Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžr/150/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200435
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6012200435.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej
veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava,
proti odporkyni: Správa katastra Rimavská Sobota, so sídlom Kraskova č. 2, 979 01 Rimavská Sobota,
za účasti: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., XXX XX X. S., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne č. V 313/2012 zo dňa 12.03.2012, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 2012 č. k. 26Sp/11/2012-17, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 2012 č.
k. 26Sp/11/2012-17 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke a zúčastnenej osobe právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím zo dňa 12.03.2012 č. k.: V 313/2012 (č.l. 35) odporkyňa podľa § 31 zákona č.
162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 162/1995 Z.z.“) zamietla návrh na
vklad záložného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým vkladovým konaním medzi záložným
veriteľom, t.j. navrhovateľkou a záložcom, t.j. zúčastnenou osobou, zastúpenou osobou ProHelp -
združenie občiansko-právnej pomoci so sídlom v Bratislave s dátumom vzniku 29.07.2010 (ďalej na
účely tohto rozsudku len „združenie ProHelp“), v zastúpení Peter Mamojka ako predseda združenia.

2. Svoje zamietavé rozhodnutie odporkyňa odôvodnila tým, že podanie obsahovalo vážne nedostatky.

3. Predovšetkým odporkyňa poukázala na to, že splnomocniteľ (A. D.) uzavrel dohodu o splnomocnení
dňa 16.05.2011, avšak splnomocnenec ju podpísal až 14.12.2011. Z predloženej plnej moci preto
vyplýva, že záložca podpísal dohodu o plnomocenstve bez prítomnosti splnomocnenca.

Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon medzi splnomocnencom a splnomocniteľom o
poverení a prijatí zastupovania a jeho rozsahu a pre jeho platnosť sa vyžaduje súlad s § 34 a nasl. OZ.

Právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. V zmysle § 37
ods. 1 OZ ak nie sú splnené základné podmienky, nemôže ísť o platný právny úkon.

4. Odporkyňa preto dospela k záveru, že dohoda o plnej moci nie je riadne uzatvorená a v zmysle
ustanovenia § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov je neplatný.

5. Podľa odporkyne tento právny úkon odporuje dobrým mravom. Využíva ľahkomyseľnosť, stav núdze,
neskúsenosť a hospodársku slabosť takým spôsobom, že si nechá poskytnúť protiplnenie, ktorého
hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

6. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka cestou odporkyne na Krajský súd v Banskej Bystrici
opravný prostriedok.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa rozhodnutie odporkyne ako vecne správne
podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

8. Krajský súd dospel k záveru, že správa katastra vydala správne rozhodnutie, ak nepovolila vklad
podľa predloženej zmluvy o zriadení záložného práva, pre neplatnosť dohody o splnomocnení, ktorá
spôsobila aj neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva, ktorá bola v mene záložcu uzavretá neplatne
splnomocneným zástupcom. Takýto právny úkon potom nemôže vyvolať účinky na vecné práva k
nehnuteľnostiam zastúpeného.

9. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že právny úkon - dohoda o splnomocnení bol urobený
slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Už predtlač na dohode o splnomocnení obsahuje meno
splnomocnenca. Navrhovateľ teda dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená za dlžníka konať. Ten sa
nemohol sám rozhodnúť kto ho bude zastupovať. Chýba tu preto slobodná vôľa pri výbere zástupcu.
Skutočnosť, že dohoda o splnomocnení je dlžníkom podpísaná v ten istý deň ako úverová zmluva svedčí
o tom, že uzavretie úverovej zmluvy je podmieňované podpísaním dohody o splnomocnení. Z dohody
o splnomocnení vyplýva, že účelom je sledovanie návratnosti poskytnutého úveru navrhovateľovi, čo
spochybňuje konanie zástupcu v záujme zastúpeného. Zástupca so zastúpeným ani nekomunikuje,
nekontaktuje sa s ním a dlžník podpísal dohodu bez toho, aby zástupcu poznal. Nie je preukázaná ani
skutočnosť, v akom rozsahu bola vypísaná dohoda o splnomocnení v čase jej podpisu dlžníkom, či bolo
vypísané meno konajúceho za zástupcu, či boli vypísané kolónky o nehnuteľnostiach.

10. Dohoda o splnomocnení je neplatným právnym úkonom v zmysle všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného, a to je v rozpore s § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka, dohoda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ako aj
v dôsledku jej nedostatkov požadovaných náležitostí platného úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

11. Krajský súd ďalej poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. K
ďalším odvolacím dôvodom uviedol, že pokiaľ by aj tieto boli relevantné, nie je možné na ne prihliadnuť
v tom zmysle, že by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože záver správy
katastra o nutnosti zamietnuť návrh na vklad v dôsledku neplatného splnomocnenia a na základe neho
uzavretej neplatnej záložnej zmluvy je správny. I jeden uznaný dôvod pre zamietnutie návrhu na vklad
spôsobuje, že vklad už nemôže byť povolený.

III.

Odvolanie navrhovateľky/ odporkyne/stanoviská

A)

12. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.09.2012 (č.l. 25) navrhovateľka poukázala na to, že krajský
súd postupoval v konaní nesprávne, pretože

- nedostatočne zistil skutkový stav veci a

- následne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Ďalej v časti II. podrobne rozviedla svoje argumenty, že v predmetnej veci nie je možné hovoriť
o neurčitosti a nezrozumiteľnosti plnomocenstva, ako aj o nedostatku slobody a vážnosti prejavu
vôle splnomocniteľa pri podpise dohody o splnomocnení. Podľa názoru navrhovateľky, z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré mali mať vplyv na nedostatok
slobody a vážnosti prejavu vôle splnomocniteľa.

14. Navrhovateľka tiež zdôraznila, že záložca sa v zmysle riadne uzavretej dohody o splnomocnení
sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok vyplývajúci pre neho z predmetnej zmluvy o úvere, a preto
udelil ProHelp - združeniu občianskoprávnej pomoci plnomocenstvo na uzatvorenie záložnej zmluvy k
nehnuteľnostiam, ktoré mali byť v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve
záložcu, ako aj na všetky právne úkony súvisiace s uzatvorením predmetnej záložnej zmluvy.

Na uvedenom základe podľa navrhovateľky vzniklo citovanému združeniu ako splnomocnencovi právo
nakladať s nehnuteľnosťou v mene záložcu - splnomocniteľa, pričom práva a povinnosti zo zastúpenia
vznikajú priamo záložcovi.

15. Podľa navrhovateľky je zrejmé, že splnomocnenie bolo udelené za účelom naplnenia a hájenia
záujmov splnomocniteľa a na jeho žiadosť. Zástupca toto splnomocnenie s dlžníkom osobne prerokoval
a poskytol mu potrebné poučenie o právnych úkonoch v ňom uvedených a právach a povinnostiach,
ktoré sa nimi zakladajú.

16. K uvedeniu predtlače záložného veriteľa a zástupcu v dohode o splnomocnení navrhovateľka
uviedla, že uvedenie zástupcu je nevyhnutné z hľadiska identifikácie strany dohody o splnomocnení
a uvedenie záložného veriteľa je nevyhnutné z hľadiska určitosti predmetu udeleného plnomocenstva.
Pochybnosť o objektivite zastupovania zo strany splnomocnenca nie je z hľadiska aplikácie ustanovenia
§ 22 ods. 2 OZ dostatočná, pretože medzi záujmami zástupcu a zastúpeného musí existovať reálny
rozpor, ktorý bol správny orgán povinný preukázať. Správny orgán navyše ani nepreukázal to, že
zástupca je v styku so záložným veriteľom.

17. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie.

B)

18. Odporkyňa sa podaním zo dňa 03.10.2012 (č.l. 31) k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského
súdu vyjadrila v tom duchu, že odvolanie navrhovateľky je neopodstatnené.

19. Uviedla, že súd správne dospel k záveru, že správa katastra vydala správne rozhodnutie ak
nepovolila vklad na základe predloženej zmluvy o zriadení záložného práva, pre neplatnosť dohody o
splnomocnení, ktorá spôsobila neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva.

20. Podľa názoru odporkyne súd dostatočne zistil skutkový stav a vyporiadal sa s tvrdeniami účastníkov
konania. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol nové skutočnosti, poukázal len na tvrdenia, ktoré už predtým
uviedol a s ktorými sa súd vyporiadal.

21. Na záver odporkyňa uviedla, že krajský súd postupoval v konaní správne, dostatočne zistil skutkový
stav veci a vec správne právne posúdil.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s §
246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide
o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s O.s.p. odvolanie prípustné,
nenariadil vo veci pojednávanie (hoci preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore vychádzajúce z
občianskoprávnych /vlastníckych/ vzťahov niekedy vyžaduje konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto
postup v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní senát nepovažoval
za potrebný) a po jeho verejnom vykonaní a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok
krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní
dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

23. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu
(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými
závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym
orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania
proti rozsudku krajského súdu, ako aj opravného prostriedku, ktorým sa navrhovateľka domáha
preskúmania rozhodnutia odporkyne, je právna otázka, či je možné na právne úkony navrhovateľky v
spojení s konaním poverených osôb a tvrdeným postavením spotrebiteľa nazerať ako na úkony, ktoré
sú v rozpore s právnym poriadkom, tzn. najmä ako na úkony neplatné. Práve tento právny rámec aj
vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

1) K režimu ochrany spotrebiteľa:

24. Najvyšší súd na prvom mieste musí zdôrazniť, že úlohou súdneho konania je nielen v zmysle § 1
O.s.p. chrániť práva zaručené slovenským právnym poriadkom, ale aj práva s charakterom úniovým v
zmysle zásady lojality (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii / ďalej na účely tohto rozsudku len „ZFEÚ“/
v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie /ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor“/ vo
veciach sp. zn. C-173/03, Traghetti del Mediterraneo SpA, v likvidácii z 13.06.2006 alebo rozsudok sp.
zn. C-224/01, Gerhard Köbler v. Rakúsko z 30.06.2003).

Od vnútroštátneho súdu členského štátu Európskej únie, ako predstaviteľa štátnej moci Slovenskej
republiky v oblasti súdnej, v súlade so zásadou medzinárodného práva verejného „pacta sunt
servanda“ (zmluvy je nutno dodržiavať) sa preto očakáva spravodlivé súdne konanie založené na
princípoch obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a v
zmysle § 121 O.s.p. je aj jeho povinnosťou „ex offo“ vyhodnotiť hmotnoprávnu situáciu preskúmavanej
veci vrátane dodržania záväzkov úniového práva.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,
ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne
záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie.

Podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo
osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

25. Napriek skutočnosti, že v prejednávanej veci ani konajúci krajský súd ani žiaden z účastníkov
nenaznačil úniový rozmer prejednávanej veci, bolo povinnosťou Najvyššieho súdu, a to aj s prihliadnutím
na jeho pozíciu povinnej súdnej spolupráce v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, preskúmať vec aj z tohto
zorného uhlu (uhľa).

26. Preto sa Najvyšší súd s prihliadnutím na jednu z výslovne uvedených spoločných právomocí
Európskej únie (čl. 4 ods. 2 písm. f/ ZFEÚ) na prvom mieste musí zaoberať s otázkou, či sa na
prejednávanú vec vzťahuje režim ochrany spotrebiteľa (viď čl. 169 ods. 1 ZFEÚ) z pohľadu podriadenia
dohody o splnomocnení, a to najmä vo vzťahu k možnej existencii neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách, resp. aj vo vzťahu k iným súdnym sporom, ktoré sa v čase odvolacieho
konania v senáte nachádzali.

Na druhej strane nesmie Najvyšší súd prehliadnuť dominantnú právomoc Súdneho dvora pri výklade
úniového práva, ktorá sa najmä prejavuje v tom (čl. 19 Zmluvy o Európskej únii), že Súdny dvor
nadobudol veľmi všeobecnú právomoc na rozhodovanie o predbežných otázkach v oblasti priestoru
slobody, bezpečnosti a práva. Tento výkladový monopol Súdneho dvora bol ním samotným prelomený
prostredníctvom vytvorenie doktríny „acte éclairé“ vyslovenej v roku 1963 v rozsudku pre spojené veci
sp. zn. 28-30/62 Da costa en Schaake v. Nederlandse belastinadministratie. Prostredníctvom citovaného
rozsudku Súdny dvor vyslovil právny názor, že za situácie predpokladanej podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ sa
vnútroštátny súd zbaví povinnosti predložiť svoje oprávnené pochybnosti vo forme prejudiciálnej otázky,
ak už existuje materiálne identická otázka, o ktorej Súdny dvor rozhodol. Súdny dvor vo svojej judikatúre
naznačuje, že pojem identická otázka nie je možne vykladať iba ako otázku úplne rovnaká, t.j. totožná.
Do tejto skupiny môže vnútroštátny súd zahrnúť aj obdobnú právnu otázku, ktorá navyše mohla vyplynúť
aj z iného druhu konania pred Súdnym dvorom. Uvedená doktrína prepožičiava rozhodnutiam Súdneho
dvora charakter kontinentálneho precedensu.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.

Podľa čl. 267 ods. 1 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach,
ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

27. Hore uvedený záver jednoznačne podporuje aj ústavný text obsiahnutý v článku 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, pričom je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovaní
súdnej ochrany postupom podľa článku 46 a nasl. ústavy v zmysle procesnej maximy „iura novit curia“
prihliadať nielen na vnútroštátne právne normy, ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej
únie, ktorých znalosť sa v zmysle už hor citovaného ustanovenia § 121 O.s.p. u súdnej moci formálne
predpokladá.

Podľa článku 7 ods. 2 veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

28. Oblasť úniovej ochrany spotrebiteľa vykonávajú na sekundárnej úrovni najmä jednotlivé ustanovenia
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej na účely tohto rozsudku len „Smernica č. 93/13“) vrátane jej preambule. V súvislosti s uvedenou
smernicou a jej aplikáciou na oblasť krátkodobých finančných obchodov Súdny dvor riešil viacero
predbežných otázok, najmä v spore sp. zn. C-76/10 vo veci účastníkov POHOTOVOSŤ s.r.o. v. Iveta
Korčkovská a ďalej sp. zn. C-453/10 vo veci účastníkov Jana Pereničová, Vladislav Perenič v. S.O.S.
financ, spol. s r.o. Pri hore uvedenej judikatúre Súdny dvor najmä zdôraznil význam preambule citovanej
smernice pre svoje rozhodovanie.

Podľa 21. odseku preambule Smernice č. 93/13 by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa nekalé
podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa
a ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné pre
spotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plnenie
môže pokračovať bez neprimeraných ustanovení.

29. Je nepochybné, že Súdny dvor explicitne zaradil právne vzťahy vyplývajúce z úverových zmlúv
uzavretých nebankovými spoločnosťami pod režim Smernice č. 93/13/EHS, keď vyslovil záver (viď bod
č. 34 uznesenia sp. zn. C-76/10), že prejudiciálne otázky formulované vnútroštátnym súdom sa týkajú
výkladu práva Únie (vrátane Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o
nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení
a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a
2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004), v tomto duchu najmä
aplikácie Smernice č. 93/13, tzn. ochrany spotrebiteľa pri aplikácii noriem Európskej únie pri zmluvách
o spotrebiteľskom úvere.

30. Takisto je pre Najvyšší súd nepochybné, že v prejednávanej veci existencia predmetnej zmluvy o
zriadení záložného práva a s ňou súvisiaca dohoda o splnomocnení je primárne vyvolaná finančnými
aktivitami navrhovateľky (konkrétne zabezpečovací úkon viazaný k zmluve o úvere) a ich vzťah k
uvedenému úveru je možné označiť ako subsidiárny a akcesorický.

31. Navyše nie je ani prehliadnuteľný ten fakt, že v zmysle svojho predmetu sa úverové zmluvy podľa
§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka zaraďujú pod režim obchodných záväzkových vzťahov.
V súvislosti s uvedeným je tento záver iba usmerňujúcim podkladom pre vyslovenie, že pre právne
hodnotenie právneho vzťahu založeného procesom týkajúceho sa zavkladovania zmluvy o záložnom
práve do príslušnej štátnej evidencie (kataster nehnuteľností) sa musí použiť občianskoprávna úprava
(§ 1 ods. 2 veta druhá v spojení s § 297 až 299 Obchodného zákonníka).

Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

32. S prihliadnutím na hore uvedený úniový judikatúrny základ (čl. 7 ods. 2 ústavy), ako aj na citované
ustanovenia obchodného práva musí preto Najvyšší súd konštatovať, že dohoda o splnomocnení sa v
prejednávanej veci subsumuje pod režim úniovej ochrany spotrebiteľa.

2) K charakteru dohody:

33. Najvyšší súd už viackrát konštatoval vo svojej judikatúre, že celé správne súdnictvo je ovládané
dispozitívnou zásadou obmedzenou koncentračnou zásadou (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.
zn. 5 Sžf/37/2008, resp. 1 Sžd/18/2012 z 11.12.2012), z čoho vyplýva legitímne očakávanie účastníkov
súdneho prieskumu, že konajúci súd neprekročí rámec žalobných námietok navrhovateľov a nevyhlási
prekvapivé právne názory, tzn. právne názory ani účastníkmi nepožadované. Avšak hore citovaná úniová
zásada lojality (viď bod č. 24) núti súdy, aby vo vnútroštátnom konaní poskytli tak vysoký stupeň ochrany

úniových práv, ako je v Európskej únii deklarovaný, hoci o jej ochranu účastníci výslovne nepožiadali.
Obdobný záver zdôraznil Súdny dvor prostredníctvom svojho rozsudku zo 06.10.2009 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 32, keď pre oblasť súdnej ochrany pripustil, že „vnútroštátny
súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky“.

34. Ako už bolo vyslovené (viď bod č. 30), posudzovaná dohoda o splnomocnení sa priamo viaže
k zmluve o zriadení záložného práva, a tým je nutné ju subsumovať pod všetky úniové zásady
aplikovateľné pri ochrane spotrebiteľa; tzn. že nevyhnutne spadá pod pojem obchodné praktiky.

Podľa článku 6 Smernice č. 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. d) Smernice č. 2005/29 na účely tejto smernice sú obchodné praktiky podnikateľov
voči spotrebiteľom (ďalej tiež „obchodné praktiky“) sú vymedzené ako akékoľvek konanie, opomenutie,
spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka,
priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom.

35. Obsahom uvedenej dohody o splnomocnení (viď bod 2. a 3. dohody) je udelenie plnomocenstva vo
všetkých veciach vyplývajúcich z uskutočnenia právnych úkonov vymienených v tejto dohode,

- tzn. uzatvorenie záložnej zmluvy podľa § 552 Občianskeho zákonníka k špecifikovaným
nehnuteľnostiam,

- vrátane právneho posúdenia týmito úkonmi založených práv a povinností a

- v tomto rozsahu aj vo veciach rokovania so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.

Na základe uvedeného obsahu Najvyšší súd posúdil takéto splnomocnenie, že nemá generálny
charakter.

36. Táto dohoda o splnomocnení bola uzavretá subjektom ProHelp - združenie občianskoprávnej
pomoci, Bratislava, s konkrétnym splnomocniteľom (bod 1. a 3. dohody)

– za účelom naplnenia a hájenia záujmov splnomocniteľa, ktorý sa sám rozhodol zabezpečiť svoj
záväzok zo zmluvy o úvere,

– na jeho žiadosť o bezplatné zastupovanie pri uskutočnení právnych úkonov uvedených v tejto dohode,
vykonávaných v súvislosti so zmluvou o úvere a

– po osobnom prerokovaní a poučení o právnych úkonoch v dohode uvedených a právach a
povinnostiach, ktoré sa nimi zakladajú.

37. Súčasne uvedený subjekt ProHelp - združenie občianskoprávnej pomoci, Bratislava na seba prevzal
záväzok svedomito naplniť predmet udeleného plnomocenstva, pričom splnomocniteľa poučil o právach
a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy o úvere vrátane skutočnosti že záložné právo vzniká vkladom
do katastra nehnuteľnosti. Združenie ProHelp zároveň posúdi platnosť záložnej zmluvy s ohľadom na
platný právny poriadok Slovenskej republiky.

38. Práve hore opísaný autonómny prejav vôle zúčastnenej osoby (dlžníka) citovaný v bode č. 36,
prvá odrážka: „ktorý sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere“ núti Najvyšší súd v
spojení so závermi hore vyslovenými (najmä v bode 32) preskúmať aj otázku, či v prejednávanej veci
uzavretím zmluvy o úvere (táto skutočnosť nebola v celom konaní spochybnená) došlo k uzatvoreniu
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na prvom mieste je preto v danom
prípade potrebné skúmať, či aj dohoda o splnomocnení, t.j. hore uvedený prejav vôle nevykazuje znaky

neprijateľných podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle hore
uvedenej ochrany úniových práv.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

3) K platnosti dohody:

39. Krajský súd pri aplikácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyzdvihol, že dohoda
o splnomocnení bola spísaná do predtlačenej listinnej predlohy. Následne s poukazom na to, že
plnomocenstvo udelené občianskemu združeniu ProHelp nebolo určité a nezrozumiteľné, krajský súd
potvrdil závery odporkyne o tom, že plnomocenstvo ako právny úkon je neplatné.

Za tejto situácie Najvyšší súd spresňuje tvrdenie krajského súdu, že dohoda o splnomocnení bola
zachytená do formulárovej (alebo predtlačenej) listinnej predlohy, kedy dlžník (záložca) nemohol
ovplyvniť obsah takejto dohody, a preto jeho možnosť, aby vopred určeného zástupcu, ktorý by za
neho uzatvoril záložnú zmluvu a ktorý by skutočne svedomito (viď body č. 36 až č. 38) hájil záujmy
splnomocniteľa, mu bola už v takejto dohode nielen že obmedzená, ale priamo bola odňatá.

40. Obdobné závery je možné dovodiť aj z judikatúry Súdneho dvora, ktorý prostredníctvom rozsudkov
z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05, bod 25; zo 04. júna 2009, Pannon GSM, sp.zn.
C-243/08, bod 22, a zo 06. októbra 2009, (už citovaný rozsudok) Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn.
C-40/08, bod 29, vyslovil právny názor, že systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu,
že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty
(najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva
neboli záväzné pre spotrebiteľa.

Ako ďalej vyplýva už z hora citovanej judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

41. Na základe uvedeného v danom prípade musí Najvyšší súd konštatovať, že v zmysle § 53
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa na takúto dohodu o splnomocnení nevzťahuje výnimka majúci
základ v individuálne dohodnutých neprijateľných podmienok (vopred v podstatných častiach navrhnutá,
pripravená, naoktrojovaná, a tým minimalizovala slobodu prejavu vôle splnomocniteľa). Preto Najvyšší
súd musí vyvodiť záver, že k výberu splnomocnenca nedošlo z vôle účastníka konania, ale naopak iba
z vôle záložného veriteľa - navrhovateľa, a preto ani následné deklarovanie vôle dlžníka ako záložného
veriteľa, že sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere, sa nezakladá na zistenej realite.

Dôležitá je tu zákonná požiadavka v zmysle § 17 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) umožniť účastníkovi voľbu svojho zástupcu. Toto právo bolo dlžníkovi z úverového vzťahu
hore uvedeným postupom odporkyne v spojení s predložením predtlačeného (nemenného) zástupcu
jednoznačne odňaté.

Podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu
dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.

42. Za tejto situácie správne konal krajský súd, keď nemohol opomenúť obsahové rozvrhnutie
plnomocenstva, ktoré nevylučovalo možnosť následného dopisovania ďalších nehnuteľností.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

43. Z týchto dôvodov Najvyšší súd musí označiť takúto dohodu o splnomocnení ako celok za neprijateľnú
(nekalú) podmienku, a teda za neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Následne uvedená situácia procesne spôsobila vznik právneho stavu, že splnomocnenec nenadobudol
hmotné právo, aby v mene splnomocniteľa platne uzavrel záložnú zmluvu, a preto po posúdení takejto
zmluvy podľa § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. aj podľa Najvyššieho súdu bolo potrebné návrh na vklad
záložnej zmluvy zamietnuť.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

4) K rozpore s dobrými mravmi:

44. Je nepochybné, že hlavným účelom dohody o splnomocnení je v prejednávanej veci vytvoriť
podmienky pre uplatnenie riadneho zastupovania splnomocniteľa určeným splnomocnencom na základe
udeleného plnomocenstva.

Podľa § 22 ods. 5 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho
mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

45. Zastupovanie sa môže označiť za riadne iba vtedy, ak nedochádza ku kolízii medzi úkonmi
splnomocnenca a záujmy splnomocniteľa (§ 22 ods. 2 záver Občianskeho zákonníka), resp. ak
nedochádza k ujme na právach splnomocniteľa (najmä § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka).

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

46. Najvyšší súd na tomto mieste musí upozorniť na existenciu rozporu záujmov splnomocniteľa (tzn.
dlžníka) a zástupcu. Nepochybným základom existencie uvedených rozporov je pre Najvyšší súd to,
že združenie ProHelp, hoci malo svedomito naplniť a hájiť záujmy splnomocniteľa (viď bod č. 26),
tak obsahom plnomocenstva bola realizácia zabezpečenia záväzku dlžníka z úverového vzťahu voči
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., tzn. také konanie, ktoré nie je možné označiť, že je vždy v záujme
splnomocniteľa (tzn. úverového dlžníka), ale naopak je ku prospechu odporkyne. Za tejto situácie sa od
odporkyne legitímne očakáva, že vyhodnotí všetky dostupné podklady (§ 31 v spojení s § 22 ods. 5 zák.
č. 162/1995 Z.z.), vrátane informácií jej známych z iných úradných konaní s navrhovateľkou, aby mohla
jednoznačne vylúčiť existenciu rozporu záujmu úverového dlžníka a jeho zástupcu.

Podľa § 31 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán je povinný
zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 31 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán.

47. Avšak už samotná existencia takých skutočností (skutkový rozpor), že splnomocniteľovi (tzn.
úverovému dlžníkovi) je odňatá možnosť sám si určiť osobu splnomocnenca, že osoba splnomocnenca
viackrát vystupuje v úverových obchodoch navrhovateľky a že splnomocniteľ za tejto situácie nie je
výslovne poučený o možnosti a spôsobe ukončenia zastupovania, ako aj to, že v dohode o splnomocnení
absentujú údaje umožňujúce rýchly kontakt so splnomocnencom (napríklad na neodkladné pokyny,
či konzultácie), a ani že zo strany splnomocnenca nie sú doložené informácie, či sa osobne stretol
so zastupovanou osobou a čo bolo obsahom takýchto stretnutí, musí nutne vyvolávať pochybnosti
u konajúceho katastrálneho orgánu o tom, či výkon práv a povinností splnomocnenca je skutočne v
medziach riadneho zastupovania záujmov úverového dlžníka.

48. Takisto uistenie obsiahnuté v dohode o splnomocnení, že združenie ProHelp posúdi platnosť
právnych úkonov vrátane záložnej zmluvy s ohľadom na platný právny poriadok Slovenskej republiky
(viď body č. 25 a č. 27), s prihliadnutím na záväzok zastupovať splnomocniteľa pri rokovaniach s
navrhovateľkou rozširuje obsah tejto dohody o bezplatné poskytnutie služieb, ktorých účelom je najmä
kontrola pri ochrane záujmov splnomocniteľa (ako úverového dlžníka). Je potom však nevyhnutne
očakávané zo strany navrhovateľky, aby objasnila, prečo na formulárovej predtlači opakovane
nemenným spôsobom vyznačila ako splnomocnenca združenie ProHelp, hoci má vykonávať činnosť,
ktorá si objektívne vyžaduje vyšší stupeň dôvery k nemu.

5) Súladnosť s dobrou verejnou správou:

49. Vzhľadom na hore uvedené Najvyšší súd nesmie pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa
od nepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita)
alebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia.
Zákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania
prostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý
obchodný styk.

50. V poslednom čase nadobúda na význame pôsobenie dobrých mravov aj pri kultivovanom výkone
verejnej správy prostredníctvom vrchnostenských orgánov, a to formou príkazu nie iba na výkon
zákonným spôsobom, ale na výkon dobrej verejnej správy. Predovšetkým na medzinárodnej úrovni došlo
postupne k vnášaniu prvkov dobrej verejnej správy do jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov
členských štátov. Napríklad prostredníctvom Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z.z.) bola vyslovená jasná
požiadavka na riadne spravovanie verejných vecí a verejného majetku vrátane vytvorenia etických
pravidiel správania verejných činiteľov, ako účinného nástroja potierania korupcie (preambula a čl. 8
Dohovoru OSN). Takisto do tejto oblasti je podľa Najvyššieho súdu možné zahrnúť Odporúčanie Výboru
ministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe, ako aj článok 41 v spojení s článkom 51
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.

51. Relevantný vplyv, najmä odporúčaní Rady Európy, bol už potvrdený aj Európskym súdom pre
ľudské práva v rozsudku zo dňa 20.11.2012 (sťažnosť č. 58688/11). Problematike dobrej verejnej správy
sa venovala rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1
Sžo/28/2009 zo dňa 08. februára 2011, v ktorom bolo Najvyšším súdom zdôraznené :

„V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné
pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva
predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych
spoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným
spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému,
v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a
činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good
Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch
najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie.

52. Preto Najvyšší súd tiež hodnotil konanie pred správnym orgánom, ako aj jeho výsledok vo svetle
požiadaviek na dobrú verejnú správu. Vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou preto uvádza,
že napadnuté rozhodnutie odporkyne má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle
§ 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje
so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že dohoda
o splnomocnení trpí viacerými vadami nielen vo vzťahu k svojmu obsahu, ako aj k svojmu účelu, ale aj vo
vzťahu k zabezpečovanej úverovej zmluve. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací
súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby
výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov
Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.

V.

53. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
navrhovateľky a stanoviska odporkyne žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v
svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžo/28/2009 zo dňa
08. februára 2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil
(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom
podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3
O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

54. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešná navrhovateľka má právo
na náhradu trov konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.

55. Vo vzťahu k účastníctvu v konaní podľa 3. hlavy je nutné vychádzať z ustanovenia § 250m ods. 3
O.s.p., podľa ktorého účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny
orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Vo vzťahu k možným nárokom na náhradu trov konania
zúčastnených osôb v konaní podľa 3. hlavy si Najvyšší súd v zmysle § 250m ods. 3 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p. osvojil extenzívny výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré toto právo
však priznávajú iba aktívnym účastníkom súdneho konania, kam nepriamo priraďujú iba navrhovateľa a
odporcu. Najvyšší súd preto už dlhodobo deklaruje, že právo na náhradu trov súdneho konania prislúcha
pri splnení ďalších podmienok aj zúčastneným osobám.

56. Nakoľko však v prejednávanej veci zúčastnená osoba argumentačne nepodporovala postoj úspešnej
odporkyne, nie je možné jej priznať právo na náhradu trov na základe princípu úspešnosti v konaní.

57. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne
pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť). Napriek skutočnosti, že išlo o
vec vyplývajúcu z občianskoprávnych vzťahov (úprava záložného práva spadá pod režim Občianskeho
zákonníka), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 2 O.s.p. vykonať dokazovanie a
z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým,
že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk .
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. júna 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Na späťvzatie odvolania navrhovateľky voči rozsudku krajského súdu najvyšší súd nemohol prihliadnuť,
nakoľko späťvzatie odvolania bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 12.06.2013, teda po vyhlásení
rozsudku.

58. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych
poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie.

Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov za
konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku
nerozhodol odvolací súd.

S prihliadnutím na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uvedenú právomoc
nevyužil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec
poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).