Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 9, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/317/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5304899943
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5304899943.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci
navrhovateľov: 1/ Q. K., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX S. str. XXXXX, K. D., X. a 2/ S. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X K. O., XXXXX W. Z., X., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Mária
Badová, s.r.o. so sídlom Vajanského 1/2765, Žilina, proti odporcovi: C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.

J. XXXX, F., právne zastúpený JUDr. Stanislavom Záhumenským, advokátom so sídlom N. XX, F. o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Čadca, č. k. 13C/244/2004-312 zo dňa 15. decembra 2009, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho

konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 232 Eur a trov právneho zastúpenia
vo výške 2.437,97 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľov Advokátska kancelária JUDr. Mária
Badová, s.r.o., Vajanského 1/2765, Žilina do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ sú každý v jednej polovici
podielovýmispoluvlastníkminehnuteľnostivedenejnalistevlastníctvač.XXXXvkat.územíF.,atodomu

č. súpisné XXX, postavenom na zastavanej ploche KN parcela č. 994/1 a zastavanej plochy KN parcela
č. 994/1 o výmere 264 m2, pôvodne zapísaných v pozemkovej knihe v protokole č. 3031 ako poschodový
dom č. XXX s dvorom PK parcela č. 109904/e/2. Odporcovi uložil povinnosť uhradiť navrhovateľom
v rade 1/ a 2/ na účet ich právnej zástupkyne trovy konania vo výške 10.403,78 €. Vzhľadom na
charakter uplatneného nároku okresný súd skúmal, či navrhovatelia majú na nimi žiadanom určení
naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.. Konštatoval, že tento záujem je

daný z dôvodu, že bez autoritatívneho výroku súdu by nebolo možné odstrániť stav právnej neistoty na
strane navrhovateľov, ktorí by nemohli byť zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností v katastri
nehnuteľností. Za nedôvodné považoval námietky odporcu, že navrhovatelia si mohli svoj nárok týkajúci
sa predmetných nehnuteľností uplatniť v zmysle reštitučných zákonov, a to č. 403/1990 Zb. a č. 87/1991
Zb.. Konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o situáciu, ktorá je riešená týmito právnymi predpismi,
nakoľko v prejednávanej veci ide o typický vlastnícky spor, kde si navrhovatelia nárokujú vlastnícke

právo na úkor odporcu. Vychádzajúc z týchto záverov zaoberal sa ďalej zisťovaním okolností existencie
vlastníckeho práva tvrdeného navrhovateľmi. Vychádzal zo zistenia, že predmetné nehnuteľnosti boli
pôvodne vlastníctvom právneho predchodcu navrhovateľov O. I. (otca navrhovateľov), ktorí ich v
dedičskom konaní po jeho osobe nadobudli do podielového spoluvlastníctva každý v rozsahu 1.. Pokiaľ
malvkonanípreukázanúexistenciudvochscudzovacíchzmlúv,nazákladektorýchmalodôjsťkprevodu
sporných nehnuteľností z navrhovateľov na tretie osoby, konštatoval neplatnosť týchto právnych úkonov.

Ďalej sa zaoberal posúdením nadobudnutia vlastníckeho práva sporných nehnuteľností vydržaním
Okresným podnikom výroby a služieb ako prvého držiteľa sporných nehnuteľností, na základe týchtoneplatných právnych úkonov a konštatoval, že neboli naplnené podmienky vydržania, nakoľko tento
subjekt nebol dobromyseľným držiteľom. Rovnako ani jeho právny nástupca Podnik výroby a služieb
„v likvidácii“ vzhľadom na okolnosti zápisu ich vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností. Potom

zmluvy, ktorými boli predmetné nehnuteľnosti scudzované na ďalšie subjekty, vyhodnotil ako absolútne
neplatný právny úkon, a to kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi Podnikom výroby a služieb „v likvidácii“ a
obchodnou spoločnosťou STYK a spol., s.r.o. zo dňa 7.10.1993, ako aj následnú kúpnu zmluvu, ktorou
tátospoločnosťpreviedla nehnuteľnostinaodporcu,zavkladovanúvkatastrinehnuteľnostípodV192/07
zo dňa 29.5.2007.

Keďže odporca v konaní poukazoval na to, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam jeho osobou, resp. jeho právnymi predchodcami, došlo aj spracovaním, okresný súd
sa zaoberal posúdením aj tejto otázky a dospel k záveru, že k spracovaniu sporných nehnuteľností
nedošlo, pretože nebolo preukázané, že pôvodná nehnuteľnosť zanikla a na jej mieste (pokiaľ sa týkalo
stavby) vznikla stavba nová.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom ako účastníkom konaní v celom

rozsahu úspešným priznal trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov, hotových
výdavkov a trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že návrh
navrhovateľov bude zamietnutý a budú mu priznané trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu rozsudkom z 09.03.2011 sp. zn. 6Co/165/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti navrhovateľov
zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Dospel k záveru, že okresný
súd vec nesprávne právne posúdil. Vyslovil názor, že ak navrhovatelia tvrdili, že štát nadobudol držbu
nehnuteľnosti neoprávnene - bez právneho titulu, mali si uplatniť nárok na reštitúciu majetku podľa

zákona č. 87/1991 Zb.. Keďže tento právny predpis má povahu špeciálnej právnej úpravy, bola tým zo
strany navrhovateľov vylúčená možnosť domáhať sa nápravy podľa všeobecných predpisov.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia, na základe ktorého Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6Cdo 67/2012-423 zo dňa 31. júla 2013 rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že právne posúdenie veci vykonané
odvolacím súdom nebolo správne. Vyslovil názor, že pokiaľ nie je splnená podmienka domáhať sa
ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu ako predpisu špeciálneho, naďalej
zostáva zachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov,
a to je žalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto prípade neobchádza

zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť.
V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania veci podľa reštitučných
predpisov (napr. preto, že vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej osoby), je určovacia žaloba jedinou
možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho práva. Otázka naliehavého právneho záujmu na takejto žalobe
je preto závislá na posúdení konkrétnych okolností každej jednotlivej veci. V preskúmavanej veci

bolo súčasťou skutkového stavu zistenie, že navrhovatelia nespĺňali podmienku štátneho občianstva a
ani podmienku trvalého pobytu pre možnosť úspešného uplatnenia reštitučného nároku, konkurencia
reštitučných a všeobecných predpisov tak neprichádzala do úvahy. Mali preto možnosť, domáhať sa
ochrany vlastníckeho práva určovacou žalobou podľa všeobecných predpisov.
Najvyššísúdkonštatoval,žeprípadnámožnosťnavrhovateľovsplniťpodmienkuštátnehoobčianstvanie

je spôsobilá tento záver spochybniť, pretože využitie tejto možnosti bolo právom navrhovateľov a jeho
nevyužitie im nemôže byť na ujmu, prejavujúc sa v takom dôsledku, aký bol vyvodený odvolacím súdom.

Z dôvodu zrušenia rozsudku krajského súdu, opätovne sa súdená vec dostala do štádia odvolacieho
konania, v ktorom odvolací súd preskúmava správnosť záverov prvostupňového rozsudku napadnutého

odvolaním odporcu s tým, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v
zrušujúcom uznesení je pre neho v ďalšom konaní záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Odporca podaným odvolaním voči rozsudku okresného súdu žiadal tento zmeniť tak, že žalobný návrh
bude v celom rozsahu zamietnutý. Namietal, že okresný súd sa dôsledne nevysporiadal s otázkou

možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom odporcu
formou spracovania napriek tomu, že takúto povinnosť mu uložil odvolací súd vo svojom rozhodnutí,
ktorým jeho predchádzajúce rozhodnutie vo veci zrušil. Uviedol, že aj samotný odvolací súd konštatoval,
že zo sprievodnej správy z apríla 1972 vyplynulo, že dom služieb bol riešený rekonštrukciou obytnéhodomu na priestory na výrobu a služby a došlo k zmenám dispozičných riešení. Ďalej odvolací súd
nariadilokresnémusúduskúmaťajnadobudnutievlastníckehoprávajehoprávnychpredchodcovtitulom
vydržania. Prvostupňový súd sa však podľa názoru odvolateľa dostatočne týmito závermi neriadil a

nesprávne zistil skutkový stav veci, ktorý následne aj nesprávne právne posúdil.
Podľa jeho názoru darovacia zmluva zo dňa 26.10.1972 uzatvorená formou notárskej zápisnice, ktorou
navrhovatelia v rade 1/ a 2/ darovali S. J., ako obdarovanej, sporné nehnuteľnosti, je platným právnym
úkonom urobeným v súlade s právom, účinným v tom období. Pokiaľ dňa 20.06.1972 bola uzatvorená
aj kúpna zmluva medzi navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ a odporcom v rade 3/, vlastníkom nehnuteľností

sa stáva ten účastník zmluvy, ktorej vklad bol povolený ako prvý. Keďže ako prvý bol povolený vklad
darovacej zmluvy, vlastníkom sa stala S. J.. Táto je osobou aktívne vecne legitimovanou na uplatnenie
nároku, ktorý je predmetom konania.
Ďalej odporca nesúhlasil so záverom okresného súdu, že neboli splnené podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva jeho právnych predchodcov formou vydržania. Okresný podnik výroby a služieb
Čadca prevzal nehnuteľnosť v roku 1972 v dezolátnom stave a vlastne vystaval novú nehnuteľnosť,

ktorú do roku 2001 aj nerušene užíval. Z tohto dôvodu si preto on ako odporca mohol započítať do
doby vydržania 10-tich rokov aj dobu, počas ktorej užíval sporné nehnuteľnosti nerušene jeho právny
predchodca.
Odporca namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Na vec bolo potrebné
aplikovať ustanovenia reštitučného zákona č. 87/1991 Zb., ktorý ako špeciálny právny predpis vylučuje

možnosť aplikácie všeobecných právnych predpisov na uplatnený nárok navrhovateľov.

Navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadali rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdiť. Nestotožňovali sa s jeho námietkou o nesprávnom právnom posúdení veci
prvostupňovým súdom. Podľa ich názoru okresný súd postupoval správne, pokiaľ vec posudzoval podľa

Občianskeho zákonníka, keďže neboli splnené podmienky pre aplikáciu reštitučného zákona. Rovnako
okresný súd riadne zistil skutkový stav veci a následne aj vec správne právne posúdil.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), viazaný právnym

názorom Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho podľa § 243d ods. 1 veta druhá O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd primárne poukazuje na to, že nie je dôvodná odvolacia námietka odporcu týkajúca sa
nesprávneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v

zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR, vydaného v tejto veci, je nepochybné, že okresný súd
postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ako už bolo
zdôraznené odvolacím súdom, Najvyšší súd vyslovil záver, že pokiaľ nie sú splnené predpoklady pre
aplikáciu reštitučných zákonov, dôvodnosť uplatneného nároku na určenie vlastníckeho práva možno
posúdiť podľa ustanovení všeobecného právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade Občiansky

zákonník.

Nazákladevykonanéhodokazovaniamalokresnýsúdnespornýmspôsobompreukázané,žepôvodným
vlastníkom predmetných nehnuteľností bol O. I., po ktorom titulom dedenia vstúpili do jeho vlastníckych
práv k sporným nehnuteľnostiam navrhovatelia v rade 1/ a 2/ každý v rozsahu 1-ice. Túto skutočnosť

žiaden z účastníkov konania nerozporoval. Následne, okresný súd vychádzal z existencie dvoch
scudzovacích zmlúv, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Kúpnu zmluvu zo dňa 20.06.1972 uzatvoril v mene S. I. a Q. I. Ing. Z. A., bytom K.,
H.. XX. Okresný súd nemal preukázané, že navrhovatelia skutočne prejavili vôľu splnomocniť Ing. Z. A.
na dojednanie a následny predaj predmetných nehnuteľností. Naviac, ako predávajúca v tejto zmluve

bola označená Q. I., ktorá nemala k predmetným nehnuteľnostiam žiaden právny vzťah, išlo o manželku
navrhovateľa v rade 2/. Vychádzajúc z týchto skutočností okresný súd ustálil, že kúpna zmluva zo dňa
20.06.1972 je absolútne neplatný právny úkon, ktorý nespôsobuje žiadne právne následky. Správnosť
týchto záverov odvolateľ nenamietal.
Okresný súd mal platnosť uvedenej kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.1972 spochybnenú i tým, že

bezprostredne dňa 26.10.1972 mala byť uzatvorená ďalšia zmluva medzi navrhovateľmi v rade 1/ a 2/
ako darcami a S. J. ako obdarovanou. Ak by navrhovatelia v rade 1/ a 2/ boli prejavili vôľu previesť
vlastnícke právo k predmetu sporu na Okresný podnik výroby a služieb kúpnou zmluvou, nebola by
vyhotovovaná aj ďalšia, už darovacia zmluva, ktorá sa vzťahuje na tie isté nehnuteľnosti. Po preskúmanítejto ďalšej zmluvy okresný súd ustálil, že ide o neplatný právny úkon. Jej uzatvoreniu malo predchádzať
udelenie plnej moci navrhovateľkou v rade 1/ Q. K. navrhovateľovi v rade 2/ S. I.. Po preskúmaní plnej
moci však okresný súd ustálil, že je neplaná z dôvodu svojej neurčitosti. Naviac predmetná plná moc,

ktorá bola založená v pripojenom spise RI 516/1972 je len overenou kópiou listiny, na ktorej mala
byť udelená prvá moc navrhovateľkou v rade 1/, z tejto kópie ani jednoznačne nevyplýva skutočnosť,
že podpis Q. K. ako splnomocniteľky bol úradne overený a kedy malo k udeleniu plnej moci dôjsť.
Vychádzajúc z týchto skutočností okresný súd teda ustálil že darovacia zmluva je neplatným právnym
úkonom .

V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pri preskúmavaní napadnutého
rozhodnutia je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Odporca v odvolaní skutkové
zistenia a následne právne závery okresného súdu o neplatnosti oboch kúpnych zmlúv konkrétne
nespochybňuje. Obmedzil sa na všeobecnú argumentáciu, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam došlo S. J. ako obdarovanou z darovacej zmluvy zo dňa 26.10.1972 s tým,

že táto je podľa jeho názoru zrozumiteľná a nie je v rozpore s ust. § 37 ods. 1 O.s.p..
Vychádzajúc zo zistení prvostupňového súdu však odvolací súd konštatuje, že táto námietka odvolateľa
nie je opodstatnená.

Pokiaľ išlo o nadobudnutie predmetných nehnuteľnosti Okresným podnikom výroby a služieb v roku

1972, okresný súd konštatoval, že právny predchodcovia odporcu neboli dobromyseľnými držiteľmi
sporných nehnuteľností. K tomuto záveru dospel potom, čo mal preukázané, že okresný podnik výroby
a služieb po tom, ako mal uzatvoriť kúpnu zmluvu zo dňa 20.06.1972 s navrhovateľmi v rade 1/ a 2/
ako predávajúcimi sa následne dozvedel, že títo mali uzatvoriť dňa 26.10.1972 ďalšiu scudzovaciu
zmluvu, v tomto prípade darovaciu s S. J. ako obdarovanou. Jeho vedomosť o tejto scudzovacej zmluve

preukazuje obsah pripojeného spisu RI 516/1972, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že Okresný podnik
výroby a služieb bol spolužiadateľom o registráciu tejto darovacej zmluvy na Štátnom notárstve v Čadci.
Teda, ak by bol presvedčený, že mu predmet sporu patrí, na základe kúpnej zmluvy tým, že akceptoval
existenciu následnej darovacej zmluvy, nemohla táto kúpna zmluva v ňom vyvolať objektívne predné
presvedčenie, že mu predmet sporu patrí.

Následne súd skúmal aj ďalšiu scudzovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k predmetu sporu, ktorú uzatvoril právny nástupca Okresného podniku výroby a služieb a to podnik
výroby a služieb „ v likvidácii“ s obchodnou spoločnosťou STYK s.r.o . dňa 07.10.1993. Túto zmluvu
vyhodnotil okresný súd ako absolútne neplatný právny úkon, keďže nebol preukázané, že predávajúci

je vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol previesť na iného viac práv, ako sám mal. Spoločnosť
STYK s.r.o. mohla na základe tejto zmluvy však byť objektívne presvedčená, že získala vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam a stala sa tak dobromyseľným držiteľom, avšak len do 21.12.2001, kedy
táto spoločnosť prevzala výzvu navrhovateľov v rade 1/ a 2/ na vypratanie predmetu sporu. Následná
kúpna zmluva uzatvorená medzi C. H. ako kupujúcim a spoločnosťou STYK s.r.o. je rovnako neplatným

právnym úkonom, nakoľko spoločnosť STYK s.r.o. ako nevlastník nemohla previesť vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam na odporcu kúpnou zmluvou, ktorá bola zavkladovaná pod č. V 192/2007
dňa 29.05.2007. Naviac C. H. nadobudol sporné nehnuteľnosti v priebehu prebiehajúceho súdneho
konania, teda nemohol byť dobromyseľným nadobúdateľom.
Krajský súd sa s týmito závermi okresného súdu v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto

poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku odporcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom odporcu Okresným podnikom výroby a služieb Čadca
spracovaním. Okresný súd sa s možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva týmto spôsobom dôsledne

zaoberal a obranu odporcu vyhodnotil vychádzajúc zo záverov vykonaného dokazovania. Krajský súd
sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje a opätovne na ne v podrobnostiach poukazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí dôsledne vychádzal zo záverov krajského
súdu, ktoré boli prezentované v jeho uznesení, ktorým zrušil už predchádzajúce rozhodnutie okresného
súdu vydané v prejednávanej veci (v poradí druhé). Uložil mu povinnosť dôsledne sa vyporiadať

s obranou odporcu týkajúcou sa nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti právnym
predchodcom odporcu spracovaním. Okresný súd túto skutočnosť dôsledne preskúmal a posúdil. Z
pripojeného znaleckého posudku ustálil, že konštrukcie suterénu, prízemia, prvého poschodia a strop
nad suterénom zostali zachované. Rovnako aj dispozičné rozmery stavby zostali nezmenené. Následnejeho záver, že z dôvodu zachovania dispozičného riešenia stavby nedošlo k jej zániku ako predmetu
právnych vzťahov sú správne a zodpovedajú aj ustálenej judikatúre týkajúcej sa vzniku vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti spracovaním. Krajský súd nemá dôvod od týchto záverov sa odkloniť. Odvolateľ

v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé tieto závery spochybniť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 243d ods. 1 veta tretia, § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..

Navrhovateliavrade1/a2/bolivodvolacom,akoajdovolacomkonaníúspešní,pretoimvznikloprávona
náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania voči neúspešnému odporcovi. Navrhovatelia si uplatnili
trovy tohto konania v celkovej výške 4.076,36 Eur. Krajský súd priznal trovy odvolacieho a dovolacieho
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za podané dovolanie vo výške 199,- Eur a
súdneho poplatku z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bo výške 33,- Eur, t. j. spolu 232,- Eur.
Pri určení výšky odmeny za úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1, 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej „vyhláška“) vychádzal z
tarifnej hodnoty predmetu konania 28.043,82 Eur, uvedenej právnou zástupkyňou navrhovateľov v rade
1/ a 2/ v podaní zo dňa 14.8.2003, rovnako ako prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Výška
odmeny tak predstavuje sumu 436,54 Eur. Navrhovatelia boli zastúpení jedným právnym zástupcom,
preto v prípade spoločných úkonov sa základná sadzba tarifnej odmeny u každého z navrhovateľov

podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v znení do 30.5.2010 znížila o 20 % ( t.j. na sumu 349,23 Eur) a v znení od
1.6.2010 o 50 % ( t.j. na sumu 218,27 Eur) .
Navrhovateľom v rade 1/ a 2/ priznal odmenu, režijný paušál a daň z pridanej hodnoty (ďalej „ DPH“)
za nasledujúce úkony právnej pomoci:
- vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19.04.2010 ( § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v znení do

30.5.2010 ) ............698,46 Eur ( 2 x 349,23 Eur), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení do
30.5.2010 ) ...... 7,21 Eur, 19 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení do 30.5.2010) zo sumy 705,67
( odmena + režijný paušál) vo výške 134,08 Eur,
- pojednávanie na Krajskom súde v Žiline dňa 12.01.2011 ( § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v znení
od 1.6.2010) ............ 436,54 Eur ( 2 x 218,27), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení od

1.6.2010 ) ...........7,41 Eur, 20 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010) zo sumy 443,95
( odmena + režijný paušál) vo výške 88,79 Eur,
- pojednávanie na Krajskom súde v Žiline dňa 09.03.2011 ( § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v znení
od 1.6.2010) ............ 436,54 Eur ( 2 x 218,27), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení od
1.6.2010 ) ...........7,41 Eur, 20 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010) zo sumy 443,95

( odmena + režijný paušál) vo výške 88,79 Eur,
- podanie dovolania dňa 29.09.2011 ( § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky v znení od 1.6.2010) ............ 436,54
Eur ( 2 x 218,27), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010 ) ...........7,41 Eur, 20 %
DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010) zo sumy 443,95 ( odmena + režijný paušál) vo výške
88,79 Eur,

spolu : .................... 2.437,97 Eur.

Krajský súd nepriznal navrhovateľom odmenu za úkon právnej služby - vyjadrenie k dôkazom
zadováženým v odvolacom konaní zo dňa 07.03.2011. Vyjadrenie k týmto dôkazom bolo prezentované
pred odvolacím súdom na pojednávaní konanom dňa 09.03.2011, na ktorom boli listinné dôkazy

zabezpečené v rámci odvolacieho konania riadne oboznámené a ku ktorým mala možnosť právna
zástupkyňa navrhovateľov sa vyjadriť. Pokiaľ tak urobila ešte osobitným písomným vyjadrením pred
týmto pojednávaním, nepovažoval krajský súd odmenu za toto podanie ako účelne vynaložené trovy
konania a preto ich navrhovateľovi v rade 1/ a 2/ nepriznal.
Pri určení výšky DPH prihliadal na čas realizácie konkrétneho úkonu právnej služby, potom za úkony

do 1.1.2011 priznal DPH 19 % a od 1.1.2011 vo výške 20 % podľa § 85j ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z. o DPH.

O povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania k rukám právnej zástupkyne navrhovateľov rozhodol krajský
súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.