v mesiaci. Odporca dňa 17. 10. 2005 urobil písomné ručiteľské vyhlásenie, v zmysle ktorého vzal na

seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Po tom, ako dlžníčka prestala
riadne a včas splácať dohodnuté splátky ani odporca si svoju povinnosť z titulu ručenia nesplnil,
stavebná sporiteľňa listom zo dňa 02. 09. 2008 odstúpila od úverovej zmluvy a požiadala o vrátenie
poskytnutých prostriedkov v 7-dňovej lehote od doručenia odstúpenia od zmluvy, avšak bezúspešne.
Zmluvu uzatvorenú medzi Prvou stavebnou sporiteľňou a odporcom prvostupňový súd posúdil podľa
jej povahy ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné s prihliadnutím na ust. § 23a zákona č.

634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení aplikovať režim tohto zákona. Voči navrhovateľom
uplatnenému nároku z uvedenej zmluvy vzniesol odporca v priebehu konania námietku premlčania, s
ktorou sa okresný súd v celom rozsahu stotožnil. Konštatoval, že k odstúpeniu od úverovej zmluvy došlodňa 02. 09. 2008 a tým sa stala pohľadávka voči dlžníkovi, ako aj ručiteľovi v celom rozsahu splatná
vrátane jej príslušenstva. Právo navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy bolo možné uplatniť prvýkrát
dňa 03. 09. 2008, návrh na súde však bol podaný až dňa 13. 03. 2012, teda po uplynutí 3-

ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ aj navrhovateľ tvrdil, že uzavretá zmluva je absolútnym obchodom
podľa Obchodného zákonníka, a teda premlčacia lehota vyplýva z tohto právneho predpisu a je 4-
ročná, prvostupňový súd sa s jeho názorom nestotožnil. Mal za to, že vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o 3-ročnej premlčacej
lehote, ktorá začala plynúť od odstúpenia Prvej stavebnej sporiteľne od úverovej zmluvy. Zmluva svojou

podstatou je spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi podnikateľským a nepodnikateľským subjektom
s jednoznačným spotrebiteľským úverovým ručením na strane fyzickej osoby, a preto pre jej kvalifikáciu
a právny režim je smerodajné ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v
platnom znení v čase uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia sa spotrebiteľské zmluvy
považujú za zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky
iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a spravidla

spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. S poukazom na spotrebiteľský charakter
zmluvy bolo potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže účastníci sa v zmluve o
spotrebiteľskom vzťahu nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a ani
inakzhoršiťjehopostavenie(§54ods.1Občianskehozákonníka).AplikáciaObchodnéhozákonníkapre
spotrebiteľa by bola možná len vtedy, ak by neodporovala normálnemu určeniu o ochrane spotrebiteľa

a ak by Občiansky zákonník neupravoval preňho spoločensky výhodnejší vzťah.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“),
keď vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní priznal odporcovi náhradu všetkých účelne vynaložených
trovspojenýchsbránenímprávaprotinavrhovateľovispočívajúcichvtrováchprávnehozastúpeniaspolu
v sume 621,05 Eur.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal,
aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. V ďalších podrobnostiach uviedol,
že v čase uzatvorenia Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 17. 10. 2005

spadali v zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2007 pod režim
spotrebiteľských zmlúv upravených v V. hlave 1. časti Občianskeho zákonníka iba a výhradne zmluvy
uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka. Až novelou zákona č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.
01. 2008 bolo ust. § 52 modifikované do tej miery, že spotrebiteľskou zmluvou sa rozumie každá
zmluva uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom bez ohľadu na právnu formu. Avšak v zmysle

prechodných ustanovení k predmetnej novele podľa § 879joz Občianskeho zákonníka sa vznik právnych
vzťahovvzniknutýchpred01.01.2008,akoajnárokyznichvzniknutépred01.08.2008posudzujúpodľa
doterajších predpisov. S poukazom na uvedené prvostupňový súd pochybil, keď posudzoval právny
vzťah z úverovej zmluvy uzatvorenej v roku 2005 podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v
znení platnom a účinnom od 01. 01. 2008. Úverovú zmluvu taktiež nemožno posudzovať ani podľa

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, keďže
podľa § 1 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na
účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné
úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Uzatvorené zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere sa spravujú zákonom č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Za ďalšie, úverová zmluva patrí

medzi tzv. absolútne obchody podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. V uvedenom
prípade teda nejde o účastníkmi zmluvy dohodnuté aplikovanie Obchodného zákonníka podľa § 262
Obchodného zákonníka alebo uzavretie zmluvy o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka zakryté
uzatváraním úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené sa
právny vzťah z úverovej zmluvy spravuje ex lege primárne ustanoveniami Obchodného zákonníka, a

to bez ohľadu na účastníkov zmluvy. Nesprávne právne posúdenie na strane prvostupňového súdu je
aj vo výklade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od toho, že toto ustanovenie sa
v čase dojednania a vzniku úverového právneho vzťahu na obchodno-právne zmluvy nevzťahovalo, v
zmysle intertemporálneho ustanovenia § 879i Občianskeho zákonníka ho nie je možné na prejednávanú
vec aplikovať, výklad citovaného ustanovenia okresným súdom sa odchyľuje od jeho znenia tak, že

zásadne popiera účel a význam, s ktorým bolo do právneho poriadku zákonodarcom zakomponované.
Pri gramatickom, logickom i systematickom výklade § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé,
že úmyslom zákonodarcu nebolo podriadiť celý obsah spotrebiteľskej zmluvy pod režim Občianskeho
zákonníka tak, ako to interpretuje okresný súd, ale účelom bolo, aby sa len tá časť zmluvy, ktorú sistranydojednali,neodchyľovalaodtýchustanoveníObčianskehozákonníka,ktorézabezpečujúochranu
spotrebiteľa obsiahnutých v V. hlave 1. časti Občianskeho zákonníka. Z obsahu dôvodovej správy
vyplýva, že zákonodarca chcel novou právnou úpravou limitovať výlučne obsah zmluvy dojednaný

zmluvnými stranami, a to len vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a nie obsah zmluvy daný zákonom.
Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je výsledkom rôznych
legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa).
Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako a z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto
zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa a tieto aplikovať

svojvoľne podľa úvahy súdu. Právny inštitút premlčania nie je neprijateľnou podmienkou, pôsobí voči
všetkým účastníkom právneho vzťahu rovnako. Je absolútne neprijateľné, aby sa v právnom vzťahu z
úverovej zmluvy, ktorý je ako absolútny obchod zo zákona vzťahom obchodno-právnym, posudzovalo
plynutie premlčacích lehôt vo vzťahu k dlžníkovi podľa Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k veriteľovi
podľa Obchodného zákonníka len s odôvodnením, že je to tak pre spotrebiteľa výhodnejšie. Obchodný
zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania, pričom od týchto ustanovení sa vzhľadom na

kogentnosť tejto úpravy účastníci obchodno-právnych vzťahov nemôžu nijako odchýliť. Vzhľadom na
to, že ide o podmienky vyplývajúce zo zákona a nie zmluvy, je potrebné v prejednávanej veci aplikovať
príslušnú zákonnú obchodno-právnu úpravu vo vzťahu k inštitútu premlčania. Nárok navrhovateľa bol
teda uplatnený v súdnom konaní včas, pred uplynutím všeobecnej 4-ročnej premlčacej doby podľa §
397 Obchodného zákonníka.

Odporca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadal, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správy potvrdil stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.
Opakovane poukázal na ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,

ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské
zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu sa primerane použije ustanovenie tohto
predpisu. Dlžník od právneho predchodcu používal úverové služby na základe zmluvy o úvere pre
priamu spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti, a teda dlžník

bol v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľom. Na základe uvedeného a s odvolaním
sa na Zákon o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že podľa právneho stavu v čase uzavretia zmluvy o
úvere sa vzťahoval na navrhovateľa a odporcu režim občianskeho práva. Správne tiež okresný súd
aplikoval na prejednávanú vec ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade
je zrejmé, že výklad spotrebiteľskej zmluvy podľa občianskeho práva je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzavretia zmluvy o úvere Občiansky
zákonník ustanovením § 52. Osobitný Zákon o ochrane spotrebiteľa však v zmysle § 23a ods. 2
rozširoval pôsobnosť Občianskeho zákonníka na viaceré spotrebiteľské zmluvy tak, ako ich poznal
Zákon o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ aj odvolateľ opakovane poukazuje na český právny poriadok
a z toho vyplývajúcu judikatúru, je potrebné uviesť, že v tom čase Česká republika nemala právnu

úpravu Zákona o ochrane spotrebiteľa v takom znení, ako slovenský právny poriadok. Z tohto dôvodu
je aj rozhodnutie NS ČR 32Cdo 3337/2010 na prejednávaný prípad neaplikovateľné. Túto skutočnosť
navrhovateľ opakovane opomenul. Za ďalšie, neskoršou právnou úpravou bolo ust. § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka upravené do znenia „spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatváral dodávateľ so spotrebiteľom“. Právo navrhovateľa v zmysle úverovej

zmluvy bolo možné uplatniť po prvýkrát dňa 03. 09. 2008, teda už v čase účinnosti
novely Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní právneho vzťahu medzi
navrhovateľom a odporcom je možné jednoznačne aplikovať právny predpis platný v čase, keď bolo
možné právo uplatniť po prvýkrát. Navrhovateľ mal posúdiť právny režim podľa práva platného, keď
mohol svoj nárok po prvýkrát uplatniť na súde. V tomto prípade sa totiž jedná o tzv. nepravú retroaktivitu.

Teda ani odvolávanie sa odporcu na pravú retroaktivitu nie je správne. Nepravá retroaktivita sa akceptuje
ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
Súčasne s podaním vyjadrenia si odporca uplatnil trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a zdôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - navrhovateľ, ako aj v
písomnom vyjadrení odporca konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a
dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s

poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p. keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nebol naplnený.

Zmluvaomimoriadnommedziúvereč.2754525902astavebnomúvereč.2754525101medziprávnym
predchodcom navrhovateľa - Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. so sídlom Bajkalská 30, Bratislava ako
veriteľom a dlžníkom W. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G. XXXX/XX, E. a odporcom ako ručiteľom,

spĺňala všetky znaky typovej zmluvy v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom do k času jej uzavretia dňa 17. 10. 2005. Išlo o typickú štandardnú formulárovú zmluvu (ktorá
je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú predtlač, spotrebiteľ buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v
predstihu, buď podľa vlastnej predstavy naformuluje, alebo zmluvnú vzťah nevznikne), na ktorú zásadne

dopadá súdna kontrola v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nič na tom nemení ani tá
skutočnosť, že v § 52 Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. 12. 2007 úverovú zmluvu konkrétne
neuvádzal. Je totiž nesporné, že na strane dlžníka v danom zmluvnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ,
definovaný v ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinnom v čase uzavretia zmluvy ako osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti

alebo inej podnikateľskej činnosti. Správne preto prvostupňový súd uzavrel, že v danom prípade ide aj o
zmluvu spotrebiteľskú. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície
slabšou stranou zmluvného vzťahu. Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná zmluva o medziúvere a
stavebnom úvere má charakter obchodno-právny, keďže ide o zmluvu uvedenú v § 261 ods. 3 písm.
d/ Obchodného zákonníka, teda tzv. „absolútny obchod“, súčasne ide aj o zmluvu, majúcu charakter

zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy normy obchodného
práva (všeobecná úprava), ale aj špeciálna úprava v zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení sú v
takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení novely vykonanej zák. č. 150/2004 Z. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Je nesporné, že
odporca ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, t. j. aj dojednanie ohľadne ustanovení
Obchodného zákonníka, a preto s poukazom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka okresný
súd správne obsah zmluvy vykladal v prospech spotrebiteľa v záujme nezhoršenia jeho zmluvného

postavenia vo vzťahu k postaveniu dodávateľa.

V danej veci preto námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať Obchodný
zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bezohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia aj vo vzťahu k úverom, teda absolútnym
obchodnoprávnym vzťahom. Keď zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle
ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa

je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie zmluvné podmienky, ako upravuje Občiansky
zákonník a to vrátane dĺžky plynutia času, v ktorom zo strany veriteľa môže dôjsť k vykonaniu
jeho subjektívneho práva vo vzťahu k existencii práva dlžníka na vznesenie námietky premlčania
a odmietnutie plnenie veriteľa. Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená
výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne okresný

súd aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania, vznesenej
odporcom.Odporcapodľa§306ods.2Obchodnéhozákonníkaakoručiteľbolaoprávnenývočiveriteľovi
uplatniťvšetkynámietky,naktorýchuplatneniejeoprávnenýdlžník,tedavzniesťajnámietkupremlčania.

Z uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že na
predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale právna úprava uvedená

v Obchodnom zákonníku.

Okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade
s § 157 ods. 2 O. s. p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a
z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje

na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie,
resp. jeho odôvodnenie, vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo
splnené. Do obsahu práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným
dôkazomvzmyslečl.48ÚstavySlovenskejrepublikynepatrívyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniasúdom

vykonaných dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 98/1997). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

Okresný súd správne rozhodol i o trovách konania, v súvislosti s rozhodovaním o ktorých uplatnil zásadu
úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.) a zodpovedajúceho priebehu konania vymedzil jednotlivé
úkony právnej služby (vrátane súvisiacich hotových výdavkov), ktoré boli poskytnuté odporcovi jeho
právnym zástupcom. Napokon predmetný výrok vrátane jeho odôvodnenia odvolateľ nijako konkrétne
ani nespochybňoval.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil .

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2

O. s. p. v prospech odporcu, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech. Odvolací súd mu preto priznal
náhradu jeho trov spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie
k odvolaniu zo dňa 16.09.2013, úkon á 180,93 Eur v zmysle § 10 ods. 1 a nasl. Vyhlášky MS SR č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb+1xrežijnýpaušál
7,81 Eur, trovy právneho zastúpenia spolu 188,74 Eur.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.