Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 9, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/109/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214648
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214648.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,
Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/233/2012-104 zo dňa 27. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľom tvrdeným
nesprávnymúradnýmpostupomexekučnéhosúdu-OkresnéhosúduMartin.Nesprávnosťpostupumala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti navrhovateľa na zmenu
súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 502/2006.

Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že na exekučnom súde uvedená vec prebiehala pod sp.
zn. 17Er/2796/2006. Súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ podal dňa 11.09.2006 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu. Podaním doručeným dňa 20.09.2010 podal oprávnený (navrhovateľ) návrh na zmenu súdneho
exekútora o ktorom exekučný súd rozhodol dňa 10.04.2012. Nepochybne tak zákonná 30 dňová lehota
vyplývajúca z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku uplynula. Zároveň však okresný súd konštatoval,
že takéto oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora bolo dané viacerými objektívnymi

okolnosťami. Exekučný súd postupoval priebežne aj v závislosti od toho, že na súd bolo doručených
v jeden deň enormné množstvo návrhov na zmenu súdneho exekútora. Vyzval pôvodného súdneho
exekútora, aby sa k návrhu na zmenu vyjadril a vyčíslil trovy exekúcie. Po zistení, že exekučným titulom
jerozhodcovskýrozsudokzároveňpožiadalexekučnýsúdosúčinnosťprávnehozástupcunavrhovateľa,
t. j. oprávneného v exekučnom konaní, aby predložil zmluvu o úvere, ktorej sa predmetné exekučné
konanie týka. Následne posudzoval návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý zamietol, exekúciu
vyhlásilzaneprípustnúazastavil.Privydávanípredmetnéhouzneseniaišlooprávnezložitúvec,nakoľko

súd musel preskúmať predloženú zmluvu o úvere a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom.
Okrem toho, v súvislosti s návrhom na zmenu súdneho exekútora bolo potrebné vyžiadať vyjadrenie
pôvodného exekútora. Ďalej poukázal na to, že pôvodný súdny exekútor vykonával úkony exekučného
konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, respektíve do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi, t.j. ak aj nebolo rozhodnuté v lehote nemohlo dôjsť
k vzniku žiadnej materiálnej škody na strane navrhovateľa.

Okresný súd sa následne zaoberal posúdením dôvodnosti výšky uplatneného nároku na náhradu škody.
Konštatoval, že z navrhovateľom vyčíslenej škody nebolo zrejmé či ide o skutočnú škodu alebo ušlý zisk,
preto v tejto súvislosti navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia. Naviac, zo svojej rozhodovacej činnosti
má prvostupňový súd vedomosť o tom, že navrhovateľ aj v iných skutkovo a právne obdobných veciach
si uplatňoval náhradu škody ako paušalizáciu reálnych vecných nákladov z odôvodnením, že presnú

škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Uviedol, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa zaoberá vo veľkom rozsahu
spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný
systém. Ten musel využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na zmenu exekútora do
rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred a po tomto období, preto náklady na správu
pohľadávky by vynaložil aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol v zákonnej

lehote. V tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony v súvislosti s ktorými malo dôjsť k
vzniku škody ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť, k akej
komunikácii s pôvodným súdnym exekútorom došlo počas obdobia do rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora. Navrhovateľ tak neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia týkajúce sa
vznikunímuplatnenejškody.Tým,ženavrhovateľnepreukázalsamotnývznikškody,ďalšiedokazovanie

zaoberajúce sa tvrdenou výškou nepovažoval prvostupňový súd za potrebné.
Rovnako za nedôvodný považoval jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na ust. §
17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. mal za to, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal, že samotné
konštatovanie porušenie práva, nie je dostatočným zadosťučinením a je dôvodné, aby sa domáhal
nahradenia nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na

jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, respektíve exekútora
s povinným, dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu
povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní, ako aj dôvodom
na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa považoval pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u

právnickej osoby za bezpredmetné, pretože ujma nevznikla priamo fyzickým osobám, ktoré sa na jej
činnosti nejakým spôsobom zúčastňujú.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko odporca si tieto neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jehozrušeniaavráteniaveciokresnémusúdunaďalšiekonanie.Namietal,žeokresnýsúdnepostupoval
správne, pokiaľ vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj neprítomnosti jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Svoju neúčasť na pojednávaní riadne a včas ospravedlnil,

uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi.
V žalobnom návrhu urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,
že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

Ďalej namietal, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože
súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust.
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. proti ktorému legálne pripustil dovolanie. Súd predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu, ktoré zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu, preto je meritórne

rozhodnutie predčasné. Naviac tým, že súd rozhodoval bez jeho prítomnosti došlo k porušeniu jeho
práva na kontradiktórne konanie, nebol riadne oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k týmto vyjadriť a rovnako sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
K porušeniu zásady kontradiktórnosti došlo aj tým, že vo veci sa neuskutočnilo ústne pojednávanie.
Odporca sa k žalobnému návrhu nevyjadril, preto boli splnené podmienky pre rozhodnutie rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., čo však prvostupňový súd ignoroval.
Navrhovateľ nepovažoval za správne závery okresného súdu, týkajúce sa nedôvodnosti ním
uplatňovanej skutočnej škody ako aj nemajetkovej ujmy. Uviedol, že okresný súd sa zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržania a správy informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencii, publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencii, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto súvislosti označil rozhodnutie prvostupňového

súdu za nespreskúmateľné. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník - povinný. Pravým právnym titulom danej veci je nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonnom stanovenom čase. Pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Jeho rozhodnutie je vnútorne rozporné, pretože

napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o
nepriznanínemajetkovejujmy.Všetkyproblémy,ktorébolivyvolanénerešpektovanímzákonnejlehotyzo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastaviť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za
porušenie práva. Jasne a zrozumiteľne opísal aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie
oprel aj o podstatnú judikatúru Ústavného súdu spojenú s porušovaním v žalobe označených práv.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ust. § 212
ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení § 156 ods. 3
O.s.p.), rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolacie námietky sa týkajú jednak nesprávnosti procesného postupu prvostupňového súdu, ktorým
bolo podľa tvrdení navrhovateľa zasiahnuté do jeho práv účastníka konania a jednak hmotnoprávnych
dôvodov na základe ktorých okresný súd žalobný návrh zamietol.

Námietkyonesprávnostiprocesnéhopostupuprvostupňovéhosúduastýmspojenýneoprávnenýzásah
do procesných práv navrhovateľa ako účastníka občianskeho súdneho konania nepovažoval krajský
súd za dôvodné.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Táto
zásada však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv
je pojednávanie. V súdenej veci prvostupňový súd určil termín pojednávania na deň 27.11.2013,
predvolanie na ktorý bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 28.10.2013. Navrhovateľ
svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní sa o bezprostredne naplnenie

svojich procesných práv sám obral. V prípade jeho účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
jeho ďalšie tvrdenia a námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady
kontradiktórnosti bezpredmetné. Najmä pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že vo veci bolo rozhodované bez

nariadenia pojednávania. Naviac neboli splnené ani podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie.
Odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril a vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa
dňa 28.10.2013.

Krajský súd ďalej poukazuje na to, že okresný súd návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania

nevyhovel, túto skutočnosť mu však postupom podľa ust. § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. aj bezodkladne
oznámil. Správne vyhodnotil navrhovateľom uplatnený dôvod na odročenie pojednávania ako
neopodstatnený. V samotnom žalobnom návrhu ako aj návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania
a v neposlednom rade aj v podanom odvolaní navrhovateľ poukazoval na zaujatosť zákonnej sudkyne
z dôvodu, že predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným

postupom súdu, na ktorom táto sudkyňa vykonáva funkciu sudcu. Podľa názoru krajského súdu
uvedené skutočnosti nie sú dôvodmi pre spochybnenie zaujatosti zákonnej sudkyne. Tento záver
odvolací súd uviedol aj v uznesení č. k. 7Co/50/2013-60 zo dňa 30. mája 2013, ktorým bolo zrušené
uznesenie okresného súdu o odmietnutie žalobného návrhu navrhovateľa vydaného v prednávanej veci.
Uvedené závery o nevylúčení zákonnej sudkyne rešpektujú aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho

súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013)
v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky
aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu
k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch. Nezodpovedá stavu veci ani tvrdenie navrhovateľa o predčasnosti vydania napadnutého rozhodnutia
z dôvodu, že nenadobudlo právoplatnosť uznesenie o prerušení konania. Z obsahu spisu vyplýva, že

okresný súd nerozhodoval o prerušení konania do času rozhodovania vo veci samej. Takýto návrh
nebol v prejednávanej veci navrhovateľom ani vznesený.

Odvolací súd epovažoval za pravdivé tvrdenie odvolateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení
rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného

súdu a že ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa navrhovateľom uplatnenej škody, čím sa stalo
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Prvostupňový súd dôsledne uviedol rozhodujúci
skutkový stav, poukázal na jednotlivé zložky z ktorých sa navrhovateľom uplatnená škoda vo výške 175,-
eur skladala. Položkami, ktoré ju tvorili sa dostatočným spôsobom zaoberal a konštatoval, že náklady na

správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, ako aj náklady na udržiavanie
a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na
zmenu exekútora rozhodol v zákonnej lehote. V tejto súvislosti mal za to, že navrhovateľ netvrdil o aké
pracovné úkony ide, ani aké konkrétne náklady týkajúce sa udržiavania a správy informačného systému
boli vynaložené. Po zosumarizovaní týchto skutočnosti dospel k záveru, že navrhovateľ samotný vznik

škody nepreukázal.
Ztýchtozáverovje dostatočnýmspôsobomzrejmé,žeokresnýsúdnepovažovalnavrhovateľomtvrdenú
škodu za preukázanú. Mal za to, že ním uvádzané tvrdenia týkajúce sa škody nie sú postačujúce na
preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku. Z týchto skutkových zistení vyvodil svoje právne závery,
ktoré aj primerane vysvetlil. Ak navrhovateľ chcel v konaní pred prvostupňovým súdom predložiť dôkazy

o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, v realizácii tohto procesného práva mu
nič nebránilo.

Rovnako nie je namieste tvrdenie navrhovateľa, že prvostupňový súd nevysvetlil prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prečo

mu nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Naopak, dôsledne v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že síce k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nedošlo v zákonnej
lehote, avšak z dôvodov, ktoré boli akceptovateľne a vylučovali omeškanie hodnotiť ako nesprávny
úradný postup. Tieto dôvody odvolateľ nespochybňoval a žiadnu konkrétnu vecnú argumentáciu k nim
v podanom odvolaní neuvádzal. Nebolo preto vecou krajského súdu zaoberať sa správnosťou týchto

záverov prvostupňového rozhodnutia.
V súvislosti s nepriznaním nemajetkovej ujmy okresný súd konštatoval, že oneskorením rozhodnutím
nebolo zasiahnuté do práv navrhovateľa v takej miere, aby bolo namieste priznanie mu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Ak navrhovateľ poukazoval na skutočnosť, že prvostupňový súd „nenašiel žiadne
objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody“ pre nečinnosť a nesprávny úradný postup súdu, toto

jeho konštatovanie nie je odrazom argumentov obsahujúcich napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd
sa už dôvodmi pre ktoré nepovažoval prvostupňový súd omeškanie, nedodržanie zákonnej lehoty za
nesprávny úradný postup zaoberal, správnosť týchto záverov v konkrétnych súvislostiach odvolateľ
nenapadol.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.