Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 5, 2013

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1C/173/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8208205008
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2013:8208205008.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Karolom Krochtom v právnej veci navrhovateľa P. K., nar.

X.X.XXXX, G. XX, XXX XX G., zastúpený JUDr. Vasilom Dubňanským, advokátom, Kotrádova 5, 080
01 Prešov proti odporcovi Mgr. MVDr. Pavlovi Kovaľovi, Exekútorský úrad, Radničné nám. 15, 085 01
Bardejov, zastúpený JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom, Hlavná 29, 080 01 Prešov, o zaplatenie
3.646,22 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi trovy konania pozostávajúce z iných trov vo výške
218,50 € a trov právneho zastúpenia vo výške 1.328,99 € na účet právneho zástupcu odporcu JUDr.
Vladimíra Babina, advokáta, Hlavná 29, Prešov, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 6.6.2008 domáhal, aby súd uložil odporcovi
povinnosť zaplatiť mu sumu 109.846,-Sk ( čo po prepočte na menu euro činí 3.646,22 €) s 8,5 % ročným
úrokom z omeškania od 10.5.2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

Návrh odôvodňoval tým, že dňa 9.5.2007 sa zúčastnil na dražbe vedenej odporcom, kde vydražil
hnuteľné veci: drevený stôl 130 x 78 cm - 5 ks, drevený stôl 70 x 70 cm- 3 ks,

drevený stôl 180 x 180 cm - 6 ks, stoličky drevené čalúnené - 60 ks, stoličky barové - 10 ks, barový
drevený stôl s osvetlením - 2 ks, barová drevená policová stena - 2 ks, príborník - 1 ks a biliardový stôl -
2 ks za najvyššiu ponúknutú sumu 109.946,-Sk, ktorú v ten istý deň vyplatil do pokladne odporcu. Tvrdil,

že vydražené veci sa mali podľa vyjadrenia odporcu nachádzať v priestoroch reštaurácie U LEVA v
Prešovenaul.Konštantínovejč.5,pričomvydraženéveciodporcanavrhovateľovinevydalatoajnapriek
niekoľkým telefonickým, ale aj písomnej výzve zo dňa 26.11.2007, na ktoré odporca vôbec nereagoval.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že v záujme získania vydražených hnuteľných vecí sa obrátil aj na Okresnú
prokuratúru v Prešove podaním trestného oznámenia, pričom uznesením ČVS: ORP-1271/SE-PO-2007
Obv. oddelenia PZ SR v Prešove zo dňa 4.8.2007 bolo oznámenie odmietnuté ako bezdôvodné a
sťažnosť, ktorú proti tomuto Uzneseniu navrhovateľ podal bola Okresnou prokuratúrou v Prešove pod č.

k.1Pn591/07zodňa14.9.2007zamietnutáakonedôvodná.Navrhovateľďalejtvrdil,želistomč.k.02/08
zo dňa 20.1.2008 cestou svojho právneho zástupcu vyzval odporcu na vydanie vydražených hnuteľných
vecí, resp. na vrátenie zaplatenej sumy s príslušenstvom na čo odporca listom č.k. Ex 436, 437,
438/2008, Ex 596/2006 zo dňa 18.2.2008 oznámil navrhovateľovi, že príklepom na dražbe hnuteľných
vecí vykonanej súdnym exekútorom spolu so zaplatením najvyššieho podania nepochybne došlo k
prechodu vlastníckeho práva vydražených vecí na vydražiteľa. Navrhovateľ tvrdil, že túto skutočnosť
ani nespochybňuje, avšak od samého začiatku žiadal o vydanie vydražených hnuteľných vecí, ktoré samali nachádzať v Prešove a samotná dražba prebiehala v Bardejove. Tvrdenie odporcu v uvedenom
liste, že k prevzatiu predmetných hnuteľných vecí došlo najneskôr dňa 10.5.2007 sa podľa navrhovateľa
nezakladá na pravde, lebo navrhovateľovi odporca vydražené hnuteľné veci žiadnym spôsobom

neodovzdal ( písomne, protokolárne ), čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že pokiaľ by navrhovateľovi boli
vydražené hnuteľné veci vydané tak, ako tvrdí odporca, nemal by dôvod podávať podnet na trestné
stíhanie na okresnú prokuratúru. Odporca vôbec neprejavil záujem o fyzické odovzdanie vydražených
vecí navrhovateľovi a zbavuje sa svojej zodpovednosti za odovzdanie hnuteľných vecí odporúčaním na
podanie žaloby na vydanie veci voči aktuálnemu držiteľovi veci. Navrhovateľ poukazoval na skutočnosť,

že túto povinnosť odovzdať vydražené hnuteľné veci mal odporca, ktorú povinnosť si nesplnil, pričom
neodovzdaním vydražených hnuteľných vecí, za ktoré navrhovateľ na dražbe dňa 9.5.2007 zaplatil,
vznikla navrhovateľovi škoda vo výške 109.846,- Sk. Neskôr v konaní navrhovateľ na zdôvodnenie
svojho nároku tvrdil, že predmetné veci v reštaurácii u Leva ani neboli a aj z už spomínaných
rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní vyplýva, že veci boli odporcom dražené neprávom.
Podľa navrhovateľa odporca na jednej strane tvrdí, že nemal povinnosť veci mu odovzdať, no na

druhej strane tvrdí, že sa tak už stalo s tým, že túto skutočnosť dokazuje úradný záznam zo dňa
10.5.2007, avšak podľa navrhovateľa ten by dôkazom o odovzdaní vecí mohol byť len vtedy, keby ním
bol podpísaný, potvrdený, čo sa nestalo. Navrhovateľ v konaní tiež poukazoval na nedôveryhodnosť
úradného záznamu, ktorý odporca považuje za dôkaz o tom, že navrhovateľ sa ujal držby vecí s tým,
že takýto úradný záznam je možné vyhotoviť aj so spätnou účinnosťou. Podľa navrhovateľa, nakoľko

Exekučný poriadok nemá ustanovenia o povinnosti súdneho exekútora odovzdať veci vydražiteľovi, je
tu treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o odovzdaní vecí, napr. z predávajúceho na
kupujúceho. Navrhovateľ poukazujúc na omeškanie odporcu so splnením povinnosti zaplatiť peňažnú
sumu uplatňoval popri nároku na zaplatenie istiny aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle §
3 Vl. nariadenia č. 87/1995 Z.z., t.j. dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska.

Odporca sa k návrhu v konaní vyjadril tak, že s týmto nesúhlasí a popiera pravdivosť tvrdení
navrhovateľa, že mu vydražené veci neodovzdal. Uviedol, že dňa 9.5.2007 vykonal ako súdny exekútor v
zmysle § 116 až 130 Exekučného poriadku dražbu hnuteľných vecí ktorých celková cena bola 109.846,-
Sk pričom príklep udelil navrhovateľovi za najvyššie podanie 109.846,- Sk o čom spísal zápisnicu. Dňa
9.5.2007 teda podľa odporcovho tvrdenia došlo k prechodu vlastníckeho práva z povinného (teda nie

súdneho exekútora ) na vydražiteľa - navrhovateľa, čo potvrdzuje aj navrhovateľ v návrhu a navyše
Oznámenie o vykonanej dražbe bolo riadne zverejnené na úradnej tabuli mesta a o vlastníckom práve
rozhodoval v exekučnom konaní aj Okresný súd Prešov, pričom návrh na zastavenie konania zamietol.
Odporca tvrdil, že z úradného záznamu zo dňa 10.5.2007 spísaného Mgr. I.Á. a p. M. ( zamestnancami
súdneho exekútora - odporcu ) vyplýva, že v uvedený deň prišli pracovníci EÚ do reštaurácie

„ U Leva“, kde v prenajatých priestoroch mala prevádzku povinná J. T. I., za účelom odovzdania
hnuteľných vydražených vecí. Vydražiteľ- navrhovateľ sedel v reštaurácii s manželom povinnej I.. T.
a prejednávali ešte odkúpenie ďalších hnuteľných vecí / konkrétne zariadenie kuchyne / a termín,
kedy budú uvoľnené priestory reštaurácie povinnou I.. T., v prospech nového nájomcu - navrhovateľa.
Toto konanie navrhovateľa považovali zamestnanci odporcu za ujatie sa držby vydražených vecí. Na

základeuvedenéhomáodporcazato,ženeporušilžiadnuprávnupovinnosť,pretožeExekučnýporiadok
neukladá exekútorovi mať zexekvované hnuteľné veci vo svojej moci a ani ich odovzdať vydražiteľovi.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že do okamihu dražby hnuteľných vecí v exekúcii je ich vlastníkom a
oprávneným držiteľom povinný a až okamihom dražby sa vlastníkom vecí stáva vydražiteľ, a povinný
sa stáva ich neoprávneným držiteľom až do vydania veci; finančné prostriedky ako protihodnota za

vydražené hnuteľné veci sa ich vyplatením stávajú vlastníctvom oprávneného, kým súdny exekútor je
iba ich oprávneným držiteľom a má povinnosť ich vydať oprávnenému; odmena súdneho exekútora
( resp. trovy exekúcie ) sú oprávneným nárokom súdneho exekútora voči povinnému a tieto trovy ako
svoju pohľadávku voči povinnému súdny exekútor započítava voči pohľadávke povinného na vydanie
vymoženej sumy prevyšujúcej pohľadávku oprávneného podľa § 127 EP. Ak by aj navrhovateľovi bola

vznikla nejaká škoda, bola by dôsledkom iného právneho vzťahu ( medzi inými účastníkmi - vydražiteľom
a povinným ), preto by skutočnosť spôsobenia škody bola irelevantná v tomto konaní a nezodpovedal
by za ňu odporca. Vlastnícke právo prešlo z povinného na navrhovateľa riadnym vykonaním dražby
a zapísaním dražby do zápisnice. Riadne vykonanie dražby je jedinou v tomto prípade relevantnou
povinnosťouodporcu.Odporcapoukazovaltiežnaskutočnosť,žeakbysúdpriznalnavrhovateľoviprávo

na náhradu škody voči odporcovi, nijako by to nezmenilo skutočnosť, že vlastnícke právo k hnuteľným
veciam patrí navrhovateľovi; tým by došlo k situácii, že navrhovateľ by mal k predmetným hnuteľnýmveciam vlastnícke právo a zároveň by bol vlastníkom protihodnoty -peňazí v hodnote uplatňovanej sumy
( keďže navrátenie do predošlého stavu je v zmysle § 61 Exekučného poriadku v exekučnom konaní
vylúčené). Keďže navrhovateľ nijako nepreukázal a ani nemôže preukázať porušenie právnej povinnosti

zo strany odporcu - súdneho exekútora, je zrejmé, že neexistuje ani súvislosť ( objektívny vzťah )
medzi porušením právnej povinnosti odporcu a vznikom škody navrhovateľa ( skutočnosťou, ktorá
by zakladala zodpovednosť odporcu ). Odporca nemôže mať psychický, vnútorný vzťah k vlastnému
konaniu priečiacemu sa objektívnemu právu, a ku škode ako výsledku tohto konania, keďže odporca
žiadnu právnu povinnosť neporušil a rovnako má zato, že v súvislosti s tým nevznikla žiadna škoda.

Odporca ďalej poukazoval na priebeh exekúcie v rámci ktorej dňa 1.7.2005 on ako súdny exekútor
doručil povinnej pani T. Upovedomenie o začatí exekúcie, pričom týmto jej zakázal nakladať so svojím
majetkom, ktorý podľa Exekučného

poriadku podlieha exekúcii. Dňa 7.7.06 vykonal odporca- súdny exekútor súpis hnuteľností u povinnej
pani T.. Dňa 4.4.2007 doručil odporca- súdny exekútor povinnej Upovedomenie o spôsobe vykonania
exekúcie predajom hnuteľných vecí a Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom hnuteľných

vecí. Dňa 4.4.2007 doručil odporca povinnej Upovedomenie o výške určenej ceny spísaných vecí,
Oznámenie termínu dražby hnuteľných vecí a Oznámenie o dražbe hnuteľných vecí. Dňa 16.4.2007 sa
konala dražba predmetných vecí, pričom odporca- súdny exekútor príklep neudelil nikomu, nakoľko sa
dražby nezúčastnil ani jeden dražiteľ. Dňa 7.4.2007 povinná odmietla prevziať aj po poučení
o fikcii doručenia Oznámenie termínu opakovanej dražby hnuteľných vecí, Oznámenie o opakovanej

dražbe hnuteľných vecí. Dňa 4.5.2007 sa uskutočnila opakovaná dražba predmetných hnuteľných vecí
pričom odporca- súdny exekútor príklep neudelil nikomu, nakoľko sa dražby nezúčastnil ani jeden
dražiteľ. Dňa 7.5.2007 povinná odmietla prevziať aj po poučení o fikcii doručenia Oznámenie termínu
opakovanej dražby hnuteľných vecí, Oznámenie o opakovanej dražbe hnuteľných vecí. Dňa 9.5.2007
sa uskutočnila opakovaná dražba predmetných hnuteľných vecí pričom odporca- súdny exekútor udelil

príklep navrhovateľovi, nakoľko sa dražby nezúčastnil ani jeden dražiteľ. Rovnako v tento deň písomne
odporca vyhlásil, že predmetné veci , ktoré chcel kúpiť na dražbe dňa 9.5.2007 u odporcu- súdneho
exekútora, mu manžel povinnej p. T. C. osobne ponúkol na predaj za tam uvedenú sumu a tieto veci dal
pán T. navrhovateľovi aj fyzicky obhliadnuť. Toto vyhlásenie podpísal sám navrhovateľ. Dňa 10.5.2007
v zmysle úradného záznamu založeného v exekučnom spise sa pracovníci EÚ dostavili do Reštaurácie

„U Leva", kde v prenajatých priestoroch mala prevádzku pani T. k odovzdaniu vydražených veci na
dražbe dňa 9.5.2007. Vydražiteľ I.. K. sedel v reštaurácii s manželom povinnej p. T. a prejednávali
odkúpenie ďalších hnuteľných vecí /kompletné zariadenie kuchyne/a termín, kedy budú uvoľnené
priestory reštaurácie povinnou p. T. v prospech nového nájomcu p. K.. Dňa 28.5.2007 bolo súdnemu
exekútorovi zo strany povinnej pani T. doručený list, ktorého obsahom bolo, že predmetom dražby bol

hnuteľný majetok, ktorý nie je údajne vo vlastníctve povinnej. Z vyššie uvedených skutočností je podľa
odporcu zrejmé, že navrhovateľ poznal faktický a právny stav vecí predtým, ako nadobudol vlastnícke
právo k nim, navrhovateľ tiež vedel, že veci sa nachádzajú u povinnej, dokonca s ňou resp. s jej
manželom jednal o kúpe týchto vecí. K otázke zodpovednosti súdneho exekútora za škodu odporca
poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/155/2008, kde bol vyslovený názor, že predpokladmi

vzniku zodpovednosti za škodu sú : vznik škody, protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora a
príčinná súvislosť medzi týmto konaním a opomenutím a vznikom škody, pričom predpoklady vzniku
škody musí preukázať poškodený a v tomto prípade najvyšší súd konštatoval, že nebol daný základný
predpoklad pre vznik zodpovednosti a to je porušenie povinností, resp. nesprávny postup žalovaného
akosúdnehoexekútora.Vychádzalpritomztoho,ževrámcivykonanejexekúciebolžalovanýoprávnený

pojať do súpisu hnuteľných vecí motorové vozidlo nachádzajúce sa u žalobcu a nebol povinný vozidlo z
exekúcie vylúčiť len na základe toho, že k nemu mal mať záložné právo iný subjekt. Takúto povinnosť
by mal iba na základe právoplatného rozsudku o jeho vylúčení z exekúcie, vydaného v konaní o tzv.
excindačnej žalobe, t.j. žalobe tretej osoby o vylúčenie tejto veci z exekúcie. Z toho je podľa odporcu
zrejmé, že v prejednávanom prípade on ako súdny exekútor neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu

mu zo zákona. Povinná (napriek tomu že mala takúto možnosť už od vykonania súpisu 7.7.2006)
spochybnila voči súdnemu exekútorovi vlastnícke právo po prvý krát až dňom 28.5.2007 teda potom,
čo sa dňa 9.5.2007 uskutočnila opakovaná dražba predmetných hnuteľných vecí, kde navrhovateľ
nadobudol vlastnícke právo a potom čo sa dňa 16.4.2007 a 16.4.2007 uskutočnili skoršie pokusy o
dražbu týchto hnuteľných vecí, pričom o týchto bola povinná informovaná. Súdny exekútor

teda nemal v čase uskutočnenia dražby žiadne pochybnosti o vlastníckom práve povinnej k predmetným
hnuteľným veciam. Keďže v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu jev exekučnom konaní vylúčené, nemohol súdny exekútor navrhovateľovi vyhovieť v žiadosti o
vydanie peňazí zložených na dražbe. Navyše k tomu neexistoval ani právny dôvod. V nadväznosti na
to, je podľa odporcu tiež potrebné podotknúť, že ak by sa vyhovelo návrhu navrhovateľa, došlo by v

exekučnom konaní k navráteniu do predošlého stravu a teda k porušeniu § 61 EP. Už aj v nadväznosti
na tento § 61 EP je podľa odporcu návrh navrhovateľa neakceptovateľný, keďže ten sa domáha vrátenia
peňazí a teda navrátenia do predošlého stavu v exekúcii. Ďalej sa odporca vo svojich vyjadreniach
k veci zaoberal inštitútom excindačnej žaloby v exekučnom konaní podľa § 55 ods. 1 Exekučného
poriadku s tým, že tretia osoba- domnelý vlastník veci, ktorý má zato, že jeho veci boli spísané alebo

sú predmetom dražby v exekúcii voči povinnému, má možnosť podať excindačnú žalobu.
Inak nemá možnosť zabrániť zákonnému prechodu vlastníckeho práva z vlastníka (či už je to povinný
alebo táto tretia osoba) na vydražiteľa. Vedomosť tretej osoby o konaní dražby predmetných vecí je
zabezpečené povinnosťou zverejniť termín dražby doručovaním a vyvesením na úradnej tabuli v zmysle
§ 125 ods. 3 Exekučného poriadku. Všetky listiny smerujúce k predaju hnuteľných vecí sa doručujú
aj povinnému. Ten teda ak je len držiteľom a nie vlastníkom spísaných vecí- tak ako sa to tvrdí v

tomto konaní- je povinný v zmysle § 670 OZ postupovať tak, aby vlastníkovi veci nevznikla škoda-
teda upozorniť ho, že predmetné vec i na jeho ťarchu spísal exekútora teda vlastník by mal podať
excindačnú žalobu. Súdny exekútor tak pritom vykonaním dražby bez toho aby niekto podal excindačnú
žalobu, neporuší bez ďalšieho žiadnu svoju povinnosť a koná v zmysle zákona Tým sa zabezpečuje
promptnosť vykonávacieho konania a zabraňuje sa zbytočným obštrukciám povinného pri výkone

rozhodnutia súdu. Preto argumenty navrhovateľa o tom, že z rozhodnutí orgánov činných v trestnom
konaní vyplýva, že predmetné veci boli dražené neprávom sú podľa odporcu v rozpore s právnym
poriadkom a sú v tomto konaní zavádzajúce. K postaveniu súdneho exekútora vo vzťahu k vlastníckemu
právu,špeciálnekjehozložkámodporcauviedol,žepostaveniesúdnehoexekútorapriexekučnejdražbe
je postavením orgánu verejnej moci, ktorý právne zabezpečí prechod vlastníckeho práva. Je osobou,

ktorú (rovnako ako notára) poveruje niektorými úkonmi súd (§44 EP) a preto jeho úkony sú úkonmi
súdu. Od neho sa odvodzuje jeho postavenie. Toto postavenie možno porovnať s postavením notára
alebo súdu v dedičskom konaní, alebo postavením súdu pri rozhodovaní o určovaní vlastníckeho práva,
alebo v prípade prikázania vlastníckeho práva k veciam jednému z účastníkov konania. Títo rovnako ako
exekútor zabezpečia právny úkon - prechod vlastníckeho práva, avšak nestávajú sa v žiadnom štádiu

tohto prechodu vlastníkom ani držiteľom predmetných vecí. Notár ani súd a teda ani exekútor v týchto
prípadoch nemôžu byť braní na zodpovednosť za situáciu, že tomu, komu je vlastnícke právo prisúdené
tretia osoba bráni v prevzatí týchto vecí teda odmieta mu ich vydať. Táto osoba, má potom reivindikačnú
žalobu voči neoprávnenému držiteľovi, nie však voči notárovi, ktorý dedičstvo prejednal, súdu, ktorý mu
vlastnícke právo určil alebo prikázal a teda ani voči súdnemu exekútorovi, ktorý mu udelil príklep, ktorým

nadobudol vlastnícke právo. Zákon síce pripúšťa možnosť, že sa v istom štádiu môžu stať držiteľmi
týchto vecí, nie je to však obligatórne a vyžaduje si to naplnenie zákonných predpokladov a prevzatie
predmetných vecí od pôvodného vlastníka, alebo od aktuálneho držiteľa preberacím protokolom a pod.
V tomto prípade, však exekútor nielen že nemal povinnosť predmetné veci prevziať ale ani nedošlo zo
strany exekútora k prevzatiu predmetných vecí. Podľa odporcu na povinnosť odovzdať veci nemožno

aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako to tvrdil navrhovateľ. Tiež možno podľa odporcu
poukázať na rozdielnosť v postavení súdneho exekútora a napr. konkurzného správcu. Kým konkurzný
správca v zmysle § 40 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. o

konkurze a reštrukturalizácii vykonáva správu majetku podliehajúceho konkurzu, Súdny exekútor v
zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Exekučný poriadok je štátom určenou a splnomocnenou

osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych rozhodnutí. Exekučný poriadok pritom nikde
nestanovuje súdnemu exekútorovi povinnosť mať veci povinných u seba, držať ich či starať
sa o ne a ani ich nikomu odovzdávať. Obmedzenú možnosť (nie povinnosť) zabezpečiť (teda ani
nie prevziať ) veci povinného dáva exekučný poriadok súdnemu exekútorovi v § 121 ods. 1 EP.
Toto ustanovenie však počíta iba vo veľmi zriedkavých prípadoch so situáciou, kedy súdny exekútor

zabezpečí (nie však prevezme od povinného ) veci podliehajúce exekúcii. Z toho potom vyplýva, že
súdny exekútor nemôže vydávať veci ktoré nadobudne vydražiteľ v dražbe, keďže nemá povinnosť ale
ani reálne právo preberať dražené veci od povinného. V tomto prípade v zmysle vyhlásenia navrhovateľa
zo dňa 9.5.2007, navrhovateľ mal v deň dražby vedomosť o tom, kde sa predmetné veci nachádzajú a
bol s tým uzrozumený. Napriek tomu teraz žiada vydanie náhrady za to, že mu veci neboli odovzdané

od súdneho exekútora. Pokiaľ mal navrhovateľ zato, že mu predmetné veci má vydať súdny exekútor,
nemal podľa odporcu dostatočné vedomosti o priebehu exekučnej dražby, neznalosť zákona ho však v
tomto prípade neospravedlňuje. Vlastnícke právo povinného k veciam, ktoré sú predmetom exekúcie,má štyri zložky v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka: právo vec držať, užívať, požívať jeho plody a
úžitky a nakladať s ním. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b.) Exekučného poriadku súdny exekútor zakáže
povinnému, aby nakladal so svojím majetkom a v zmysle § 117 EP zakáže povinnému, aby nakladal s

vecami, ktoré spíše. Ovplyvní teda jedinú zo štyroch zložiek vlastníckeho práva a teda právo nakladať
s vecou. Ostatné zložky zostanú nedotknuté- teda ostatné zložky vlastníckeho práva sú chránené pred
zásahmi exekútora. Držiteľom a užívateľom predmetných vecí je stále povinný. Ďalším právnym úkonom
ovplyvňujúcim vlastnícke právo a teda jeho zložky je udelenie príklepu podľa § 125 ods.6 Exekučného
poriadku. Tu súdny exekútor príklepom spôsobí, že všetky zložky vlastníckeho práva prechádzajú na

vydražiteľa. Žiadne ďalšie povinnosti- napr. vydanie vecí- voči vydražiteľovi súdny exekútor nemá,
exekučný poriadok (a ani iný predpis) mu ich neurčuje. Je to celkom logické, nakoľko súdny exekútor
nemôže vydávať niečo, čo jemu samému nebolo odovzdané a na prevzatie čoho sám nebol oprávnený.
To teda podľa odporcu vysvetľuje prečo základný predpoklad podaného návrhu- že súdny exekútor mal
údajne povinnosť odovzdať vydražené veci- sa nezakladá na pravde, nezakladá sa na právnej úprave
a právne je neodôvodniteľný a zmätočný. Z vyššie uvedeného podľa odporcu vyplýva, že povinný ,

ako pôvodný vlastník veci má právo predmetné veci podliehajúce exekúcii držať, užívať, požívať ich
plody a úžitky. Toto postavenie je podobné postaveniu držiteľa resp. nájomcu podľa § 663 OZ a §
129 OZ. Nájomca je povinný v zmysle § 670 OZ starať sa o to, aby na veci nevznikla škoda. Povinný
- oprávnený držiteľ sa udelením príklepu stáva neoprávneným držiteľom, nakoľko vydražiteľ- vlastník
veci má v zmysle § 126 OZ právo na ochranu voči tomu, kto mu ju neoprávnene zadržuje. Ak povinný

predmetné spísané veci napriek tomu že mal zakázané s nimi nakladať vydal, ten kto veci drží a nepodal
excindačnú žalobu, je neoprávneným držiteľom už pred udelením príklepu. Tu je teda právny základ pre
ochranu vlastníckeho práva vydražiteľa. Z toho je ale zrejmé, že pasívne legitimovaným nie je súdny
exekútor ale ten, kto neoprávnene vec drží. Ďalej poukázal odporca na to, že obsahom exekučného
spisu vedeného u súdneho exekútora je úradný záznam pracovníkov súdneho exekútora - odporcu zo

dňa 10.5.2007, ktorý preukazuje, že navrhovateľ sa vtedy ujal držby hnuteľných vecí. Ak navrhovateľ
argumentuje, že tento záznam musí byť ním podpísaný, tak odporca poukazuje na to, že súdny exekútor
a jeho zamestnanci sú splnomocnencami súdu a rovnako ako pre súd aj pre nich platí Občiansky súdny
poriadok v zmysle § 251 ods. 4 OSP a rovnako tak ako zamestnanci súdu, prípadne sudcovia pri
aplikácii mocenského donútenia - pri výkone

rozhodnutí - vyhotovujú úradné záznamy resp. zápisnice o úkonoch ako dôveryhodné osoby v
zmysle § 40 OSP. Podľa odporcu práve exekučné konanie z dôvodu svojho donucujúceho charakteru
je tým konaním, kedy sa vyskytuje najviac nevôle účastníkov podpisovať listiny predkladané súdnym
exekútorom. Je preto praxou zamestnancov súdnych exekútorov vyhotoviť úradné záznamy, hoci
ich ostatní účastníci nepodpíšu. To je plne v súlade s uvedeným ustanovením zákona. Preto nie sú

dôvodné argumenty spochybňujúce hodnovernosť tohto úradného záznamu. Podľa odporcu pripustenie
možnosti, že by súd podanému návrhu vyhovel a zaviazal súdneho exekútora na plnenie tak ako
to požaduje navrhovateľ nemá právny základ. Samotný navrhovateľ žiaden právny základ vo svojom
návrhu neuvádza. Argumentuje len škodou a údajnou povinnosťou súdneho exekútora odovzdať
vydražené veci. Obe tieto argumentácie v zmysle vyššie uvedeného neobstoja. Podľa odporcu, ak by

návrh navrhovateľa bol návrhom o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak potom mal smerovať voči
povinnému, lebo on prijal predmetné peňažné prostriedky. Ak by bol návrhom o náhradu škody, tak
potom v zmysle zákona č.514/2003 Z.z. by odporca nebol pasívne vecne legitimovaný lebo žalovaný
mal byť štát zastúpený príslušným ministerstvom. Aj keď súdny exekútor - odporca od vydražiteľa-
navrhovateľa prijal protihodnotu za vlastnícke právo ktoré vydražiteľ nadobudol, neprijal ich na vlastný

účet, ale na účet oprávneného. Zaviazaním súdneho exekútora na zaplatenie požadovanej sumy by
sa teda zasiahlo do jeho majetkových práv, pričom oprávnený by mal svoje peniaze, vydražiteľ svoje
vlastnícke právo a povinný zaplatený dlh voči oprávnenému. Zároveň by vyhovením návrhu súd konal
proti § 61 Exekučného poriadku a navrátil by exekučné konanie do predošlého stavu. Pre dôsledky
takéhoto navrátenia však ani nie je právny základ a preto by dôsledky boli zmätočné pre toto exekučné

konanie. Návrh navrhovateľa je preto podľa odporcu nedôvodný a ako taký ho žiadal zamietnuť a priznať
mu právo na náhradu trov konania.

Súd o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom zo dňa 15.4.2011 č.k.1C 173/2008-241 tak, že uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.646,22 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od
29.11.2007 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh

zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Pri rozhodnutí, poukazujúc na právnu úpravu inštitútu bezdôvodného obohatenia v Občianskom
zákonníku vychádzal z toho, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca udelil na dražbe
konanej dňa 9.5.2007 príklep navrhovateľovi, na hnuteľné veci označené v návrhu a že navrhovateľ

zaplatil odporcovi najvyššie podanie vo výške 109.846,-Sk. Spornou ostala otázka odovzdania a
prevzatia vydražených vecí, ktorá mala podľa názoru súdu zásadný význam pre posudzovanie
opodstatnenosti nároku navrhovateľa, pretože prevzatiu veci predchádza moment jeho odovzdania,
pričom prevzatie a odovzdanie spoločne tvoria právny inštitút označovaný ako tradícia. Po zhodnotení
vykonaného dokazovanie súd dospel k názoru, že v prejednávanom spore nedošlo k relevantnej tradícii

vydražených hnuteľných vecí, resp. že sa navrhovateľ iným spôsobom ujal držby týchto vecí, pretože
z obsahu úradného záznamu zo dňa 10.5.2007 (o dôveryhodnosti, ktorého súd nemal pochybnosti
s poukazom na § 251 ods. 4 a § 40 OSP ), nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by zakladali, resp.,
preukazovali, že k skutočnej tradícii vydražených veci aj došlo. Podľa názoru súdu vysloveného v
odôvodnení rozsudku mylná a nepostačujúca bola v tomto smere domnienka odporcu, že sa tak stalo
tým, že navrhovateľ sedel v priestoroch, kde sa vydražene veci nachádzali a že s manželom povinnej

jednal o odkúpení ďalších vecí a uvoľnení priestorov reštaurácie, pretože toto nie je možné
považovať za relevantnú tradíciu

vydražených vecí aj s poukazom na to, navrhovateľ tradíciu v tomto prípade poprel. Súd vychádzal z
toho, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva k hnuteľným veciam na dražbe je potrebné udelenie
príklepu exekútorom dražiteľovi, kde tento úkon je právnym dôvodom prevodu podľa § 132 ods. 1

OZ, ktorý však sám o sebe nemá prevodný účinok, lebo je tu potrebné splnenie ďalších kumulatívnych
predpokladov a to, zaplatenie najvyššieho podania a súčasne prevzatie vydražených veci vydražiteľom,
ktoré je právnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva podľa § 133 ods. 1 OZ. Keďže v danom prípade
podľa súdu preukázateľne absentoval právny spôsob nadobudnutia vlastníctva, t.j. tradícia, nemohol
navrhovateľ vlastnícky nadobudnúť vydražené veci. Súd dal za pravdu odporcovi, že exekučný poriadok

povinnosť súdnemu exekútorovi odovzdať vydražené veci vydražiteľovi neukladá, avšak bez tradície,
nemôže dôjsť k prevodu vlastníctva. Pretože navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo k vydraženým
hnuteľným veciam ( z dôvodu absencie tradície), aj napriek tomu, že bol dobromyseľný, že mu bol
udelený príklep a že zaplatil najvyššie podanie, je oprávnený naspäť od odporcu požadovať sumu
predstavujúcu ním zaplatené najvyššie podanie, a odporca, ktorý uvedenú sumu od navrhovateľa prijal,

je povinný mu túto sumu vrátiť, a to bez ohľadu na to, či došlo, resp. nedošlo k rozvrhu výťažku
z dražby. Preto súd zaviazal odporcu na zaplatenie navrhovateľom uplatnenej sumy bez ohľadu na
ďalšie námietky vznesené v konaní zo strany odporcu, ktoré boli podľa súdu v tejto veci bez potrebnej
relevancie, pretože rozhodnou bola otázka tradície vecí, ako už bolo vyššie uvedené. Súd vyslovil názor,
že rozhodnutím nemôže ísť „contra“ ust. § 61 Exekučného poriadku, pretože v danom prípade nekonal

ako exekučný súd, ale ako súd v riadnom inštančnom konaní. Pokiaľ ide o prisúdené úroky z omeškania,
súd vychádzal z ust.§563 a §517 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka , pričom výšku úroku z omeškania
priznalpodľaNariadeniavládySRč.87/1995Z.z.apriurčenídňazačiatkuomeškaniaodporcuvychádzal
z toho, že navrhovateľ prvýkrát odporcu na vrátenie peňazí vyzval podaním odporcovi doručeným dňa
27.11.2007, odporca tak mal plniť dňa 28.11.2007 a tým, že záväzok nesplnil, do omeškania sa dostal

dňom 29.11.2007. Vzhľadom na uvedené vo zvyšnej časti požadovaných úrokov z omeškania, t.j. za
obdobie od 10.5.2007 do 28.11.2007 návrh zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podal odporca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom Krajský
súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 28.5.2012 č.k.8Co/72/2011-268 tak, že
napadnutý rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti zrušil a v rozsahu

zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že vykonanému dokazovaniu síce zodpovedá
záver, že odporca si povinnosť spočívajúcu v odovzdaní vydražených vecí nesplnil a že spísanie
úradného záznamu zo dňa 10.5.2007 nemožno považovať za skutočnosť, že navrhovateľ sa ujal
držby vydražených vecí, avšak právne posúdenie nároku navrhovateľa súdom prvého stupňa je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Podľa krajského súdu totiž z odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa nie je možné zistiť, z akých dôvodov tento právne vec posúdil ako bezdôvodné
obohatenie. Krajský súd vytýkal prvostupňovému súdu tiež to, že nepoukázal ani na konkrétnu
formu bezdôvodného obohatenia uvedenú v § 451 Občianskeho zákonníka a nevysvetlil, v ktorých
skutkových okolnostiach videl svoju právnu kvalifikáciu, preto odporca nemal možnosť zaujať stanovisko

k neexistujúcej úvahe týkajúcej sa aplikácie konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav, čím mubola odňatá zákonná možnosť spochybniť v odvolacom konaní správnosť vydaného rozhodnutia.
Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bude úlohou súdu prvého stupňa svoje závery v novom

rozhodnutí náležite odôvodniť postupom podľa § 157 ods.2 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal odporca dovolanie, v ktorom dôvodil okrem iného
poukazom na záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie prvostupňového súdu
pričom uvádzal dôvody, pre ktoré nemožno súhlasiť s tým názorom odvolacieho súdu, že vykonanému
dokazovaniu zodpovedá záver, že odporca si povinnosť spočívajúcu v odovzdaní vydražených vecí

nesplnil a že spísanie úradného záznamu zo dňa 10.5.2007 nemožno považovať za skutočnosť,
že navrhovateľ sa ujal držby vydražených vecí. V podanom dovolaní odvolaciemu súdu vytýkal tiež
absenciu právneho posúdenia ďalších odporcom namietaných otázok.

O dovolaní odporcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 6.2.2013 sp.zn.5Cdo
385/2012 tak, že dovolanie odporcu odmietol. Súčasne rozhodol o nepriznaní náhrady trov dovolacieho
konania navrhovateľovi. K tvrdeniam odporcu zdôvodňujúceho podané dovolanie okrem iného tým,

že právny záver odvolacieho súdu v zmysle ktorého vykonanému dokazovaniu zodpovedá záver, že
odporca si povinnosť spočívajúcu v odovzdaní vydražených vecí nesplnil a že spísanie úradného
záznamu zo dňa 10.5.2007 nemožno považovať za skutočnosť, že navrhovateľ sa ujal držby
vydražených vecí najvyšší súd uviedol ( viď strana 8 tretí odsek odôvodnenia jeho uznesenia), že ak
sa odvolací súd v zrušovacom uznesení obmedzil len na to, že súdu prvého stupňa uložil vykonať

ďalšie dôkazy bez toho, aby zaujal aj stanovisko k správnosti právnych záverov súdu prvého stupňa,
vyslovil tým iba pokyny pre ďalší postup v konaní po stránke procesnej; také pokyny nie sú „právnym
názorom“, ktorým by súd prvého stupňa bol obmedzený v právnom posúdení veci. V § 226 odsek
1 sa stanovuje, že právny názor vyslovený odvolacím súdom je pre súd prvého stupňa záväzný. K
námietke dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou zmeny právnej kvalifikácie, keď

navrhovateľ svoj nárok v návrhu posúdil ako nárok na náhradu škody a súd prvého stupňa ho posúdil ako
bezdôvodné obohatenie najvyšší súd uviedol, že ak súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza
zo skutkových tvrdení umožňujúcich posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je
navrhovateľom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený
nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa navrhovateľ dovoláva, je povinnosťou súdu

uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v návrhu právny dôvod požadovaného plnenia je
alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Podľa najvyššieho súdu nemožno totiž súdu uprieť,
aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie návrhom
uplatneného plnenia.

Po rozhodnutí dovolacieho súdu o dovolaní odporcu tak tunajší súd, vzhľadom na zrušujúce uznesenie

Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.5.2012, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa
15.4.2011 č.k.1C/173/2008-241 s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti zrušený a
v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie pristúpil k opätovnému konaniu
a rozhodnutiu o tejto časti návrhu navrhovateľa ( t.j. o zaplatenie 3.646,22 € s 8,5 % ročným úrokom z
omeškania od 29.11.2007 do zaplatenia).

Navrhovateľ v konaní nasledujúcom po zrušení predchádzajúceho rozsudku na návrhu trval, žiadal mu
vyhovieťapriznaťmunáhradutrovkonaniazotrvávajúcnasvojomtvrdení,žektradíciitedakodovzdaniu
a prevzatiu vecí nedošlo napriek tomu, že navrhovateľ na to odporcu opakovane vyzýval.

Odporcazotrvávalnasvojomnesúhlasnomstanoviskuknávrhutvrdiac,ženárokčodozákladuanivýšky
neuznáva. Podľa odporcu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že k odovzdaniu vecí z dražby

došlo. Tvrdil, že bezdôvodné obohatenia sa na úkor navrhovateľa vylučuje, lebo aj v zmysle záverov
Krajského súdu v Prešove je potrebné sa zaoberať aj otázkou, kto sa na úkor koho bezdôvodne obohatil,
pričom v danom prípade odporca ako súdny exekútor poukázal finančné prostriedky oprávnenému.
Odporca návrh žiadal zamietnuť, opätovne poukazujúc tiež na § 61 Exekučného poriadku.

Súd vec opätovne prejednal na pojednávaní dňa 5.6.2013, pričom v súlade s ust.§ 101 ods.2

Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „O.s.p.“) ju na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol
v neprítomnosti odporcu s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy, nakoľko odporca sa na
pojednávanie napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil a o jeho odročenie nežiadal.Súd na tomto pojednávaní vyslúchol svedka Mgr. K. I., zamestnanca odporcu ktorý uviedol, že bol
prítomný na dražbe, ktorej sa zúčastnil navrhovateľ, ktorý na nej bol poučený odporcom ako súdnym
exekútorom že dňom udelenia príklepu na dražbe sa stáva vlastníkom vecí a môže si uplatniť svoje

vlastnícke právo. Svedok uviedol, že po dražbe išiel s bývalým kolegom, p. M. na prevádzku povinnej
- pani T., pretože táto sa dražby nezúčastnila a bolo ju treba oboznámiť, že dražba prebehla a bola
úspešná a že novým vlastníkom hnuteľných vecí je navrhovateľ, tam sa s ňou stretol a oboznámil ju s
dražbouastým,ženovýmvlastníkomvecíjenavrhovateľ.Svedoktvrdil,ževtomčasenavrhovateľsedel
s manželom povinnej na prevádzke a družne debatovali a keď sa ich on opýtal, či je všetko v poriadku,

obidvaja zhodne uviedli, že áno a že prejednávajú ďalšie podmienky odovzdania vecí a následného
odpredaja ďalšieho hnuteľného majetku. Na otázku, kde sa nachádzali vydražené hnuteľné veci z
predmetu sporu svedok uviedol, že tieto boli priamo na prevádzke povinnej, pričom kde sa nachádzajú
veci teraz nevie, ale predpokladá, že sa nachádzajú stále na prevádzke. Na otázku, či svedok odovzdal
vecizpredmetusporunavrhovateľovitentouviedol,žeánoažesatostalotak,žesaopýtalnavrhovateľa,
či je všetko v poriadku, či nie je žiaden problém a ten odpovedal že nie je problém, všetko je v poriadku.

Po opätovnom prejednaní veci súd o návrhu v časti, ktorá ostala predmetom konania t.j. v časti o
zaplatenie 3.646,22 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 29.11.2007 do zaplatenia ( vzhľadom
na skutočnosť, že výrok rozsudku zo dňa 15.4.2011 o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nadobudol
právoplatnosť) rozhodol tak, že návrh zamietol.

Úvodom súd považuje za potrebné podotknúť a dať do pozornosti účastníkov tú skutočnosť, že v období

po vydaní zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove v súdenej veci bola judikatúrou Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyriešenáotázka,ktorá bolaajpredmetomsporumedziúčastníkmi,tedaotázka
možnej zodpovednosti súdneho exekútora za bezdôvodné obohatenie získané v rámci vykonávania
exekúcie. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto otázke v konaní 6MCdo/4/2011, rozhodujúc
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 11.2.2010 sp.zn.4Co 107/2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská
Nová Ves zo 7.2.2008 č.k.5C 98/2007-83 zaujal stanovisko vo svojom uznesení zo dňa 8.8.2012 v
ktorom poukazujúc na povahu vzťahu vznikajúceho medzi účastníkom exekučného konania a súdnym
exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, ktorý nie je súkromnoprávnym vzťahom uzavrel, že na
strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho

zákonníka ( pozn. vo veci

prejednávanej Najvyšším súdom k bezdôvodnému obohateniu súdneho exekútora malo dôjsť tým, že
súdny exekútor po zastavení exekučného konania oprávnenému nevyúčtoval, ani nevrátil preddavky na
odmenu a náhradu jeho hotových výdavkov, ktoré oprávnený zaplatil, hoci ho žalobca na ich vrátenie
vyzval.)

V súdenom prípade totiž podľa najvyššieho súdu „išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie
funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické
pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa vyznačoval tým, že jeden
účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupoval voči druhému účastníkovi (oprávnenému) ako nositeľ
verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo

povinnosti. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi nemôže
byť považovaný za súkromnoprávny vzťah. Súkromnoprávne občianskoprávne vzťahy sú majetkové
vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy
vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony
(pozri § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva

a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov. Práva a povinnosti, ktoré sú obsahom
právnych vzťahov tejto povahy, vznikajú na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie
vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v
ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti,
sú verejnoprávne.“ Najvyšší súd v prejednávanej veci nastolil tiež potrebu vyriešenia otázky potreby

posúdenia uplatneného nároku aj z toho hľadiska, či nejde o nárok vyplývajúci zo zodpovednosti
súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi konania v zmysle § 33 ods.1 Exekučného poriadku,
podľa ktorého súdny exekútor v prípade, že osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodutomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, pričom
sa jedná o zodpovednosť objektívnu, t.j. o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie.

Rozhodnutia všeobecných súdov, ani Najvyššieho súdu SR nie sú v zmysle Ústavy SR všeobecne

záväzné a dotýkajú sa len účastníkov konania, v ktorého rámci boli vydané. K znakom právneho štátu
a medzi jeho základné hodnoty ale neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy),
ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za

diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Ústavný súd Slovenskej republiky k
tomu v Uznesení z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25 uviedol : Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS
209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek

tomu protichodné právne závery vyslovené v

analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v
spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatoval, že je v rozpore s princípom právnej
istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne.

Rešpektujúc vyššie uvedené princípy právnej istoty, majúc na pamäti požiadavku ústavnej konformity
výkladu právnych predpisov preto súd považoval za potrebné posudzovať prejednávanú vec aj z
hľadiska otázok nastolených v už citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
8.8.2012 č.k.6MCdo/4/2011 týkajúceho sa skutkovo a právne obdobnej veci, keďže podľa názoru súdu
treba tam nastolené otázky aplikovať aj na prípad zodpovednosti súdneho exekútora voči vydražiteľovi.

Súd sa tam nastolenými otázkami a vôbec povahou vzťahu súdneho exekútora k vydražiteľovi pri výkone
exekučnej činnosti musel zaoberať aj z toho dôvodu, že odporca v konaní, vychádzajúc z povahy vzťahu
súdnehoexekútorakvydražiteľovivrámcivýkonuexekučnejčinnostiopakovaneargumentoval(viďjeho
obranu na pojednávaní dňa 13.1.2010-čl.48 spisu alebo na pojednávaní dňa 25.3.2011-čl.220 spisu a
tiežvodvolanínačl.254spisuavjehodoplnenínačl.267spisuarovnakovdovolanínačl.274-275spisu)

v súvislosti s tvrdeniami navrhovateľa o spôsobení mu škody okrem iného tým, že ak by išlo o nárok na
náhradu škody, odporca by nebol pasívne vecne legitimovaný, vzhľadom na zákon č.514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vysporiadať sa s uvedenou opakovane
vznášanou námietkou odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie by bolo nemožné bez
analýzy povahy vzťahu odporcu ako súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti k navrhovateľovi

ako vydražiteľovi. Ani zásada vyplývajúca z § 226 Občianskeho súdneho poriadku ( podľa ktorého
ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu) v prejednávanej veci nebránila takémuto
posúdeniu, keďže ako tu konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí o dovolaní
odporcu ( viď stranu 8 odsek 3 jeho uznesenia zo dňa 6.2.2013 na čl.290 spisu) v danom prípade

pokyny odvolacieho súdu zrušujúceho rozsudok súdu prvého stupňa pre nedostatok dôvodov nie sú
„právnym názorom“, ktorým by súd prvého stupňa bol obmedzený v právnom posúdení veci. Rovnako
pokiaľ ide o možnosť zmeny právnej kvalifikácie súd odkazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu
zo dňa 6.2.2013 ( strana 10) podľa ktorého nemožno v prejednávanej veci súdu uprieť, aby v spojení
so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného

plnenia.

Súd sa teda zaoberal základnou otázkou povahy vzťahu odporcu ako súdneho exekútora
vykonávajúceho exekúciu na základe poverenia súdu a navrhovateľa ako vydražiteľa hnuteľných vecí
z hľadiska možnosti vzniku zodpovednosti odporcu za bezdôvodné obohatenie a uzavrel, že v danomprípade na strane odporcu ako súdneho exekútora nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle
§ 451 Občianskeho zákonníka.

Pre vyriešenie otázky, či ten-ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny je nevyhnutné

predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok ( predmet
súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Za účelom
zabezpečenia podkladov, nevyhnutných pre tento postup ukladá zákon ( § 79 ods.1 O.s.p.)
navrhovateľovi povinnosť uviesť už v návrhu rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú súdu umožniť aby na
danýprávnyvzťahaznehovyvodzovanýnárokanalyzovalaprávnekvalifikovalzaspektov,významných

nielen pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy ale aj pre posúdenie veci samej. Navrhovateľ
je povinný svoj nárok

skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal
jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v návrhu právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.

Z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že ten svoj nárok vyvodzuje z toho, že odporca pri výkone
funkcie súdneho exekútora pri postupe v exekučnom konaní pochybyl, keď nezabezpečil odovzdanie

vydražených hnuteľných vecí navrhovateľovi ani mu nevrátil peňažné prostriedky, ktoré za ne od
navrhovateľa prevzal. Nejde tu teda o normami súkromného práva upravený vzťah založený na
princípoch právnej rovnosti jeho subjektov, ale ide o vzťah súkromnej fyzickej osoby- navrhovateľa k
súdnemu exekútorovi ako vykonávateľovi verejnej moci. Súdny exekútor je v zmysle § 2 Exekučného
poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných

rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“). Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú
činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky,
zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím
súdu vydaným v exekučnom konaní. Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej
priamo Exekučným poriadkom (viď vyššie) vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy

štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej)
moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v
zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu
ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom.

Ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 (kedy nadobudla
účinnosť jeho novela vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z.) výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej
činnosti je výkonom verejnej moci. V danom prípade sa medzi navrhovateľom ako vydražiteľom a
odporcom ako súdnym exekútorom jednalo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu,
v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne

vzťahy založené na súkromnom práve. Právny vzťah súdneho exekútora a vydražiteľa s týmito znakmi
nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah.

Súd tak, ako už uviedol vo svojom rozsudku zo dňa 15.4.2011 vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania síce nemal pochybnosti o tom, že k odovzdaniu vydražených vecí navrhovateľovi nedošlo
a že úradný záznam zo dňa 10.5.2007 nemožno považovať za dôkaz, že navrhovateľ sa ujal držby vecí,

s čím sa svojim zhodným konštatovaním plne stotožnil aj krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení
( viď posledný odsek na strane 4 jeho odôvodnenia a prvý odsek na strane 5). Na uvedenom závere
nezmenilo nič ani doplnenie dokazovania výsluchom svedka Mgr. I., keďže aj ten skutočnosť, že došlo k
odovzdaniu vecí stavia iba na domnienke opierajúcej sa o tvrdenie navrhovateľa, ktorý mu na otázku, „či
je všetko v poriadku, nie je žiadny problém“ mal povedať, že nie je problém, všetko je v poriadku. Túto

domnienku v žiadnom prípade nemožno považovať za dôkaz odovzdania vecí navrhovateľovi. I keď ale
k odovzdaniu vecí nedošlo, v danom prípade na strane odporcu ako súdneho exekútora nemohlo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na povahu vzťahu
účastníkovkonaniaakoverejnoprávneho,totižnastraneodporcuakosúdnehoexekútoravystupujúceho
pri výkone exekučnej činnosti v postavení štátneho orgánu- nositeľa verejnej moci nemohlo dôjsť k

bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré dopadá nasúkromnoprávne vzťahy v ktorých majú účastníci rovnaké postavenie ( § 2 ods.2 Občianskeho
zákonníka) a preto do úvahy by prichádzalo iba posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku
podľa ustanovení o zodpovednosti súdneho exekútora za spôsobenú škodu. Inými slovami, o

bezdôvodné obohatenie na strane odporcu by tu mohlo ísť len vtedy, ak by základ plnenia bol daný
v občianskoprávnych vzťahoch, t.j. základom plnenia by musel byť záväzok vzniknutý v zmysle § 489
Občianskeho zákonníka. Tu však vzťah medzi navrhovateľom a odporcom má pôvod v tom, že odporca
ako súdny exekútor realizoval v rámci výkonu svojho povolania nútený výkon rozhodnutia, vykonával
tedaúlohyorgánuverejnej(štátnej)mocivrozsahuustanovenomzákonom,atoExekučnýmporiadkom,

pretonemohlodôjsťkjehobezdôvodnémuobohateniu,anizaloženiujehozodpovednostizaškodupodľa
Občianskeho zákonníka, lebo sa nejedná o občianskoprávny vzťah ale o verejnoprávny vzťah, preto do
úvahy by ako zodpovednostný subjekt prichádzal štát v prípade preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti za škodu podľa zákona č.514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci.

So zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ vymedzil skutkový rámec, z ktorého vyvodzoval svoj nárok na

zaplatenie požadovanej sumy bolo potrebné vyriešiť aj otázku, či návrhom uplatnený nárok nevyplýva zo
vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za spôsobenú škodu podľa § 33 ods.1 Exekučného poriadku
( pokiaľ ide o možnosť takéhoto právneho posúdenia, súd opätovne odkazuje tak na závery Najvyššieho
súdu v uznesení zo dňa 6.2.2013 ako aj v uznesení 6 MCdo/4/2011 zo dňa 8.8.2012).

Keďže navrhovateľ nárok voči odporcovi ako súdnemu exekútorovi uplatnil v súvislosti s jeho postupom

pri dražbe konanej v roku 2007, je potrebné vychádzať tu z ust.§33 ods.1 Exekučného poriadku v znení
od 1.7.2004.

Do 30.6.2004 citované ustanovenie zodpovednosť exekútora za škodu upravovalo takto: Exekútor
zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou
podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri

vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

K 1.7.2004 bolo toto ustanovenie novelizované zákonom č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, že ak osobitný zákon 3a) neustanovuje inak, exekútor
zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou
podľa tohto zákona. Osobitným zákonom sa v zmysle poznámky pod čiarou k odkazu 3a rozumel

zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ( k tomu pozri aj
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.10.2012 sp.zn.7Cdo 157/2011).

Po zistení, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok voči odporcovi ako súdnemu exekútorovi v súvislosti s jeho
postupom pri dražbe konanej v roku 2007, a teda ku škode malo dôjsť po 1.7.2004 t.j.po účinnosti zákona
č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnem moci, súd dospel k záveru,

že v zmysle § 33 ods.1 Exekučného poriadku v spojení s §§ 2 a 3 zákona č.514/2003 Z.z. zodpovednosť
za škodu ( ak prípadne aj vznikla), ktorá mala byť spôsobená postupom súdneho exekútora pri dražbe
hnuteľných vecí nemôže byť uplatňovaná priamo voči odporcovi ako súdnemu exekútorovi, ale len proti
štátu, spôsobom a postupom vyplývajúcim z § 4 ods.1 písm.a/, bod 3 zákona č.514/2003 Z.z. Vzhľadom
na uvedené treba konštatovať, že odporca tak ako je označený v návrhu nie je v konaní pasívne vecne

legitimovaný

Označený odporca teda z dôvodov už uvedených týkajúcich sa povahy založeného vzťahu medzi
účastníkmi nemôže byť vecne pasívne legitimovaný ani z právneho dôvodu, ktorým by bolo bezdôvodné
obohatenie, a ani z titulu zodpovednosti za škodu, lebo ak súdny exekútor ako orgán verejnej moci
spôsobí výkonom exekučnej činnosti škodu ( napríklad nesprávnym úradným postupom v súvislosti s

výkonom dražby hnuteľných vecí), za túto škodu zodpovedá po 1.7.2004, teda po účinnosti zákona
č.514/2003 Z.z., ktorým bolo zmenené aj ust.§ 33 ods.1 Exekučného poriadku štát ( pred účinnosťou
uvedeného zákona za škodu zodpovedal len súdny exekútor podľa § 33 Exekučného poriadku, keďže
pôvodný zákon č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom so súdnymi exekútormi nerátal). Činnosť súdneho exekútora pri

výkone dražby nemá súkromnoprávnu povahu ( reguláciu založenú na princípe rovnosti jeho subjektov
a konsenzu ich vôle), ale povahu verejnoprávnu, vyznačujúcu sa autoritatívnym postavením orgánu
verejnej moci rozhodujúcim o právach a povinnostiach účastníkov. Súd teda dospel k záveru, že
odporcovi ako súdnemu exekútorovi v danom prípade nesvedčí vecná pasívna legitimácia v spore ( vdanom prípade sa nejedná o bezdôvodné obohatenie a v prípade náhrady škody je pasívne legitmovaný
štát), preto návrh voči odporcovi zamietol. Z uvedeného dôvodu už súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalej vecnou stránkou prípadu a posudzovať správnosť postupu odporcu pri výkone dražby.

Skutočnosť, že súd sa bude musieť pri svojom rozhodovaní o návrhu zaoberať otázkou vecnej
pasívnej legitimácie odporcu v nadväznosti na zákon č.514/2003 Z.z. nemôže byť pre navrhovateľa
nijako prekvapujúca a nová, a teda ani potreba riešenia tejto otázky zo strany súdu nemôže byť pre
navrhovateľa neočakávaná, nepredvídateľná, či prekvapivá, nakoľko odporca v konaní poukazujúc na
zákon č.514/2003 Z.z. a svoje postavenie pri výkone exekučnej činnosti opakovane tvrdil a zdôvodňoval

nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, opakovane sa vo svojich prednesoch a vyjadreniach
riešenia tejto otázky dovolával ( viď jeho obranu na pojednávaní dňa 13.1.2010-čl.48 spisu alebo na
pojednávaní dňa 25.3.2011-čl.220 spisu a tiež v odvolaní na čl.254 spisu a v jeho doplnení na čl.267
spisu a rovnako v dovolaní na čl.274-275 spisu). Navrhovateľ aj jeho právny zástupca na uvedených
pojednávaniach ( dňa 13.1.2010 a dňa 25.3.2011 ) boli prítomní, písomné podania odporcu ( odvolanie
zo dňa 2.5.2011 a dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.5.2012) obsahujúce

námietky nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením navrhovateľovi boli cestou jeho
právneho zástupcu doručené, navrhovateľ tak mal v konaní dostatočný priestor a možnosti sa k tejto
otázke vyjadriť a zaujať k nej svoje stanovisko.

O trovách konania súd rozhodol podľa § l42 odsek 1 v spojení s § 151 odsek 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Vzhľadom na zamietnutie návrhu v celom rozsahu (sčasti bol návrh zamietnutý už rozsudkom

zo dňa 15.4.2011, ktorý v zamietavom výroku nadobudol právoplatnosť a vo zvyšku bol návrh zamietnutý
týmto rozsudkom) plný úspech vo veci mal odporca, preto má právo na náhradu účelne vynaložených
trov na bránenie svojho práva a keďže podal návrh na rozhodnutie o náhrade trov konania a tieto včas
( podaním zo dňa 7.6.2013) vyčíslil, súd mu priznal náhradu trov konania proti navrhovateľovi. Odporca
trovy vyčíslil sumou spolu 3.276,42 € s tým, že tieto pozostávajú z trov jeho právneho zastúpenia vo

výške spolu 2.620,92 € a z iných trov vo výške spolu 655,50 € ( pozostávajúcich z náhrady zaplatených
súdnych poplatkov).

Trovy konania odporcu v rozsahu, v ktorom ich súd uznal za dôvodné, účelné a preukázané pozostávajú
z náhrady trov jeho právneho zastúpenia za poskytnuté právne služby advokátom vo výške spolu
1.328,99 € a z iných trov konania vo výške spolu 218,50 €.

Do priznaných trov právneho zastúpenia odporcu patrí odmena za poskytnuté úkony právnej služby, a to

1./ za prevzatie a prípravu zastúpenia odmena vo výške 131,13 € podľa § 10 ods.1 a 2 v spojení s §
14 ods.1 písm.a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej len „Vyhláška“) v znení účinnom ku dňu vykonania
tohto úkonu právnej služby ( 27.6.2008 )

2./ za vyjadrenie k návrhu zo dňa 27.6.2008 odmena vo výške 131,13 € podľa § 10 ods.1 a 2 v spojení
s § 14 ods.1 písm.c) tejto Vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania tohto úkonu právnej služby

3./ za zastúpenie na pojednávaní dňa 13.1.2010 odmena vo výške 131,13 € podľa § 10 ods.1 a 2 v
spojení s § 14 ods.1 písm.d) Vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania tohto úkonu právnej služby

4./ za písomné podanie na súd vo veci samej- vyjadrenie odporcu zo dňa 1.2.2010 odmena vo výške

131,13 € podľa § 10 ods.1 a 2 v spojení s § 14 ods.1 písm.c) Vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania
tohto úkonu právnej služby

5./ za zastúpenie na pojednávaní dňa 25.3.2011 odmena vo výške 131,13 € podľa § 10 ods.1 a 2 v
spojení s § 14 ods.1 písm.c) Vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania tohto úkonu právnej služby

6./ za odvolanie zo dňa 2.5.2011 proti rozsudku zo dňa 15.4.2011 odmena vo výške 131,13 €, podľa §

10 ods.1 a 2 v spojení s § 14 ods.1 písm.b) Vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania tohto úkonu
právnej služby7./ za zastúpenie na pojednávaní dňa 5.6.2013 odmena vo výške 131,13 € podľa § 10 ods.1 a 2 v spojení
s § 14 ods.1 písm.c) Vyhlášky v znení účinnom ku dňu vykonania tohto úkonu právnej služby

Spolu odmena za úkony právnej služby činí 917,91 €.

Popri uvedenej odmene bola v rámci trov právneho zastúpenia odporcu priznaná aj paušálna náhrada
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné ( tzv. režijný paušál). Táto pri
úkonoch vykonaných v roku 2008 ( spolu 2 odmenené úkony ) patrí vo výške 6,31 € za jeden úkon
právnej služby, spolu teda za úkony z roku 2008 patrí suma celkovo 12,62 €, pri úkonoch vykonaných v
roku 2010 ( spolu 2 odmenené úkony ) patrí vo výške 7,21 € za jeden úkon právnej služby, spolu teda za

úkony z roku 2010 patrí suma celkovo 14,42 €, pri úkonoch vykonaných v roku 2011 ( spolu 2 odmenené
úkony ) patrí vo výške 7,41 € za jeden úkon právnej služby, spolu teda za úkony z roku 2011 patrí suma
celkovo 14,82 € a pri úkonoch vykonaných v roku 2013 ( tu spolu 1 odmenený úkon ) patrí vo výške 7,81
€ za jeden úkon právnej služby, spolu teda za 1 úkon z roku 2013 patrí suma celkovo 7,81 €.

Spolu tak za všetky účelne poskytnuté úkony právnej služby bola priznaná paušálna náhrada výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 49,67 €.

Ďalej bola v rámci náhrady trov právneho zastúpenia priznaná náhrada cestovných výdavkov vo výške
spolu 67,79 € za použitie motorového vozidla (AUDI Q5) s priemernou kombinovanou spotrebou PHM
podľa predloženého technického preukazu na čl.229 spisu 6,7 l/100 km právnym zástupcom odporcu na
cesty na pojednávanie z miesta jeho sídla - Prešov do Bardejova a späť dňa 13.1.2010, dňa 25.3.2011 a
dňa 5.6.2013 podľa § 16 ods.4 vyhlášky č.655/2004 Z.z. v spojení so zák.č.283/2002 Z.z. o cestovných

náhradách, pri cestnej vzdialenosti pre jednu cestu 84 km, sume základnej náhrady 0,183 €/km a cene
PHM 1,173 €/l ( pri ceste vykonanej dňa 13.1.2010), 1,315 €/l ( pri ceste vykonanej dňa 25.3.2011 ) a
1,364 €/l ( pri ceste vykonanej dňa 5.6.2013 ).

Ďalej bola v rámci náhrady trov právneho zastúpenia priznaná náhrada premeškaného času právneho
zástupcu odporcu za vykonanú cestu z miesta jeho sídla ( Prešov) do Bardejova a späť za účelom

právnehozastúpenianakonanompojednávanídňa13.1.2010.Tátonáhradačiníza6polhodínprecestu
Prešov - Bardejov a späť sumu 72,12 €, všetko podľa § 17 Vyhlášky číslo 655/2004 Z.z.

Po sčítaní priznanej odmeny za poskytnuté úkony právnej služby vo výške 917,91 €, priznanej paušálnej
náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 49,67 €,
priznanej náhrady cestovných výdavkov vo výške spolu 67,79 € a priznanej náhrady premeškaného

času právneho zástupcu odporcu vo výške 72,12 € je výška dôvodných, účelných a preukázaných trov
právneho zastúpenia odporcu 1.107,49 €. Keďže advokát zastupujúci odporcu je platiteľom dane z
pridanej hodnoty, zvyšuje sa priznaná odmena a náhrady o daň z pridanej hodnoty vo výške 221,50
€ ( 20 % zo sumy 1.107,49 € podľa § 18 ods.3 Vyhlášky). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia odporcu vrátane DPH činí 1.328,99 €.

Náhradu zvyšku požadovaných trov právneho zastúpenia súd nepriznal z nasledujúcich dôvodov.

Priznaná nebola odmena a režijný paušál za úkon- písomné podanie na súd- námietka miestnej
nepríslušnosti ( vykonaný dňa 27.6.2008 ), a to z dôvodu duplicity a neúčelnosti. Keďže toto vyjadrenie
bolo advokátom odporcu vyhotovené súčasne, v rovnaký deň ako vyjadrenie k návrhu, za ktoré bola
priznaná samostatná odmena, nie je možné ho považovať za samostatný úkon- za písomné podanie

na súd vo veci samej a odmeniť ho samostatne, duplicitne, ale je ho treba považovať za súčasť úkonu-
vyjadreniaknávrhu.Skutočnosť,ženámietkamiestnejnepríslušnostinebolapoňatádotextusamotného
vyjadrenia sa k návrhu vyhotoveného v rovnaký deň z nej totiž nerobí samostatný úkon zakladajúci nárok
na ďalšiu odmenu.

Rovnako nebola priznaná ani odmena a náhrady za úkon -zastúpenie na pojednávaní dňa 25.3.2010,

nakoľko zo zápisnice o pojednávaní ( čl.205 spisu) vyplýva, že právny zástupca odporcu sa na toto
pojednávanie, (odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu na neurčito bez prejednania
veci) nedostavil.Súd nemohol priznať ani náhradu trov právneho zastúpenia požadovanú za úkon -písomné podanie na
súd- opätovná námietka zo dňa 17.2.2012, keďže podľa obsahu tohto

podania jedná sa o doplnenie odvolania odporcu proti rozsudku zo dňa 15.4.2011 o argumentáciu k

nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu, a tak za situácie, že priznaná už bola odmena za úkon-
odvolanie proti rozsudku zo dňa 15.4.2011 už samostatnú odmenu za doplnenie odvolania, aj vzhľadom
na § 205 ods.3 O.s.p. priznať nemožno.

Pokiaľ ide o požadovanú náhradu trov spojených s úkonmi - dovolanie zo dňa 7.8.2012 a odvolanie
zo dňa 16.10.2012, ich náhradu nebolo možné priznať, keďže sa jedná o trovy dovolacieho konania

a o trovách tohto dovolacieho konania už bolo rozhodnuté priamo dovolacím súdom ( v Uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.2.2013 sp.zn.5Cdo 385/2012). Naviac odmeniť
odvolanie zo dňa 16.10.2012 by nebolo možné ani vtedy, keby rozhodnutiu nebránilo rozhodnutie
dovolacieho súdu o trovách konania, keďže sa jednalo o odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie odporcom, teda tieto trovy zavinil si sám odporca
včasným nezaplatením súdneho poplatku a ich náhrada preto neprichádza do úvahy.

Súd nemohol priznať ani náhradu trov právneho zastúpenia požadovanú za úkon -písomné podanie na
súd - návrh na vypočutie svedka zo dňa 9.5.2013, keďže sa nejedná o písomné podanie na súd vo veci
samej tak, ako ho má na mysli § 14 ods.1 písm.b) Vyhlášky v znení k 9.5.2013.

Vsúvislostisozastúpenímodporcunapojednávanídňa25.3.2011adňa5.6.2013súdnepriznalnáhradu
za stratu času uplatnenú podľa § 17 Vyhlášky č.655/2004 Z.z. Podľa tohto ustanovenia náhrada za

stratu času patrí advokátovi za predpokladu, že vykonáva úkony právnej služby v mieste, ktoré nie je
jeho sídlom. V predmetnej veci sa však pojednávaní dňa 25.3.2011 a 5.6.2013 zúčastnila advokátska
koncipientka JUDr. Johana Bertová, pričom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právo na náhradu
za stratu času advokátskeho koncipienta. Právo na náhradu za stratu času advokátovi je upravené aj
v ustanovení § 24 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/91

Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie
však neplatí primerane pre advokátskeho koncipienta ( § 63 ods. 2 zákona 586/2003 Z. z.). Advokátsky
koncipient je v zmysle § 64 citovaného zákona v pracovnom pomere a jeho odmeňovanie sa spravuje
pracovnoprávnymi predpismi. Náhradu za stratu času možno preto priznať iba v takom prípade, ak úkon
právnej služby vykoná advokát v mieste, ktoré nie je jeho sídlom. Nakoľko uvedených pojednávaní na

tunajšom súde sa zúčastnila advokátska koncipientka, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu s advokátom
zastupujúcim odporcu, náhradu za stratu času za pojednávania dňa 25.3.2011 a 5.6.2013 súd nepriznal.

Okremtrovprávnehozastúpeniaodporcovivkonanívznikliajinétrovykonania.Zichuplatnenejnáhrady
vo výške spolu 655,50 € titulom zaplatených súdnych poplatkov súd za dôvodnú, účelnú a preukázanú
považuje náhradu súdneho poplatku zaplateného odporcom za jeho odvolanie zo dňa 2.5.2011 proti

rozsudku zo dňa 15.4.2011 vo výške 218,50 €.

Pokiaľ ide o požadovanú náhradu súdneho poplatku vo výške 437,-€ zaplateného odporcom za
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.5.2012, vzhľadom na skutočnosť že o
trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté priamo Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení
zo dňa 6.2.2013 sp.zn.5Cdo 385/2012 súd vôbec nemohol o tejto náhrade rozhodovať. Avšak nakoľko

dovolanie odporcu bolo odmietnuté , odporcovi vznikol nárok na vrátenie zaplateného súdneho poplatku
za dovolanie,

preto tento súdny poplatok bude odporcovi podľa § 11 ods.3 Zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
samostatným uznesením vrátený.

Spolu tak odporcovi v zmysle všetkého vyššie uvedeného vzniklo proti navrhovateľovi právo na náhradu

trov konania vo výške 1.547,49 € ( z toho 1.328,99 € ako trovy právneho zastúpenia a 218,50 € ako iné
trovy konania). Tieto trovy konania je navrhovateľ v zmysle ust. § 149 ods.1 O.s.p. povinný zaplatiť k
rukám právneho zástupcu odporcu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho
písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.

1, V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.