Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 15, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/372/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109225795
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109225795.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov

senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci navrhovateľky: R. L., nar.
X.XX.XXXX,bytomKX.4,Z.,zastúpenejspoločnosťouAdvokátskakanceláriaGOLIAŚOVÁGABRIELA
s.r.o., so sídlom Piaristická 25, Trenčín, IČO: 47 234 679, proti odporcovi: TESCO STORES SR, a.s., so
sídlom Kamenné nám. 1/A, Bratislava, IČO: 31 321 828, o neplatnosť dohody o skončení pracovného
pomeru, o určenie, že pracovný pomer trvá, a o náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 18C/197/2009-128 zo dňa 20.10.2011, pomerom hlasov
3:0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 18C/197/2009-128 zo
dňa 20.10.2011 p o t v r d z u j e .

Odporcovi súd n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým
sa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, uzatvorenej dňa 11.5.2009;
určenia, že jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej
náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď mu oznámila, že trvá na ďalšom
zamestnávaní až do času, kým jej umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení
pracovného pomeru. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že navrhovateľka pracovala u odporcu od 15.10.2003 ako
pracovník objednávok a kontroly zásob, neskôr ako vedúca úseku, a s účinnosťou od 1.11.2008 ako
obchodná manažérka, pričom v období prvých troch mesiacov mala možnosť zaúčať sa na danú pozíciu.
PriamynadriadenýnavrhovateľkyC..U.V.navrhovateľkuvmarci2009ohodnotilzelenoufarbou,pretože
splnila tréningové ciele, ktoré jej boli stanovené, a hodnotený bol spätne celý rok, kedy pracovala
na pozícii vedúcej oddelenia. Pozíciu obchodného manažéra potravín však navrhovateľka nezvládala.
Opakovane bola ústne aj písomne upovedomená o nedostatkoch v plnení pracovných úloh, a hoci mala

priestor vyjadriť sa k tomu, neurobila to. Výzvou na odstránenie nedostatkov pri neuspokojivom plnení
pracovných úloh zo dňa 24.4.2009 vyzval odporca navrhovateľku na odstránenie nedostatkov v plnení
pracovných úloh do 1.5.2009 s tým, že toto upozornenie má navrhovateľka považovať za písomné
upozornenie v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce. Odporca navrhovateľke ponúkol
možnosť vrátiť sa na pozíciu vedúceho úseku potravín, ale túto možnosť odmietla s tým, že chce zostať
na pozícii obchodného manažéra potravín. Dňa 11.5.2009 odporca navrhol navrhovateľke skončenie
pracovného pomeru formou dohody ku dňu 30.6.2009, a dal jej možnosť rozmyslieť si to. Bez toho,aby navrhovateľka požiadala o nejakú lehotu na rozmyslenie, dohodu o skončení pracovného pomeru
podpísala. Navrhovateľka tvrdila, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod tlakom, a
nikdy nemala v úmysle takto skončiť pracovný pomer.

S poukazom na ust. § 60, § 17, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonníka práce, ďalej len ZP), § 37 ods.
1 a § 49 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník, ďalej len OZ) dospel súd prvého stupňa k záveru, že
navrhovateľka v konaní dôkazne nepreukázala tvrdenú chýbajúcu vôľu uzavrieť dohodu (§ 37 OZ), ani
dôkazne nepreukázala neplatnosť dohody v zmysle § 17 ZP, a ďalšie dôkazy neoznačila (§ 120 ods. 1, 4
O.s.p.). Nepreukázala svoje tvrdenia, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod tlakom,

a nikdy nemala v úmysle takto skončiť pracovný pomer, resp. že dohodu podpísala preto, lebo ju to
prekvapilo. Z výpovede svedkyne O. X., manažérky ľudských zdrojov, vyplynulo, že navrhovateľka mala
dostatočné informácie o formách skončenia pracovného pomeru. Každý zamestnanec, ktorý vstúpi do
radov odporcu, je preškolený a dostatočne informovaný v rámci pracovnoprávnych vzťahov i o formách
skončenia pracovného pomeru, a to na vstupnom školení alebo v pracovnom poriadku odporcu. Navyše
navrhovateľkariešilaukončeniapracovnéhopomeruformoudohodyajsostatnýmizamestnancami,tieto

dohody však nepodpisovala.

V konaní bolo preukázané výpoveďami svedkov C.. V. a O. X., že nepôsobili rušivo, násilne na
mechanizmus vzniku vôle, neobmedzovali navrhovateľku pri výbere možnosti, či dohodu podpíše
alebo nie. Súd tiež skonštatoval, že odporca mal možnosť využiť aj iné právne prostriedky na
skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou, ako je napr. výpoveď z pracovného pomeru, avšak

zvolil si miernejšiu alternatívu, a navrhol navrhovateľke skončenie pracovného pomeru dohodou.
K tvrdeniu navrhovateľky, že uzatvorená dohoda bola pre ňu nevýhodná, lebo zamestnávateľ tak
ušetril dvojmesačnú mzdu a odstupné, súd poukázal na to, že v prípade výpovede pre neuspokojivé
plnenie pracovných úloh by navrhovateľka nebola mala právny nárok na odstupné. Súd tiež zdôraznil,
že predmetom konania nie je porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou (na čo navrhovateľka

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zameriavala otázky na svedkov), ale neplatnosť skončenia
pracovného pomeru dohodou. Súd tak dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo platne k dohode o
skončení pracovného pomeru, a preto žalobu v časti o určenie jej neplatnosti zamietol. Čo sa týka návrhu
navrhovateľky o určenie, že pracovný pomer trvá naďalej, súd zdôraznil, že na určení, že pracovný
pomeru trvá, nie je naliehavý právny záujem pretože z ustanovenia § 77 ZP vyplýva, že toto ustanovenie

účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu umožňuje uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného
pomeru. Tým je zároveň z aspektu § 80 písm. c) O.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z
rovnakéhodôvodu(základu)žalobou,podanouvzmysle§80písm.c)O.s.p.určenia,žepracovnýpomer
trvá (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 147/2008). Preto súd návrh na určenie, že pracovný pomer medzi
navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, zamietol ako nadbytočný. O trovách konania rozhodol podľa

§ 142 ods. 1 O.s.p., ale úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Namietla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so zisteniami súdu, že nezvládla pozíciu obchodného manažéra
potravín, ani že bola opätovne ústne aj písomne upovedomená o nedostatkoch a mala priestor
vyjadriť sa, čo neurobila. Poukázala na to, že odporca predložil súdu jedinú písomnú výzvu na
odstránenie nedostatkov pri neuspokojivom plnení pracovných úloh. Dôkazné bremeno ďalších výziev

na odstránenie nedostatkov nepredložil, ani neoznačil. Navrhovateľka má za to, že z jediného
písomného upozornenia nemôže súd odôvodňovať upovedomovanie ako opätovné. Odporca nielenže
nepredložil ďalší písomný dôkaz o nespokojnosti voči navrhovateľke, ale ani neoznačil iných svedkov
prípadných ústnych upozornení. Navrhovateľka sa už na predchádzajúcom pojednávaní vyjadrila, čo
bolo dôvodom nesplnenia úloh, ktoré jej boli vytýkané v písomnej výzve. Súd však jej vyjadrenia

nezobral do úvahy, a ani jej nedal možnosť k takémuto pochybeniu sa opätovne vyjadriť a prípadne
konfrontovať vyjadrenie svedkov. V jedinom písomnom upozornení bol navrhovateľke stanovený dátum
odstránenia nedostatkov do 1.5.2009, ktorý aj splnila. Odporca tiež nezvládol dôkazné bremeno svojho
tvrdenia, že jej ponúkol možnosť vrátiť sa na pôvodnú pozíciu, a že to navrhovateľka odmietla.
Odporca navrhovateľke nikdy nepredložil žiadny písomný a ani ústny pokyn na preradenie na inúprácu. Pokiaľ odporca skutočne chcel navrhovateľke ponúknuť návrat na pôvodnú pozíciu, mal možnosť
prerokovať s ňou možnosť preradenia na inú prácu podľa ustanovení Zákonníka práce, čo však neurobil.
Navrhovateľka bezodkladne po podpise dohody o skončení pracovného pomeru písomne žiadala o

prideľovanie práce a vyjadrila svoj záujem naďalej pracovať pre odporcu. Pokiaľ by jej naozaj bola
ponúknutá možnosť vrátiť sa aj na nižšiu pozíciu, určite by to využila. Súdu predložila svoje písomné
oznámenia zo dňa 23.6.2009 a z 2.7.2009, z ktorých je zrejmé, že má záujem o akúkoľvek prácu
u odporcu. Súd ale pri svojom rozhodovaní predložené písomné dôkazy nezohľadnil. Nesúhlasí ani
s tvrdením odporcu, že dal navrhovateľke možnosť rozmyslieť si, či podpíše dohodu o skončení

pracovného pomeru. Obaja svedkovia sa vyjadrili, že celý rozhovor dňa 11.5.2009 pri podpise dohody o
skončení pracovného pomeru trval len 15 minút. Dohodu mali vopred pripravenú, o čom navrhovateľka
nevedela. Navrhovateľka nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že takto uzatvorená dohoda nebola pre ňu
nevýhodná. Poukázala na to, že dňa 11.5.2009 podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru ku
dňu 30.6.2009. Mala tak nárok iba na 1 mesačnú mzdu do skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ by
odporca bol presvedčený o dôvodoch pre podanie výpovede z pracovného pomeru, pracovný pomer

navrhovateľky by sa skončil uplynutím výpovednej doby, ktorá bola v jej prípade 3 mesiace. Je teda
rozdiel, či navrhovateľka mala príjem ešte 1 mesiac, alebo by mala možnosť zotrvať u zamestnávateľa
ďalšie3mesiace.Taktouzatvorenádohodanebolatedaprenavrhovateľkuvýhodná,alebolauzatvorená
za nápadne nevýhodných podmienok, čo je dôvodom jej neplatnosti. Odporca v konaní nepreukázal
závažné, opätovné a dlhodobé porušovanie pracovnej disciplíny navrhovateľkou, ani neuniesol dôkazné

bremeno neplnenia pracovných úloh navrhovateľky do takej miery, aby s ňou skončil pracovný pomer
akýmkoľvek spôsobom. Odporca tiež nepreukázal, že by navrhovateľka riešila ukončenia pracovného
pomeru formou dohody s ostatnými zamestnancami. Z predloženej pracovnej zmluvy navrhovateľky,
ako i z jej pracovnej náplne, takéto povinnosti nevyplývali. Navrhovateľka je presvedčená, že preukázala
dostatočne neplatnosť dohody v zmysle § 49 OZ. Nikdy nemala záujem uzatvoriť dohodu, a odporca

jej návrh a textáciu dohody vopred ani nepredložil. Mal ju pripravenú už pred podpisom 11.5.2009.
Dohoda bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a navrhovateľka bezodkladne po jej
podpise písomne vyjadrila odporcovi svoju vôľu nebyť dohodou viazaná. Takéto písomné výzvy boli
súdu riadne predložené. Navrhovateľka je tiež presvedčená, že ju mal súd na pojednávaní opätovne
vypočuť ako svedka a konfrontovať nejasné vyjadrenia svedkov. Napriek jej prítomnosti na pojednávaní

jej však súd nedal možnosť vyjadriť sa k veci priamo. Žiada preto odvolací súd, aby zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 11.5.2009, uzatvorená
medzi navrhovateľkou a odporcom, je neplatná, a zároveň, aby navrhovateľke priznal náhradu mzdy a
náhradu trov konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec na odvolacom pojednávaní.
Navrhovateľka uviedla, že zmena v správaní jej priameho nadriadeného - C.. V. k nej, ju viedla k
pocitu tiesne. Stále bol s niečím nespokojný a po skončení pracovnej doby pod zámienkou kontroly
pracoviska,junútilzostávaťvprácidlhšieajodveažtrihodiny.Pokiaľideodeň11.5.2009,tentosiriadne
odpracovala. Pred koncom pracovnej doby ju zavolala pani X., aby prišla „hore“. Keď sa tam dostavila,

bol tam prítomný aj C.. V., ktorý jej oznámil, že sa s ňou rozhodli skončiť pracovný pomer dohodou.
Taktiež jej povedal, že nasledujúci deň nastúpi na riadnu dovolenku, ktorú si vyčerpá, a posledný mesiac
od 1.6. do 30.6.2009 už nemusí nastúpiť do práce, a ako manažérovi jej bude vyplatená jednomesačná
mzda. Naozaj nastúpila na dovolenku, pričom pred jej koncom si telefonicky zisťovala na oddelení
ľudských zdrojov, či skutočne nemusí nastúpiť v júni do práce. Povedali jej, že nemusí, ale písomne jej

to nedajú. Preto radšej do práce nastúpila a jún si riadne odpracovala.

Na doplňujúce otázky členiek senátu navrhovateľka uviedla, že sa nevie vyjadriť k tomu, prečo dohodu
podpísala, ani k tomu, prečo si pred jej podpisom nevyžiadala lehotu na rozmyslenie. Podpis dohody
bol pre ňu skôr momentom prekvapenia a ona po tom, čo jej C.. V. povedal, aké sú výhody podpisu
tejto dohody pre ňu, na to nepovedala nič. Až keď to urobila, na druhý deň si uvedomila, čo spravila,

a oľutovala to. Má dve maloleté deti, ale nebola jedinou živiteľkou rodiny. Nesúhlasí s tvrdením, že
pred podpísaním dohody jej C.. V. pravidelne vytýkal nedostatky v práci, pretože to bola len kontrola
pracoviska, ktorá sa týkala práce iných. Popiera aj pravdivosť tvrdení C.. V., že bol nespokojný s jej
prácou v období troch - štyroch mesiacov. Poukázala na svoje dobré hodnotenie v mesiaci február 2009,pričom len mesiac pred podpisom dohody sa z neznámych dôvodov k nej zmenil, a bol nespokojný.
Žiadny konflikt na pracovisku nemala, a nevie čo bolo príčinou tej zmeny.

Na pojednávanie konané dňa 20.10.2011 na okresnom súde prišla kvôli dopravnej nehode s 5

minútovým meškaním, a sudkyňa ju už nezapísala do zápisnice. Na celom pojednávaní však bola
prítomná, ale počas výsluchu svedkov jej sudkyňa neumožnila, aby sa k ich výpovediam vyjadrila.

Právna zástupkyňa navrhovateľky pred odvolacím súdom uviedla, že návrh na začatie konania je
založený na tvrdení, že sporná dohoda je neplatným právnym úkonom. Súčasne však na odvolacom
pojednávaní poukazovala na to, že navrhovateľka od spornej zmluvy odstúpila listami z 18.6.2009 a
23.6.2009, pretože zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne výhodných podmienok.

Zástupca odporcu pred odvolacím súdom poukázal na to, že zo samotnej výpovede navrhovateľky pred
súdom vyplynulo, že približne mesiac pred podpisom dohody ju jej nadriadený pravidelne informoval o
nedostatkoch v jej práci. Preto nemohla byť prekvapená, že pristúpil k ukončeniu pracovného pomeru.
Dokazovanie malo byť zamerané na okolnosti zakladajúcej neplatnosť tejto dohody, a nie na to, či
navrhovateľka porušovala pracovnú disciplínu alebo nie. V konaní pritom neboli preukázané akékoľvek

dôvody pre konanie navrhovateľky v tiesni, ani vyhrážky zo strany zástupcov odporcu. Preto nevidia
žiadne dôvody neplatnosti spornej dohody, a žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) po tom, ako sa podrobne
oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s jeho skutkovými a právnymi
závermi, a po prejednaní odvolania navrhovateľky na odvolacom pojednávaní, dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej
stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím. Námietky navrhovateľky o nesprávnych skutkových
zisteniach, o neúplne zistenom skutkovom stave veci, a ani o nesprávnom právnom posúdení veci,

neobstoja. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania tak, ako
mu ho navrhli účastníci konania. Vypočul svedkov, a pretože ide o sporové konanie, nemal povinnosť
vykonávať dokazovanie nad rámec procesnej snahy účastníkov. Zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p., dospel súd aj k správnym záverom o tom, že pracovný pomer
bol platne skončený dohodou. Vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru ku dňu 30.6.2009 nemá

navrhovateľka ani nárok na zaplatenie náhrady mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď
odporcovi oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým jej umožní pokračovať v práci
aleboaksúdrozhodneoskončenípracovnéhopomeru.Súdprvéhostupňasprávnenávrhnavrhovateľky
zamietol v celom rozsahu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania je návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti dohody

o skončení pracovného pomeru uzatvorenej účastníkmi konania dňa 11.5.2009; určenie, že jej pracovný
pomer u odporcu naďalej trvá a uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť jej náhradu mzdy až do
doby, kedy jej umožní v práci pokračovať alebo súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Nie
neplatnosť výpovede z dôvodov výpovede zamestnávateľom v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 4.
ZP. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.),
a nie účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď zameral dokazovanie na skutkové
tvrdenia účastníkov konania viažuce sa na petit žaloby (žalované nároky), a nie na to, či navrhovateľka
neuspokojivo plnila pracovné úlohy, príp. či, akou formou a koľko krát bola upozornená na nedostatky

vo svojej práci a bola vyzvaná na ich odstránenie.

Navrhovateľka v konaní tvrdila, že k podpisu dohody došlo v tiesni, pod tlakom okolností a pod
psychickým nátlakom riaditeľa HM Tesco - jej priameho nadriadeného, ktorý od inventúry dňa 18.4.2009vyhľadával na nej chyby, a vždy si našiel príčinu, aby bol s ňou nespokojný. Zároveň tvrdila, že dohodu
podpísala preto, lebo ju to prekvapilo, išlo o skrat a podpísala ju za nápadne nevýhodných podmienok.

Z vykonaného dokazovania však jednoznačne vyplynulo, že k návrhu dohody o skončení pracovného

pomeru viedla odporcu nespokojnosť s prácou navrhovateľky na poste obchodného manažéra,
ktorú podľa odporcu nezvládala. Skutočnosť, že odporca navrhovateľku na nedostatky opakovane
upozorňoval, vyplýva zo svedeckých výpovedí C.. U. V., riaditeľa HM Tesco Trenčín a p. O.
X., manažérky ľudských zdrojov HM Tesco Z., z písomnej výzvy na odstránenie nedostatkov pri
neuspokojivom plnení pracovných úloh zo dňa 24.4.2009, ale aj z listu zo dňa 15.5.2009, adresovaného

odborovej organizácii odporcu, v ktorom sama navrhovateľka spomína aj ústne upozornenie svojho
nadriadeného dňa 21.4.2009 s tým, že jej dal počas víkendu na rozmyslenie, či sa vráti na post vedúcej
úseku alebo nie. Podľa jej tvrdení v tomto liste bolo len otázkou času, kedy jej dá odporca výpoveď.
Nemohlo byť preto pre navrhovateľku prekvapujúce, keď jej odporca dňa 11.5.2009 navrhol skončiť
pracovný pomer dohodou. Taktiež nie je podstatné, že návrh dohody mal odporca vopred pripravený,
ani že ju o tomto svojom zámere vopred neinformoval. Bolo len na odporcovi, či využije skutočnosti

nasvedčujúce tomu, že sa

navrhovateľka dopustila konania, ktoré by napĺňalo znaky porušenia pracovnej disciplíny ako

výpovedný dôvod, resp. dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru (§ 63 alebo § 68 ZP).
Zamestnávateľ nemá povinnosť podľa Zákonníka práce uplatniť výpovedný dôvod pre skončenie
pracovného pomeru pred dohodou o skončení pracovného pomeru, a preto je právom zamestnávateľa

skončiť pracovný pomer so zamestnancom v súlade so zákonom a spôsobom, ktorý považuje podľa
konkrétnych okolností za vhodný.

Dohodu navrhovateľka nepodpísala v tiesni, ani skratovo. Mohla síce subjektívne pociťovať sled
krokov odporcu ako určitý nátlak a mohlo to u nej vyvolávať stres, bez ďalšieho však nešlo o taký
objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu jej vôle. Dohodu mohla odmietnuť podpísať,

čo však neurobila. Vôľa navrhovateľky však bola prejavená navonok podpisom dohody o rozviazaní
pracovného pomeru, teda bola prejavená určitým a zrozumiteľným spôsobom. Odvolací súd konštatuje,
že čo sa týka samotnej dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, podpísaním dohody o
skončení pracovného pomeru prejavila navrhovateľka dobrovoľne pri plnom vedomí svoju vôľu skončiť
pracovný pomer u odporcu dňom 30.6.2009. Neobstojí tak ani tvrdenie navrhovateľky, že dohoda je

neplatná v zmysle § 49 OZ. Nielenže dohodu nepodpísala v tiesni, ale ani za nápadne nevýhodných
podmienok. Ako dlhoročnej a preškolenej pracovníčke jej muselo byť zrejmé, že v prípade výpovede
pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh by nemala právny nárok na odstupné, ako aj to, že mzda
prislúcha zamestnancovi len za vykonanú prácu.

Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľky, že nemala možnosť vyjadriť sa na pojednávaní k vykonaným

dôkazom. Navrhovateľka bola v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou, zástupca ktorej kládol na
pojednávaní konanom dňa 20.10.2011 svedkom otázky, a v priebehu pojednávania sa k veci vyjadroval
v mene navrhovateľky. Navrhovateľke napriek tomu nič nebránilo, aby sa sama k veci vyjadrila, pokiaľ
by o to mala záujem.

Námietky navrhovateľky v jej odvolaní tak podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé spochybniť

správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z hľadiska odvolacích dôvodov v nich
uvádzaných, a ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy,
ktorébymalizanásledokzmenuskutkovéhostavu,alebobyspochybňovalisprávnosťprávnychzáverov,
na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní ani nevyšlo najavo, že
by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, trpelo takou vadou, ktorá by mala za

následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Možno preto uzavrieť, že dohoda o
skončení pracovného pomeru je platná, nakoľko je podpísaná obidvomi zmluvnými stranami, datovaná,
písomná,obsahujesúhlasnýprejavvôleúčastníkovskončiťpracovnýpomer,deňjehoskončeniaaspĺňa
tak predpoklady pre jej platnosť ustanovené v § 60 ZP.Odvolací súd preto nevzhliadol dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,
a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142 ods.

1 O.s.p.. V konaní úspešný odporca náhradu trov konania nežiadal, a preto mu odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.