Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/622/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210830
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210830.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom

Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/247/2012-69 zo dňa
10. 05. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/247/2012-69 zo dňa 10. 05.
2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.

zn. 8Er/8/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš poverenie vydal v 15-dňovej
zákonnej lehote na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 09.
01. 2009, poverenie bolo vydané dňa 22. 01. 2009. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č.k. 8Er/8/2009-15 zo dňa 15. 10. 2010 bola exekúcia zastavená. Na základe podaného opravného
prostriedku bolo uvedené rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené uznesením Krajského súdu v
Žiline č.k. 6CoE/15/2011-44 zo dňa 31. 01. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08. 06. 2011.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 330,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8Er/8/2009), ktorýnerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote. Súd I. stupňa konštatoval, že žalobca predovšetkým
nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup.

Jeho tvrdenie o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 6
mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu
poverenia došlo v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o jeho vydanie exekučnému súdu. Tým bol vyvrátený samotný skutkový základ primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby.

Prvostupňový súd zdôraznil, že nemožno opomenúť správanie sa samotného žalobcu, vzhľadom na
potrebu prihliadania na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle platnej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva a Ústavného súdu SR. Predovšetkým štát nezodpovedá za správanie sa
účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého
procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť
je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť

čo najrýchlejšie, ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12. 1968 a tiež rozhodnutie vo
veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992). Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá
príliš unáhliť. S poukazom na tzv. interpretačnú právoplatnosť judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu bolo preto elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky
vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času. Aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na
ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného
konania, osobitne v období pred legislatívnymi zmenami Exekučného poriadku, smerujúcimi k úplnej
transpozícii smerníc európskeho práva. Okresný súd poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho

súdneho dvora v Luxemburgu (Asturcom Telecomunicationes C-40/08; Oceano Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Mostaza Claro, C-165/05, ako aj POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Ivete
Korčkovskej, C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010), z ktorých vyplýva povinnosť súdu ex offo skúmať nekalé
podmienky v spotrebiteľských zmluvách aj v štádiu núteného výkonu právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto
rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom
a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V prípade, že súd zistí nekalú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve, je jeho úlohou vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa

vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Bolo
preto povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa
a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu
zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty
však nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania,

najmä kompenzovania nerovného vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (posudzovaním
nekalých podmienok zmluvy). V predmetnom exekučnom konaní následne došlo aj k zastaveniu
exekúcie v plnom rozsahu. Okresný súd tiež zdôraznil, že finálna legislatívna úprava ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia

žiadosti súdneho exekútora, a to práve v dôsledku správania sa podnikateľských subjektov (vrátane
žalobcu) vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené
skutočnosti výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok obsahujúci nepravdivé tvrdenia (okrem plynutia lehoty na
vydanie poverenia, aj tvrdenie o zániku povinného). Nemožno prehliadať ani množstvo žalôb rovnakého

typu podaných žalobcom na súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu
práva.
Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody, nebol daný žiaden
dôvod vykonávať súdom ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším
atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie

vymedzené žalovaným). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje
opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k
uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bol v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi
uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti
na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a
včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný

sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými
v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym
otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť

brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo

a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu.
Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom

exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup,
spočívajúci vo viacerých skutočnostiach, a nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať
pri rozhodovaní vo veci so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju

viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.Vodvolanížalobcunietjedinejzmienky(tobôžprotiargumetnácie)vovzťahukargumentácii
okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Liptovský

Mikulášvexekučnejvecivedenejpodsp.zn.8Er/8/2009,zktorejsiuplatňujesvojnárokžalobca žalobou
v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, bola dodržaná zákonná lehota na
vydanie poverenia, a preto v prejednávanej veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup, v dôsledku
ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada nemajetkovejujmy vo výške 330,00 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca
teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a
to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na

základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 6NcC/36/2013
zo dňa 24. januára 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Gabriela

Brišková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať
za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného
sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska

(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju
funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.

Gabriely Briškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (28 08. 2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 30.
07. 2013 a žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 02. 08. 2013 (č.l.

22 spisu). Až dňa 26. 08. 2013 o 08:01 hod. (t.j. dva dni pred nariadeným termínom pojednávania) bol
konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, ktoré súd zaevidoval v deň pojednávania,
pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na
pojednávaní uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žiadosti právneho zástupcu

žalobcu o odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného
dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným
záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodomžiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva,
z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov

a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej
nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté
nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom
a jeho právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný)
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti

účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnostiúčastníkovkonania.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku

základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 09. 08. 2013 bolo súdu doručené 16. 08. 2013, t.j. až po vykonaní
predvolania účastníkov na pojednávanie a toto bolo zo strany súdu doručované právnemu zástupcovi
žalobcu, ktorý ho prevzal dňa 23. 08. 2013 v čase 5 dní pred nariadeným termínom pojednávania (č.l.
28 spisu). Okresný súd teda v plnom rozsahu naplnil požiadavku ust. § 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.

Odvolací súd však zdôrazňuje, že dôvodom meritórneho neúspechu žalobcu nebola argumentácia
predložená v písomnom vyjadrení žalovanej.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimisavspiseapodstatnýmobsahomexekučnéhospisuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš
sp. zn. 8Er/8/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 60 až 68 spisu).

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného

súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.Okresnýsúdvykonanýmdokazovanímdospelkzáveru,ževsúdenejvecinedošlokprieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nárok žalobcu považoval súd za účelovo vykonštruovaný a aj v rozpore s dobrými
mravmi. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.

1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.