Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/334/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912207090
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5912207090.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok
č. k. 5C/74/2012-64 zo dňa 25.4.2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho,
že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa (v pozícii oprávneného) na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie konal priebežne a bez zbytočných prieťahov. To znamená, že nebol preukázaný
nesprávny úradný postup (existencia prieťahov v exekučnom konaní), ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Okresný
súd konštatoval, že k vydaniu poverenia nedošlo síce v 15 dňovej zákonnej lehote, ale exekučný súd
musel v dotknutej veci posúdiť súvislosti spotrebiteľskej ochrany a vykonať nevyhnutné doplňujúce
šetrenia ohľadne vymáhaného nároku, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (§ 45 ods.

1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Dôsledkom uvedeného - zákonom predpokladaného - postupu bolo aj
čiastočné zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia (o vymáhanie 0,25% zmenkového úroku zo sumy
496,00 eur od 22.1.2010 do zaplatenia). Okresný súd uzavrel, že nevydanie poverenia v zákonom
stanovenej lehote zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý v pozícií oprávneného sa v exekučnom konaní
domáhal výkonu exekučného titulu, ktorý v znení, „ako sa ho domáhal“, nebol v súlade so zákonom.

O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnému (§ 142 ods. 1 O.s.p.) odporcovi ich náhradu
nepriznal, nakoľko v zákonom stanovenej lehote tieto nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho
konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a namietal, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Osobitne namietal, že vyjadrenie protistrany mu nebolo doručené v súlade s § 114 ods. 2
O.s.p., preto nebolo prípustné v konaní pokračovať prejednávaním veci na pojednávaní. Zároveň všakodvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Tvrdil, že
z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že listiny, dokazovanie ktorými bolo vykonané, majú
„pôvod“ v exekučnom spise.

Odvolateľ poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v

rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho
súdu pre ľudské práva v otázke práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, z ktorých uviedol konštatovanie súdu,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa
odvolateľa spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí

preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne

a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
sa vyjadriť. Rovnako by bol oboznámený (s poukazom na okolnosti rozoberané nižšie) s vyjadrením
odporcu.

Krajský súd zdôrazňuje, že písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené
16.4.2013 (t.j. až po expedovaní predvolania účastníkov na pojednávanie). Okresný súd bezprostredne
- ešte dňa 16.4.2013 - nariadil jeho doručenie navrhovateľovi, k čomu došlo 19.4.2013. To znamená, že
neobstojí námietka odvolateľa, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením protistrany.

Zásadný dôkaz, na základe ktorého okresný súd dospel k ustáleniu skutkového stavu bol exekučný

spis, ktorého pripojenie a oboznámenie navrhol samotný navrhovateľ. Tento bol pritom aj účastníkom
namietaného exekučného konania. Je teda zrejmé, že okresný súd rozhodol na základe skutkového
stavu zisteného vykonaním dokazovania, ktoré navrhoval samotný navrhovateľ. Neopodstatnenými sú
i tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny
(ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je

nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného
spisu 5Er/721/2010, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je
možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 67, 70 a 72 spisu).

V týchto súvislostiach sú potom ďalšie námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred
súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (na deň 25.4.2013 o 11.00 hod) prvostupňový súd
určil 25.3.2013 a navrhovateľovi bolo predvolanie doručené dňa 3.4.2013. Dňa 24.4.2013 po úradnýchhodinách - o 17.40 hod (t.j. doslova len niekoľko hodín pred nariadeným pojednávaním) bol konajúcemu
súdu doručený mail navrhovateľa obsahujúci „Návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený

dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo korešponduje s nižšie vysloveným záverom
o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení
s § 119 O.s.p.) umožňuje konajúcemu súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia
by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade

pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a
zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Okresný súd pritom postupoval dôsledne podľa § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a svoj nesúhlas s tvrdeným
dôvodom odročenia pojednávania (posúdenie žiadosti o odročenie) bezodkladne dňa 25.4.2013 o 9.50
hod. oznámil navrhovateľovi.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku
vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné

konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí
vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním
návrhu bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.

Nadväzne je úplne nenáležitým tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov. Naopak, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa zákonného

parametre odôvodnenia.

V danej spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v

konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil
„keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s
obsahom posudzovaného rozsudku; ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov. Bez ohľadu na to, že predmetné konštatovanie nie je súčasťou odôvodnenia, navrhovateľ ani
bližšie neuvádza, o ktoré časové úseky sa má jednať; pričom časové údaje tak, ako ich vymedzuje

prvostupňový súd, zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.

Nenáležitou je aj námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Odhliadnuc od okolnosti, že v
súdenej veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ) voči
zákonnej sudkyni JUDr. Dankovej neexistuje, subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere
určujúci. Podstatné skutočnosti odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú

jednak explicitné vylúčenie podania námietky zaujatosti samotným navrhovateľom a zároveň vyjadrenie
zákonnej sudkyne, ktorá sa vo veci necítila byť zaujatá. Nadväzne v tomto štádiu konania nie je daný
právny dôvod na posudzovanie (ne)zaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.

Odvolateľ poukazuje tiež na rozhodnutia (niektorých) krajských súdov o vylúčení všetkých sudcov
konajúceho/okresného súdu. Je potrebné zdôrazniť, že tieto rozhodnutia nie sú v súdenej veci záväzné

(§ 135, § 226 O.s.p.) a zároveň väčšia časť nadriadených súdov (zhodne ako konajúci odvolací súd
nevideli dôvod pre vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu). Takéto konštatovanie vyplýva i z aktuálnej judikačnej činnosti
Najvyššieho súdu SR. Samotná skutočnosť, že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup
súdu,naktoromsudcavykonáva funkciu,nezakladápomersudcukveci.Osobitosťvzťahusudcukštátu

umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciachtýkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach
týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu (bližšie napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 54/2012, 1Nc 16/2012).

Zároveň platí, že procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (napr.
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne
konanie totiž nie je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka
konania.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.