Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/142/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207203167
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7207203167.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Viktórie Midovej v právnej veci žalobcov : 1. Ľ. Ž., J. X.XX.XXXX, G.
I. H., S. XXX/5, 2. E. N.Á., J. XX.X.XXXX, G. I. H., H. XX/XX, 3. O. G., J. XX.X.XXXX, G. I. H., N.
XXX/XX, žalobkyne 1. až 3. zastúpené JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Štúrova 20, 4. Š. E., J. XX.X.XXXX, G. I. H., V. XXXX/XX, proti žalovanému: G. E., J. X.X.XXXX, G. I.
H., V. XX, zastúpenému JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26 o
vrátenie daru, o odvolaní žalobkýň 1. až 3. proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 16.4.2012
č.k. 29C/24/2007-254 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 16.4.2012
č.k. 29C/24/2007-254 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému
vydať im nehnuteľností, vedené na LV č. XXXXX Správy katastra Košice, H.. Ú. Z. S., parcelu č. 441/2
o výmere 699 m2 druh záhrady, parcelu č. 441/13 o výmere 260 m2 druh záhrady, parcelu č. 441/14 o
výmere 88 m2 druh zastavané plochy a nádvoria, parcelu č. 441/17 o výmere 526 m2 druh zastavané
plochy a nádvoria, dom so súpisným číslom 2377, stojaci na parcele č. 441/14 a parcelu č. 7620/2 o
výmere 1883 m2, vrátane všetkých súčastí a príslušenstva. O trovách konania si okresný súd vymienil

rozhodnúť samostatným uznesením.

Uvedeným rozsudkom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobcovia, ako právni nástupcovia po pôvodnom
žalobcovi Štefanovi Horváthovi domáhali voči žalovanému vydania predmetných nehnuteľností titulom
vrátenia daru.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 630 a § 3 Občianskeho
zákonníka vzal za preukázané, že pôvodný žalobca Š. E., J. XX.X.XXXX, L. X.XX.XXXX (v priebehu
konania) ako darca daroval predmetné nehnuteľnosti žalovanému ako obdarovanému na základe
darovacej zmluvy, uzavretej dňa 12.4.1994 a darovacej zmluvy, uzavretej dňa 14.8.1997. Listom zo dňa

26.7.2006 vyzval právny predchodca žalobcov Š. E. žalovaného na vrátenie daru z týchto darovacích
zmlúv pre hrubé porušenie dobrých mravov, a to do 10 dní od doručenia listu. Z obsahu listu súdu
prvého stupňa vyplynulo, že v ňom darca (Š. E.) poukázal na porušenie čl. V a VII darovacej zmluvy
zo dňa 12.4.1994 a čl. VII, VIII v nadväznosti na čl. VI darovacej zmluvy zo dňa 14.8.1997 zo strany
obdarovaného (žalovaný). Dôvodom výzvy na vrátenie daru zo strany darcu bolo to, že obdarovaný
sa k nemu správa nevhodne, hrubo, vedome a zámerne porušuje nielen rodinný vzťah, ktorý vznikol
tým, že darca obdarovanému „poskytol“ svoje priezvisko, ale zámerne narušuje aj občiansky vzťah,a to hrubým správaním sa voči darcovi, sústavným hnevom, neposkytnutím pomoci pri náhlom páde
darcu na zem v areáli bydliska, keď obdarovaný prechádzal okolo ležiaceho darcu, nevšimol si ho a
nechal ho nevládne ležať na zemi (čo vie darca preukázať svedkami). Pri stretnutí darcu nepozdraví.

Dopustil sa aj fyzického násilia dňa 17.4.2006, kedy udrel darcu do ľavej ruky a pre tento útok bol darca
ošetrený, podrobil sa lekárskej liečbe. Darca je Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny uznaný za
osobuso zdravotnýmpostihnutím.Popísanýmaďalšímnevhodnýmsprávanímmuobdarovanýspôsobil
ďalšie zhoršenie zdravotného stavu. Takéto správanie darca považuje za správanie hrubo porušujúce
dobré mravy a na základe toho sa domáhal vrátenia daru. Okresný súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol, že k zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 Občianskeho zákonníka dochádza
na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností, ktorými sú hrubé porušenie dobrých
mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, a jednostranný právny
úkon darcu, adresovaný obdarovanému, a preto zameral dokazovanie na skúmanie týchto skutočností.
Vzhľadom na to, že v danom prípade právny predchodca žalobcov požiadal o vrátenie daru listom
zo dňa 26.7.2006, rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku podľa

okresného súdu zostalo zistenie, (resp. preukázanie zo strany žalobcov), či žalovaný v období od
darovania (12.4.1994 a 14.8.1997) do spísania výzvy o vrátenie daru (26.7.2006), sa správal vo vzťahu
k darcovi tak, že tým hrubo porušil dobré mravy. Po vykonanom dokazovaní nemal okresný súd za
preukázanétakésprávaniežalovaného,ktorébolopopísanéauvedenévovýzvenavráteniedaruzodňa
26.7.2006, t.j. že sa žalovaný voči darcovi správal nevhodne, hrubo, aby vedome a zámerne porušoval

nielen rodinný vzťah, ktorý vznikol tým, že darca obdarovanému poskytol svoje priezvisko, ale zámerne
narušoval aj občiansky vzťah, a to hrubým správaním sa voči darcovi a sústavným hnevom. Okresný
súd zároveň vyvodil, že darca v konaní ani netvrdil, žeby od obdarovaného žiadal niekedy pomoc.
Svedok X. H. síce potvrdil, že bol prítomný pri slovných útokoch medzi darcom, obdarovaným a jeho
rodinou, avšak tieto útoky podľa okresného súdu mali charakter vzájomnosti a obsahovo poukazovali

na rôzne nedostatky na jednej aj druhej strane. Ani žalobkyne v 1. až 3. rade, ktoré boli v konaní
spočiatku vypočuté ako svedkyne, a svedkovia Y. N., M. E., S. E., X. H. a ani žalobca v 4. rade
nepotvrdili, žeby boli (osobne) prítomní pri slovných útokoch žalovaného (obdarovaného) voči darcovi.
Z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalobkyňa v 2. rade bola pri tom, ako žalovaný spoločne so
svojou rodinou nepozdravil darcu a posmešne sa pozeral. Svedkyňa M. E., ktorá bola opatrovateľkou

darcu a bývala s ním v spoločnej domácnosti vo svojej výpovedi uviedla, že od januára 2006 nebola
svedkom žiadnej slovnej výmeny názorov medzi darcom a obdarovaným. Potvrdila, že žalovaný sa
darcovi nezdravil. Nezdravenie sa potvrdil aj svedok Y. N.. K neposkytnutiu pomoci darcovi pri náhodnom
páde darcu na zem v areáli bydliska, keď obdarovaný prechádzal okolo ležiaceho darcu, nevšimol si
ho, a nechal ho bezvládne ležať na zemi, okresný súd uviedol, že ani v samotnej výzve na vrátenie

daru sa neuvádza presný dátum, kedy k takému konaniu zo strany obdarovaného malo dôjsť. V žalobe
už tento skutok je datovaný dňom 15.2. 2004. Ten istý dátum uvádza aj svedok X. H. v čestnom
„prehlásení“(správne - vyhlásení - poznámka odvolacieho súdu), spísanom dňa 12.2.2007, t.j. po troch
rokoch od udalosti. Žalovaný podrobne popísal, ako predmetná udalosť prebehla, a že sa tak stalo
28.2.2005,niedňa15.2.2004.Uviedol,ževrátnikfirmyEkorekmubúchalvečernadvere,abyišlipomôcť

Štefanovi Horváthovi, na ktorého upozornil X. H.. Žalovaný zistil, že právny predchodca žalobcov je
pod vplyvom alkoholu, zavolal svoju matku a vzhľadom na to, že vedeli v akom je zdravotnom stave,
bola privolaná aj záchranná služba. Medzitým, čo sa žalovaný rozprával s X. H., Š. E. vstal a odišiel
do domu bez cudzej pomoci. Takýto priebeh udalostí potvrdila aj svedkyňa S. E.. Svedčí o tom aj
Záznam o ošetrení pacienta zo dňa 28.2.2005, z obsahu ktorého vyplynulo, že Štefanovi Horváthovi bola

stanovená diagnóza intoxikácia alkoholom, a tento odmietol navrhnutú hospitalizáciu. Z týchto okolností
mal okresný súd za preukázané, že skutok sa nestal 15.2.2004, ale dňa 28.2.2005. „Písomnú výpoveď“
X. I. zo dňa 20.3.2012 okresný súd považoval za nedôveryhodnú vzhľadom k tomu, že samotný Š.
E. vo svojej účastníckej výpovedi dňa 14.6.2007 uviedol, že okrem fyzického napadnutia, o ktorom
hovorí lekárska správa zo dňa 20.4.2006, žiadny iný fyzický útok zo strany žalovaného voči nemu nebol,

vyvodil, že pokiaľ o žiadnom útoku nemal ani nebohý vedomosť (a nebolo ani preukázané, že by k inému
fyzickému útoku došlo), nemohol takýto útok ani nepriamo potvrdiť svedok. Jedinou výnimkou môže
byť iba to, že nebohý zavádzajúco a nepravdivo o tom informoval X. I.. Pokiaľ ide o dátum fyzického
útoku, ktorý je vo výzve na vrátenie daru uvedený v deň 17.4.2006, správne má byť podľa okresného
súdu uvedený deň 16.4.2006. V čase od 16.4.2006 od 13.20 hod. do 18.4.2006 do 15.00 hod. bol

pôvodný žalobca zadržaný policajným orgánom a Okresný súd Košice II podľa § 80 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku prijal sľub pôvodného žalobcu, nahrádzajúci jeho väzbu a zároveň podľa § 80
ods. 2 Trestného poriadku mu bol uložený zákaz stýkať sa s poškodenou Magdalénou Horváthovou.
Pokiaľ teda pôvodný žalobca vo výzve na vrátenie daru, ale aj vo svojej účastníckej výpovedi uviedol,že dňa 17.4.2006 ho žalovaný fyzicky napadol a spôsobil mu zranenia, ktoré dokumentuje lekárska
správa zo dňa 20.4.2006 a aj farebná fotografia, tieto tvrdenia sú v rozpore s tým, čo uviedol pred
orgánmi činnými v trestnom konaní pod sp. zn. 0T 3/06, vedenom pred Okresným súdom Košice II.

Zo zápisnice zo dňa 18.4.2006 totiž vyplýva, že Š. E. uviedol, že dňa 16.4.2006 došlo k nezhodám
medzi nim a jeho manželkou, ktorá ho ako prvá napadla a udrela čímsi do ľavej ruky, a následne ju
sotil. Súčasťou spisu je aj lekárska správa zo dňa 20.4.2006, a 3 ks fotodokumentácie, pričom v tomto
konaní darca uviedol, že tieto dôkazy sa týkajú zranení, ktoré utrpel pri incidente. Sprostredkované
tvrdenia žalobkýň v 1. až 3. rade, svedka X. H. a písomné vyjadrenie X. I., ktorí mali mať vedomosť o

fyzickom útoku žalovaného na právneho predchodcu žalobcov, preto nielenže neboli potvrdené, ale boli
vyvrátené samotnou výpoveďou t.č. už nebohého v trestnom konaní. Okresný súd preto dospel k záveru,
že konanie žalovaného, vytýkané právnym predchodcom žalobcov vo výzve na vrátenie daru nebolo
preukázané, resp. nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Manželské problémy, ktoré mal
právny predchodca žalobcov so svojou manželkou, t.j. matkou žalobcu v 4. rade a žalovaného, a ktoré
následne vyvrcholili rozvodom ich manželstva, a najmä skutok, ktorý sa stal dňa 16.4.2006 nepochybne

ovplyvnili určitým spôsobom aj vzťah právneho predchodcu žalobcov so žalovaným. K dobrej rodinnej
atmosféreadobrýmrodinnýmvzťahomneprispeloanisprávaniesasamotnéhodarcu,ktorýpodvplyvom
alkoholických nápojov sa správal agresívne, čo potvrdila aj svedkyňa S. E. a žalobca v 4. rade. Požívanie
alkoholických nápojov potvrdil aj priateľ pôvodného žalobcu X. H.. Neobstojí preto námietka žalobcov v
1. až 3. rade, že ich právny predchodca vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav (osoba zdravotne ťažko

postihnutá) nepožíval alkoholické nápoje a v prípade, ak by ich požíval, nebol by schopný nadobudnúť
rozsiahly majetok. V konaní bolo preukázané, že žalovaný so svojou rodinou sa nezdravil pôvodnému
žalobcovi, čo je síce porušením zaužívaných pravidiel morálky, ale takéto konanie (však) nedosahuje
požadovanú intenzitu v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Právny predchodca žalobcov mohol
mať pocit hrubého nevďaku zo strany žalovaného, objektívne však takéto hrubé porušenie dobrých

mravov v konaní preukázané nebolo. V konaní okresný súd nemal za preukázané, že t.č. nebohý nemal
prístup k darovaným nehnuteľnostiam, preto ani táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na vrátenie
daru. Právny predchodca žalobcov za pomoci svojej rodiny (zaťov) postavil oplotenie, znemožňujúce
vzájomný prístup k jeho nehnuteľnostiam a žalovaného, pričom k stavbe oplotenia došlo v novembri
2006,t.j.poincidentezodňa16.4.2006.Výmenazámkunabránežalovanýmakovlastníkomdarovaných

nehnuteľností, resp. uzamknutie brány, neumožňuje bez ďalšieho záver o jeho správaní voči darcovi
spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Darca, ako to vyplynulo z jeho výpovede, si voči žalovanému
neuplatnil právo užívať predmetnú nehnuteľnosť súdnou cestou. Podľa okresného súdu je potrebné
rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti (vyplývajúcej zo zmluvy, zo zákona alebo z inej právnej
skutočnosti) a správaním, hrubo porušujúcom dobré mravy, pod ktorým možno rozumieť pravidlá

morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje
vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Účelom § 630 Občianskeho zákonníka
nie je postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých splnenia, resp. nárokov zo zodpovednosti
za ich nesplnenie sa možno domáhať inými prostriedkami právnej ochrany, ale umožniť vyvodenie
zodpovednosti za porušenie morálnych pravidiel správania sa ako súhrnu určitých etických a kultúrnych

noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných. Z § 630 Občianskeho zákonníka nemožno rozširujúcim
spôsobom vyložiť, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného,
hoci aj jemu blízkych. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením, vzhľadom na komplikovanosť
výpočtu trov právneho zastúpenia žalovaného.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobkyne v 1. až 3. rade. Navrhli, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu žalobcov v plnom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby
vec zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie opreli o dôvody podľa § 205
ods. 2 písm. a/,d/,f/ O.s.p.. V odvolaní uviedli, že záver a právny názor okresného súdu, keď konanie
žalovaného nevyhodnotil ako hrubé porušovanie dobrých mravov vo vzťahu k darcovi, nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný dlhodobo porušoval dobré mravy už len tým, že si nesplnil svoj
záväzok, ku ktorému sa zaviazal v predmetných darovacích zmluvách, že darcovi poskytne bývanie,
ale aj opateru až do jeho smrti a navyše, že umožní, aby nerušene a v celom rozsahu mohol darované
nehnuteľnosti neobmedzene užívať. Pokiaľ medzi ich právnym predchodcom a matkou žalovaného
dochádzalo k nezhodám a spolunažívanie v dome sa stalo neznesiteľným, žalovaný mal v prvom rade

uprednostniťdarcu,ktorýmutietonehnuteľnostidaroval,oprotisvojejmatke,ktoránemalažiadenprávnyvzťah k predmetným nehnuteľnostiam a v uvedenom období bola iba priateľkou právneho predchodcu
žalobcov. Zo samotnej výpovede žalovaného vyplýva, že aj napriek tomu, že mal vedomosť o práve
právneho predchodcu žalobcov užívať predmetné nehnuteľnosti, a to neobmedzene, vymenil zámky

na nehnuteľnostiach, a tak mu bránil v ich užívaní. Ich právny predchodca pritom žalovanému daroval
rodinný dom a nie chatku tak, ako tvrdil žalovaný. Okrem toho získal aj pozemok o výmere 3500 m2,
teda nie malej hodnoty. Darca vo vysokom veku sa musel uchýliť do výrobných priestorov, ktoré si
len svojou šikovnosťou a za pomoci iných dokázal upraviť tak, že v nich mohol aj bývať. Konanie
žalovaného preto možno jednoznačne charakterizovať ako veľký nevďak, pretože de facto svoje životné

pohodlie, ale aj nie malú sociálnu úroveň, si vybudoval na práci ich právneho predchodcu, ktorý svojou
šikovnosťou a pracovitosťou dokázal získať majetok nie malej hodnoty. Žalovaný so svojou matkou
neustále vyvolávali konflikty. Po hádke vždy volali políciu tak, aby mali dôkaz o tom, že údajne práve
právny predchodca žalobcov napádal bývalú manželku. Právny predchodca žalobcov mal 72 rokov,
trpel na rôzne choroby, ktoré mu spôsobovali problémy v motorike a pohybe, a je len zarážajúce,
že súd uveril tomu, že ich právny predchodca bol fyzicky schopný napádať svoju bývalú manželku

a poranenia, ktoré lekársky podložil, si spôsobil sám. Medzi právnym predchodcom žalobcov a jeho
bývalou manželkou bol pritom 11-ročný rozdiel a medzi ním a žalovaným bol 40-ročný rozdiel. Za
tejto situácie si nie je možné predstaviť, ako by mohol ich právny predchodca účinne zaútočiť voči
matke žalovaného, a to už aj s poukazom na to, že pri všetkých údajne vyvolaných konfliktov bol
prítomný aj žalovaný. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že so svojou matkou privolal záchranku potom, čo sa údajne

zľakli, že právny predchodca žalobcov má nadmieru vypité, nie je zrejmé, ako sa títo dostali do jeho
domu, keďže v ňom nebývali a podľa svedeckých výpovedí sa vyhýbali možným konfliktom s právnym
predchodcom žalobcov. Zo svedeckej výpovede svedka X. H. bolo preukázané, že k fyzickým útokom,
a to prinajmenšom k jednému, došlo zo strany žalovaného, keď tento vo svojej svedeckej výpovedi
uviedol, že ich právny predchodca sa mu posťažoval, že jeho synovia ho fyzicky napadli, mlátili, pričom

dôvodom takéhoto konania mal byť ten fakt, že ďalšiu nehnuteľnosť, ktorú právny predchodca žalobcov
ešte vlastnil, nechcel prepísať na žalovaného a jeho brata. Nesprávne okresný súd vyvodil záver, že
svedok nevedel uviesť, ktorý zo synov mal takto urobiť. Právny predchodca žalobcov mal (pritom) len
dvoch synov. Nesúhlasia so spochybnením svedeckej výpovede svedka X. H., keďže tento bol účastný
incidentu dňa 15.2.2004, a vo svojej výpovedi uviedol, že videl ako ich právny predchodca leží na zemi a

nad ním stojí žalovaný bez toho, aby mu pomohol. Súd bez problémov uveril svedeckej výpovedi matky
žalovaného o tom, že ich právny predchodca pil, bol agresívny, a preto museli volať políciu, pričom táto
svedecká výpoveď je nedôveryhodná, keďže matka žalovaného je osobou, ktorá je voči ich právnemu
predchodcovi zaujatá. Práve svedecká výpoveď X. H., ktorý uviedol, že synovia mlátili ich právneho
predchodcu, pretože nechcel na nich prepísať ďalšiu nehnuteľnosť, sa javí ako pravdivá z dôvodu, že

pred Okresným súdom Košice II sú vedené ďalšie žaloby, v ktorých sa práve S. E. (matka žalovaného)
domáha neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou nebohý Š. E. inú nehnuteľnosť daroval svojim dcéram. Z
toho je zrejmé, že žalovaný sa skutočne so svojim bratom a matkou snažili všetkými spôsobmi docieliť
toho, aby aj predmetná nehnuteľnosť patrila im, a nie dcéram z prvého manželstva. Žalovaný sa správal
v rozpore s dobrými mravmi už i tým, že keď mal pomôcť starému človeku, tak mu nepomohol, v prípade

existujúcej nevraživosti medzi matkou a ich právnym predchodcom sa prinajmenšom nečinne pozeral,
čím napomáhal svojej matke, a tak sa zúčastňoval na týchto incidentoch. Žalovaný nemal napomáhať
svojej matke, ktorá vzhľadom na svoj vek od neho pomoc nepotrebovala a nemal sa aktívne stavať k
ich záležitostiam. Nie je pravdou, že ich právny predchodca žil až do 10.1.1995 v Košiciach na Skladnej
ulici, ako tvrdí žalovaný. Svedčí o tom kópia potvrdenia o trvalom bydlisku. Ich právny predchodca s

matkou žalovaného uzatvorili manželstvo 1.6.1995, pričom tento zo spoločnej domácnosti bol nútený
odísť už v roku 2003. Ich právny predchodca bol nútený zabezpečiť si opatrovateľku a pokiaľ sa žalovaný
nezdvorilo voči jej osobe vyjadroval, s týmto žalobkyne nesúhlasia. Ich právny predchodca bol pritom
dobráckej povahy, vychádzal so všetkými dobre, bol bezkonfliktný a spory, ktoré vyúsťovali v hádky,
nevyvolával on. Voči žalovanému sa nikdy nesprával nielenže v rozpore s dobrými mravmi, ale ani

neprimerane.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uplatnil trovy odvolacieho konania. Stotožnil sa s vyhodnotením dokazovania okresným súdom, z
ktorého vyplynulo, že Š. E. sa správal k svojej rodine výslovne nevhodne, hrubo a urážlivo, slovne
napádal svoju manželku, ako i žalovaného a jeho rodinu. Konflikty, ktoré vznikli v rodine, neboli medzi

právnym predchodcom žalobcov a žalovaným, ale medzi ním a jeho manželkou (matkou žalovaného).
Konanie o vrátenie daru je len spôsob, akým právny predchodca žalobcov riešil nezhody medzi níma manželkou S. E.. Žalobkyne vo svojom odvolaní uvádzajú množstvo ničím nepodložených záverov
a tvrdení. Vo výpovedi svedka Y. N. nepadlo ani slovo o tom, že sa mu mal právny predchodca
žalobcov sťažovať na fyzické útoky zo strany žalovaného a jeho matky. Polemika o otázkach, na koho

stranu sa mal žalovaný postaviť v hádke medzi matkou a otcom, je absurdná. Tieto úvahy by boli
rovnako absurdné, pokiaľ by sa voči nebohému Š. E. neviedli dve trestné konania, keď napadol matku
žalovaného.Jenepochopiteľné,akodokázaližalobkyneprísťkuvedenýmzáverom.Priestory,doktorých
sa právny predchodca žalobcov dobrovoľne presťahoval, mali plné vybavenie, teda kúpeľňu s WC,
kuchyňu a obývaciu miestnosť. V roku 2002 boli plne rekonštruované a v nadstavanom podkroví neskôr

bývala aj jeho ošetrovateľka. Právny predchodca žalobcov nebol nútený sa presťahovať, urobil tak
z vlastnej iniciatívy. V konaní sa žiadnym spôsobom nepreukázalo, že spory a hádky mali vyvolávať
žalovaný a jeho matka. Právny predchodca žalobcov v priebehu trestného konania sa vyjadril tak, že
zo žalovaného a svojho syna Š. E., ako i zo svojej manželky spraví bezdomovcov. Na hranici logiky je
polemika žalobkýň o tom, že v manželských hádkach a bitkách medzi ich právnym predchodcom a jeho
manželkou mal žalovaný nechať ich právneho predchodcu, aby bil svoju ženu - jeho matku, pretože

by to bol prejav (ne)vďaku, prípadne nechať právneho predchodcu žalobcov biť kovovou tyčou svoju
matku, pretože by to podľa žalobkýň bol prejav vďaku. Tieto predstavy sú absurdné a pre toto konanie
irelevantné. Vzhľadom na predložené dôkazy (nahrávka) a pripojené spisy v trestných konaniach je
zrejmé,žeinapriekveľkémurozčarovaniužalobkýň,právnypredchodcažalobcovbolschopnýnapadnúť
svoju manželku, ba dokonca ju udrieť kovovou tyčou, vyhrážať sa jej smrťou a tasiť na ňu strelnú zbraň.

Žalobkyne spochybňujú právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 3T 66/2007. Žalovaný
bol ochotný poskytnúť právnemu predchodcovi žalobcov potrebnú starostlivosť, a taktiež ju poskytoval
v prípadoch, keď to bolo nevyhnutné. Právny predchodca žalobcov však odmietal dlhodobo akúkoľvek
pomoc od žalovaného. Žalovaný mu ani nebránil v užívaní darovaných nehnuteľností a v prípade záujmu
mal právny predchodca žalobcov prístup k týmto nehnuteľnostiam. Žalobkyne sa nemôžu domáhať

práva vyplývajúceho z vecného bremena, a to doživotného užívacieho práva na darované nehnuteľnosti,
ktoré patrilo ich právnemu predchodcovi, nakoľko toto bolo viazané na osobu ich právneho predchodcu.
Nakoniec aj tvrdenia žalobkýň o tom, že ich právny predchodca bol dobráckej povahy, a že alkoholické
nápoje nepožíval, sú ničím nepodložené a nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch. Pri rešpektovaní
zásady vzájomnosti je potrebné hodnotiť aj správanie sa darcu voči obdarovanému. Žalovaný sa správal

voči ich právnemu predchodcovi s úctou a rešpektom, avšak vzhľadom na konflikty, ktoré denne vznikali
medzi právnym predchodcom žalobcov a jeho manželkou, boli poznačené aj vzťahy medzi ním a
žalovaným. Nie je pravdou, žeby sa úplne prestali zdraviť. No ich vzťah bol poznačený útokmi právneho
predchodcu žalobcov na matku žalovaného. Nakoniec samotné nezdravenie sa darcovi, nie je v zmysle
zákona hrubým porušením dobrých mravov. Žalovaný vylučuje akékoľvek fyzické napadnutie právneho

predchodcu žalobcov. Žalovaný svojim konaním a správaním sa voči darcovi nedopustil takého konania,
ktoré by napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali žalobkyne
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
O.s.p.), preskúmal rozsudok podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie

je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že
miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.4.2013 o 8.45
hod. v pojednávacej miestnosti č. 202 na II. poschodí (§ 156 ods. 1,3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2

O.s.p. za použitia § 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalobkyne namietali odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/,d/,f/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p..

Ďalší odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p.), je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové zistenienezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132
O.s.p. a to vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, a ani inak nevyšli za konania najavo alebo pominul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na vadnom hodnotení dôkazov.

Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo kde výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p., teda, že súd vec nesprávne právne posúdil,
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani žeby
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až
§ 135 O.s.p. alebo, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Odvolací súd nezistil ani, žeby v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., pričom ani odvolateľky nevytkli konkrétne, o ktorú z týchto vád by malo

v tomto prípade ísť.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Svoje
rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky
skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených
v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Okresný súd rozhodol vo veci vecne správne, a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok
potvrdil.

Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolacie námietky žalobkýň nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ani
počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

K odvolacím námietkam žalobkýň odvolací súd uvádza nasledovné :

V zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa

obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva
darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správania sa obdarovaného alebo len samotná jeho
nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno

kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať aj z princípu
vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy aj správanie sa darcu, a zistiť, či tento sám sa
nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou

nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by
sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež
nevhodná, nebolo by možné v takom prípade kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo
by síce o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ale nešlo by
o hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa
obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

V prejednávanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania je nepochybné, že medzi právnym
predchodcom žalobcov (Š. E.) a medzi žalovaným došlo k uzavretiu predmetných darovacích zmlúv.
V konaní nebolo taktiež sporné, že listom zo dňa 26.7.2006 a žalobou podanou na okresný súd
dňa 19.2.2007 právny predchodca žalobcov vyzval žalovaného na vrátenie daru a požadoval vydanie
predmetných nehnuteľností z dôvodov uvedených v liste zo dňa 26.7.2006.

Správne okresný súd zameral dokazovanie v tomto konaní na to, či boli dané dôvody uvádzané
právnym predchodcom žalobcov vo výzve na vrátenie daru a či správanie žalovaného voči nemu možno
považovať za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré by zakladalo nárok na vrátenie daru
v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho právneho názoru, že po vykonanom dokazovaní

a vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu nemožno vyvodiť iný záver než ten, že správanie
sa žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcov Štefanovi Horváthovi, nemožno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov.

Z výsledkov vykonaného dokazovania tak, ako správne uzavrel okresný súd je nepochybné, že medzi
právnym predchodcom žalobcov a žalovaným, ale aj v rámci širšej rodiny, došlo po uzavretí darovacích

zmlúv k narušeniu vzájomných vzťahov a že konflikty medzi účastníkmi konania, ale aj v rámci širšej
rodiny, trvali dlhšiu dobu. S odstupom času, ani po vykonanom dokazovaní, nie je možné jednoznačne
stanoviť, čo bolo dôvodom konfliktov v rodine, keďže každá zo zúčastnených strán vnímala dôvody
konfliktov inak. Vážne konflikty vznikali predovšetkým medzi právnym predchodcom žalobcov a matkou
žalovaného Magdalénou Horváthovou. Tie vyústili až v spáchanie prečinu, ako vyplýva z trestného

rozkazu Okresného súdu Košice II zo dňa 25.9.2007, č.k. 3T 66/2007-76, ktorým bol Š. E. uznaný
vinnýmpodľa§360ods.1,2písm.b/Trestnéhozákonapreprečinnebezpečnéhovyhrážaniaafyzického
napadnutia svojej manželky S. E..

Správne vyhodnotil okresný súd, že správanie žalovaného v danej veci nemožno posudzovať ako hrubé
porušovanie dobrých mravov, keďže bolo len reakciou na správanie sa právneho predchodcu žalobcov

voči jeho matke. Možno preto konštatovať, že pokiaľ sa žalovaný ich právnemu predchodcovi nezdravil,
takéto konanie možno považovať za spôsob ich komunikácie vzhľadom na situáciu v rodine. Ťažko
možno totiž považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, keď tento druhý účastník svojim konaním sa dopustil prečinu voči osobe blízkej obdarovanému.

Odvolacia námietka žalobkýň, že žalovaný mal v nezhodách uprednostňovať darcu oproti svojej matke,

je nepatričná. Pri posudzovaní konania žalovaného, ktorý sa pri konflikte dňa 16.4.2006 postavil voči
právnemu predchodcovi žalobcov na obranu svojej matky, ktorú právny predchodca žalobcov napadol,sa nemožno obmedziť len na skúmanie otázky, či ide o darcu a preto by nemal zakročiť, nakoľko by
mohlo ísť o prejav nevďaku.

Žalovaný mohol mať v tejto situácii dilemu, či sa postaví na obranu svojej matky, keď jej hrozil fyzický

útok zo strany právneho predchodcu žalobcov (železnou tyčou), alebo na stranu darcu. Za situácie, keď
bolo ohrozené zdravie a (možno) aj život jeho matky, nemožno žalovanému vytknúť, že sa postavil na
obranu svojej matky. Takéto konanie preto nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi
voči právnemu predchodcovi žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto konanie žalovaného by
nemohlo byť v rozpore s dobrými mravmi ani pokiaľ by na strane ohrozeného nešlo o osobu blízku.

Pochybnosti žalobkýň o tom, že ich právny predchodca vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav nebol

schopný fyzicky zaútočiť na matku žalovaného, sú vzhľadom na výsledky trestného konania irelevantné.
Právoplatným trestným rozkazom zo dňa 29.5.2007 č.k. 3T 66/2007-76 bol ich právny predchodca
uznaný vinným pre prečin nebezpečného vyhrážania a týmto rozhodnutím je súd podľa § 135 O.s.p.
viazaný. Rozsah viazanosti rozhodnutím sa pritom vzťahuje na to, že bol spáchaný trestný čin (prečin)
a kto ho spáchal.

Ďalšia odvolacia námietka žalobkýň, že žalovaný porušil osobný záväzok vyplývajúci z darovacích
zmlúv, keď neumožnil ich právnemu predchodcovi užívať predmetné nehnuteľnosti je nedôvodná, keďže
ideoosobnýzáväzok,vyplývajúcizdarovacíchzmlúv,ktorýpodľa§151pods.4Občianskehozákonníka
zanikol smrťou darcu.

Odvolací súd sa prikláňa k vyhodnoteniu svedeckej výpovede X. H. okresným súdom, keďže jeho

výpoveď nevyznieva vierohodne už len z toho dôvodu, že tento svedok mal len sprostredkované
informácie od právneho predchodcu žalobcov.

Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď X. H., tento potvrdil len tú skutočnosť, že videl žalovaného ako stojí pri
právnom predchodcovi žalobcov, avšak nepotvrdil žiadne ďalšie „obvinenia“, že žalovaný mal kopnúť
do ich právneho predchodcu, obtrieť si o neho nohu a podobne. Správne v tej súvislosti okresný súd

poukázal na rozpor výpovede tohto svedka s jeho čestným vyhlásením, čo nasvedčuje účelovému
konaniu tohto svedka.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalobkýň z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno
považovať za opodstatnené.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania a o trovách prvostupňového konania bude rozhodnuté súdom prvého
stupňa samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.