Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/36/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200721
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8011200721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej

a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne
LUMI TATRY SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom v Bardejove, Rhodyho 6, zastúpenej advokátskou
kanceláriou AK Novikmec, s. r. o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova 125, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupu žalovaného č. I/225/10047-68211/2011/990813-r z 24. júna 2011,
č. I/225/10046-68192/2011/990813-r z 24. júna 2011, č. I/225/10044-68189/2011/990813-r z 24. júna
2011a č. I/225/10048-68250/2011/990813-r z 24. júna 2011, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2012 č. k. 1S/134/2011-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2012 č.
k. 1S/134/2011-40 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby žalobkyne, ktorými sa domáhala
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/10047-68211/2011/990813-r z 24.06.2011,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Bardejov (ďalej aj „správca
dane“) č. 700/0230/78051/11/Pav z 25.02.2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume 6.708,09 eura, rozhodnutia žalovaného č.
I/225/10046-68192/2011/990813-r z 24.06.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č.
700/230/7794/11/Pav z 25.02.2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie júl 2008 v sume 91,91 eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10044-68189/2011/
990813-r z 24.06.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/ 7782/11/Pav
z 25.02.2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
jún 2008 v sume 10.584,27 eura a rozhodnutia žalovaného č. I/225/10048-68250/2011/990813-r z

24.06.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7812/11/Pav z 25.02.2011 o
vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 265,02 eura,
z dôvodu porušenia ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 244 ods. 1, 2, 3 OSP vspojení s § 247 a nasl. OSP), dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia ako aj postup správneho
orgánu sú v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol. Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd
vychádzal z obsahu správneho spisu a z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením §

49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj z ustanovenia § 1a písm. j/ zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a o zmenách v sústave daňových orgánov v znení neskorších predpisov účinného
do 31.12.2011 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“), pričom sa stotožnil s
argumentáciou v odôvodnení napadnutých rozhodnutí.

K námietkam žalobkyne, že daňovú kontrolu nevykonával miestne príslušný správca dane, krajský súd

uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá zisteniam vyplývajúcim z obsahu spisu, keďže daňová kontrola
bola začatá a aj ukončená zamestnancami pridelenými na výkon štátnozamestnaneckého pomeru na
Daňový úrad Bardejov. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10.12.2009, krajský súd uviedol, že záver tohto nálezu sa na predmetnú
vec nevzťahuje, keďže skutkový stav nie je totožný so skutkovým stavom v prejednávaných veciach.
V namietaných veciach žalobkyňa totiž nenamietala zaujatosť miestne príslušných zamestnancov

Daňového úradu Bardejov. K povereniu výkonom daňovej kontroly zamestnancami daňového
riaditeľstva s miestom výkonu na Daňovom úrade Kežmarok došlo z dôvodu hospodárnosti a účelnosti
a navyše žalobkyňa v žalobe neuviedla, aký vplyv má výkon kontroly zamestnancami tohto daňového
úradu na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Krajský súd tiež uviedol, že tento postup správcu dane nepovažuje za chybný, keďže zamestnanec

správcu dane je zamestnancom daňového riaditeľstva, ktorého je možné vyslať na služobnú cestu (§ 45
ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe). Pokiaľ žalobkyňa označuje protokol o daňovej kontrole
za dôkazný prostriedok získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpisom, krajský súd s
poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní, krajský súd uviedol, že protokol o výsledku
daňovej kontroly nie je dôkazným prostriedkom, ale výsledkom vykonaného dokazovania správcom

dane.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
august 2008, krajský súd uviedol, že daňový subjekt uplatňujúci si nárok na nadmerný odpočet, musí bez
akýchkoľvekpochybnostípreukázať,žeslužbavyplývajúcazfaktúryvystavenejspoločnosťouStavmady
Holding, s. r. o. musí byť preukázaná. V danom prípade však žalobkyňa nepreukázala, že jej služba

bola uvedenou obchodnou spoločnosťou skutočne dodaná, pričom dôkazné bremeno v danom prípade
zaťažuje žalobkyňu, pričom nepostačuje formálne preukázať existenciu faktúry. Krajský súd v tejto
súvislosti poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) v rozhodnutí sp. zn. 3Sžf/1/2011.

Krajský súd na základe uvedeného vyslovil, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, a

teda nepreukázala, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2008 uplatnila v súlade s
ustanoveniami zákona o DPH.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu
trov konania nepriznal, a to žalobkyni pre neúspech v konaní a žalovanému preto, že na náhradu trov
konania ani pri úspechu v konaní nemá nárok.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa toho, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutia
žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Žalobkyňa predovšetkým namietala, že správca dane ani žalovaný si nemôžu ustanovenie § 3 ods.
1 zákona o správe daní vykladať tak, že hypoteticky vychádzajú z toho, čo by bolo, keby žalobca

podal alebo nepodal námietku zaujatosti alebo prečo nepodal námietku, keď ju mohol podať alebo
dokonca mal podať. Uviedla, že v danom prípade formálne síce konal miestne príslušný správca dane,avšak v skutočnosti predmetnú daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného správcu dane, hoci
miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Na základe týchto skutočnosti
považovala žalobkyňa postup saňového úradu za nezákonný a v súvislosti s týmto nezákonným

postupom dôkazy vykonané týmito pracovníkmi, ako aj protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č.
700/320/3906/2011/Puz z 02.02.2011 za nezákonné. V tejto súvislosti poukazovala na nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 334/02.

Ďalej žalobkyňa namietala, že daňová kontrola bola začatá v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona
o správe daní, teda bez písomné oznámenia na základe žiadosti Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Prešove z 01.12.2009, avšak až s časovým odstupom takmer 80 dní po doručení tejto urgentnej
žiadosti, čo nezodpovedá žiadosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove o urýchlenom
konaní zo strany správcu dane. Žalobkyňa uviedla, že odmieta snahu o jej kriminalizovanie, táto snaha
je len obhájením nezákonného postupu správcu dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly, pričom
poukazovala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 24/2010.

Žalobkyňa s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/08 a na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/118/2009 uviedla, že sa domnieva,
že miestne príslušný správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január až december 2008 a za zdaňovacie obdobie január až december 2009 o
výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 700/320/3908/2011/Puz z 02.02.2011, porušil ustanovenia § 3
ods. 1 zákona o správe daní a takýto postup je nezákonným postupom, na základe čoho nemohli byť

Daňovým úradom Bardejov vydané dodatočné platobné výmery z 25.02.2011 podľa § 44 ods. 6 písm.
b/ zákona o správe daní, ktorými správca dane žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 10.584,27 eura, za júl 2008 v sume 91,81 eura, za august 2008
v sume 6.708,09 eura a za december 2008 v sume 265,02 eura.

Ďalej žalobkyňa namietala, že pri začatí daňovej kontroly bola len formálne upovedomená o tom, že

daňová kontrola je zahájená v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona o správe daní, avšak skutočné
dôvody, a to, že daňová kontroly sa uskutočnila na základe nejakej žiadosti Krajského riaditeľstva
policajného zboru v Prešove sa žalobkyňa dozvedela až z napadnutých rozhodnutí.

Žalobkyňa nesúhlasila s názorom krajského súdu o neunesení dôkazného bremena, pretože z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý sa krajský súd odvolával, vyplýva

práve opačný záver, než aký prezentoval krajský súd. Žalobkyňa uviedla, že predložila správcovi
dane príslušnú faktúru od konkrétneho dodávateľa a taktiež disponuje aj materiálnym plnením, pričom
existenciu tohto materiálneho plnenia nespochybňuje ani samotný žalovaný, ktorý spochybňuje iba
výkon týchto stavebných prác spoločnosťou Stavmady Holding, s. r. o.. Podľa názoru žalobkyne
existenciou tohto materiálneho plnenia spolu s faktúrou od konkrétneho dodávateľa, vyčerpala

žalobkyňa vlastné dôkazné bremeno v zmysle citovaného rozsudku najvyššieho súdu a preukázať
opak je povinnosťou správcu dane, ktorý však na jeho preukázanie žiadne relevantné dôkazy nezistil.
Žalobkyňa tiež uviedla, že správca dane porušil aj ustanovenia § 29 ods. 2 a 4 zákona o správe daní a
dôkazy vykonané v predmetnej daňovej kontrole boli vykonané v rozpore so zákonom.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie z 06.06.2012 navrhol napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to, že žalobkyňa v odvolaní uviedla,
že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak nešpecifikovala,
v čom vidí nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Uviedol, že je zložité vyjadriť sa k dôvodom
nezákonnosti rozsudku, keď žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku uvádza iba bez ďalšieho poukazuje
na vybrané časti odôvodnenia rozsudku a polemizuje s krajským súdom o nepoužiteľnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 118/08, pričom krajský súd jasne pomenoval príčiny jeho
nepoužiteľnosti a tak sa vysporiadal s námietkou žalobkyne vznesenou v žalobe. Vo vzťahu k výkonu
daňovej kontroly žalovaný uviedol, že spôsob akým správca dane vykonal daňovú kontrolu, ako aj jej
rozsah, plne zodpovedal príslušným ustanoveniam zákona o správe daní. Uviedol, že v prípade výkonu
daňovej kontroly, informačné sebaurčenie daňového subjektu, ak s ním v daňovom konaní vôbec možno

počítať, naráža na jednu zo základných povinností daňového subjektu a tou je povinnosť dôkaznéhobremena v rozsahu uvedenom v § 29 ods. 8 zákona o správe daní. K rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 žalovaný uviedol, že nie je možné súhlasiť s žalobkyňou,
pretože predmetný rozsudok nie je aplikovateľný na skutočnosti tohto konania, ide totiž o rozdielne

zistené skutkové okolnosti, ktoré nie sú porovnateľné s daným konkrétnym prípadom.

Žalovaný na záver uviedol, že žalobkyňa v odvolaní nevzniesla žiadnu námietku, ktorá by spochybnila
rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie žalobkyne prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.

I/225/10047-68211/2011/990813-r z 24.06.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
DaňovéhoúraduBardejov(ďalejlen„správcadane“)č.700/0230/78051/11/Pavz25.02.2011,ktorýmbol
žalobkynivyrubenýrozdieldanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobieaugust2008vsume6.708,09
eura, rozhodnutia žalovaného č. I/225/10046-68192/2011/990813-r z 24.06.2011, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 700/230/7794/11/Pav z 25.02.2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008 v sume 91,91 eura, rozhodnutia
žalovaného č. I/225/10044-68189/2011/990813-r z 24.06.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
správcu dane č. 700/230/7782/11/Pav z 25.02.2011, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 10.584,27 eura a rozhodnutia žalovaného č.
I/225/10048-68250/2011/990813-r z 24.06.2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č.

700/230/7812/11/Pav z 25.02.2011 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2008 v sume 265,02 eura, z dôvodu porušenia ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s
ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty a posúdenie, či tieto rozhodnutia
boli vydané v súlade so zákonom.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická

osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolací súd rozhodnutie potvrdí,

ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP(v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa§2ods.1zákonaosprávedanívdaňovomkonanísapostupujevsúladesovšeobecnezáväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia
dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané

v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (v znení rozhodnom pre posúdenie danej veci) právo odpočítať daň
z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ
môže odpočítať daň, ak je daň:

a/vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,

b/ ním uplatnená z tovarov a služieb dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho
účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je
povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,

c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú

osobu a pre právnickú osobu, ktoré nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru.
Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým,
ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej
povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo
viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktorú prijal jednu alebo viac

platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej
povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci.
Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s
oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu ako i obsah
súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, dospel k záveru, že v súlade s ustanovením

§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sa možno stotožniť s právnym
názorom krajského súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.
Krajský súd správne posúdil skutkový stav veci, ktorý tu bol v čase vydania prvostupňového
a druhostupňového správneho rozhodnutia, na základe ktorého, s prihliadnutím na relevantné
hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné podmienky, dospel k záveru, že námietky žalobkyne uvedené

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, že v danom prípade síce formálne vykonával daňovú kontrolu miestne
príslušný správca dane, však v skutočnosti predmetnú daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného
správcu dane, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení, čím malo dôjsť
k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 3 ods. 1 zákona o správe daní, a preto sú

zistenia uvedené v protokole o výsledku daňovej kontroly získané nezákonným spôsobom, čo žalobkyňa
odvodzuje z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10.12.2009, najvyšší
súd poukazuje na to, že právny názor vyslovený v uvedenom náleze bol v rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) ojedinelý a prekonaný. Najvyšší súd
nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého vo vyššie označenom

náleze ústavného súdu z dôvodu neexistencie skutkových podkladov, z ktorých uvedený právny
záver vychádzal, t. j. z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobkyne voči všetkým zamestnancom
miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie
legitímnosti tohto postupu žalovaný našiel v obsahu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24.03.2010. Na margo žalobkyňou namietaného nezákonného zloženia

kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti aj neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ako zjavne
neopodstatnenú. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v citovanom rozsudku
ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí II. ÚS 159/2011-10 z 13.04.2011 nespochybnil,
ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce
účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu. Uvedený právny názor
vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových
kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon

štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového
riaditeľstva, ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v
jeho pôsobnosti bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 z
05.06.2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS 137/2010-289 z 24.03.2010 a č. k. II. ÚS
159/2011 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti

o ústavnej nekonformnosti.V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie
základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. a 2

Ústavy Slovenskej republiky. V tomto ohľade s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu
možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa neuznania odpočtu z faktúry č. 20080818 z 20.08.2009

za výkon stavebných prác spoločnosťou Stavmady Holding, s. r. o. v zdaňovacom období august 2008,
najvyšší súd sa v tomto prípade stotožnil s názorom žalovaného ako aj krajského súdu, keď mal z
obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepreukázala bez akýchkoľvek
pochybností, že vecné plnenia fakturované faktúrou č. 20080818 z 20. augusta 2009 boli skutočne
vykonané spoločnosťou Stavmady Holding, s. r. o.. Žalobkyňa v konaní okrem vyššie označenej faktúry
nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr. odovzdávací a preberací protokol,

doklady o vykonaných odborných skúškach), a teda nepreukázala, že práce boli skutočne realizované
prostredníctvom spoločnosti Stavmady Holding, s. r. o..

Čo sa týka námietky žalobkyne, že predložila správcovi dane príslušnú faktúru od konkrétneho
dodávateľa a taktiež disponuje aj materiálnym plnením, pričom existenciu tohto materiálneho
plnenia nespochybňuje ani samotný žalovaný, ktorý spochybňuje iba výkon týchto stavebných prác

spoločnosťou Stavmady Holding, s. r. o., a že podľa jej názoru existenciou tohto materiálneho plnenia
spolu s faktúrou od konkrétneho dodávateľa, vyčerpala žalobkyňa vlastné dôkazné bremeno, najvyšší
súd poukazuje na to, že uvedený názor žalobkyne je absolútne nesprávny. V danom prípade žalobkyňa
nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, že stavebné práce fakturované faktúrou č. 20080818
z 20.08.2009 boli realizované spoločnosťou na nej uvedenou, čím nebola splnená podmienka pre

odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2
písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby). Uskutočnenie
zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné
plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia
faktúry,akoajpreukazovaniezaplateniatýchtosúm,niesúpredpokladompreodpočítaniedanevzmysle

zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za
dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý

nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil i s názorom krajského súdu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že
vecné plnenia fakturované vyššie označenou faktúrou boli vykonané spoločnosťou Stavmady Holding,

s. r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní okrem vyššie označenej faktúry nepredložila žiadne
iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach a taktiež dodávateľská spoločnosť nepreukázala spôsobom
vylučujúcom akékoľvek pochybnosti, že fakturované práce boli skutočne realizované prostredníctvom
spoločnosti Stavmady Holding, s. r. o.. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle
§ 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skutočnosti, že predmetná daňová kontrola bola začatá bez
písomného oznámenia o výkone daňovej kontroly, najvyšší súd poukazuje na to, že v danom prípade
bola daňová kontrola začatá v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona o správe daní na požiadanie
orgánu činného v trestnom konaní (Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove, úradu justičnej a
kriminálnej polície Prešov z 01.12.2009 č. p. KRP-152-141/JKP-2009), a to dňom 17.02.2010, kedy bola

spísaná zápisnica o začatí daňovej kontroly z ktorej vyplýva, že kontrola bola začatá na základe žiadostiorgánov činných v trestnom konaní a bola podpísaná konateľom žalobkyne Miroslavom Fabiánom,
pričom nebolo povinnosťou správcu dane oboznamovať žalobkyňu s obsahom žiadosti orgánu činného
v trestnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky
žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť
posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako vecne správny podľa
§ 250ja ods. 2 OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia
(§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c

ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a
žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.