Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/154/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218538
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218538.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Súd návrh z a m i e t a .

Súd navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej
škody a sumy 330 ,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia v
exekučnom konaní EX 9942 /2009 - povinný L. U. v zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že napriek
tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebnýkposúdeniuarozhodnutiu,súdožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcierozhodol
až dňa 22.3.2010 rozhodnutím o poverení, pričom omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov. K

rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Navrhovateľ si uplatnil nárok
na náhradu majetkovej škody vo všetkých veciach v sume 125 eur a táto mala vzniknúť ako škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky
v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti a rozhodnutím o nej. Ďalej uplatnil nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 330 ,- eur, pretože márnym plynutím času bol vystavený
riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku vzniku
insolvencii povinného. Výšku nemajetkovej ujmy určil podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu, t.j. vo

výške 660,- eur za rok, čo predstavuje 55,- eur za mesiac omeškania.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením KS Trenčín sp.
zn. 17NcC/645 /2012-21 zo dňa 6.11.2012 bolo rozhodnuté, , že sudkyňa JUDr. Valéria Píšová nie
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8C/154/2012, po odchode tejto

sudkynezosúduaprideleníveciJUDr.Gešvantnerovej súd pretopredložilspisopätovnenarozhodnutie
o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému súdu v Trenčíne, tento rozhodoluznesením 17 NcC 15/2013-22 z 16.1.2013, že táto nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
tejto veci.

Odporca písomným vyjadrením zo 14.5.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal na
zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť
nasúdnapriektomu,žedôkaznébremenoznášasám.Jenepravdivéaklamlivétvrdenie,ženavrhovateľ
nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto konaniach bol

účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre
ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože namieta nezákonné
konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta nesprávny úradný
postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či

uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, neuvádza či podal
sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd
pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto

právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli
doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých bola
obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom navrhovateľ podal
už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,
neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu

s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-
dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je

výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po
1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v

konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom

na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže ísť ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného
je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom
prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len

prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol
zámer zákonodarcu určiť 15 - dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na
znenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Navrhovateľ v tejto

súvislosti nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentnýpreskúmať len Ústavný súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 -
dňovej lehoty od dourčenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom

kedy boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, pri každom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.4.2009, pri každom
uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pred 23.4.2009, pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred 23.4.2009,

vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ vyčíslil
uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych
výdajoch funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca

a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Podľa jeho názoru uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech a preto
nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Odporca tiež poukázal na to,
že navrhovateľ je spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi a k svojej činnosti potrebuje a
využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Akákoľvek výška nákladov

prevádzkovania na správu informačného systému vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie odporca považuje za účelové. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal
odporca na to, že vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur je nesprávnou úvahou, pretože i Ústavný
súd SR vychádza vždy z okolností jednotlivého prípadu, predovšetkým z významu sporu pre žalobcu.
Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal

možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba
a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im
priamo nevzniká žiadna škoda. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa.

Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie /k uvedenému odporca pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca

neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca
preto považuje konanie navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
činnosti, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na
vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a

podobne, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom
na charakteristiku príčinnej súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom
škody alebo nemajetkovej ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného
súdu nevznikla. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada

ich zamietnuť. Zároveň uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 10.9.2013 návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo

rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na
pojednávaní dňa 10.9.2013 tak, že návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa

§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takejskutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej
sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení

zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti
navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z
prejednávania a rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie
vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie

navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 ods.
3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn.
3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu

majetkovej a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa,
že už pri vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa
o existencii procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne

pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať a z uvedených dôvodov
súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju
neúčasť neospravedlnil. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť písomne ospravedlnil z

dôvodu hospodárnosti konania. Súd preto vo veci konal v neprítomnosti účastníkov konania a vykonal
dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 15Er 2240/2009, oboznámením
písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu ostatného spisového materiálu
a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 15Er/2240/2009, povinný L. U., Ex XXXX/XXXX, súd zistil :
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 28.10.2009, súd vyzval
výzvou zo 6.11.2009 exekútora o predloženie kompletnej zmluvy o úver a jej všetkých neoddeliteľných
súčastí, ktorú predložil oprávnený až podaním zo dňa 29.01.2010. Súd vydal poverenie exekútorovi
JUDr. Rudolfovi Krutému 22.03.2010. Spis sa bol vrátený do senátu 15Er pretože vo veci prebieha

konanie o dovolaní.
Súd v registri Spr nezistil sťažnosť na prieťahy vo veci 15Er/2240/2009.

Oboznámil sa obsah spisu 8C/154/2012 a znalecký posudok doc. JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana PhD.
číslo 1/2013.

Súd sa oboznámil aj s posudkom doc. JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana PhD. číslo 1/2013. Znalec podľa
posudku zisťoval či právo Európskej únie obsahuje zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch. Znalec vychádzal z predpisov Európskej únie, z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a
ďalšej literatúry. Primárne právo Európskej únie neobsahuje právomoc Európskej únie prijímať záväzný

prameň práva v oblasti uznávania a výkonu rozhodcovských nálezov. Newyorsky Dohovor o uznávaní a
výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 má prednosť pred nariadením Brusel 1. Uviedol
ďalej právny rámec uznávania a výkonu rozhodcovského konania. Rozhodujúci dopad na možnosť
rozhodovať spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania majú ustanovenia Smernice č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský zmluvách. Základným cieľom smernice

je zabezpečiť aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi, ak sa
uplatnenia nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa ale zmluva má byť ďalej záväzná za tých podmienok že
jej plnenie je možné aj bez neprimeraných ustanovení. Okrem iného citoval že neprijateľná podmienka
je taká, ktorá spôsobí značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa. Okamžité vylúčenie pôsobnosti
smernice je zakotvené v dvoch prípadoch: ak zmluvné podmienky odrážajú záväzné zákonné a

regulačné ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov v ktorých sú členské štáty alebo
spoločenstvo zmluvnou stranou. Tiež sa nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy ani
na primeranú cenu a úhradu ako aj tovar a služby dodávané výmenným spôsobom pokiaľ sú tieto
podmienky zrozumiteľné. Medzi výnimku ktorá nespôsobuje okamžité vylúčenie pôsobnosti smernicemožno zaradiť aj podmienku ktorá bola individuálne dohodnutá ak spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky. Teda ani skutočnosť že podmienka bola individuálne dohodnutá nevylučuje
uplatnenie článku 3 ods. 2 smernice číslo 93/13 EHS,( ďalej len smernica ) ak celkové hodnotenie

zmluvy naznačuje že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa znalca
príloha obsahuje orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok ktoré možno považovať za nekalé.
Tiež podľa jeho záveru nemusí byť zoznam nekalých podmienok uvedených v prílohe transponovaný
do vnútroštátnych právnych predpisov. Podľa tejto prílohy za nekalé možno považovať aj podmienky
ktorých účinkom je to zaviazať spotrebiteľa k podmienkam s, ktorými sa nemohol oboznámiť ako aj aby

riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Pri porovnaní znenia prekladu
v tejto časti prílohy v angličtine francúzštine a nemčine uzavrel že správne má byť uvedené že za
nekalémožnopovažovaťajpodmienkyktoréodspotrebiteľavyžadujúabysporyriešilvýlučneosobitným
typom arbitráže ktorá nie je upravená právnymi predpismi ak kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Znalcovi nie je známe ustanovenie akéhokoľvek predpisu
ktoré by prikazovalo aplikovať iba slovenské znenie právnych predpisov Európskej únie. Na podporu

tohto výkladu uviedol viacero rozsudkov Súdneho dvora v spotrebiteľských sporoch. Podľa ich záverov
je všeobecný súd povinný pri aplikácii vnútroštátnych ustanovení vykladať tieto čo najviac vo svetle
znenia smernice a jej účelu. Táto požiadavka vyžaduje aby vnútroštátny súd dal prednosť výkladu ktorý
umožní odmietnuť z vlastného podnetu právomoc založenú na základe nekalej podmienky . Súdny
dvor sa nemôže vyjadrovať k všeobecným kritériám na definovanie pojmu nekalej podmienky. Každá

podmienka musí byť skúmaná v konkrétnom prípade. Tiež poukázal na závery Súdneho dvora podľa
ktorých sa smernica má vykladať tak, aby vnútroštátny súd na, ktorý je podaná žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pas zrušil toto rozhodnutie z
dôvodu že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti
nie garancie rozhodcovského konania ale v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia.

Podľa záveru znalca súdny dvor nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je
nekalou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie C - 40/08 podľa ktorého sama smernica vykladať tak že
vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku ktorý bol
vydanýbezúčastispotrebiteľamusíhneďpotom,akosaoboznámisprávnymiaskutkovýmiokolnosťami
potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

v uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v takom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží súdu vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva
vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Podľa znalca z tohto
rozhodnutia vyplýva že možnosť preskúmať nekalý charakter zmlúv v konaní o výkone rozhodcovského

rozhodnutia závisí od rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Tiež poukázal na
rozhodnutie C - 76/10 podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
podmienku sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere ktorá bola uplatnená v tomto v rozhodnutí, ak tento

súd má na tento účel nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať a vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude viazaný touto podmienkou. Tiež poukázal na ďalšie predpisy
a odporúčania ktoré uprednostňujú riešenie spotrebiteľských sporov mimosúdnym spôsobom. Záverom
znalca bolo to, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského konania nie je

zakázané. Podľa znalca príkladmo uvedená nekalá podmienka v prílohe smernice písm. q) ods. 1
sa nemôže aplikovať na rozhodcovské konanie podľa zákona číslo 244/2002 Z.z. z dôvodu znenia
§ 31 ods. 3 podľa ktorého „ Rozhodcovský súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.“ Teda právo Európskej únie všeobecne
bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje aby majetkové spory, v ktorých

zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní.

Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému Jánovi U. súd rozhodol po uplynutí zákonom
stanovenej doby.Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní EX/9942/2009, ktoré je pred tunajším súdom vedené
pod sp.zn. 15 Er 2240/2009. Svoj nárok odvodzuje od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote. Vykonaným dokazovaním
však bolo preukázané, že v predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie doručená súdu dňa 28.10.2009 a tunajší súd o žiadosti rozhodol 22.3.2010. Súd vyzval výzvou
zo 6.11.2009 exekútora o predloženie kompletnej zmluvy o úver a jej všetkých neoddeliteľných súčastí,
ktorú predložil oprávnený až podaním zo dňa 29.01.2010. Súd vydal poverenie exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému 22.03.2010.
Vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010
a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR ( Pohotovosť) II.
ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné práva navrhovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali
ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho
exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová,

skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní
(ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné
vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv
a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný
súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú

lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.
j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).
Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie.Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa

mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je

pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty
na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní /zákon č. 244/2002 Z.z./ súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval
návrh navrhovateľa za dôvodný. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho
úradného postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod
publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v
súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného

predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,
skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo

vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do
úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie
z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu

skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislostiso spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len
príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.
2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie

exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.
V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku
rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd
udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných konaniach v tomto

smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že NS SR v citovanom rozhodnutí uvádza i
záver, že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc, išlo
by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Preto je podľa názoru súdu
nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej,
pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného

rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzv. ničotný akt /paakt/ i v tých prípadoch, keď
vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky právneho aktu, môže však mať
účinky obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k
náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu. Na podporu toho
záveru súd poukazuje na § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci

aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že
rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni
to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania
rozhodcovského rozsudku. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovskéhorozsudkuzhľadískuvedenýchv§45zákonač. 244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní

a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. Tento názor
vyplýva i z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný
súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti s postupom Okresného súdu Prievidza vo
veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej

stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku
splnená /§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu

neopodstatnené. Navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda,
resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť exekučného
titulu, bol tento jeho postup legitímny. Pokiaľ navrhovateľ nepredkladal na vykonanie exekúcie exekučný
titul s potrebnými prílohami na rozhodnutie , nemôže sa teraz dovolávať náhrady škody spôsobenej
prieťahmi. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma,

zodpovedá si za ňu sám.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne,
a preto ho v celom rozsahu zamietol.

Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142ods. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento
náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto
mu náhrada trov konania neprináleží.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať

označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, čoho sa odvolaním
domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205
ods.2 O.s.p..