Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/77/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210201644
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2210201644.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: G.I.C. Cash, a. s., Košice, Hradbová 19,
zast. advokátom: JUDr. Roman Gorej, Košice, Žižkova 6, proti žalovaným: 1/ J. Q., nar. XX. L. XXXX,
trvale bytom F., W. XXX/X a 2/ S. A., nar. X. L. XXXX, bytom F., U. K. XXX/XX, obom t. č. F., M. XX,
o 156,08 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda z 25. marca 2010 č. k. 9C/35/2010-42 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakého súdu z
15. novembra 2011 č. k. 9C/35/2010-74 a v znení uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda z 22.
decembra 2011 č. k. 9C/35/2010-78 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, týkajúcej sa určenia neplatnosti
zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti a v zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa
zmluvnej pokuty p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku napadnutý rozsudok i naň nadväzujúce uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovaných
domáhala zaplatenia nesplateného zvyšku pôžičky s príslušenstvom bližšie identifikovaným v žalobe
a tiež zmluvnej pokuty (okrem náhrady trov konania) a „odporcovi“ nepriznal náhradu trov konania.
Popri nesprávnom označovaní účastníkov sporového konania i podania začínajúceho takéto konanie

(ktorými sú v súlade s ust. § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení vždy žalobca, žalovaný a žaloba, samozrejme v príslušnom
gramatickom tvare - pozn. odvolacieho súdu) sa už na tomto mieste žiada uviesť, že v časti trov konania
takto napadnutým rozsudkom bolo (pred jeho „opravou“, ako bude uvedené i ďalej) rozhodnuté len o
procesnoprávnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ (keďže len na žalovaného 1/ ako muža a
nie aj na žalovanú 2/, teda ženu, bolo možné vztiahnuť použitý pojem „odporca“, ako na to tunajší súd
upozornil už vo svojom liste zo 6. októbra 2011 č. k. 10Co/201/2010-65, ktorým vrátil vec okresnému

súdu bez rozhodnutia o odvolaní predovšetkým za účelom doplnenia rozsudku absentujúcim výrokom
o neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky). Takýto rozsudok bol vo veci samej odôvodnený
právne ust. § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/, n/ a r/, ods. 5 a ods. 6, § 54 ods. 1 a
2, ako aj § 544 ods. 1, §§ 545a a 657 a § 658 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež bodmi 8, 9, 15, 19 a 23 zmluvy o pôžičke (zmluvy zo
17. marca 2008 č. 5007344), vecne potom prakticky záverom o preukázanom zaplatení žalovanými
požičaných 15.000 niekdajších Sk i s navýšením 7.010 Sk, pričom zmluvné dojednania o úroku 10%

mesačneiozmluvnejpokute0,25%denne(91,25%ročne)bolotrebaspoukazomnaneprimeranúvýšku
sankcií a nimi spôsobenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán považovaťza neprijateľné a preto neplatné zmluvné podmienky. Rozhodnutie o trovách konania potom súd prvého
stupňa odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne nepriznaním
náhrady „odporcom“ pre neuplatnenie si požiadavky na náhradu žiadnym z nich. Dopĺňacím rozsudkom

napravil opomenutie vytknuté mu tunajším súdom, spočívajúce v nerozhodnutí o neplatnosti zmluvnej
podmienky o zmluvnej pokute z dôvodu jej neprijateľnosti (tak, že do výroku dopĺňacieho rozsudku
uviedol znenie podmienky, ustanovenia zmluvy o pôžičke túto obsahujúceho a tiež určenie podmienky
za neplatnú pre neprijateľnosť), pričom tento rozsudok odôvodnil právne už len ust. § 166 ods. 1 - 3
O. s. p. i s odkazmi na § 153 ods. 4 a § 382s rovnakého zákona a vecne „zistením“ už zmieneného

opomenutia. V tomto prípade inak už na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu takéhoto rozsudku,
malo byť (podľa obsahu zápisnice, tu por. č. l. 70 - 71 spisu) vydané aj opravné uznesenie s čiastočne
odchylne formulovaným výrokom od toho neskôr pojatého do písomného vyhotovenia v spise a inak
aj odlišným časom rozhodnutia (15. november 2011 namiesto 22. decembra rovnakého roka), pričom
napokon písomne vyhotovené opravné uznesenie (opravujúce celý výrok o trovách konania v písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku a nielen nesprávnosť výrazu uvedeného v jednotnom, hoci tento

správne mal byť uvedený v množnom čísle) odôvodnené bolo právne ust. § 164 O. s. p. a vecne omylom
a už priblíženou zrejmou chybou vo výroku rozsudku.

Proti tomuto rozsudku (inak ešte pred jeho doplnením a opravou zhora) podala včas odvolanie
len žalobkyňa a to s návrhom na jeho zmenu plným vyhovením žalobe, namietajúc predovšetkým
existenciou odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. (vyvodením z vykonaných

dôkazov nesprávnych skutkových zistení a nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého
stupňa). Súd prvého stupňa podľa nej jednak pochybil aplikáciou úpravy nevzťahujúcej sa na tento
prípad, pretože použité znenie § 53 ods. 6 O. z. nadobudlo účinnosť až po uzavretí zmluvy z
prejednávanej veci a rozhodné znenie (platné a účinné do 31. októbra 2008 vrátane) umožňovalo
neprimerane vysokú odplatu (ktorou tu bol úrok) len znížiť (nie celkom nepriznať), pričom mylným je aj

záver o výške takéhoto úroku (podľa odvolateľky nejde o 120%, ale „len“ o 76,08% ročne). Rozsudok
v časti záveru o neprijateľnosti a z toho plynúcej neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute je potom
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, pričom ani v tomto prípade nemožno podľa žalobkyne
sankciu vo výške 0,36 eur denne považovať za neprimerane vysokú, dôvodilo sa potom odvolaním,
ktorým sa tiež poukázalo na nedostatok dôvodov pre použitie časti rozsudkom citovaných ustanovení O.

z. o spotrebiteľských zmluvách a tiež na nevyporiadanie sa súdom prvého stupňa s čiastkovým nárokom
na úroky z omeškania.

Žalovaní odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
celú vec (keď 1. pôvodný rozsudok bol odvolaním napadnutý v celom rozsahu, 2. druhý čiastkový

výrok takéhoto rozhodnutia o trovách konania bol na tom prvom - vo veci samej - závislým, na čom
nič nezmenila ani neskôr vykonaná oprava a 3. v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky pre
jej neprijateľnosť, tu ustálenej až výrokom dopĺňacieho rozsudku, šlo aj o špecifický prípad možnosti
rozhodnutia v tzv. sporovom konaní o niečom i bez návrhu a zároveň o prípad, v ktorom záver zanesený
do výroku dopĺňacieho rozsudku bol spochybnený už odvolaním proti rozsudku takto doplnenému, teda

mimo akúkoľvek pochybnosť včas) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože
tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol
túto vec na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný
záujem, pričom tu nešlo ani o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa úpravy
procesného práva platnej v čase pristúpenia k rozhodovaniu na odvolacom súde), keď dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok možno považovať za správny len vo vzťahu k obom čiastkovým rozhodnutiam,
týkajúcim sa zmluvnej pokuty (čo do určenia neprijateľnosti a neplatnosti príslušnej zmluvnej podmienky
a tiež čo do zamietnutia žaloby vo vzťahu k takémuto čiastkovému nároku), nech aj tam pri možnosti
stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa iba v relatívne všeobecnej rovine (rozumej
samotný záver o neprijateľnosti diskutovanej podmienky v spotrebiteľskej zmluve), kým vo zvyšku bolo

naopak namieste prisvedčiť odvolacím námietkam žalobkyne.Predovšetkým sa tu totiž žiada (k procesnej stránke veci) zopakovať, čo tunajší súd uzavrel už vo svojej
skoršej rozhodovacej praxi, na ktorej ani tu nevznikol dôvod nič meniť (napr. vo veci Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 10Co/362/2010), teda to, že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k

času rozhodovania napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa (v marci 2010) a i k času rozhodovania
odvolacieho súdu týmto jeho (práve odôvodňovaným) rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca
možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že
určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa odseku 3
účinného už od 15. októbra 2008, tu por. tiež čl. I bod 72 a čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená

povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe
takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu
alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4 účinný od 1. marca 2010, tu por. tiež čl. II
bod 1 a čl. IV zákona č. 575/2009 Z. z.).

Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v
ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve, tu do tretice por. aj čl. I bod 3 ostatného spomínaného
zákona, novelizujúceho okrem O. s. p. aj O. z.), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv.
sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom, kde má základná
požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že

aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej
žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na jej neprijateľnosť. Nie je rozhodné, či
žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky
vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech
spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve

sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa
za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na
porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere
eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (v tejto súv. por.
najmä povinnosť dodávateľa zdržať sa používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch

s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa
takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti výroku o určení neprijateľnosti
a neplatnosti podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i
ustanovenímprípustnostidovolaniavtakýchtoprípadochaumožnenímtakosoberozhodnutímdotknutej
toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Ak potom i v prejednávanej veci musia platiť tiež ďalšie závery z vyššie spomenutej v minulosti tunajším
krajským súdom prejednanej veci (týkajúcej sa síce iných účastníkov, avšak popri tom /tiež/ problému
zmluvnej pokuty v spotrebiteľských vzťahoch), aj tentoraz sa žiada vysloviť, že vo vzťahu k určeniu
dojednania o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku neplatí to, čo u úrokov z omeškania,
čiže nie je tu obdoba žiadnej obraznej „záchrannej brzdy“ v podobe nástupu zákonných úrokov z

omeškania (pre prípad výpadku tých dojednaných zmluvne, avšak pri uplatnení noriem spotrebiteľského
práva neprijateľne) a logickým dôsledkom toho musí byť, že dojednanie o zmluvnej pokute môže z
pohľadu prijateľnosti (a platnosti) podmienky buď obstáť alebo naopak padnúť len ako celok (i so
všetkýmirizikamiztohoprestranyzmluvnéhovzťahuplynúcimi,tunarozdielodúpravyzmluvnýchpokút
v iných než spotrebiteľských zmluvách a tzv. moderačného oprávnenia súdu, čiže možnosti v takýchto

iných vzťahoch výšku zmluvnej pokuty znížiť - podľa už súdom prvého stupňa citovaného ustanovenia §
545a O. z., ktorá všeobecná úprava však v spotrebiteľských veciach s prihliadnutím k práve uvedenému
neprichádza do úvahy).

Nech aj potom principiálne nie je dôvod polemizovať s tou časťou argumentácie žalobkyne z jej
odvolania, ktorou sa naráža na nepríhodnosť opretia rozhodnutia v tejto konkrétnej veci o znenie § 53

ods. 6 O. z. účinné až od 1. novembra 2008 (po účinnosti zákona č. 379/2008 Z. z.), toto mohlo aj
v intenciách prípadu v prejednávanej veci dopadať len na úroky (keďže len tie v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou súdov definične ide podradiť pod zákonodarcom použitý pojem „odplata“), nievšak i na úroky z omeškania ani na zmluvnú pokutu (v ktorých oboch prípadoch ide o sankčné inštitúty
za porušenie či už zákonom predpokladaných alebo zmluvne prevzatých záväzkov).

Ak potom tuzemský právny poriadok pre výšku zmluvných pokút neustanovuje (na rozdiel od výšky

úrokov z omeškania) žiaden strop (obmedzenie) a akceptovať by zásadne šlo i obranu konkrétnej
výškyzmluvnejpokutyneuspokojivouplatobnoudisciplínoudlžníkovalebopodobnýmirizikaminastrane
žalobkyne, toto už nemohlo platiť u pomlčania odvolateľkou o tom, čomu (rozumej porušeniu akej
zmluvnej povinnosti dlžníka z pôžičky) malo aj v tejto veci slúžiť dojednanie o zmluvnej pokute. Touto
otázkou sa taktiež už tunajší krajský súd v minulosti zaoberal a to dokonca opakovane, pričom v záujme

istého zjednodušenia možno konštatovať, že tu ide v skutočnosti o problém dovolenosti (možného
súbehu) nárokov na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania.

Všetky takéto aspekty problému mali povahu tzv. spojených nádob, u ktorých pre výklad pojmu
„neprimerane vysoká suma“ z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ O. z. (citovaného už v napadnutom
rozsudku súdom prvého stupňa) bola takpovediac kľúčovou jednak otázka hodnoty a významu
povinnosti zabezpečovanej zmluvnou pokutou, ale (pre prípad aj v tejto veci platiacej odpovede na

takúto čiastkovú otázku, že tu zmluvná pokuta slúži ako nástroj tlaku na dlžníka, aby splnil svoj záväzok
na splnenie peňažného dlhu a to včas) tiež poskytnutie odpovede na otázku, či možno považovať za
prijateľné, aby sa titulom porušenia tej istej povinnosti dostalo veriteľovi od dlžníka viacerých plnení,
ktoré by už v súčte kritériu primeranosti (či dokonca právnej dovolenosti) neboli schopné učiniť zadosť.

Tu totiž nejde nevidieť (pri vyjdení i podľa § 121 O. s. p. zo skutočností známych tunajšiemu odvolaciemu

súdu z jeho rozhodovacej činnosti) zásadný rozdiel medzi prejednávanou vecou (v ktorej sporná a
žalobkyňou obhajovaná zmluvná pokuta slúžila ako sankcia za nesplnenie povinnosti včas či celkom
splniť peňažný záväzok) a inými len zdanlivo druhovo totožnými prípadmi (v ktorých naopak zmluvná
pokuta predstavovala či aj v budúcnosti môže predstavovať výraz sankcie za porušenie inej povinnosti -
napr. záväzku dlžníka zotrvať v zmluvnom vzťahu po dohodnutý čas, ako je to pomerne obvyklé napr. u

zmlúv mobilných operátorov a týmito poskytovaných benefitov, viazaných práve na prevzatie takéhoto
záväzku).

I pri nedostatku snahy bagatelizovať porušenie povinnosti splniť zmluvne prevzatý peňažný záväzok
potom takáto hodnota z pohľadu uvažovateľnej hierarchie hodnôt a významov viacerých do úvahy
prichádzajúcich povinností súcich na zabezpečenie zmluvnou pokutou nielenže neleží až tak vysoko

(ako napr. vyššie spomenutá iná povinnosť inak než zmluvnou pokutou nesankcionovateľná), ale najmä
tu rozhodne nemožno prehliadnuť fakt, že zabezpečenie takto povinnosti zabezpečovanej už úrokom z
omeškania (sankciou vyplývajúcou priamo zo zákona) logicky povedie k súbehu oboch takýchto sankcií,
ktorý síce ako taký platné právo nezakazuje, v reálnom vyjadrení tu však už môže vyvstať problém
neprimeranosti výšky sumy majúcej sa zaplatiť spotrebiteľom pre prípad nesplnenia ním záväzku, a tiež

problém pokusu takto obísť kogentné (donucujúce) normy právneho poriadku (u ktorých je odchylná
úprava dohodou účastníkov zmluvného vzťahu vylúčená).

Pretože práve v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci dosť dobre nejde oddeliť
jednu i druhú sankciu (obe slúžia donúteniu splniť alebo postihnutiu nesplnenia tej istej povinnosti), na
prijateľnosť u zmluvnej pokuty v takomto prípade možno usúdiť len u takej výšky pokuty, ktorá i po

spočítaní so zákonným úrokom z omeškania nepresiahne mieru považovateľnú za primeranú.

Takou však pokuta sledovaná ustanovením zmluvy, uvedeným aj vo výroku dopĺňacieho rozsudku
v prejednávanej veci byť nemohla, keď nielen spočítaním žalobou požadovanej sadzby úrokov z
omeškania (10% ročne) a zmluvnej pokuty (0,25% denne, teda 91,25% ročne), ale už zo žalobkyňou
zvolenej (a žalovaným nanútenej) podoby dojednania o zmluvnej pokute samostatne muselo by sa

dospieť k záveru o neprimeranej (a preto neprijateľnej) výške sankcie (ktorá by pri vyjdení zo súčtu
sadzieb úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty činila 101,25% ročne a bola tak ďaleko za hranicami
zakotvenými v § 517 ods. 2 O. z. a príslušných ustanoveniach vykonávacieho nariadenia vlády k
takémuto zákonu - ktorým je nariadenie č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Ak však aj v prejednávanej veci bolo nevyhnutným vrátenie sa tiež k jednej z prvých úvah predurčujúcich
i rozhodnutie v tejto veci, teda k záveru o potrebe „trafenia sa“ účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy
do takej výšky zmluvnej pokuty, ktorá z pohľadu zachovania štandardov ochrany spotrebiteľa môže

obstáť, je to dodávateľ (poskytovateľ a veriteľ pôžičky charakterizovateľnej za spotrebiteľskú zmluvu, tu
bez ohľadu na to, či pôžička bude spadať aj do podmnožiny spotrebiteľských zmlúv, reprezentovanej
spotrebiteľskými úvermi), kto nesie riziko spojené s pojatím do zmluvy celkom konkrétnej podoby
zmluvného dojednania, ktoré buď ako celok potrebnú ochranu získa alebo mu táto bude (i tu ako celku)
odopretá.

Nakoľko s prihliadnutím k už uvedenému vyššie tu šlo o druhý z naznačených prípadov, čiže o prípad

obrazného „presolenia“ dojednania o zmluvnej pokute, záver súdu prvého stupňa o potrebe určenia
príslušnej zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti a o zamietnutí žaloby v takejto
časti bol správnym.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v častiach
označených v prvej vete výroku tohto jeho rozsudku (dopĺňací rozsudok ako celok a z rozsudku ním

doplneného rozhodnutie zamietajúce žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty) potvrdil.

Takéto rozhodnutie však nebolo možným vo vzťahu k tej časti rozhodnutia vo veci samej, kde šlo o
úroky a úroky z omeškania (a kde v prvom stupni bola žaloba rovnako zamietnutá). V tomto prípade
sa tak stalo čiastočne pre existenciu vady nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa
(§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), danej použitím na právny vzťah účastníkov konania z prejednávanej

veci nedopadajúcej (v čase vzniku právneho vzťahu ešte neúčinnej) úpravy, pre odôvodnene vytýkanú
nepreskúmateľnosť rozsudku v časti týkajúcej sa takýchto nárokov (predovšetkým však v časti úrokov z
omeškania) ako jednu z variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom konania reálnu možnosť konať
pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a do tretice i pre absenciu rozhodnutia súdu prvého stupňa o
neprijateľnosti (a neplatnosti) aj zmluvnej podmienky, majúcej byť predstavovanej dojednaním o úrokoch

(ktoré opomenutie mal súd prvého stupňa príležitosť napraviť, ako sa to ostatne stalo u rozhodnutia o
zmluvnej pokute, avšak tu tak neurobil) i v spojitosti s neposkytnutím dostatočne presvedčivých dôvodov,
prečo by (zvlášť so zreteľom k ďalšej odvolaním uplatnenej námietke nesprávnosti okresným súdom
ustálenej výšky úrokov) i v tomto prípade malo ísť o dojednanie s charakterom neprijateľnej zmluvnej
podmienky.

Rovnaký osud muselo potom stihnúť rozhodnutie o trovách konania (závislé na výsledku konania ako
celku za situácie, v ktorej pre nutnosť hoc aj len čiastočného zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa
konanie ešte bude musieť pokračovať), v tomto prípade inak vrátane pokusu o jeho opravu, zaťaženého
ďalším procesným pochybením súdu prvého stupňa, ktorým bolo nevyhotovenie na pojednávaní
vyhláseného opravného uznesenia (pri vyjdení z predpokladu autentičnosti príslušnej zápisnice toho z

15. novembra 2011), ale uznesenia iného (datovaného až 22. decembrom 2011). Toto by sa síce súd
prvého stupňa mohol pokúsiť interpretovať ako ďalšiu chybu v písaní či zrejmú nesprávnosť, kedy by
sa však zjavne nešlo vyhnúť dosť komickej oprave aj opravného uznesenia, takáto potreba tu však
pre nutnosť zrušenia aj rozhodnutia majúceho sa takto opraviť nebola (keďže osud opravovaného
rozhodnutia musel stihnúť aj opravné uznesenie).

V časti nedotknutej čiastočným potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa bolo preto rozhodnuté podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku
(odvolacieho súdu).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, postupovať v smere naznačenom zhora, podľa potreby doplniť

dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne
rozhodnúť o veci v časti, v ktorej ostala predmetom konania, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.
s. p. i o trovách tohto odvolacieho konania.K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.