Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, March 12, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/39/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113010463
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113010463.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy

Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.03.2014, v trestnej veci
proti obž. T. X. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom
na ust. § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. 4T 33/2013 zo dňa 23.09.2013 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanú T. X., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom X., V. č. XX, prechodne bytom X., V. č. XX, t.č.
od 3.11.2012 vo väzbe v ÚVV X.

uznáva vinnou, že

-dňa X.XX.XXXX v čase okolo 01.00 hod. v X., na ulici V. č. XX, v byte na druhom poschodí bytového

domu, ktorého vlastníčkou bola spoločne so svojím druhom K. J., po návrate z pohostinstva Pokec music
café, kde obidvaja požívali alkoholické nápoje rôznych druhov a kde došlo k vzájomnej hádke, v stave
ťažkej opitosti, tohto fyzicky napadla tak, že ho bodla kuchynským nožom o celkovej dĺžke 290 mm s
dĺžkou čepele 170 mm silou strednej až väčšej intenzity do jeho ľavého ramena na predo-bočnej ploche
v hornej tretine, čím mu spôsobila hlbokú bodnoreznú ranu zasahujúcu ku ľavej pazuchovej tepne a
ľavej podkľúčikovej žile s nabodnutím prvého rebra vľavo, následkom čoho došlo u neho k masívnemu
krvácaniu a vzniku šoku po krvácaní, čo viedlo k zlyhaniu srdcovocievnej činnosti a bezprostredne k
smrti K. J.

t e d a

v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala na
chránenej osobe

č í m s p á c h a l a

zločin zabitia podľa § 147 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák.

Z a t o j e j s ú d u k l a d á

Podľa § 147 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody
vo výmere 10 (desať) rokov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ju z a r a ď u j e na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. trest prepadnutia veci - kuchynského noža o dĺžke 290 mm s dĺžkou
čepele 170 mm.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. u k l a d á obžalovanej povinnosť uhradiť poškodenej D. V., nar. X.XX.XXXX,
bytom X., E. L. č. X škodu vo výške 1.790,62 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 eur a Všeobecnej

zdravotnej poisťovni, a.s., IČO: 35837874, so sídlom Mamateyova č. 14, Bratislava škodu vo výške 3,69
eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú D. V. so zvyškom nároku na náhradu škody o d k a z u j e
na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obž. T. X. vinnou z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa
§ 145 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že
- dňa X.XX.XXXX v čase okolo 01.00 hod. v X., na ulici V. č. XX, v byte na druhom poschodí bytového
domu, ktorého vlastníčkou bola spoločne so svojím druhom K. J., po návrate z pohostinstva Pokec music

café, kde obidvaja požívali alkoholické nápoje rôznych druhov a kde došlo k vzájomnej hádke, v stave
ťažkej opitosti, tohto fyzicky napadla tak, že ho bodla kuchynským nožom o celkovej dĺžke 290 mm s
dĺžkou čepele 170 mm silou strednej až väčšej intenzity do jeho ľavého ramena na predo-bočnej ploche
v hornej tretine, čím mu spôsobila hlbokú bodnoreznú ranu zasahujúcu ku ľavej pazuchovej tepne a
ľavej podkľúčikovej žile s nabodnutím prvého rebra vľavo, následkom čoho došlo u neho k masívnemu

krvácaniu a vzniku šoku po krvácaní, čo viedlo k zlyhaniu srdcovocievnej činnosti a bezprostredne k
smrti K. J..

Za to jej podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j/ Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. uložil
trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. ju pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 78 ods. 1 Tr. zák. jej uložil ochranný dohľad na dobu 3 rokov.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. jej uložil aj trest prepadnutia veci kuchynského noža o dĺžke 290
mm s dĺžkou čepele 170 mm.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanej povinnosť uhradiť poškodenej D. V., nar. X.X.XXXX, bytom

E. L.. X škodu vo výške 17.562,28 eur a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., so sídlom Mamateyova
č. 14, škodu vo výške 3,69 eur, pričom podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú D. V. so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, a to

proti všetkým jeho výrokom, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaná odvolanie,
ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu aj odôvodnila. V dôvodoch odvolania uvádza, že
predseda senátu sa v odôvodnení rozsudku v hre na slovíčka snaží spochybniť jej výpoveď na
hlavnom pojednávaní a v niektorých pasážach neuviedol všetko, čo uvádzala, alebo to uvádzal tak,
ako nevypovedala. Následne poukazuje na jednotlivé nepresnosti, ku ktorým v tomto smere malo dôjsť,

pričom namieta, že pokiaľ ju, o ktorej vedel, že v čase skutku bola v ťažkom stupni opilosti, konfrontoval
predseda senátu s každým jej slovíčkom uvedenom na hlavnom pojednávaní, svedkovi M. A., o ktorom
v odôvodnení rozsudku uviedol, že vypovedal v zhode so svojimi výpoveďami v prípravnom konaní, čo
podľajejnázorunebolacelkompravda,nepredložiljehopredošlúvýpoveďkvyjadreniu.Nebraldoúvahy,
že je to svedok, ktorý chcel vyniknúť a že možno jeho bolo potrebné posúdiť znalcami, pretože normálny

človek uvidiac mŕtvolu ihneď nepočíta počet dlaždíc, keď, ako uvádzal, hneď po tom šiel telefonovať napolíciu.Tentosvedokvsnahesazviditeľniť,sazúčastnilnavšetkýchpojednávaniach,čopodľajejnázoru
tiež niečo nasvedčuje o jeho osobe. Namieta aj skutočnosť, že pri postupe podľa § 258 ods. 4 Tr. por. vo
vzťahu k jej predošlým výpovediam napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní dňa 10.7.2013 navrhol

prokurátor prečítať z jej výpovede v prípravnom konaní vzhľadom na rozpory len výpoveď z 3.11.2012
na čl. 70 - 77, predseda senátu iniciatívne prečítal a konfrontoval ju aj s jej výsluchom z 5.11.2012,
so zápisnicou z 25.1.2013, z 25.2.2013 a prečítal aj zápisnice z 13.3.2013 a 21.3.2013, s ktorými ju
ani nekonfrontoval. Je pozoruhodné, že predseda senátu zamietol jej návrh na výsluch svedkyne D.
L., avšak v rozsudku nezabudol uviesť, že svedkyňa rovnako ako M. A. ju a poškodeného počula sa

často hádať, pričom agresívnejšia bola ona, ale neuviedol to podstatné, že v kritickej dobe svedkyňa sa
v noci zobudila na to, ako ona opakovane kričala „pomoc“. Podľa dôvodov odvolania zaujímavou je aj
skutočnosť, že predseda senátu pri vymenovaní svedkov, ktorých rozdelil do dvoch skupín, opomenul
uviesť aj svedka G. F., ktorý bol v období rokov 2006 - 2007 jej priateľom, pričom práve tento svedok
uviedol, že na nej nikdy nespozoroval žiadne známky agresívneho správania a keď si vypila, tak mala
v sebe veľa ľútosti a plakala. Znova zdôrazňuje, že ona vlastne vôbec nevie, ako sa v kritickej dobe

dostala domov a až po vrátení sa k bytu z cely zadržania s vyšetrovateľom zistila, že na chodbe sa
nachádza vrece asi s 5 kg piesku, ktoré tam pri odchode z domu nebolo. O tomto zistení informovala
vtedajšieho obhajcu a vzájomne dospeli k záveru, že s tým pieskom musel ísť K. J. výťahom, pričom
ona si pamätá, že výťahom nešla. Toto následné jej nepravdivé tvrdenie, o ktorom sa iba domnievala,
uviedla pri svojom výsluchu, keď bola vypočúvaná už ako obvinená a aj pred súdom pri rozhodovaní o

vzatí do väzby a aby nevyzerala ako klamárka, tak to opakovala aj pri ďalšom výsluchu i pri previerke
výpovede na mieste činu. Jej súčasné tvrdenie, že má výpadok pamäte na časový úsek od opustenia
baru až po vyberanie letákov z poštovej schránky, vyplýva aj z výpovede svedkyne X., ktorá uviedla, že
z baru odišla asi 1 - 2 minúty pred K., čo znamená, že spolu domov nešli. Znalec z odboru psychológie
sa jej pýtal, prečo ona potom prišla domov neskôr, keď nebohý šiel k autu, na čo odpovedala, že si už

nepamätá, že má z toho všetkého zmätok, pamätá si už len ako on ležal. Za dôležitý dôkaz o pravdivosti
jej výpovede na hlavnom pojednávaní považuje zápisnicu o výsluchu podozrivej pred zadržaním, kde o
piesku pre mačky ani o tom, že poškodený išiel výťahom, sa nezmieňuje. Predseda senátu tak, ako aj
ďalšie návrhy a námietky, však prečítanie tejto zápisnice zamietol s odôvodnením, že je to neprocesný
dôkaz vykonaný v čase, keď bola v postavení podozrivej z trestného činu vraždy, kde zákon predpokladá

povinnú obhajobu a obhajca nebol pri výsluchu prítomný. Ako zadržaná osoba však mala iba právo
zvoliť si obhajcu a obhajca tam ešte zo zákona nemusel byť, keďže pred výsluchom nebolo isté, či jej
obvinenie bude vznesené. Má teda za to, že tento dôkaz bol procesne spôsobilý aspoň čiastočne v
tom, čo pri výsluchu uviedla. Jeho spôsobilosť by bolo možné spochybniť, pokiaľ by sa obsah výpovede
použil proti nej. To, že nešla domov spolu s poškodeným, vyplýva aj z výpovede svedkyne Q. O. za

predpokladu, že osoba, o ktorej svedkyňa vypovedala, bol skutočne K. J., pretože svedkyňa uvádzala,
že ona K. J. nepozná. Všetky otázky, ako sa presúvali domov ona a poškodený, ako aj o možnosti vstupu
iných osôb do budovy, bolo možné jednoznačne preukázať záznamom z pouličnej kamery, ale polícia
urobila zásadnú chybu, keď zábery z tejto kamery neboli z mestskej polície prevzaté a zdokumentované
v spise, čo už dnes nie je možné, pretože zábery sa uchovávajú iba 7 dní. Za uvedeného dôkazného

stavu je odborné vyjadrenie znalca z odboru dopravy potrebné považovať za irelevantné pri jeho použití
proti nej, keďže kvôli opilosti si nepamätá, ako išla domov, možno ho však použiť v jej prospech, nakoľko
podľa tohto odborného vyjadrenia poškodený mohol prejsť peši z priestorov Pokec music café do bytu za
dobu asi 5 minút a prihliadnuc na to, že ešte vyberal piesok z auta, mohol prísť do bytu najneskôr o 00.40
hod. Ak to bol skutočne on, ktorý išiel vo výťahu so Q. O., podľa jej výpovede sa s ním mala stretnúť pred

vchodom do bytovky už okolo 00.30 hod. Pravdivosť jej výpovede obžaloba i súd spochybňujú okrem
iného aj tým, že uvádzala, že poškodený si mohol zranenia spôsobiť sám, nakoľko ona mala poznatky
z minulosti, že sa sebapoškodzoval. Ak by bol ktokoľvek na jej mieste za okolností, že za krátku chvíľu
po jej príchode do bytu sa pred ňou zvalil na podlahu zomierajúci druh, pričom žiadnu osobu tam vtedy
nevidela, tak by ho mohlo napadnúť iba to, že buď ho predtým niekto iný zranil, alebo sa zranil sám.

Aj keď závery znalcov z odboru zdravotníctva už nie je možné vyvrátiť, pretože by si to vyžadovalo
exhumáciu mŕtvoly, mala pochybnosti, či závery znalca MUDr. A. sú také jednoznačné, že si poškodený
nemohol spôsobiť zranenia sám. Čiastočne to vyplýva aj z toho, že podľa znalca v prvých desiatich
minútach po bodnutí poškodený hľadal možnosti pomoci, pričom mal pri sebe mobilný telefón, ktorý
však nepoužil. Podľa znalca vedomie začal strácať asi za 10 - 15 minút po zranení, mal teda dostatok

času vyjsť z bytu na chodbu, kričať o pomoc, resp. búchať na dvere susedov. Pri vyšetrovacom pokuse
znalec navádzal figuranta na miesto bodnutia, ktoré nezodpovedalo skutočnosti. Figurant bol oblečený,
čotiežmohloovplyvniťrozsahpohyburukousnožom.Zpitvynevyplynulo,akúdĺžkurúkmalpoškodený,
a teda či dĺžka ruky figuranta zodpovedala dĺžke ruky poškodeného. Pri výsluchu znalca sa obhajcapýtal, prečo na figurantovi ukazoval polohu noža, ktorá nezodpovedala realite, na čo znalec odpovedal,
že i pri opakovanom pokuse na holom tele by sa jeho závery nezmenili. Nedomnieva sa však, že by
znalec mal prijímať závery vopred bez toho, aby sa pokus opakoval. Za podstatné pochybenie však

považuje to, že pri vyšetrovacom pokuse neukázal na figurantovi, pod akým uhlom a akým smerom
smeroval nôž v čase bodnutia, čím by vyšetrovací pokus v jeho závere priniesol vysvetlenie, či sa
mohol alebo nemohol poškodený sám bodnúť. Ak by táto poloha bola známa pri vyšetrovacom pokuse,
potom by sa pravdepodobne dospelo k záveru, že pri smerovaní noža zhora dolu, ako to znalec neskôr
uviedol, by ona vzhľadom k svojej výške a výške poškodeného, nemohla poškodeného bodnúť v stoji,

ale iba vtedy, ak by poškodený sedel na stoličke. Že sa tak zrejme nestalo, jednoznačne vyplýva z
toho, že na stole, kde mal poškodený sedieť, sa žiadne striekance od krvi nenašli, naopak, našli sa na
zadnej strane steny a na stoličke na ľavej strane. Znalec uviedol, že tieto striekance vznikli po vytiahnutí
noža z rany. Poranená však bola ľavá ruka a nie pravá, kde tieto striekance boli. To však nebránilo
znalcovi, aby pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že závery vyšetrovacieho pokusu sú
v súlade so závermi zistenými v znaleckom posudku, hoci v zápisnici z vyšetrovacieho pokusu žiadne

závery nie sú. Znalci z odvetvia súdneho lekárstva pri pitve uviedli, že bodnorezný kanál prebiehal od
miesta vpichu zhora nadol pod uhlom 5 o, že smeroval zľava do prava, avšak neuviedli, pod akým
uhlom, zato uviedli, že spredu do zadu prebiehal pod uhlom 10 o, čo je podľa nej pojem nejasný a
absurdný. K mechanizmu vzniku zranenia znalec neuviedol, v akej polohe v kritickom čase bol páchateľ
a poškodený, či stáli vo vzpriamenej polohe tvárami obrátení k sebe, či poškodený sedel, či bol obrátený

k páchateľovi bokom, v akej polohe páchateľ držal nôž, či nadhmatom alebo inak, pod akým uhlom
smerovalo ostrie noža a pod. Vo vzťahu k znaleckému posudku znalcov z odboru psychiatrie poukazuje
na fakt, že fabulovala aj pred znalcami, že si pamätá všetko, čo viedlo znalcov k tomu, že jej stupeň
opilosti pri 2,25 promile metylalkoholu v krvi posúdili iba ako opilosť ľahkého až stredného stupňa, hoci
znalec z odboru zdravotníctva to posúdil ako opilosť ťažkého stupňa. Znalkyňa z odboru psychiatrie na

hlavnom pojednávaní uviedla, že výpadok pamäte u nej nezistili, pretože spontánne popisovala celý dej.
Je zrejmé, že ak by pred znalcami tvrdila, že sa na ten časový úsek, ako opustila bar až do príchodu
k bytovke nepamätala, znalci by mohli dospieť k inému záveru. Napokon znalkyňa uviedla, že výpadok
pamäte na určitý časový úsek sa vylúčiť nedá. Naviac v tejto súvislosti poukazuje na fakt, že skutok sa
stal v piatok, keď 5 dní pred tým ťahala pracovné zmeny v trvaní po 11 hodín, čo mohlo mať vplyv aj

na jej únavu po požití väčšieho množstva alkoholu, aj na jej možný výpadok pamäte na určitý časový
úsek. Vážne výhrady prezentuje aj voči posudku znalca z odboru psychológie, ktorý u nej diagnostikoval
histriónsku poruchu osobnosti, ktorá pri analýze motivácie trestného činu mala zohrať negatívnu úlohu.
Podľa nej nie je pravdou tvrdenie znalca, že ju vyšetroval pri dvoch návštevách vo väzbe. Vyšetroval
ju len hodinu a 55 minút, takže posudok uvedeného znalca nemožno považovať za objektívny. Naviac

namieta, že si z asi 200 techník vybral tie najjednoduchšie, projektívne techniky, a preto nepovažuje
za správne závery znalca vo vzťahu k hodnoteniu jej osobnosti. Nakoľko sa obžaloba o tento posudok
opierala, navrhovali, aby bol pribratý nový znalec z odboru psychológie mimo prešovského a košického
kraja, čo však bolo súdom zamietnuté. (V tejto súvislosti sa potom žiada podotknúť, že v priebehu
odvolacieho konania obhajoba ako dôkaz nový znalecký posudok z odboru psychológie predložila).

Ďalej poukazuje na závery znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu v Košiciach, v
ktoromjeuvedené,žezvýsledkovDNAanalýzyvyplýva,žebiologickémateriályzaistenévpredložených
predmetoch skúmania, a to rukoväť noža a ľavej športovej topánky, pochádzajú najmenej od troch osôb.
Pracovníčka Kriminalistického a expertízneho ústavu pritom uviedla, že DNA analýza nebola úspešná
z dôvodu, že nebol získaný úplný DNA profil a podľa nej to neznamená, že nôž držali v ruke viac ako

dve osoby, ale stačilo, aby nad nožom niekto rozprával, čím vypustil čiastočky slín, ktoré dopadli na
rukoväť noža. Paradoxne podľa jej názoru z toho plynie, že do bytu jej a poškodeného chodili iní ľudia
za účelom, aby použili ich kuchynský nôž, eventuálne si ho priložili k ústam a hovorili nad ním. Uvedený
záver nemieni komentovať, podstatné z hľadiska obhajoby je však to, že nôž, ktorým mal byť skutok
spáchaný, držali v ruke najmenej tri osoby. Kto bola tretia osoba, na to vyšetrovanie a dokazovanie

zamerané nebolo. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že v zhluku asi 10 vlasov zaistených v ruke nebohého
ako predmet skúmania č. 40 boli až 3 vlasy dĺžky 40, 42 a 45 mm aj s korienkami. Za takejto situácie
si kladie otázku, ako je možné, že DNA analýza nebola úspešná. Ako sa uvedený zhluk vlasov dostal
do ruky nebohého a čie tie vlasy boli, však obžaloba nevysvetlila. V súvislosti s tým poznamenáva, že
ona má dlhé vlasy. Vzhľadom na závažnosť zločinu, keď vo veci nie sú žiadne priame dôkazy, navrhuje

konzultovať s Kriminalistickým ústavom v Prahe možnosti skúmania a pribratia ako znaleckého ústavu
eventuálne pribrať ústav Bundeskriminalampt vo Viesbedene v Nemecku, ktorý skúma DNA dokonca aj
na vlasoch bez korienkov. Nimi uvádzanú verziu spáchania skutku inou osobou vyšetrovateľ v konaní
žiadnymi dôkazmi nepreveroval. Dozorujúci prokurátor na ich návrhy nereagoval a súd v odôvodnenírozsudku iba stroho konštatoval, že počas celého konania nevyvstalo žiadne podozrenie, že by niekto
tretí mal nejaký motív ublížiť poškodenému a rovnako, že neboli žiadne stopy, ktoré by preukazovali,
že by niekto ušiel cez okno, keďže cez dvere nemohol nikto odísť. Podľa jej názoru nemožno vylúčiť,

že neznámy páchateľ, ktorému nebohý mohol dlhovať peniaze alebo s ním mal iné nevybavené účty,
mohol na nebohého čakať pred bytom, následne mohli spolu vojsť do bytu a tam po krátkej výmene
názorov mohol nebohého nožom bodnúť, následne ušiel von a to buď ešte pred jej príchodom, alebo
keď ju počul prichádzať, mohol vyjsť o poschodie vyššie a následne rýchlo budovu opustiť. To, že so
Q. O. v kritickej dobe išiel výťahom poškodený, nebolo jednoznačne preukázané. Svedkyňa uviedla,

že osoba niesla nejaké misky, žiadne misky v byte neboli zadokumentované a ani ona o nich nič
nevie. Ak to nebol poškodený, pýta sa, či to nemohol byť páchateľ skutku. Poukazuje aj na to, že zo
záznamu o telefonických kontaktoch plynie, že v kritický deň o 22.42 hod. po dobu 46 sekúnd telefonoval
poškodenému F. T., ktorý pri výsluchoch v prípravnom konaní aj na súde si pamätal podrobnosti z 1.
i z 2.11.2012, o nej nič pozitívne neuviedol, avšak na tento telefón, ku ktorému došlo asi dve hodiny
pred skutkom, si nepamätal. Pohyb tohto svedka v kritickej dobe preverovaný nebol. Nebola ani zistená

osoba, ktorá poškodenému volala na jeho telefón 2.11.2012 o 18.11 hod. Námietky má aj k právnej
kvalifikácii skutku. Vzhľadom na to, že skutok nespáchala, všeobecne sa chce vyjadriť len ku páchateľovi
trestného činu. Súd v danom prípade skutok v súlade s obžalobou právne kvalifikoval ako obzvlášť
závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c/ Tr.
zák. Subjektívnu stránku trestného činu odôvodnil nepriamym úmyslom. Aj keď posúdenie subjektívnej

stránky trestného činu predsedom senátu je dosť zmätočné, je zrejmé, že u obzvlášť závažného zločinu
vraždy musí úmysel páchateľa, hoci aj nepriamy, smerovať k usmrteniu človeka, pričom vzťah páchateľa
k následku musí byť riadne zistený a preukázaný výsledkami dokazovania, z ktorých musí úmysel
logicky vyplynúť. U nepriameho úmyslu je potrebné preukázať obvinenému jeho vedomie, že svojim
konaním môže porušiť záujem chránený Trestným zákonom, v danom prípade spôsobiť smrť človeka,

súčasne je potrebné preukázať, že pre prípad, že takého porušenie spôsobí, je s ním uzrozumený. Pri
skúmaní, či páchateľ konal s nepriamym úmyslom napadnutého zavraždiť, nepostačí iba zistenie, že ho
bodol väčším nožom do ramena, ale či vedel aj o tom, že v tej časti sú vedľa seba pazuchová tepna a
podkľúčiková žila, ktoré by mohol zasiahnuť a spôsobiť masívne krvácanie s následkom smrti. Žiaden z
vykonanýchdôkazovnesvedčípreprávnyzáver,žepáchateľbolsusmrtenímpoškodenéhouzrozumený

tak, ako to predpokladaná ust. § 15 písm. b/ Tr. zák. Okresný súd pri posudzovaní subjektívnej stránky
nevzal do úvahy, že poškodený bol kuchynským nožom bodnutý iba raz a v prípade, že by páchateľ
chcel spôsobiť smrť poškodeného, bol by zrejme pokračoval vo svojom konaní, až kým by nedosiahol
chcený následok. Ak by bol konal s úmyslom usmrtiť poškodeného, tak by zrejme bodnutie nožom
nasmeroval napr. na krk, na hrudnú časť, resp. brušnú časť, o ktorých sa všeobecne vie, že sú tam

orgány životne dôležité, po napadnutí ktorých môže nastať smrť. Pokiaľ okresný súd v súvislosti so
svojim záverom vychádzal z charakteru použitého predmetu, z intenzity útoku a lokalizácie bodnutia,
povýšil tieto okolnosti nad ostatné dôkazy v tomto konaní. Bolo potrebné tiež vychádzať z okolností,
za ktorých k útoku páchateľa došlo, akým motívom bol vedený, čo útoku predchádzalo a ako bol
útok vykonaný. Na tieto otázky však nie je možné získať odpoveď, pretože je páchateľ neznámy a

poškodený krátko po napadnutí zomrel. Z vykonaných dôkazov vyplýva iba skutočnosť, že páchateľ
poškodeného bodol a že týmto bodnutím mu bolo spôsobené poranenie na ľavej strane ramena. To by
však nasvedčovalo tomu, že páchateľ pri útoku nesledoval zasiahnutie poškodeného do miest, kde sú
životne dôležité orgány. Za tohto stavu dokazovania by nebolo možné priznať páchateľovi ani nepriamy
úmysel spôsobiť poškodenému smrť, ale by mohlo ísť o priamy eventuálne nepriamy úmysel spôsobiť

mu ujmu na zdraví v zmysle § 147 ods. 1 Tr. zák. Polemiky, ktoré viedol predseda senátu v odôvodnení
subjektívnej stránky, sú podľa názoru obhajoby len výplodmi fantázie. V ďalšej časti reaguje na jednotlivé
nepriame dôkazy, ktorými sa súd pokúša preukázať vinu. Svedok A. spáchanie skutku podľa jej názoru
ničím nepreukazuje. Samotný fakt, že mu najprv otvorila dvere iba v menšom rozsahu a až potom
dokorán ešte nič neznamená. Bola v šoku tak, ako by bol zrejme každý, kto by zažil to, čo ona a

ak kľačiac nad poškodeným a preplieskavajúc ho hovorila: K. vstávaj, toto som nechcela, tento výrok
vysvetlila tým, že si myslela, že si zranenie spôsobil sám, pretože telefonovala s priateľom. Pravdivosť jej
výpovede spochybnil súd preto, že čiastočne zmenila svoju predošlú výpoveď z prípravného konania. V
dôvodoch, prečo sa tak stalo, hovorila už vyššie. Pozoruhodné však je, že podľa súdu spoločný príchod
obžalovanej a poškodeného domov je konzistentný s výpoveďou Q. O., ktorá uviedla, že v tú noc stretla

poškodeného vo výťahu. Táto svedkyňa pritom uviedla, že okrem poškodeného pred bytovkou ani pred
výťahom nikoho iného nevidela. Podľa súdu skutok nemohol spáchať nikto iný okrem nej, pretože v
byte sa nenašli žiadne stopy, ktoré by vrhali čo i len tieň pochybnosti na to, že nebola v byte prítomná
v čase skutku ďalšia osoba. Nie je však jasné, aké stopy tam mal páchateľ zanechať. Tvrdenie súdu,že tam nikto nemohol byť, má vyplývať aj z chovania poškodeného, ktorý jej nič nehovoril o tom, že
ho napadla iná osoba. Podľa znalca z odboru zdravotníctva poškodený asi po 10 až 15 minútach po
bodnutí nožom začal strácať vedomie. Zrejme to bolo v dobe, keď ho v byte objavila, čo nasvedčuje

tomu, že ju od seba odstrkával so slovami „choď preč“, z čoho môže vyplývať, že v tej dobe už hovoril z
cesty. Zo zadokumentovaných skutočností je zrejmé, že nebohý bol vyzlečený do pol pása a na nohách
mal šľapky. Naproti tomu ona bola obutá a oblečená tak, ako bola v bare. Normálne, keď prichádzala
domov, sa najprv vyzula. V tomto prípade sa tak nestalo, lebo ju prekvapilo, že k nej neprišli mačky
tak, ako to bolo obvyklé. Ako teda mohla skutok spáchať? Podľa obžaloby by asi po príchode domov

išla hneď do kuchyne, zobrala nôž a bodla ním do ramena poškodeného. Ak by to malo byť reálne,
tak potom by nezačala kričať o pomoc, nekľačala by pri poškodenom, nepreplieskávala by ho, aby sa
prebral hovoriac mu: K., ja som toto nechcela, a napokon by neotvorila dvere svedkovi A.. Ak by vošla
do bytu s úmyslom zavraždiť poškodeného, potom by sa nechovala tak, ako sa chovala. Neobstojí
ani motív v tom zmysle, že poškodený sa s ňou chcel rozísť a odísť od nej. Veď to bola práve ona,
ktorá telefonovala svojmu priateľovi P. X. a chcela, aby prišiel za ňou, alebo ona pôjde za ním. Aj

svedkyňa P. V. uviedla, že jej povedala, že pokiaľ sa K. nezmení, tak uvažuje o tom, že sa s ním rozíde.
Nedôsledné dodržanie základnej zásady trestného konania uvedenej v ust. § 2 ods. 10 Tr. por. považuje
za podstatné pochybenie orgánov činných v trestnom konaní. Tým, že skutkový stav nebol náležite
zistený okresný súd vykonané dôkazy, resp. aj potrebné nevykonané dôkazy správne neposúdil, čím
bola porušená základná zásada trestného konania, uvedená v ust. § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej

orgány činné v trestnom konaní a súd zhodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo
strán. Hodnotenie dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia však neznamená možnosť ľubovôle
z ich strany, ale musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých

dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. V súlade s tým Trestný poriadok ustanovuje,
že súd je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, ako sa
vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. Pokiaľ v odôvodnení
odvolania poukazovala na niektoré nesprávne výroky predsedu senátu, nebolo to bezúčelné. Podľa

názoru obhajoby predseda senátu počas celého konania na súde sa prejavoval zaujato a má dôvod
domnievať sa, že k tomu mal dôvody, pričom uvádza skutočnosti, ktoré podľa nej mali zakladať dôvod
pre vylúčenie predsedu senátu podľa § 31 ods. 1 Tr. por. a vzhľadom na existenciu ktorých mal predseda
senátupopridelenívecipostupovaťpodľa§32ods.1Tr.por.,oznámiťsvojuzaujatosťavovecinekonať.
Dôvod pre vylúčenie predsedu mal podľa obhajoby spočívať v skutočnostiach, ktoré obhajca zistil po

vyhlásení rozsudku prvého stupňa. Podľa tvrdení uvedených v dôvodoch odvolania, matka obžalovanej
mu mala uviesť, že ona spoločne s matkou predsedu senátu pracovala na jednom pracovisku vo výdajni
výstrojných súčiastok v Q. kasárňach a otec predsedu senátu vykonával funkciu náčelníka chemickej
služby u vojenského útvaru, kde funkciu výstrojného náčelníka zastával otec obžalovanej. Podľa matky
obžalovanej rodiny chodievali spoločne na rekreácie do vojenských zariadení na V., kde sa stretával

aj predseda senátu s obžalovanou. Podľa oznámenia matky obžalovanej malo dôjsť ku konfliktu medzi
otcom predsedu senátu a otcom obžalovanej, ktorý tomuto po nežnej revolúcii v roku 1989 vytýkal, že
prevracia kabát. S poukazom na uvedené preto navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/,
c/, d/ zrušil rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por., použijúc zásadu in dubio pro reo ju spod obžaloby
oslobodil podľa § 285 písm. c/ Tr. por. a pokiaľ rozhodne o zrušení rozsudku podľa § 322 ods. 1 Tr.

por., žiada, aby podľa § 325 Tr. por. nariadil, aby bola predmetná vec prejednaná a rozhodnutá v inom
zložení senátu.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317
ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3 , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 a po preskúmaní v uvedenom rozsahu a doplnení dokazovania v rámci verejných
zasadnutí krajského súdu dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je možné považovať čiastočne za

dôvodné.Už v konaní pred súdom prvého stupňa bolo v danej veci vykonané rozsiahle dokazovanie smerujúce k
tomu, aby bol tak, ako to vyžaduje ust. § 2 ods. 10 Tr. por. zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli v konaní pred okresným súdom
vykonané, prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku pomerne podrobne rozpísal, ktoré
skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali a z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako súd
jednotlivé dôkazy hodnotil, o ktoré dôkazy svoje skutkové závery oprel, prečo obrane obžalovanej

neuveril a prečo nevyhovel návrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov.

Pokiaľ krajský súd dokazovanie v rámci odvolacieho konania doplnil, bolo to jednak z dôvodu, že v rámci
tohto konania obhajoba predložila ako dôkaz posudok z odboru psychológie, takže krajský súd uvedený
dôkaz vykonal na verejnom zasadnutí, znalkyňu PhDr. Q. Q. vypočul a vzhľadom na závery, ktoré z
predloženého posudku plynuli a ich čiastočnú odlišnosť od posudku znalca PhDr. M. G., ktorý bol do

konaniapribratýako znalecorgánmičinnýmivtrestnomkonaníadôkazposudkomktoréhobolvykonaný
pred súdom prvého stupňa, vypočul aj uvedeného znalca. Naviac, najmä za účelom spresnenia a
podrobnejšieho objasnenia mechanizmu vzniku poranenia poškodeného, vzniklých následkov, ako aj
vzniku krvných stôp zistených a zaistených pri ohliadkach miesta činu dopĺňal aj znalecké dokazovanie
z odboru zdravotníctva - súdneho lekárstva a to jednak vyžiadaním doplnku k znaleckému posudku i

opakovaným výsluchom znalca na verejných zasadnutiach.

Dokazovaním vykonaným pred súdom prvého stupňa a doplneným v rámci odvolacieho konania
potom bolo aj podľa názoru krajského súdu nepochybne preukázané, že skutok tak, ako bol ustálený
v napadnutom rozsudku (a ako ho v konečnom dôsledku prevzal do svojho rozhodnutia aj krajský súd)

sa stal a že tento skutok spáchala obžalovaná T. X., aj keď tá od počiatku trestného stíhania spáchanie
skutku popierala.

Obrana obžalovanej spočívala v podstate v tom, že ona žiadne zranenie poškodenému K. J.
nespôsobila, keď prišla do bytu, videla poškodeného stáť v priestoroch kuchyne na jej konci, odstrkoval

ju, niečo nezrozumiteľne hovoril, ona pod ním aj za ním videla krv, potom urobil krok alebo dva smerom
k nej a po následnom pootočení spadol na zem na chrbát, pričom po páde jej ešte stihol povedať, aby
volala sanitku. Ona si všimla, že spod hlavy vytieklo strašne veľa krvi, na to začal chrčať. Najskôr si
myslela, že krv mu tečie z hlavy, ale potom mu nahmatala na ramene takú ranu, že jej do nej vošiel prst.
Tvrdiac, že ona skutok nespáchala, teda že poškodenému zranenie nespôsobila, v rámci svojej obrany

prezentovala dva možné dôvody vzniku zranenia poškodeného a jeho následnej smrti a to buď že si
toto zranenie spôsobil sám (domnievala sa, že pre to, že sa v bare strašne dlho telefonicky rozprávala
s kamarátom P. X.), alebo že mu toto zranenie spôsobil niekto iný (v súvislosti s tým boli obhajobou
prezentované možné dlhy poškodeného alebo nezhody s inými osobami).

Obe prípadné takéto verzie vzniku zranení poškodeného boli (aj keď obhajoba tvrdí opak) v rámci
trestného konania preverované a zaoberal sa nimi aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Vzhodesozávermiprvostupňovéhosúduajpodľanázorukrajskéhosúdubolovykonanýmdokazovaním
vylúčené, že by bolo k vzniku zranení poškodeného došlo niektorým z obžalovanou prezentovaných

spôsobov.

Možnosťvznikuzraneniasamýmpoškodenýmjepodľanázorukrajskéhosúdumožnévylúčiťužlogickou
úvahou. Je ťažko predstaviteľné, že v prípade, ak by chcela osoba spáchať samovraždu, že by sa
kuchynským nožom pichla do ramena. Logickejším by nepochybne v takom prípade bolo pichnutie

do hrudníka, krku alebo brucha, čo naviac je pri pohybe ruky praváka aj realizovateľné. Len logická
úvaha však samozrejme v rámci trestného konania bez existencie dôkazov nepostačuje. Vylúčenie
takéhoto spôsobu vzniku zranenia vyplýva zo záverov znaleckého posudku z odboru súdneho lekárstva
urobeného aj na základe vykonaného vyšetrovacieho pokusu. Námietky obhajoby, ktoré k tomuto úkonu
prezentovala, ani podľa názoru krajského súdu jednoducho nemôžu mať vplyv na závery, ktoré z toho

vyplynuli. Aj keď figurant, ktorý pokus vykonával, bol na rozdiel od poškodeného oblečený, je zo záverov
vyšetrovacieho pokusu aj znaleckého posudku zrejmé, že sám si človek nemôže pravou rukou bodnúť
do ľavého ramena nožom tak, aby vznikol taký bodnorezný kanál a s takým priebehom, ako bol zistený
pri prehliadke a pitve nebohého. Uvedená skutočnosť verziu obžalovanej o tom, že by si mal poškodenýspôsobiť zranenia (aj keby to chcel urobiť prípadne len demonštratívne) sám, vylučuje. V tejto súvislosti
je potom úplne bezpredmetné zaoberať sa tou časťou námietok a dôkazov, ktorými sa obhajoba snažila
preukázať akékoľvek, či už existujúce alebo domnelé snahy nebohého o poškodenie svojho zdravia.

Rovnako, ako to prezentoval v dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd, aj podľa názoru krajského
súdu je vylúčená aj druhá verzia obžalovanej o vzniku poranení poškodeného a to verzia, podľa ktorej
mu uvedené zranenie mala spôsobiť nejaká iná osoba, ktorá prípadne mohla byť v ich byte ešte pred
príchodom obžalovanej a následne mala z bytu ujsť.

Dôkazmi, ktoré uvedenú verziu vylučujú, sa okresný súd zaoberal, poukázal na ne a krajský súd sa s
nimi stotožňuje, pričom podľa jeho názoru sú tu aj ďalšie skutočnosti, ktoré takúto teóriu vzniku zranení
poškodeného vyvracajú.

Je nepochybné, že obaja, teda obžalovaný aj poškodená boli v kritický večer spolu v reštauračnom
zariadení, kde požívali alkoholické nápoje a kde podľa svedkov, ako aj podľa jednej z výpovedí

obžalovanej, došlo medzi nimi k hádke. Bar podľa výpovede svedkyne X. X. opúšťali asi okolo 00.30
hod. tak, že obžalovaná odchádzala asi minútu - dve skôr. O takomto čase odchodu z baru hovorí aj
samotná obžalovaná. Podľa odborného vyjadrenia Ing. Q. je možné od baru po vchod bytového domu
prejsť dvoma trasami - jednou o dĺžke 270 metrov a druhou o dĺžke 240 metrov. Časový interval, za ktorý
môže osoba plynulou pomalou chôdzou z baru k dverám bytu aj so zastavením sa pri poštovej schránke

uvedené trasy prejsť, je pri ceste prvou trasou maximálne 8 minút a druhou trasou 7,5 minút. Aj keď
sa tvrdenia obžalovanej o spôsobe príchodu ku vchodu, resp. pred vchod do bytového domu rôznia (v
prípravnom konaní v jednej z výpovedí uvádzala, že prišli spolu pred vchod, kde K. vybral nejaké veci
z auta a to piesok pre mačky a on šiel do bytu asi výťahom, ona prišla troška neskôr, pretože nemohla
nájsť kľúče v kabelke a nedalo sa jej zasvietiť senzorové svetlo a v ďalšej tvrdila, že do vchodu vošli

naraz, on mal na rukách piesok pre mačky, ktorý vybral z auta, pričom keď prišli do vchodu, on šiel
výťahom a ona asi vyberala veci zo schránky a potom išla po schodoch, kým na hlavnom pojednávaní
tvrdila, že spôsob príchodu si už nepamätá a veci tvrdené v prípravnom konaní si len vymyslela, resp.
domyslela na základe skutočností, ktoré v byte zistila po neskoršom príchode s vyšetrovateľom) a aj
keď nie je nepochybne preukázané, že osoba, s ktorou išla svedkyňa Q. O. vo výťahu, podľa jej tvrdenia

zhruba v čase o 00.30 hod., bol nepochybne poškodený K. J., ani z výpovede obžalovanej neplynie, že
by do bytu mala za poškodeným dôjsť s nejakým dlhším časovým odstupom. Pritom ako sama uvádzala,
po jej príchode do bytu v byte nikto nebol a nikoho nestretla ani na schodoch.

Už len na základe uvedeného sa verzia o existencii nejakej inej osoby v byte javí byť nepravdepodobná,

keďže to, aby dotyčná osoba mala prípadne vojsť s poškodeným do bytu, spôsobiť mu zranenie a
nepozorovane odísť, by sa malo odohrať v čase rovnajúcom sa pristaveniu sa obžalovanej pri schránke
a vyjdeniu po schodoch do bytu na druhom poschodí. Uvedený časový priestor na vykonanie skutku
rozhodne nemohol postačovať, nehovoriac o tom, že medzi poškodeným a uvedenou osobou by
prebehla aj nejaká komunikácia a naviac je nepravdepodobné, že by sa poškodený v takej situácii ešte

aj vyzliekal. To, že poškodený bol v čase vzniku zranenia do pol pása vyzlečený, je možné vyvodiť
nielen na základe výpovede svedka M. A., ohliadky miesta činu a fotodokumentácie, ale aj záverov
znaleckého dokazovania. Z výpovede znalca MUDr. F. A. totiž vyplýva, že ak by pri prerušení odevu
ostrým bodnorezným nástrojom došlo k zachyteniu vlákien na čepeli prenikajúceho nástroja, mohlo byť
dôjsť k zaneseniu vlákien do bodnoreznej rany a jej okolia (a to zistené nebolo) a naviac v prípade, že

by miesto útoku bolo pokryté tkaninou, došlo by v počiatočnej fáze krvácania k vpitiu krvi do tkaniny a v
dôsledku toho by aj stopy - stekance a striekance boli iného charakteru.

Naviac je v súvislosti s tým potrebné poukázať na fakt, že zranenie, ktoré poškodený utrpel, sa
prejavovalo masívnym krvácaním. Podľa znalca k vzniku krvácania z rany nedošlo síce v okamžiku

vytiahnutia zraňujúceho predmetu, ale došlo k nemu v priebehu niekoľkých sekúnd. Páchateľ, ktorý by
takéto zranenie spôsobil, nepochybne nemohol miesto činu opustiť pri tak masívnom krvácaní, ako k
nemudošloaakojezrejménielenzposudku,aleajzozaistenýchstôpafotodokumentácie,beztoho,aby
po jeho prítomnosti zostala akákoľvek stopa, napríklad stopa trasologická, ktorých bolo zaistené značné
množstvo. Zo záverov znaleckého posudku kriminalistického a expertízneho ústavu však plynie, že

zaistené trasologické stopy, a to z podlahy kuchyne mohli byť vytvorené podošvami obuvi K. J., prípadne
podošvami obuvi T. X., kým trasologická stopa pred bytom na chodbe mohla byť vytvorená podošvou
obuvi T. X.. Trasologické stopy, ktoré by nasvedčovali prítomnosti nejakej inej osoby zistené neboli.
Naviac je v tejto súvislosti potrebné spomenúť aj snahu obžalovanej ešte v čase príchodu policajnejhliadky poukazovať na možnosť prítomnosti inej osoby v byte a v tej súvislosti na pootvorené okno v
obývacej izbe, kadiaľ prípadne páchateľ mohol uniknúť. Sama obžalovaná pri previerke výpovede na
mieste činu dňa 7.3.2013 tvrdila, že po zistení zranenia a krvácania K. behala po byte jednak v snahe

zastaviť mu krvácanie a jednak v snahe nájsť telefón, aby zavolala pomoc, pohybovala sa v priestoroch
kúpeľne aj kuchyne, v obývacej izbe určite nebola. V obývacej izbe pod oknom, ktoré je podľa merania
uskutočneného pri tejto previerke vo výške 6,3 m od zeme, boli nájdené a zistené trasologické stopy-
odtlačky obuvi červenej farby, ktoré podľa záveru znaleckého posudku mohli byť vytvorené podošvami
obuvi obž. T. X., keďže vzájomným porovnávaním trasologických stôp s porovnávacím odtlačkami

podošiev obuvi bola zistená zhoda štýlových prvkov vo vzore podošvy obuvi. V obývacej izbe bola
nájdená aj bunda poškodeného, na ktorej bola zistená prítomnosť ľudskej krvi, DNA profil ktorej je podľa
záverovposudkuzhodnýsDNAprofilomkrvinebohéhoK.J..Vďalšomvyjadrenípriprevierkevýpovede,
po tom, čo bola dotazovaná, ako je možné, že sa pod otvoreným oknom v obývacej izbe, ktorým ako to
obžalovaná nepriamo naznačovala, mohol prípadný páchateľ ujsť, našli odtlačky obuvi červenej farby
zhodné druhovo s jej odtlačkami, už pripustila, že mohla v obývacej izbe byť a tiež možnosť manipulovať

sbundoupoškodeného,keďhľadalatelefón,čoevidentnenasvedčujesnaheobžalovanejprispôsobovať
svoje výpovede vývoju dôkaznej situácie tak, aby vyznievali v jej prospech.

Nemožnosť spáchania skutku inou osobou však mimo týchto skutočností (ako aj okolnosti, že členovia
policajnej hliadky, ktorá sa na miesto dostavila v priebehu 4 minút po oznámení svedkom M. A., urobili

prehliadku budovy a okolia a nikoho nenašli) preukazujú aj ďalšie skutočnosti.

Obžalovaná podľa svojich vlastných výpovedí vzápätí po tom, čo do bytu vošla a urobila pár krokov
po chodbe smerom do kuchyne, mala vidieť na hranici konca kuchyne a začiatku chodby stáť K. J., ku
ktorému keď prišla, odstrkoval ju pravou rukou a nezrozumiteľne jej hovoril, aby šla preč, pričom ona pod

ním aj za ním videla krv, on hneď nato mal urobiť krok, možno dva smerom k nej, ale otočil sa doľava,
ako keby sa chcel vrátiť do kuchyne, pričom za okamih spadol na dlážku na chrbát, po páde jej stihol
povedať, aby volala sanitku, spod hlavy mu vytieklo strašne veľa krvi, krátko nato začal chrčať, ona sa
strašne zľakla, začala panikáriť a kričať. Aj keď nevie, čo presne robila, vie, že kričala o pomoc.

Z výpovede svedka M. A. vyplýva, že krik zaregistroval v čase o 00.55 hod. Tento čas vedel svedok
uviesť úplne presne, pretože odosielal správu na diskusnom fóre. Svedok počul krik a hlas obžalovanej,
pričompodľanehokričalatakhlasno,žetomuselobyťpočuťajinde,ajkeďnejakéslovánebolorozumieť
(krik obžalovanej registrovala aj svedkyňa L., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že počula krik z bytu
pod nimi, kde bývala obžalovaná a p. J., viac počula, ako kričala pani X., čo presne, nevie, v kriku

rozumela, že zakričala pomoc, preto pootvorila dvere, ale keď registrovala, že niekto pri ich byte zvoní,
zatvorila a potom po pár minútach z okna už videla prichádzať políciu), na čo reagoval tak, že najprv
počúval pri dverách, potom otvoril vchodové dvere, aby lepšie počul a vtedy začul jej hlas, ktorý hovoril
„K., vstávaj, ja som nechcela“. Podľa neho od doby, kedy začal načúvať, do doby, kedy počul ako kričí,
že nechcela, mohlo ubehnúť takých 5 minút. V čase, keď počúval, počul jeden zvuk, ktorý pripomínal

buchnutie dvierok alebo ako keby niečo spadlo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a fakt, že masívne začala rana krvácať niekoľko sekúnd po vytiahnutí
bodnorezného nástroja, skutočnosť, že stopy, krvné stekance, striekance a ďalšie krvné stopy sa
nachádzali a boli zistené už v priestoroch kuchyne, miesto na stoličke pri stole, nevynímajúc, z čoho je

zrejmé, že poškodený sa už zranený musel pohybovať aj v týchto priestoroch a že podľa záverov znalcov
z odboru súdneho lekárstva pri uvedenom charaktere poranenia dochádza, a aj u poškodeného došlo, k
smrti za krátky čas po vzniku zranenia v priebehu 15 - 20 minút, z čoho k bezvedomiu došlo už v priebehu
10-15minútavznikubezvedomiaeštemalapredchádzaťobžalovanoupopisovanásituácia,tedapohyb
poškodeného, jeho odstrkovanie, pád a žiadosť, aby volala sanitku, je zrejmé, že žiadna iná osoba v

uvedenom časovom rozpätí jednoducho nemohla spôsobiť zranenie poškodenému a z bytu odísť pred
tým, než tam vstúpila obžalovaná a to ani za situácie, ktorá sa naznačovala v dôvodoch odvolania, teda
že páchateľ mohol prípadne z bytu vyjsť vyššie, keďže obžalovaná ho nestretla prichádzajúc do bytu
a až neskôr priestory domu opustiť. Svedok A. totiž od chvíle, čo počul krik, registroval, čo sa deje,
predtým počúval buď za dverami alebo pri otvorených dverách, a potom sledoval situáciu až do doby,

než vošli policajti, ktorí okolie prehľadali.Iný záver, než záver o tom, že žalovaný skutok spáchala obžalovaná, nie je teda možné jednak
vzhľadomnavyššieuvedené,aleajvzhľadomnasprávaniesaobžalovanejposkutku,naktorépodrobne
poukazuje a ktoré rozoberá v dôvodoch svojho rozsudku okresný súd, v danom prípade urobiť.

Na tomto závere nemôžu nič zmeniť ani obhajobou prezentované námietky týkajúce sa časti záverov
resp. výsledkov kriminalistického skúmania biologických stôp. V tomto smere obhajoba poukazovala
predovšetkým na skutočnosť plynúcu z posudku pri skúmaní stôp na noži (ktorý bol nájdený a
zaistený na mieste činu a bol v konečnom dôsledku stotožnený ako útočný predmet). Podľa záverov

znaleckého posudku kriminalisticko-experítzneho ústavu bola z biologického materiálu nachádzajúceho
sa v strednej časti rukoväte z plochy o veľkosti 25 - 30 mm vykonaná DNA analýza, pričom bolo
zistené, že biologické materiály pochádzajú najmenej od troch osôb, preto sú nevhodné na individuálnu
identifikáciu. Aj keď obhajoba vzhľadom na tento výsledok skúmania vyvodzuje záver, že nôž, s ktorým
mal byť skutok spáchaný, držali v ruke najmenej 3 osoby a namieta, že na to, kto bola tá tretia osoba,
dokazovanie zamerané nebolo, je potrebné uviesť, že z výsledkov skúmania nie je možné vyvodiť len

záver, ku ktorému obhajoba smeruje, teda záver o tom, že by nôž museli tri osoby v ruke držať. Nôž,
ako to z výpovede znalkyne na hlavnom pojednávaní plynie, totiž uvedené osoby v ruke vôbec nemuseli
držať, stačilo, že sa napríklad nejaká osoba nad nožom rozprávala, keďže každá osoba pri rozprávaní
vypúšťa čiastočky slín a tie mohli na rukoväť noža dopadnúť. Ani zmiešaný DNA profil od viacerých osôb
na rukoväti noža vzhľadom na dôkazy rozvedené vyššie nemôže záver o spáchaní skutku obžalovanou

narušiť.

Narušiť ho nemôže ani neúspešnosť DNA analýzy u bazálnej časti vlasov, ktoré boli zaistené pri pitve
nebohého z jeho pravej ruky. Išlo o tri vlasy dĺžky 40, 42 a 45 mm s korienkom a jeden vlas dĺžky 30 mm
tak isto s korienkom. Neúspešnosť DNA analýzy podľa znalkyne ovplyvňuje viacero faktorov a jedným

z nich je aj množstvo DNA nachádzajúce sa v biologickom materiáli, ktoré ak je nižšie, môže mať za
následok neúspešnosť DNA analýzy resp. získanie neúplného DNA profilu. Tu je však potrebné tak, ako
to urobil aj prvostupňový súd, poukázať na skutočnosť, že pri morfiologickom porovnávaní bolo zistené,
že uvedené vlasy, ako aj vlasy z porovnávacej vzorky K. J. svojimi morfologickými znakmi a vlastnosťami
spadajú do rovnakého variačného rozpätia. Nie je teda zrejmé, v akom smere by mala neúspešnosť DNA

analýzy uvedených biologických stôp vo svetle ostatných dôkazov skutkové závery, ku ktorým okresný
súd dospel spochybniť a z uvedeného hľadiska sa naozaj nejaví byť nevyhnutné dokazovanie v tomto
smere dopĺňať.

Na základe vykonaných dôkazov, ako z vyššie rozvedeného plynie, teda nemal ani krajský súd

pochybnosti o tom, že následok uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku, teda smrť
poškodeného K. J., spôsobila konaním tam popísaným obžalovaná T. X.. Skutkové závery súdu prvého
stupňa teda považuje za správne a napriek odvolacím námietkam aj za náležite preukázané.

Krajský súd sa však nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku, pre ktorý uznal okresný súd obžalovanú

vinnou.

Okresný súd konanie obžalovanej právne posúdil ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods.
1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. ( s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák.).

Uvedeného trestného činu v základnej skutkovej podstate sa podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. dopustí ten,
kto iného úmyselne usmrtí.

Následok predpokladaný zákonom musí páchateľ spôsobiť úmyselným zavinením - či už vo forme
úmyslu priameho v zmysle ust. § 15 písm. a) Tr. zák. alebo úmyslu nepriameho podľa § 15 písm. b)

Tr. zák.

Tento úmysel (resp. tá ktorá jeho forma) musí byť vykonaným dokazovaním nielen nepochybne
preukázaná, ale musí plynúť aj zo skutkových záverov, ku ktorým súd vo výroku svojho rozsudku dospel.

V danom prípade však zo skutku uvedeného vo výroku napadnutého rozsudku záver o úmysle
obžalovanej spôsobiť poškodenému smrť nevyplýva.Za takejto situácie, aj keby krajský súd na základe dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa resp.
doplnených v konaní pred odvolacím súdom dospel k záveru, že obžalovaná v takomto úmysle konala,
nemohol by tento nedostatok napraviť, keďže by mu v tom bránilo ustanovenie § 322 ods. 3 Tr. por.

Proti rozsudku totiž podala odvolanie len obžalovaná, čo znamená, že rozsudok bol odvolaním
napadnutý len v jej prospech.

Podľa § 322 ods. 3, druhá veta Tr. por. v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť rozsudok

lennazákladeodvolaniaprokurátorapodanéhovneprospechobžalovaného;vovýrokuonáhradeškody
tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Rozšírenie resp. doplnenie skutkových záverov prvostupňového súdu o úmysel usmrtiť (aj keby bol
preukázaný) by vzhľadom na citované ustanovenie neprichádzalo do úvahy, keďže by znamenalo
zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovanej, čo je v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona

neprípustné.

Odhliadnuc od uvedeného sa však aj tak podľa názoru krajského súdu nemožno so záverom
okresnéhosúduvtomsmere,ževykonanýmdokazovanímbolúmyselobžalovanejpoškodenéhousmrtiť
preukázaný, stotožniť.

Podľa dôvodov napadnutého rozsudku konala obžalovaná v nepriamom úmysle, keďže vzhľadom na
veľkosť noža, rozsah zranení, skutočnosť, že poškodeného musela bodnúť silou strednej a vyššej
intenzity, čo u nej podľa neho predpokladá prudký švih a miesto, na ktoré útočila - miesto okolo ramena,
čo zahŕňa i oblasť krku, za stavu, keď nebola trénovaná v boji zblízka, čiže v takom švihu neovládala

nôž do takej miery, že by si bola istá, kde ho môže zasiahnuť, musela byť uzrozumená s tým, že smrť
poškodeného môže spôsobiť.

Takéto úvahy podľa názoru krajského súdu na preukázanie úmyslu obžalovanej, a to ani úmyslu
nepriameho, nepostačujú. V súvislosti s nimi je napokon potrebné poukázať na istú rozporuplnosť úvah

prvostupňového súdu, keďže na inom mieste svojho rozhodnutia tvrdí, že je veľmi nepravdepodobné,
aby sa niekto pokúsil o samovraždu bodnutím do ramena. Z akého dôvodu je potom takýto spôsob útoku
preukázaním úmyslu iného usmrtiť, zrejmé nie je. Logickým sa pritom javí, že pokiaľ by obžalovaná
naozajmalaúmyselpoškodenéhousmrtiť,útokzjejstranybysmerovaldomiest,oktorýchsavšeobecne
vie, že sa tam nachádzajú životne dôležité orgány, teda do oblasti hrudníka, brucha, prípadne priamo

krku. Z vykonaných dôkazov nie je pritom možné ustáliť, že by bol útok do niektorej z týchto častí tela
smerovalalenprípadnáobranaalebozmenapolohytelapoškodenéhomiesto,kdemalsmerovaťútočný
predmet, zmenila.

Zo záverov znaleckého dokazovania a výpovede znalca z odboru súdneho lekárstva MUDr. F. A. na

verejnom zasadnutí krajského súdu totiž plynie, že len na základe pitevného nálezu nie je možné presne
stanoviť a určiť, aká bola vzájomná poloha útočníka a obete v čase vzniku zranenia, aká konkrétna
bola poloha obete, ani to, kde presne k vzniku uvedeného poranenia došlo (myslí sa tým, v ktorej časti
bytu). Je to predovšetkým vzhľadom na charakter poranenia a veľké množstvo krvných stôp, ktoré sa
na mieste činu nachádzali, naviac tieto vznikali veľmi krátko po sebe, takže nie je možné určiť ani to,

ktoré stopy vznikli pri nabodnutí tela poškodeného resp. vytiahnutí noža, ktoré vznikali pri následnom
pohybe poškodeného, ktorý sa mohol pohybovať akýmkoľvek smerom. Pokiaľ sa v posudku zaoberali
spôsobmi, ako mohlo zranenie vzniknúť (a jedným z nich bola aj hypotéza zmeny polohy a obranného
natočenia trupu a ľavého ramena poškodeného približne o 90 stupňov), sám uvádzal, že to boli len čisto
medicínske hypotézy, teoretické úvahy bez konkrétnych potvrdení pre takéto závery. Nepochybné je

však podľa posudku to, že v čase vnikania a vyťahovania útočného predmetu, ku ktorým muselo dôjsť
veľmirýchlo,sapoškodenýnachádzalvpokoji.Svedčíotomskutočnosť,žepriohliadketelabolazistená
jedna rana ostro ohraničená bez zárezov a tak isto bodnorezný kanál bol kompaktný, bez prerušenia,
nárezov a zmeny smeru priebehu.

Na základe uvedeného je teda možné mať za nepochybne preukázané len to, že útok na telo
poškodeného, a to silou strednej až väčšej intenzity, smeroval na oblasť ramena poškodeného.Okolnosť, že obžalovaná použila pri útoku nôž (veľkosti ako bol zistený) a útok viedla strednou až vyššou
silou bez ďalších dôkazov, napríklad objasnenia okolností, ktoré útoku bezprostredne predchádzali,
príčin, pre ktoré k útoku došlo a ďalších skutočností, ktoré by snáď mohli nejakým spôsobom vypovedať

o jej úmysle poškodeného usmrtiť, nie je možné takýto úmysel nepochybne ustáliť o to viac, keď útok
nebol vedený opakovane a smeroval na oblasť ramena.

Podľa výpovede znalca sa v danom prípade nejedná o typické prenikajúce bodnorezné poranenie
hrudníka a ani on sám sa vo svojej doterajšej praxi súdneho znalca nestretol s prípadom, keď by nôž

smeroval do pohrudnicovej dutiny a prenikol tam za situácie, že by miesto, kade vnikal, bolo na ramene.
Nôž v danom prípade akoby skĺzol resp. míňal kosti, ktoré v ramene existujú, pretože na žiadnej z nich
nebolo zistené žiadne poškodenie (až na rebre, ktoré bolo nabodnuté - išlo však len o malé nabodnutie,
povrchové poškodenie rebra). Priestor na to, aby bodnorezný nástroj nekontaktoval kosti, je v rôznych
miestach rôzne široký na to, aby za takejto situácie prenikol cez svalovú hmotu, je to maximálne 2 až
3 cm.

Z uvedeného je teda zrejmé, že vznik tak závažného poranenia a následnej smrti pri útoku vedenom
spôsobom, ako tomu bolo v danom prípade, je výnimočným, čo tiež priamo neumožňuje urobiť záver o
úmysle obžalovanej poškodeného usmrtiť.

Úmysel obžalovanej spôsobiť poškodenému smrť nie je možné vyvodiť ani z jej správania po spáchaní
skutku. Aj keď je pravdou, že sama pomoc poškodenému neprivolala, hoci tak nepochybne urobiť mohla
(mobilné telefóny totiž bezosporu tak, ako bolo pri ohliadke zistené, mala v dosahu) a aj keď nemožno
uveriť jej tvrdeniu, že dvere otvorila preto, že chcela ísť privolať pomoc, pretože z výpovede svedka M.
A. (ktorému napriek námietkam obhajoby naozaj nie je žiaden dôvod neveriť) plynie, že dvere otvorila po

tom, čo on zazvonil na zvonček (a o tom, že niekto zazvonil na uvedenom byte, vypovedá aj svedkyňa
L.), nie je možné prehliadnuť skutočnosť, ktorá potvrdzuje jej tvrdenie, že volala o pomoc. Volanie
obžalovanej o pomoc totiž počula svedkyňa D. L., ktorá túto skutočnosť vo svojej výpovedi uviedla.
Naviac je v tejto súvislosti ešte potrebné poukázať na slová, ktoré obžalovaná po útoku použila a použila
ich v čase, keď nemohla vedieť, že ich niekto počuje. Z výpovede svedka M. A. totiž plynie, že po tom,

čo otvoril dvere svojho bytu, aby lepšie počul, čo sa deje, ale ešte predtým, než zazvonil na byt oproti,
počul hlas obžalovanej, ktorá kričala „K. vstávaj, toto som nechcela“. Aj keď nie vo všetkých svojich
výpovediach svedok slová obžalovanej reprodukoval úplne zhodne, obsahovo ich zmysel zachovaný
zostal.

Zhrnúc uvádzané je teda potrebné konštatovať, že úmysel obžalovanej usmrtiť poškodeného nie je
možné ustáliť jednak vzhľadom na nevyhnutnosť rešpektovania zásady zákazu zmeny k horšiemu, teda
zmeny rozsudku v neprospech obžalovanej v dôsledku odvolania, ktoré bolo podané len v jej prospech,
ale aj vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov. Konanie obžalovanej nie je preto možné právne posúdiť
ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 Tr. zák.

Aj keď vo vzťahu k spôsobenému následku, teda smrti poškodeného K. J., nie je možné obžalovanej
preukázať úmyselné zavinenie, je medzi jej konaním a spôsobeným následkom nepochybne príčinná
súvislosť.

Niet totiž žiadnych pochybností v tom smere, že smrť poškodeného nastala v dôsledku zranenia, ktoré
mu obžalovaná pri bodnutí kuchynským nožom spôsobila.

Vzhľadom na veľkosť použitého útočného predmetu (čiže kuchynského noža), silu, akou musel byť útok
proti telu poškodeného vedený, je potom potrebné urobiť záver, že obžalovaná musela vedieť, že svojím

konaním môže poškodenému spôsobiť vážnu, dlhší čas trvajúcu poruchu zdravia a pre prípad, že ju
spôsobí, s tým bola uzrozumená. Úmysel obžalovanej teda smeroval k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví
tak, ako ju definuje ust. § 123 ods. 3 písm. i) Tr. zák. Následok, ktorý jej konaním nastal, teda smrť
poškodeného, je jej z hľadiska zavinenia možné pričítať ako následok spôsobený z nedbanlivosti.

Konanie páchateľa, ktorý v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobí smrť,
napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu zabitia podľa § 147 Tr. zák.Uvedený čin spáchala obžalovaná na chránenej osobe, ktorou je v zmysle ust. § 139 ods. 1 písm. c)
Tr. zák. blízka osoba, ktorou sa podľa § 127 ods. 4 Tr. zák. na účely tohto zákona rozumie príbuzný v
priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom

pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá
právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Obžalovaná žila s poškodeným v družskom pomere, teda pomere
obdobnom rodinnému. Svoj vzťah k poškodenému prezentovala ako veľmi blízky, teda taký, vzhľadom
na existenciu ktorého by ujmu poškodeného pociťovala ako ujmu vlastnú, z čoho je potrebné vyvodiť
záver, že poškodený jej bol osobou blízkou v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zák.

Vzhľadom na uvedené teda konanie obžalovanej napĺňa všetky pojmové znaky skutkovej podstaty
zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c)
Tr. zák. a pre tento zločin mala byť uznaná vinnou.

Napadnutý rozsudok bolo preto potrebné pre uvedené pochybenie v celom rozsahu, a to z dôvodu

uvedeného v § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. zrušiť.

Krajský súd však mohol uvedené pochybenie napraviť, a preto po zrušení rozsudku následne na
podklade ust. § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol vo veci sám.

Obžalovanú teda z dôvodov, ktoré vyššie rozviedol, uznal vinnou zo zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 písm. c) Tr. zák., a to na rovnakom skutkovom základe,
ako bol ustálený súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Pri ukladaní trestu krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, vychádzal zo zásad pre ukladanie

trestu uvedených v § 34 Tr. zák., aj keď samozrejme, vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie konania
obžalovanej, je trestná sadzba uvedená v osobitnej časti Trestného zákona iná (ten ju za trestný čin
podľa § 147 ods. 1, 2 Tr. zák. vo svojej osobitnej časti stanovuje vo výmere 9 až 12 rokov).

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal krajský súd v zmysle ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu obžalovanej, jej pomery a možnosť jej nápravy.

Vzhľadom na zákonom stanovenú trestnú sadzbu, keď neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by mohli
odôvodňovať mimoriadne zníženie trestu v zmysle ust. § 39 Tr. zák., je nepochybné, že trest ukladaný

obžalovanej musí byť trestom nepodmienečným.

Trestnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona bolo ešte potrebné upraviť vzhľadom na ust.
§ 38 Tr. zák. Pri skúmaní existencie poľahčujúcich či priťažujúcich okolností, tak ako sú uvedené v § 36
resp. § 37 Tr. zák., krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, zistil, že obžalovanej je potrebné priznať

poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j) Tr. zák., teda okolnosť, že pred spáchaním trestného činu
viedla riadny život, kým žiadna z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Tr. zák. zistená nebola. V
dôsledku toho je tu potom prevaha poľahčujúcich okolností, takže podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. je hornú
hranicu ustanovenej trestnej sadzby potrebné znížiť o jednu tretinu. Pri úprave trestnej sadzby postupom
uvedeným v § 38 ods. 8 Tr. zák. (keď základom pre zníženie či zvýšenie je rozdiel medzi dolnou a hornou

hranicou trestnej sadzby) to potom znamená, že hornú hranicu je potrebné znížiť o jeden rok, čiže trest
je obžalovanej možné ukladať v rámci trestnej sadzby 9 až 11 rokov.

Krajský súd pri úvahe o tom, aký trest v danom prípade splní účel sledovaný zákonom, prihliadal na
konkrétny spôsob spáchania činu, pri ktorom bol síce spôsobený následok, ktorý už nie je možné

napraviť, útok samotný však nebol vedený opakovane, nevyznačoval sa zvláštnou brutalitou, ktorá by
sa vymykala z medzí obdobných prípadov a evidentne nešlo ani o trestnú činnosť, ktorá by bola predom
plánovaná či organizovaná, konanie obžalovanej vyplynulo z momentálnej situácie a rozporov, ktoré
medzi ňou a poškodeným nastali. Uvedenú situáciu sa obžalovaná rozhodla „riešiť“ spôsobom, ktorý
je v rozpore nielen so zákonom, ale aj základnými princípmi morálky. Z jej postoja v priebehu celého

doterajšieho trestného stíhania, a plynie to aj zo znaleckých posudkov z odboru psychológie, nemožno
naviac vyvodiť ani to, že by trpela pocitom viny a ani len navonok neprejavila ľútosť nad tým, čo sa stalo.
Z uvedeného dôvodu, prihliadajúc na osobu obžalovanej, jej osobnostné rysy a z toho plynúce možnosti
nápravy krajský súd obžalovanej, napriek tomu, že doposiaľ sa žiadnej trestnej činnosti nedopustila aani zo správ o jej povesti neplynú negatívne poznatky, neukladal trest na dolnej hranici trestnej sadzby,
ale prakticky v jej strede, vo výmere 10 rokov.

Na výkon uloženého trestu zaradil obžalovanú v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody nebola.

Rovnako ako okresný súd uložil aj krajský súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. aj trest prepadnutia
veci - kuchynského noža o dĺžke 290 mm s dĺžkou čepele 170 mm, keďže ide o vec, ktorá bola použitá

na spáchanie trestného činu.

K iným záverom než prvostupňový súd, dospel krajský súd aj pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na
náhradu škody, konkrétne o nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom.

Z uvedeného titulu priznal okresný súd poškodenej D. V. náhradu škody vo výške 2.562,28 €, aj keď s

výnimkou nákladov na zriadenie pomníka a náhrobnej dosky vo výške 663,88 € bližšie nekonkretizoval,
z náhrady akých konkrétnych nákladov priznaný nárok pozostáva. Aj v tomto smere krajský súd
dokazovanie dopĺňal a požiadal poškodenú, resp. jej splnomocnenca o vyjadrenie k jednotlivým
dokladom, ktoré ako podklad k uplatnenému nároku predložili. Z vyjadrenia plynie, že pokladničný
doklad na sumu 20,78 €, ktorý je zo dňa 1.11.2012, bol predložený zrejme len omylom, preto si uvedenú

sumu neuplatňujú. Rovnako tak si neuplatňujú ani náhradu sumy 87,- € - ide o doklad o zakúpení obleku,
keďže išlo o oblek pre brata nebohého, ktorý s poškodeným nežil v spoločnej domácnosti. Naďalej
však trvali aj na náhrade nákladov na náhrobnú dosku vo výške 1.500,- €, aj keď podľa ich vyjadrenia
predložená predfaktúra doposiaľ uhradená nebola. Po úprave uplatneného nároku priznal potom krajský
súd poškodenej z uvedeného titulu náhradu škody vo výške 1.790,62 € (pozostávajúcu z náhrady

nákladov na truhlu a pohrebné služby vo výške 746,- €, nákladov pohrebu účtovaných Technickými
službami vo výške 344,- €, za smútočné vence a kyticu vo výške 274,- € + 10,36 €; parkovné vo výške
0,90 €, poplatku resp. milodaru za pohrebné obrady vo výške 40,- €; nákladov na pohrebnú hostinu vo
výške
324,- € + 51,36 €). Priznať nebolo možné náklady na pomník resp. náhrobnú dosku, keďže tieto náklady

vynaložené neboli.

V súlade s rozhodnutím okresného súdu uložil krajský súd obžalovanej povinnosť uhradiť poškodenej
aj nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- €. Výrok o priznaní nemajetkovej ujmy prvostupňový súd v
napadnutom rozsudku náležitým spôsobom odôvodnil, takže vzhľadom na vecnú správnosť a úplnosť

dôvodov si ich krajský súd osvojuje a v tejto časti na odôvodnenie napadnutého rozsudku poukazuje,
keďže nič iné, než je tam uvedené, nepovažuje za potrebné dodať.

Poškodenej D. V. nebola priznaná náhrada škody a nemajetkovej ujmy v takej výške, ako si ich
uplatňovala, preto ju bolo potrebné v zmysle ust. § 288 ods. 2 Tr. por. odkázať so zvyškom nároku na

náhradu škody na občianske súdne konanie.

Náhradu škody, ktorú si vo výške 3,69 € za uskutočnený výjazd uplatňovala Všeobecná zdravotná
poisťovňa, bolo tak isto potrebné priznať, keďže nárok bol riadne a včas uplatnený a jeho výška
preukázaná.

V závere považuje krajský súd za potrebné reagovať na tú časť odvolacích námietok, na základe ktorých
obhajoba poukazuje na údajnú zaujatosť predsedu senátu. K nim je v prvom rade potrebné uviesť, že
aj keby mali byť skutočnosti tam uvádzané pravdivé, nie je zrejmé, ako by mala akákoľvek výčitka otca
obžalovanej vo vzťahu k otcovi predsedu senátu prednesená pred viac než dvadsiatimi rokmi zakladať

zaujatosť predsedu senátu. Odhliadnuc od uvedeného, dôvodom, pre ktorý krajský súd pred svojím
rozhodnutím nevrátil vec okresnému súdu preto, aby predseda senátu o takejto námietke rozhodol, je
okolnosť uvedená v § 32 ods. 6 Tr. por. V zmysle uvedeného ustanovenia sa totiž nekoná o námietke
zaujatosti, ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu (a aj ten sa v súvislosti s tým zamieta) a
o námietke, ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Tr. por. To, že sa o skutočnostiach,

ktoré by mali podľa jeho názoru zakladať vylúčenie predsedu senátu, dozvedel obhajca obžalovanej od
jej matky až po rozhodnutí okresného súdu, neznamená, že námietku možno považovať za vznesenú
bezodkladne. Okolnosti, ktoré by podľa nej mali zakladať vylúčenie predsedu senátu (mimo vyššie
spomínanej výčitky by to mali byť spoločné rekreácie, na ktorých sa mal stretávať aj predseda senátus obžalovanou), museli byť známe obžalovanej už na začiatku konania pred súdom, keďže k nim malo
dôjsť pred takmer dvadsiatimi piatimi rokmi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.