Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/221/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8204114541
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8204114541.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Evy Šofrankovej, v právnej veci žalobkyne O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. H. č. XX, zastúpená Mgr. Janou Liptákovou, advokátkou, Košice, Krmanová 1, proti žalovanému M.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. H. č. XX, zastúpený JUDr. Stanislavom Súletym, advokátom, SNP č.
1, Bardejov, o určenie vecného bremena s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č. konania 3C/218/2004-143 zo dňa 15.05.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodol, že o trovách
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Prvostupňový súd tak rozhodol o návrhu žalobkyne, ktorá žiadala určiť, že na pozemku parcelné č.
111-zastavané plochy a nádvoria o výmere 349 m2 zapísanom na LV č. XXX k. ú. D. H., okres N.,
ktorého je výlučným vlastníkom žalovaný, viazne vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu pešo
a prejazdu motorovými vozidlami v prospech žalobkyne ako vlastníčky pozemku č. 109- zastavané
plochy a nádvoria o výmere 195 m2 zapísanom na LV č. XX k. ú. D. H., okres N., ktoré je vymedzené
v geometrickom pláne č. 4/2006. Ďalej žiadala žalovanému uložiť povinnosť zdržať sa zásahov do
práva žalobkyne zodpovedajúcom vecnému bremenu spočívajúcom v práve prechodu pešo a prejazdu
motorovými vozidlami cez pozemok žalovaného parcelné č. 111 o výmere 349 m2 zastavané plochy a

nádvoria zapísanom na LV č. XXX k. ú. D. H., okres N.. Žiadala náhradu trov konania.

Žalobkyňa tvrdila, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, a to parcely č. 109, ktorá je zapísaná na LV
č. XX k. ú. D. H.. Na uvedenej parcele má postavený rodinný dom č. súp. XX a hospodárskej budovy.
V tomto dome býva spolu s manželom a deťmi. Vedľa tejto parcely je parcela č. 111 zapísaná na LV č.
XXX, ktorej vlastníkom je žalovaný. Táto parcela č. 111 vždy slúžila ako prístupová cesta k jej rodinnému
domu súpisné č. XX. Cez túto parcelu ona a jej právni predchodcovia chodili pešo, vozom, osobným a
nákladným motorovým vozidlom, a to od roku 1947. V roku 2000 žalovaný ohradil celú parcelu dreveným

plotom, čím jej znemožnil prechod cez túto parcelu.

Prvostupňovýsúdvykonaldokazovanieaaplikujúcustanovenia§80písm.c)O.s.p.aďalejustanovenia
§115až118Občianskehozákonníkač.141/1950Zb.a§145,§562,§566tohtozákonač.141/1950Zb.,
podľa § 860 Občianskeho zákonníka a následne ustanovení § 134, § 129, § 130, § 151o, § 865 ods. 1,3 a
ďalej ustanovení § 868, § 870 a § 135a, 135c, 132a, 135a, 135c a ustanovení § 507a, § 134, § 129, § 130a § 150o Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Nie je možné pri posúdení
dobromyseľnosti vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale musí byť zohľadnené

aj to, že držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti,
ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že
jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec alebo právo
prisvojuje.

Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec alebo
právo nadobudol, teda či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. V tomto konaní bolo preto
nevyhnutné preukázať podmienky vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu spočívajúcom
v práve žalobkyne prechodu peši a motorovými vozidlami cez parcelu č. 111 zapísanú na LV č. XXX,
k. ú. D. H..

Prvostupňový súd zistil, že pôvodne tieto parcely č. 111 zapísané na LV č. XXX, k. ú. D. H. a parcela

č. 109 zapísaná na LV č. XX k. ú. D. H. boli zapísané ako mpč. 42/a a 42/b. Právny predchodca
žalovaného vlastnil podiel 1/2 a ďalší podiel v pomere 1/2 patril S. S.. Bolo preukázané, že oplotenie
parcely č. 111 bolo postavené v roku 2000. Po postavení oplotenia žalobkyňa nemohla vstupovať na
uvedenú parcelu a prechádzať na zadnú časť svojej parcely č. 109, kde má hospodársku budovu, kde
si potrebuje doviezť drevo či uhlie. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, aby v priebehu plynutia

žalobkyňou tvrdenej vydržacej lehoty práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu dochádzalo k vstupu
na parcelu žalovaného aj motorovými vozidlami. Z dokazovania vyplýva, že ak sa vstupovalo na parcelu
žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov, tak zvyčajne pešo resp. vozom vzhľadom na minulú
dobu a že to bolo podľa časti svedkov vždy so súhlasom žalovaného resp. jeho právnych predchodcov.
Podľa ďalšej časti svedkov bol tento prechod spoločný a slúžil ako spoločný dvor pre obe rodiny. Návrh

nezohľadňuje okolnosť, že s poukazom na technický pokrok, kde funkciu vozov nahradili motorové
vozidlá, vstup motorovým vozidlom na parcelu žalovaného môže spôsobiť škodu na pozemku. Uvedené
môže vyvolať len ďalšie nezhody medzi účastníkmi.

Parcela č. 111 vlastnícky patrí žalovanému, patrí mu ochrana vlastníckeho práva daná ústavou a
Občianskym zákonníkom pred rušením vlastníckeho právo. Žalovaný má právo na nerušené užívanie

svojho vlastníctva. Vo svojom vlastníctve ho možno obmedziť len za presne zákonom stanovených
podmienok, čo nebolo preukázané.

Žalobkyňa nesplnila podmienky nadobudnutia práva vydržaním. Vydržacia lehota nemohla začať plynúť
už v roku 1947 právnemu predchodcovi žalobkyne - jej otcovi na základe plnomocenstva zo dňa
02.10.1947, ktorým ho S. S. s manželkou splnomocnili na užívanie jeho majetku v obci D. H. a na

vykonávanie rôznych úkonov s tým spojených. Na základe tohto plnomocenstva sa otec žalobkyne
nestal držiteľom pozemkov a z toho vyplývajúcich vecných práv, ale len ich detentorom, teda mohol mať
síce faktickú moc nad pozemkami, ale nemohol vykonávať právo pre seba. Nemohol s nimi nakladať
ako vlastnými, na rozdiel od držiteľa. Uvedená okolnosť nevyplýva z predloženého plnomocenstva. Na
základe plnomocenstva právny predchodca žalobkyne -otec mohol nadobudnúť pocit, že mu právo

prechodu cez č. 111 patrí najskôr odkúpením parcely č. 109, na ktorej stojí momentálne dom žalobkyne
v roku 1966 od štátu - obce. Právny predchodca však nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patrí
bez obmedzenia vstup na parcelu č. 111 už len odvodzovaním práva od splnomocnenia z roku 1947.
Otcovi žalobkyne chýbala objektívna okolnosť, ktorá by subjektívne mohla u neho vzbudzovať pocit, že
je oprávnený na prechod cez teraz označenú parcelu č. 111.

Ďalej prvostupňový súd konštatoval, že vydržanie práva vyplývajúceho z vecného bremena nebolo
právoplatné rozhodnuté v iných konaniach, ktoré boli vedené Okresným súdom Bardejov, pretože nešlo
o totožné spory a predmet sporu bol iný, a preto aj dokazovanie bolo zamerané iným spôsobom než na
zistenie okolností dôležitých pre vydržanie práva vecného bremena.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Namietala rozhodnutie
súdu prvého stupňa, keď uviedla, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. Predmetom
tohto konania nie je rozhodovanie o vydržaní vlastníckeho práva k pozemkom, ale rozhodovanie o

vydržaní vecného bremena spočívajúceho v práve predmetný pozemok užívať na prechod a prejazd.
Pretotvrdenie,čibolprávnypredchodcadržiteľomalebodetentorompozemkovnemážiadnurelevanciu.
Naopak, dôležité je posúdenie, či bol právny predchodca žalobkyne držiteľom vecného bremena
spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez predmetný pozemok. Právny predchodca žalobkyne
na základe plnomocenstva zo dňa 02.10.1947, ktoré je podpísané S. S. a jeho manželkou O. S. stal

sa subjektom vykonávaného práva prechodu cez parcelu č. 111 zapísanú na LV č. XXX k. ú. D. H.
a týmto dňom začala plynúť vydržacia lehota, ktorá uplynula najneskôr 31.12.1960. Otec žalobkyne
vykonával toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba a v dobrej viere, že mu toto právo patrí
na základe splnomocnenia z roku 1947, keďže podľa plnomocenstva mohol pozemok užívať. K právu
užívať pozemok č. 111 patrí aj právo cez užívaný pozemok prechádzať. V priebehu konania nebolo
preukázané, že právny predchodca žalobkyne právo prechodu cez parcelu 111 nevydržal.

Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie
v plnom rozsahu a prizná žalobkyni náhradu trov konania.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že sa stotožňuje so skutkovým a právnym názorom
prvostupňového súdu. Prvostupňový súd rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu veci a
v súlade zo zákonom. Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v
ustanovení § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením §
214 ods. 1,2 O. s. p. a zistil, že prvostupňový súd náležitým spôsobom a dostatočne zistil skutkový stav,
správne aplikoval právny predpis a správne vo veci aj rozhodol.

Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa sú správne, s týmito sa odvolací súd stotožňuje.
Naviac, vzhľadom na odvolacie námietky žalobkyne, odvolací súd udáva, že pod nesprávnym právnym
posúdením veci ako dôvodom na podanie opravného prostriedku je potrebné rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval prvostupňový súd príslušnú právnu normu
alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah

interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju
nesprávne aplikoval. Prvostupňový súd sa takejto vady konania nedopustil, pretože aplikácia právnych
noriem bola v danom prípade správna.

Je potrebné uviesť, že na to, aby bolo možné rozhodnúť o vydržaní práva vyplývajúceho z vecného
bremena je potrebné splniť obdobné podmienky ako podmienky v súvislosti s vydržaním vlastníckeho

práva. Predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci je presvedčenie, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. Obdobne je to aj v súvislosti s držiteľom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
a to dobrá viera oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyjadrená v
presvedčení, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Toto presvedčenie musí byť
podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho na takéto presvedčenie oprávňujú. Oprávnený držiteľ

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda
že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu náleží, pretože riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.

Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa potom posudzuje z objektívneho hľadiska, teda či držiteľ tohto
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od neho požadovať

nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že
mu patrí. Ak však právo k cudzej veci bolo vykonávané na základe súhlasu vlastníka, ktorý mohol byť
kedykoľvek odvolaný, takýto súhlas nezakladá dobrú vieru držiteľa o vzniku a existencií práva, ktoré by
malo povahu vecného bremena.V prejednávanej veci, kde sa žalobkyňa domáha práva vyplývajúceho z vecného bremena práva
prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného a následne práva, ktoré vyplýva z realizácie existujúceho
práva vecného bremena tvrdiac, že právo vecného bremena vydržala. V priebehu konania bolo

preukázané, že žalobkyňa resp. jej právni predchodcovia chodili po pozemku žalovaného, avšak to ešte
neznamená, že sa žalobkyňa po započítaní vydržacej doby stáva držiteľom vecného práva. Takýmto
držiteľom môže sa stať len vtedy, ak je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej toto právo
zodpovedajúcevecnémubremenupatrí.Tátodobráviera,pokiaľsazapočítavavydržaciadobaprávnych
predchodcov, musí existovať aj u právnych predchodcov. Spravidla táto dobrá viera sa bude odvíjať

od určitého právneho titulu, ktorý je síce neplatný, ale pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa žalobkyňa
domnieva, že tento právny titul existuje.

Žalobkyňa, aj keď jej svedčilo dôkazné bremeno, nepreukázala žiadnymi dôkazmi v prejednávanej veci,
že splnila podmienky na vydržanie práva vyplývajúceho z vecného bremena, keď síce preukázala
prechádzaniecezpozemokžalovanéhovurčitomobdobí,avšaknikdynebolpreukázanýtitul,nazáklade
ktorého jej právni predchodcovia, resp. ona sama boli v dobrej viere, že od tohto titulu sa odvíja ich vecné

právo. Pokiaľ sa týka právnych predchodcov, plnomocenstvo zo dňa 01.10.1947 ktoré plnomocenstvo
podpísali S. a O. S., nesvedčí právnym predchodcom žalobkyne, že na základe tohto plnomocenstva
mali právo prechádzať cez pozemok žalovaných. Ani v neskoršom období žalobkyňa resp. jej právni
predchodcovia neoznačili žiaden úkon, ktorý by mohli z obvyklej opatrnosti považovať za dobromyseľný
vstup do držby práva vyplývajúceho z vecného bremena prechodu k pozemku žalovaného.

Žalobkyňa tieto okolnosti len tvrdila, avšak na preukázanie svojich tvrdení neoznačila žiadne dôkazy.
V priebehu konania bolo síce zistené, že občas žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia súhlasili s
prechodom, resp. prejazdom vozom s drevom a uhlím cez pozemok žalovaného, avšak takýto občasný
súhlas nemôže vzbudiť u žalobkyne, resp. jej právnych predchodcov presvedčenie o tom, že jej svedčí
právo vyplývajúce z vecného bremena. Takýto občasný súhlas nemôže založiť dobrú vieru o existencií

tohto práva. Žalobkyňa v priebehu konania spoľahlivo nepreukázala splnenie všetkých zákonných
predpokladov vydržania práva vecného bremena, preto postupoval prvostupňový súd správne, keď
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby podľa § 219 ods. 1,2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.