Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/639/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613203243
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613203243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dugasovej,

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti odporcom: 1/ I.
I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. V., X. č. XXX/XX, 2/ T. I., nar. X.X.XXXX, bytom W. I. č. XXX, odporcovia
1/ a 2/ zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom I., J. W. č. X/A, 3/ G. I., nar. X.X.XXXX,
bytom W. I. č. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov v rade 1/, 2/, 3/: Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov č. 5, zastúpený advokátom

JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom I., J. W. č. X/A, o zaplatenie 4.479,69 Eur s príslušenstvom, v konaní
o odvolaní navrhovateľa, odporcov v rade 1/, 2/ a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 8C/90/2013-172 zo dňa 3. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, vo výroku o nepriznaní náhrady
trov konania odporcovi v rade 3/ a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi,
potvrdzuje.

Odporcovi v rade 3/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Vo výroku o trovách konania odporcov v 1./ a 2./ rade rozsudok okresného súdu zrušuje a v rozsahu

zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Nariaďuje opravu úvodnej časti rozsudku v označení účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov
tak, že správne znie:

...za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov v rade 1/, 2/, 3/ Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov...

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu. Navrhovateľovi uložil povinnosť
nahradiť odporcom v rade 1/ a 2/ trovy konania, každému vo výške 249,33 Eur, k rukám ich právneho
zástupcu JUDr. Andreja Cifru. Odporcovi 3/ náhradu trov konania nepriznal. Náhradu trov konania

nepriznal ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na neunesenie dôkazného bremena
navrhovateľom. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, boli skutkové tvrdenia navrhovateľaneúplné. Nebolo z nich možné zistiť, či je premlčaný celý nárok, alebo sú premlčané len niektoré
nezaplatené splátky. Keďže v konaní boli úspešní odporcovia, vzniklo im právo na náhradu trov konania.
Odporcavrade3/tútonáhradunepožadoval,zktoréhodôvodumujuokresnýsúdnepriznal.Odporcomv

rade 1/ a 2/ priznal prvostupňový súd náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia
v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej služby - príprava a
prevzatie právneho zastúpenia. Ak zástupca odporcov v rade 1/ a 2/ uviedol vo vyčíslení náhrady trov
konania „vyčíslenie trov advokáta - substitúta JUDr. Martin Landl, pojednávanie 31.5.2013, tabuľka“, súd
nemohol priznať náhradu trov konania tomuto substitútovi. Ak si chcel advokát, zastupujúci odporcov 1/

a 2/ uplatniť právo na odmenu za úkony právnej služby, spočívajúce v zastúpení na pojednávaní, mal to
urobiť jasným, jednoznačným, nepochybným spôsobom, výšku týchto trov mal vyčísliť zrozumiteľne, nie
údajom o vyčíslení trov advokátskeho substitúta. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu cestovných
výdavkov v súvislosti s účasťou na pojednávaniach 31.5.2013 a 3.7.2013, na pojednávanie určené
na 31.5.2013 bol právny zástupca odporcov predvolaný ako právny zástupca vedľajšieho účastníka
konania, zastúpenie odporkyne v rade 1/ prevzal 24.5.2013 a zastúpenie odporcu v rade 2/ v rovnaký

deň. Na pojednávanie na deň 31.5.2013 však bol predvolaný predvolaním, ktoré mu bolo doručené dňa
16.5.2013. Náhradu cestovných výdavkov za toto pojednávanie preto súd odporcom v 1./ a 2./ rade
nepriznal. Náhradu cestovných výdavkov za pojednávanie z 3.7.2013 právny zástupca odporcov v 1./
a 2./ rade dostatočne nevyčíslil, navyše k vyčísleniu nepripojil ani doklad o nákupe pohonných hmôt,
neuviedol, o akú vzdialenosť medzi sídlom advokáta a sídlom súdu ide. Právo na náhradu za stratu

času riadnym spôsobom uplatnené nebolo. Z tohto dôvodu mohol súd priznať odporkyni 1/ náhradu
trov konania v sume 249,33 Eur a v rovnakej výške priznal náhradu trov konania aj odporcovi 2/;
medzi odporcami v 1./ a 2./ rade je síce solidarita, ale samostatné procesné spoločenstvo. Podľa §
149 ods. 1 O.s.p. bol navrhovateľ zaviazaný na zaplatenie prisúdenej náhrady trov konania k rukám
advokáta zastupujúceho odporcov v rade 1/ a 2/. Pri rozhodovaní o trovách vedľajšieho účastníka

aplikoval okresný súd ustanovenie § 150 O.s.p., pričom prihliadal na fakt, že vedľajší účastník oznámil
svoj vstup do konania na strane odporcov bez toho, aby od účastníkov žiadal súhlas, tento získal až
pred pojednávaním. Skutočnosť, že sa záujmové združenie, ktoré by malo disponovať materiálnym
aj personálnym substrátom so skúsenosťami a kvalifikáciou nevyhnutnou pre dosiahnutie zákonom a
stanovami určeného cieľa združenia nechalo zastúpiť advokátom, ktorý neskôr ponúkol a prevzal právne

zastúpenie aj odporov ako fyzických osôb, navodzuje dojem, že účelom nebola ochrana spotrebiteľa
ale získanie financií v podobe náhrady trov právneho zastúpenia, čo je zneužitím zákonného práva na
zastupovanie.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, že sa návrhu vyhovie, alebo toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Uviedol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela s odporcami v rade
1/ a 2/ Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej postupca pohľadávky poskytol odporcom úver
vo výške 100.000,- Sk, ktorý sa zaviazali splácať v pravidelných mesačných splátkach. Predmetný
úver bol zabezpečený ručením zo strany odporcu v rade 3/. Odporcovia nesplácali predmetné splátky
pravidelne, čím sa dostali do omeškania s úhradou jednotlivých splátok. Ku dňu postúpenia pohľadávky

z postupcu na navrhovateľa vyčíslil postupca dlžnú sumu vo výške 5.039,69 Eur, ktorá pozostávala z
istiny vo výške 4.709,72 Eur a úroku z omeškania vo výške 329,97 Eur. K preukázaniu dlžnej sumy
navrhovateľ predložil výpis z bankovej knihy s názvom vyčíslenie pohľadávky z úveru, pričom tento
listinný dôkaz je generovaný bankovým systémom, ktorý je certifikovaný, podlieha dohľadu Národnej
banky Slovenska a nie je možné doň zasahovať. Zároveň navrhovateľ predložil súdu platobnú históriu,

z ktorej je zrejmý prehľad transakcií na úvere a zároveň v písomných podaniach svoj nárok zdôvodnil.
Navrhovateľ poukázal na fakt, že právny predchodca navrhovateľa - postupca neukončil záväzkovo-
právny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a odporcom v rade 1/ a odporcom v rade 2/
na druhej strane, nakoľko nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a
taktiežnedošlokodstúpeniuodzmluvy;navrhovateľaninedisponujedokladmi,ktorébydanúskutočnosť

- ukončenie zmluvy zo strany postupcu pohľadávky preukázali. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ
vyjadrilnázor,žeanisúdnemoholmaťukončeniezmluvyzostranypostupcupreukázané.Súdvychádzal
z nepreukázaných skutočností, pričom dátum omeškania z úhradou splátky nie je možné považovať
za relevantný údaj vo vzťahu k ukončeniu zmluvy. Výkladom ustanovení všeobecných obchodných
podmienok možno dospieť k záveru, že postupca a následne po postúpení pohľadávky navrhovateľ

boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovo-právny vzťah. Navrhovateľ sa ako
nový veriteľ pohľadávky vyhlásením mimoriadnej splatnosti domáhal len svojho zákonného práva nasplatenie dlžnej sumy odporcami. Ak by sa aj súd nestotožnil s predloženým vyhlásením mimoriadnej
splatnosti, je potrebné za takýto úkon považovať žalobu, k čomu poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 25Co/89/2013 zo dňa 30.4.2013. Zo zmluvy o splátkovom úvere vyplýva mesačná

periodicita splátok od 20.6.2005 do 20.4.2015. Je teda nesporné, že zmluvné strany sa dohodli na
plnení v splátkach. Pokiaľ súd nemal preukázané predčasné ukončenie zmluvy (hoci navrhovateľ nevidí
dôvod, prečo súd neprihliadol na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru navrhovateľom), mal nárok
navrhovateľa posudzovať s poukazom na ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka a navrhovateľovi
priznať sumu nepremlčaných splátok spolu s úrokom z omeškania z každej splátky v zákonnej výške

odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Ďalej odvolateľ poukázal na
skutočnosť, že odporca v rade 2/ podpísal dňa 9.8.2011 Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky
v splátkach, na základe ktorej uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy o splátkovom
úvere č. 333069524 zo dňa 10.5.2005 uzavretej so Slovenskou sporiteľňou, a.s. vo výške 4.709,72
Eur s príslušenstvom, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok. Predmetná dohoda
spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má

písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento
dlh zaplatiť. Zároveň odporca potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených.
Právnym následkom uznania dlhu, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá
dovtedy uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba,
a to priamo zo zákona. Podľa názoru odvolateľa, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania

vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka
nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, čo potvrdzujú
aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska
účinkov podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané
právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej

doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie. Na rozdiel
od uvedeného, úprava obsiahnutá v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho,
kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania
trval, to zn. ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a
jeho účinky (hoci aj vo vzťahu k premlčanému dlhu) s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho

premlčaní a jeho následkoch. Odporca potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu, preto tu nastali účinky
predpokladané v § 558 Občianskeho zákonníka, a to že záväzok uznaný odporcom2/ čo do dôvodu a
výšky v čase uznania trval. Odporca v 2./ rade si bol vedomý svojho záväzku, preto ho aj uznal, čo bolo aj
v jeho záujme, pretože po splatení dlhu nebude figurovať v databázach neplatičov. Dohoda o uznaní dlhu
neobsahovala žiadne zložité právne formulácie, nebola tak rozsiahla, aby sa s ňou nemohol odporca v

rade 2/ riadne oboznámiť, navyše ju podpisoval vo svojom bydlisku. Odvolateľ mal za to, že postupom
okresného súdu došlo k neprimeranej ochrane spotrebiteľa a porušeniu zásady rovnosti účastníkov
konania. Konanie odporcu v rade 2/ nemožno považovať za morálne a čestné, a preto nemožno súhlasiť
s tým, resp. je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Na podporu
uvedenej argumentácie odvolateľ poukázal na rozhodnutia rôznych krajských súdov.

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie aj odporcovia v 1./ a 2./ rade a
vedľajší účastník, konkrétne proti výroku o trovách odporcov v rade 1/ a 2/ a proti výroku o nepriznaní
trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Uviedli, že udelenie plnej moci advokátovi týždeň, či dva dni alebo
bezprostredne pred pojednávaním je z hľadiska nároku na náhradu trov konania irelevantné. Predložené
vyčíslenie trov konania bolo dostatočne určité a zrozumiteľné. Údaj o substitútovi vo vyčíslení trov

konania slúžil pre informačné účely, keďže dané vyčíslenie bolo predložené priamo splnomocneným
advokátom. Nesúhlasili s argumentáciou súdu, že vyčíslenie neobsahuje vzdialenosť sídla súdu a sídla
právneho zástupcu. Ak súdu z predloženej špecifikácie trov nebolo niečo zrejmé, mohol advokáta vyzvať
na jej vysvetlenie. Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, k tomu
tento poukázal na rozsiahlu judikatúru slovenských súdov, ako aj ustanovenia Charty základných práv

EÚ a Ústavy SR. Zdôraznil, že sú to práve združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v
súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov (§ 3 ods. 4, § 25 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Občianske združenia na ochranu spotrebiteľov si spravidla
zakladajú samotní občania poškodení nekalými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami v
predbežne formulovaných štandardných zmluvách dodávateľov a často pri nedostatku organizačného a

finančného zabezpečenia chránia práva prevažne nemajetných spotrebiteľov, ktorí rezignujú na obranu
svojich práv, pretože nemajú dostatok prostriedkov na advokáta a tým na rovnocenný priebeh súdnychkonaní. Aj vedľajší účastník ako občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva, ktoré
je pripravené dôsledne presadzovať a chrániť v súdnych konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov,
má právo v súdnom konaní vystupovať proti dodávateľom na základe princípu rovnosti zbraní. Práve

preto vedľajší účastník je zastúpený advokátom, ktorý je ochotný takéto zastúpenie realizovať. Aj keď
neprijateľnosť zmluvných podmienok a posudzovanie nekalých obchodných praktík vyhodnocuje súd
v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ ex offo, nemôže poučiť spotrebiteľa o premlčaní, prípadne mu
dávať návody k náležitej právnej argumentácii proti dodávateľom.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok vo veci samej

ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby
v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára navrhovateľ v právnom postavení dodávateľa s
dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Navrhovateľ bol pri uzatváraní spomínanej dohody v postavení
dodávateľa, a preto ju musel okresný súd podrobiť kontrole v zmysle § 153 ods. 3 O.s.p. pri náležitej
aplikácii spotrebiteľských predpisov. Predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní

záväzku je formulár, ktorý vopred pripravil dodávateľ pre spotrebiteľa a spotrebiteľ nemal žiadnym
spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Takto predformulovaná dohoda obsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich
právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Predĺženie premlčacej
doby na základe uznania dlhu umožnilo navrhovateľovi účelové kapitalizovanie pohľadávky nárastom

príslušenstva (zmluvné úroky, zákonné úroky, sankcie a pod.) v dôsledku plynutia času a následnú
kvantifikáciu príslušenstva pohľadávky, ktorú už vo svojej žalobe označuje za súčasť uplatnenej istiny,
čo prináša možnosť podstatného zvýšenia trov súdneho konania. Takéto predĺženie tiež spôsobuje, že
väčšina priemerných spotrebiteľov už v čase uplatnenia pohľadávky na súde nedisponuje prvotnými
dokumentmi o uplatnenej pohľadávke a stráca tak aj teoretickú možnosť brániť sa napr. preukázaním

splnenia, resp. čiastočného splnenia dlhu poukazovaním na neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé
obchodné praktiky dodávateľa. Vedľajší účastník tiež zdôraznil, že spotrebiteľské zmluvy takmer vždy
obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky a navrhovateľ tak vo formulárových dohodách o uznaní dlhu
necháva dlžným spotrebiteľom uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú nemá v celom
rozsahu platný právny titul. Dohoda o uznaní dlhu sa navyše predkladá spotrebiteľom pod zámienkou

uzavretia splátkového kalendára. Poukazoval na nátlakové a manipulačné praktiky navrhovateľa, ako aj
naskutočnosť,žepodpisnadohodeouznanídlhunemusíbyťpravýmpodpisom.Vniektorýchdohodách
sa dokonca neuvádza ani výška splátky ako esenciálna náležitosť dohody o splátkach. Dohoda o
uznaní dlhu ako právny úkon je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a
rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná. Na podporu svojej argumentácie

vedľajší účastník poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Predĺženie premlčacej doby
sa spravuje ustanovením § 558 Občianskeho zákonníka, nakoľko odchýlne dojednania, ktoré by
neboli spotrebiteľovi na prospech sú neplatné, pričom v pochybnostiach je na mieste použiť výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa. Navrhovateľ sa v predmetnej veci nemôže dovolávať platnosti predloženej
formulárovej dohody, a teda ani právnych účinkov z nej plynúcich ani poukazom na princíp „neznalosť

zákona neospravedlňuje“ uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalovaného spotrebiteľa. Vedľajší
účastník nemá záujem zbaviť dlžníkov ich povinností za každú cenu, ako sa snaží navrhovateľ tvrdiť.
To, že relevantne poukazuje na neplatnosť zmluvných dojednaní a premlčanie pohľadávok, ktoré
nachádza v tak masovom meradle, mu nemožno vyčítať a je iba dôsledkom doterajšieho hromadného
ignorovania práva spotrebiteľa. Tento nepomer nespôsobili spotrebitelia, ani spotrebiteľské združenia,

ale dodávatelia, ktorí spotrebiteľské zmluvy pripravovali a vykladali si právne predpisy non legeartis.
Napokon vedľajší účastník uviedol, že činnosť a zastupovanie spotrebiteľského združenia nie je o
získavanífinančnéhoprospechuvpodobenáhradytrovprávnehozastúpenia,aleohodnotovejorientácii
a osobnom nasadení zainteresovaných, ktorí pracujú neraz bez odmeny, resp. dotujú činnosť združenia
z vlastných prostriedkov.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcov v rade 1/, 2/ a vedľajšieho účastníka uviedol, že sa
stotožňuje so závermi vyjadrenými súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o otázku náhrady trov konania.

Odporcovia sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrili.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, vo

výroku o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi v rade 3/ a vo výroku o nepriznaní náhrady trov
konania vedľajšiemu účastníkovi podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Vo výroku o
trovách konania odporcov v rade 1/ a 2/ rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a
v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o rozhodnutie
vo veci samej. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že základný program sporového konania
je formulovaný petitom návrhu na začatie konania, ktorým navrhovateľ požaduje ochranu jeho práv.
Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné
skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má
priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže

účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci
prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky
tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení odporcu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia
dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi

konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva
v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa
vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých

účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.

Úlohou všeobecného súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Podľa aktuálnej právnej úpravy súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Spravidla pôjde o situáciu, kedy súd aj napriek množstvu zadovážených dôkazov nebude môcť
rozhodnúť vo veci bez tohto ďalšieho dôkazu.

Krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neprezentoval v konaní skutkové

tvrdenia, z ktorých by bolo možné identifikovať a následne riadne posúdiť dôvodnosť uplatneného
nároku. Keďže v konaní bolo uplatnené právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o splátkovom úvere, bolo
na navrhovateľovi aby podrobne špecifikoval jednotlivé peňažné sumy, ktoré voči odporcom uplatnil, a
to z hľadiska výšky, splatnosti i právneho dôvodu vzniku. Navrhovateľ predložil nepostačujúce tvrdenia
a dôkazy, ktoré v žiadnom prípade nemohli byť základom pre vyhovenie podanej žalobe. Osobitne

krajský súd poukazuje na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré realizoval navrhovateľ vo
vzťahu k odporkyni v rade 1/ dvomi odporujúcimi si výzvami - podanie zo dňa 18.7.2011 a podanie
zo dňa 21.8.2012. Na pojednávaní zástupca navrhovateľa uviedol, že sa nevie vyjadriť k otázke, pre
nezaplatenie ktorej splátky sa stal úver splatným ako celok. Na výzvu súdu navrhovateľ predložil
platobnú históriu, ktorá mala poskytnúť obraz o splácaní úveru. Ani tento dôkaz však nebol postačujúci,

keďže demonštroval údaje od roku 2005 do roku 2011, zatiaľ čo v návrhu na začatie konania navrhovateľ
uvádzal aj ďalšie sumy uhradené v roku 2012. Rozporné a neúplné skutkové tvrdenia museli viesť k
zamietnutiu návrhu na začatie konania. Nie je úlohou civilného súdu odstraňovať nedostatky podanínavrhovateľa, či snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v chaotických podaniach navrhovateľa parciálne
údaje na účely vyhovenia žalobe sčasti, ako sa to snažil prezentovať navrhovateľ v odvolaní. Treba
totiž zdôrazniť, že v civilnom konaní platí zásada ukladajúca účastníkovi tvrdiacemu istú skutočnosť,

túto aj preukázať, inak sa vystavuje riziku neúspechu v konaní. Navrhovateľ zjavne neuniesol dôkazné
bremeno, okresný súd mu pritom ponúkol príležitosť vysvetliť opodstatnenosť uplatneného nároku, a
to aj vo forme osobitnej výzvy, ktorá však ostala nevyužitá. Konkrétna špecifikácia žalovanej sumy
bola práve tým, čo mohlo vyústiť do procesného úspechu navrhovateľa v konaní. Pokiaľ účastník v
konaní len poukazoval na jednotlivé výpisy z účtov a ďalšie listinné dôkazy (ktoré vykazovali rozpory),

resp. na konkrétne ustanovenia zmluvy, či všeobecných obchodných podmienok, tento jeho postup bol
nedostatočný, pretože neponúkol súdu jasný obraz o štruktúre uplatnenej pohľadávky.

Pokiaľ ide o dohodu o uznaní dlhu uzavretú medzi navrhovateľom a odporcom v rade 2/ odvolací
súd uvádza, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom
aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca, ani keď je súčasťou iného
dvojstranného úkonu. V súdenej veci však treba prihliadnuť na spôsob, akým tento úkon dlžníka -

spotrebiteľa vznikol. Pokiaľ by bol prejavom slobodnej vôle spotrebiteľa, tak napriek jeho nevýhodnosti
pre spotrebiteľa, by súd jeho platnosť nemohol namietať. V súdenej veci to však bol práve navrhovateľ
(ako subjekt práva znalý), ktorý si inicioval uzavretie dohody a dal odporcovi v rade 2/ podpísať ním
vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach,
ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre neho zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania

záväzku. Z obsahu dohody je zjavné, že cieľom navrhovateľa bolo zabezpečiť si výhodnú právnu pozíciu
pri vymáhaní dlhu, a nie ústretový prístup k spotrebiteľovi.

Pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike,
ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže
podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe,

ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná
praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu
nasvedčuje tomu, že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k
spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať
od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo

všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

Vzhľadom na to, že výrok o trovách konania je závislým výrokom (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), krajský
súd potvrdil aj výrok o trovách odporcu v rade 3/, hoci tento nebol odvolaním napadnutý.

Následne sa krajský súd zaoberal odvolaním vedľajšieho účastníka proti výroku o náhrade trov konania,
ktorý považoval za vecne správny.

Zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom nemalo v danej veci opodstatnenie, keďže samotnou
úlohou spotrebiteľských združení je ochrana práv spotrebiteľov.

Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93
ods. 2 O.s.p. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania je v princípe motivovaný snahou aktívne

presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiť čo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Z
obsahu ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že postavenie spotrebiteľského
združenia v konaní ako účastníka je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jeho
činnosti, alebo je táto osoba uvedená v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou.
Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovať v civilnom procese

bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmy spotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie
vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľské práva a následne na tomto princípe vstúpilo do
konania, je zjavné, že malo v zmysle právnej úpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami,
ktoré by boli spôsobilé zabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní.

V posudzovanej veci vstúpil do konania vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie zastúpené

advokátom. Krajský súd nijako nespochybňuje právo ktoréhokoľvek účastníka (aj vedľajšieho účastníka)využiť služby advokáta a nechať sa v konaní zastúpiť. Podstatnou otázkou však v danom prípade
bola účelnosť takéhoto postupu, keďže trovy spojené s takýmto zastúpením by mala znášať druhá
procesná strana. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva spotrebiteľov na Slovensku,

javilo sa odvolaciemu súdu nadbytočné využívať osobitné služby advokáta, pokiaľ sa predmet sporu
týka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Tvrdenia odvolateľa o potrebe kvalifikovaného
právnehozastúpeniaspochybňujúsamotnúpodstatuexistenciespotrebiteľskéhozdruženiaavyvolávajú
pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jeho založenia a následného vstupu do množstva súdnych konaní.
Z obsahu informácií získaných na internetovej stránke http://oz-hoos.wix.com/hoos krajský súd navyše

zistil,žedotknutézdruženievyvíjazjavnemnožstvoaktivítvoblastiposkytovaniapomocispotrebiteľoma
na tieto účely disponuje množstvom špecifických odborných vedomostí, ktoré sú z pohľadu odvolacieho
súdu spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie účastníka v konaní.

Na záver treba dodať, že vedľajším účastníkom nie je nijako upreté právo na náhradu trov konania, ak
mu takéto trovy v súvislosti s konaním vznikli. Podľa názoru krajského súdu však tieto trovy nezahŕňajú
aj náklady spojené so zastúpením advokátom, za predpokladu, že išlo o opakované a šablónovité úkony

hromadne realizované v množstve prebiehajúcich konaniach dokonca bez znalosti obsahu predmetu
konania. Účelne vynaložené hotové výdavky si mohol vedľajší účastník uplatniť v súlade s civilno-
procesnou úpravou, čo však neučinil.

Pokiaľ ide o výrok o trovách odporcov v rade 1/ a 2/, v tejto časti okresný súd nepostupoval správne.
Zástupca uvedených účastníkov doručil okresnému súdu v lehote podľa § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p.

vyčíslenie trov konania, ktoré obsahovalo špecifikáciu trov aj s odkazom na vyčíslenie trov substitúta
JUDr. Landla, ktorému zástupca odporcov v rade 1/ a 2/ udelil plnú moc. Okresný súd na uvedený
spôsob špecifikácie reagoval, že takéto vyčíslenie nie je jasné a jednoznačné. S takýmto posúdením
nemožno súhlasiť. Je totiž plne v súlade s civilno-procesnou úpravou, aby si advokát ustanovil ako
zástupcu ďalšieho zástupcu. Ak tak učinil, nemožno voči takému postup namietať; rovnako nemožno

namietať, ak z dôvodu prehľadnosti vo vyčíslení trov konania poukáže, že konkrétny úkon právnej služby
bol vykonaný substitučným zástupcom. V danom prípade zástupca účastníkov JUDr. Cifra predložil
špecifikáciu trov právneho zastúpenia obsahujúcu aj trovy substitúta, pričom úhradu týchto trov žiadal
zaplatiť na svojúčet. V zvolenom postupe nevidel odvolací súd žiadnu vadu, ktorá by mohla byť dôvodom
pre nepriznanie časti uplatnených trov konania.

Krajský súd však dáva do pozornosti súdu prvého stupňa neúplnosť predloženého vyčíslenia, ktoré
uvádza účasť advokáta na dvoch pojednávaniach (31.5.2013 a 3.7.2013), pričom vo forme tabuľky
konkretizuje len trovy súvisiace s pojednávaním dňa 31.5.2013. V podaní sa uvádza údaj: „vyčíslenie
trov advokáta - substitúta JUDr. Martin Landl, pojednávanie dňa 3.7.2013, Tabuľka“, avšak následná
tabuľka k uvedenému pojednávaniu obsahom podania nie je. Keďže úvodná časť vyčíslenia (str. 1)

zjavne uvádza aj trovy vzniknuté pri účasti na tomto pojednávaní, krajský súd považoval za potrebné
odstrániť spomínaný nedostatok (chýbajúca tabuľka k pojednávaniu zo dňa 3.7.2013) výzvou zaslanou
advokátovi(§43ods.2O.s.p.).Uvedenýpostupnijakonenegujepovinnosťadvokátapredložiťvyčíslenie
trov konania v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p., keďže v danom prípade išlo
pravdepodobne len o technický problém vzniknutý pri zasielaní vyčíslenia trov právneho zastúpenia.

Pokiaľ ide o námietku okresného súdu, že vo vyčíslení nebola uvedená vzdialenosť sídla súdu a sídla
advokáta, k tomu dáva odvolací súd do pozornosti údaj na strane 1 podania (264 km). Pokiaľ ide o
cenu pohonných hmôt, uvedený údaj je ľahko zistiteľný na stránke Štatistického úradu SR, z ktorého
dôvodu si aj súd môže sám overiť správnosť tvrdenia advokáta v predloženom vyčíslení. Za nesprávne
treba považovať aj závery okresného súdu, ktorý nepriznal odporcom v rade 1/ a 2/ náhradu cestovných

výdavkov vzniknutých v súvislosti s účasťou advokáta na pojednávaní dňa 31.5.2013 s odôvodnením,
že predvolanie na dané pojednávanie bolo doručené JUDr. Cifrovi len ako zástupcovi vedľajšieho
účastníka, keďže v danom čase zastupoval len jeho. Pokiaľ odporcovia v rade 1/ a 2/ udelili plnú moc
advokátovi pred pojednávaním a tento sa na daný účel zúčastnil pojednávania, nie je dôvod mu náhradu
spomínaných nákladov nepriznať.

Vzhľadom na zistenú zrejmú nesprávnosť napadnutého rozsudku krajský súd nariadil opravu jeho
záhlavia podľa § 222 ods. 3 O.s.p. spôsobom vyjadreným vo výroku tohto rozhodnutia.O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi v rade 3/ a vedľajšiemu účastníkovi rozhodol
krajský súd podľa § 142 ods. 1 (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní vo veci samej nebol navrhovateľ úspešný,
odporca v rade 3/ si náhradu trov druhostupňového konania neuplatnil a vedľajšiemu účastníkovi táto
náhrade neprináleží, pričom krajský súd odkazuje na vyššie formulovaný výklad. O trovách odvolacieho
konania odporcov v rade 1/ a 2/ sa rozhodne v ďalšom rozhodnutí okresného súdu.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.