Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/8/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200253
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8012200253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobkyne:
W., prechodne bytom Z., I., štátnej občianky Bieloruskej republiky, zastúpenej JUDr. Svätoslavom
Vaškom, advokátom so sídlom Baštová 5/A, Bardejov, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a
cudzineckejpolíciePrešov,Jarková31,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.PPZ-HCP-
PO2-73-003/2012 zo dňa 12. marca 2012, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove č. k. 11 Scud 5/2012-108 zo dňa 21. novembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Prešove č. k. 11 Scud 5/2012-108 zo dňa

21. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 11 Scud 5/2012-127 zo dňa 15. januára 2013
m e n í tak, že žalobu žalobkyne z a m i e t a .

Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250j ods.
2 písm. d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-73-003/2012 zo dňa 12. marca 2012
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Ž a l o v a n é h o zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 738,24 € na účet právneho
zástupcu žalobkyne JUDr. Svätoslava Vaška v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že v priebehu konania bol zo strany Krajskej prokuratúry Prešov dňa
21. mája 2012 podaný protest prokurátora proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 12. marca 2012.

O tomto proteste rozhodlo Prezídium Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície v
Bratislave rozhodnutím zo dňa 12. júla 2012 č. PPZ-HCP-OCP1-2012/007769-002, ktorým podľa §
69 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní rozhodnutie o odvolaní žalovaného č. PPZ-
HCP-PO2-73-003/2012 zo dňa 12. marca 2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového
správnehoorgánuč.PPZ-HCP-PO8-KP-1019-010/2011zodňa30.decembra2011ozamietnutížiadosti
žalobkyne o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky potvrdil a protestu
prokurátora nevyhovel.

Krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s administratívnym spisom
žalovaného a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.Poukázal na to, že predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie správneho orgánu,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorý
zamietol žiadosť žalobkyne o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky

na účel podnikania podľa § 27 ods. 4, § 26 ods. 2 písm. h/ a § 27 ods. 6 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
pobyte cudzincov“) a určená lehota na vycestovanie podľa § 27 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov do
14 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu podľa krajského súdu

vyplynulo, že dňa 28. novembra 2011 podala žalobkyňa prvostupňovému správnemu orgánu žiadosť
o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 27 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov. K žiadosti predložila všetky požadované doklady, ktorými v súlade s citovaným ustanovením
zákona preukázala, že má uhradené daňové a colné záväzky, poistné na zdravotné poistenie, sociálne
poistenie a príspevky na starobné dôchodkové poistenie.

Podľa § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že je schopná

zo zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu. Žalobkyňa za týmto účelom ako
konateľka a spoločníčka spoločnosti BPS Motors s.r.o. predložila overenú kópiu daňového priznania z
dani z príjmov právnických osôb - spoločnosti BPS Motors s.r.o. overenú Daňovým úradom Bardejov
dňa 28. novembra 2011 z ktorého vyplýva, že uvedená spoločnosť v zdaňovacom období 2010 vykázala
stratu -1 457,08 €. K žiadosti predložila aj potvrdenie S., pobočka Bardejov zo dňa 22. novembra 2011 o

zostatku na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX ku dňu vystavenia potvrdenia vo výške 5 015,97 € a Potvrdenie
o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti o dani vykonanej zrážkou z týchto príjmov a daňovom
bonuse na vyživované deti za obdobie 2010, vypracované U., daňovým poradcom pre zamestnávateľa
BPS Motors s.r.o. úhrnom zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti vo výške 232,58 €
Vo vzťahu k zostatku na účte v S. žalobkyňa prehlásila, že tieto finančné prostriedky nepochádzajú z

podnikania na území Slovenskej republiky, ale z úspor nadobudnutých v domovskom štáte v Bielorusku
(zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 20. decembra 2011).

Na podklade týchto skutočností vyslovil prvostupňový správny orgán a žalovaný záver, že žalobkyňa
nesplnila podmienku uvedenú v § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázala, že je
schopná zo zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba prípadne svoju rodinu a zamietol jej žiadosť

o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania. Toto tvrdenie podporil aj poukázaním
na ust. § 25 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého finančné zabezpečenie pobytu cudzinec
preukáže vo výške životného minima na každý mesiac pobytu, čo podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o
životnom minime s platnosťou od 1. júla 2010 predstavuje za 12 mesiacov 2 224,56 € (12 x 185,38 €).

Žalobkyňa namietala, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

aplikáciu ustanovenia § 27 ods. 6 považuje za nezákonnú. Podľa jej názoru žalovaný ničím nezdôvodnil
v čom spočíva nesplnenie podmienok na udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa § 26 ods. 2 písm.
h/ zákona o pobyte cudzincov. Nesplnenie podmienky uvedenej v § 27 ods. 6 podľa nej automaticky
nezakladá dôvod pre zamietnutie žiadosti, ale môže pôsobiť iba ako priťažujúca okolnosť. Poukázala
na to, že prvostupňový správny orgán posudzoval pri žiadosti daňové priznanie za zdaňovacie obdobie

roku 2010. V čase rozhodovania žalovaného skončilo zdaňovacie obdobie roku 2011 a preto v čase
rozhodovania mal žalovaný brať zreteľ aj na skončené zdaňovacie obdobie roku 2011. Aj napriek tomu,
že podala na daňový úrad žiadosť o odklad podania daňového priznania do 30. júna 2012. V súčasnosti
je jej známe, že výsledok zdaňovacieho obdobia spoločnosti BPS Motors s.r.o. bude za rok 2011
pozitívny.

Vyššie uvedenú námietku krajský súd nepovažoval za opodstatnenú. Podľa krajského súdu je zrejmé,
že pri posudzovaní žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt skúma správny orgán podľa § 27
ods.6vspojenís§25ods.9zákonaopobytecudzincovajfinančnézabezpečenieaschopnosťcudzinca
uživiť zo zdaneného príjmu seba, prípadne svoju rodinu. Zdaniteľný príjem podnikateľského subjektu,
t.j. právnickej osoby alebo fyzickej osoby sa preukazuje daňovým priznaním za posledné zdaňovacie

obdobie.Správne orgány pri posudzovaní týchto podmienok teda vychádzajú z podkladov aktuálnych v čase
rozhodovania o žiadosti. Žalobkyňa podala žiadosť o obnovenie povolenia na prechodný pobyt dňa 28.
novembra 2011, t.j. v čase podania žiadosti mohla preukázať výšku zdaneného príjmu jedine daňovým

priznaním za zdaňovacie obdobie 2010. Ako tvrdila žalobkyňa, za spoločnosť BPS Motors s.r.o. podala
žiadosťnadaňovýúradoodkladpodaniadaňovéhopriznaniazarok2011do30.júna2011.Zuvedeného
je zrejmé, že ani žalovaný pri rozhodovaní vo veci (rozhodnutie zo dňa 12. marca 2012) nemohol posúdiť
iné podklady než daňové priznanie za rok 2010, kde spoločnosť BPS Motors s.r.o. vykazovala stratu
-1 457,08 €.

Za neopodstatnenú považoval krajský súd aj námietku žalobkyne, že v konaní pred prvostupňovým

správnym orgánom a žalovaným nemala možnosť konať v materinskom jazyku a nebol zo strany
správnych orgánov pribratý tlmočník.

Podľa § 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa ods. 2, má právo na tlmočníka.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 20. decembra 2011, kedy sa žalobkyňa vyjadrovala k veci

finančného zabezpečenia je nepochybné, že o tlmočníka nežiadala a vyjadrila sa, že slovenskému
jazyku dobre rozumie slovom i písmom. Účasť tlmočníka nežiadala ani na pojednávaní pred súdom dňa
21. novembra 2012. Pred samotným začiatkom pojednávania sama prehlásila, že slovenskému jazyku
rozumie a tlmočníka nežiada.

Žalobkyňa v žalobe vyslovila pochybnosť, že správne orgány konali a rozhodovali rozdielne o skutkovo

podobných prípadoch v rovnakom čase v otázke posudzovania schopnosti podľa § 27 ods. 6 zákona
o pobyte cudzincov rozdielne, kde na preukázanie finančného zabezpečenia postačovalo v niektorých
prípadoch u žiadateľov preukázanie hotovosti na bankovom účte, prípadne iná skutočnosť.

Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, v ktorom sú upravené základné zásady správneho konania
správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch

nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobkyni bol prvostupňovým
správnym orgánom dňa 30. decembra 2008 prvýkrát udelené povolenie na prechodný pobyt na území
Slovenskej republiky na účel podnikania s dobou platnosti do 30. decembra 2009. Dňa 15. septembra
2009 bolo vyhovené jej žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt do 30. decembra 2010 a

dňa 29. decembra 2010 bol jej opätovne obnovený prechodný pobyt do 30. decembra 2012.

Je nepochybné, že pri rozhodovaní o obnovení povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania na
rok 2009 a 2010 u žalobkyne musel prvostupňový správny orgán postupovať taktiež podľa § 27 ods.
6 zákona o pobyte cudzincov a skúmať podmienku či je žalobkyňa schopná zo zdaneného príjmu z
podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu.

Vodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiapritomžalovanýuviedol,žespoločnosťBPSMotorss.r.o.,ktorej
je žalobkyňa spoločníčkou a konateľkou vykázala za obdobie roku 2009 stratu mínu 572,17 €. Z toho
vyplýva, že pri posudzovaní žiadosti žalobkyne o obnovenie prechodného pobytu v roku 2010 žalobkyňa
nespĺňala podmienky uvedené v § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a aj napriek tomu prvostupňový
správny orgán jej žiadosti vyhovel dňa 29. decembra 2010 (administratívny spis k posudzovaniu žiadosti

žalobkyne za roky 2008 až 2010 nebol zo strany žalovaného súdu predložený).

Správne orgány teda podľa krajského súdu rozhodli v skutkovo zhodnom prípade u žalobkyne rozdielne,
v rozpore so základnou zásadou materiálnej rovnosti vyjadrenej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku.Ak teda žalovaný za skutkovo rovnakých okolností pri povoľovaní obnovenia prechodného pobytu u
žalobkyne za rok 2010 a za rok 2011 postupoval rozdielne a túto skutočnosť v napadnutom rozhodnutí
neodôvodnil, je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd uviedol, že úlohou správneho orgánu bude opätovne posúdiť žiadosť žalobkyne, následne
vo veci rozhodnúť tak, aby rozhodnutie zodpovedalo kritériám uvedeným v § 46 a 47 ods. 1 a 3
Správneho poriadku.

Uznesením č. k. 11 Scud 5/2012-127 zo dňa 15. januára 2013 krajský súd opravil výrokovú časť
rozsudku krajského súdu č. k. 11 Scud 5/2012-108 zo dňa 21. novembra 2012 v často o trovách konania

v nasledujúcom znení : „Zaväzuje žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 804,24 Eur
na účet právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Svätoslava Vaška v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalovaného

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s
odôvodnením rozsudku týkajúcom sa piateho bodu žaloby, nakoľko žalovaný vidí nezákonnosť v tom,
že rozsudok krajského súdu sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaný vyjadril
názor, že jeho postup a postup prvostupňového správneho orgánu bol správny a zákonný.

K námietke krajského súdu, že pri rozhodovaní a obnovení povolenia na prechodný pobyt na účel

podnikania na rok 2009 a 2010 u žalobcu musel prvostupňový správny orgán postupovať taktiež podľa
§ 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a skúmať podmienku, či žalobca je schopný zo zdaneného príjmu
z podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu a že správne orgány rozhodli v skutkovo zhodnom
prípade u žalobcu rozdielne, v rozpore so základnou zásadou materiálnej rovnosti vyjadrenej v § 3 ods.
4 SP, žalovaný vyjadril presvedčenie, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s citovaným

ustanovením, a to i napriek tomu, že žalobkyni opakovane obnovoval prechodný pobyt v rokoch 2009
a 2010 i keď spoločnosť BPS Motors s.r.o. nedosahovala požadovaný hospodársky výsledok a bola v
strate. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na znenie § 3 ods. 1 SP v zmysle ktorého správne
orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy
štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie

povinností.

Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový správny orgán v žiadostiach o obnovenie povolenia na
prechodný pobyt v rokoch 2009 a 2010 postupoval podľa § 27 ods. 5 s poukázaním na § 26 ods. 1 písm.
a/ zákona o pobyte cudzincov, kde zohľadnil krátke časové obdobie existencie obchodnej spoločnosti na
podnikateľskom trhu a vychádzal z predpokladu, že nemožno očakávať okamžitú prosperitu obchodnej

spoločnosti a taktiež poskytol žalobkyni dostatočný priestor na preukázanie schopnosti sa presadiť na
podnikateľskom trhu.

Avšak nakoľko cieľom zákona o pobyte cudzincov je dosiahnutie legitímneho cieľa, ku ktorému
zo strany žalobkyne nedošlo, nemožno opakovane vychádzať v ústrety bez zohľadnenia splnenia
zákonných podmienok vyplývajúcich zo zákona o pobyte cudzincov, bol nútený vzhľadom na okolnosti,

ktoré preukázali, že žalobkyňa si pri obnove prechodného pobytu na účel podnikania v roku 2011
nesplnila povinnosť a nepreukázala finančné zabezpečenie svojho pobytu v konečnom dôsledku
rozhodnúť tak, že jej žiadosť o obnovenie pobytu na účel podnikania zamietol.

Súčasne žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža 8/2011,
v ktorom najvyšší súd konštatoval, že správny orgán posudzuje splnenie podmienky ustanovenia § 27

ods. 6 zákona o pobyte cudzincov za zdaňovacie obdobie, ktoré je podľa zákona o daniach 12 mesiacova je povinnosťou účastníka konania preukázať zdanený príjem vo výške 2 224,56 Eur. Tento imperatív
bol premietnutý v zákone o cudzincoch, pričom je žiaduce mať na zreteli, že citované ustanovenie je
ustanovením kogentným. To znamená, že správny orgán nemá možnosť správnej úvahy z dôvodu, že

dôraz v ustanovení je položený na slove povinný.

Žalovaný poukázal na to, že tento právny názor bol premietnutý do rozhodovania aj v danom prípade.

Zdôraznil, že žalobkyni bolo prvostupňovým správnym orgánom po udelení povolenia na prechodný
pobyt dané dostatočné časové obdobie, aby preukázala finančné zabezpečenie svojho pobytu, čím
neutrpela na svojich právach.

Žalovaný tiež poukázal na to, že spoločnosť BPS Motors s.r.o. nezamestnáva žiadnych zamestnancov

na území Slovenskej republiky, nevlastní okrem priestorov sídla spoločnosti, ktoré slúžia aj ako
ubytovacie priestory, žiaden iný nehnuteľný majetok a samostatné prevádzky.

Žalovaný napokon uviedol, že túto námietku ( že za skutkovo rovnakých okolností pri povoľovaní
obnovenia prechodného pobytu mal správny orgán postupovať rozdielne), žalobkyňa neuplatnila v
správnom konaní, uviedla ju až v žalobe.

Žalovaný navrhol na základe uvedeného žalobu žalobkyne zamietnuť.

III.

Stručné zhrnutie vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu žalovaného

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny. Poukázala na to, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 10 Sža 8/2011, na ktorý žalovaný v odvolaní poukazuje, vychádza z iných skutkových zistení, a
preto ho nemožno aplikovať.

IV.

Argumentácia rozhodnutia žalovaného

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 12. marca 2012 žalovaný ako odvolací orgán podľa § 59 ods. 1

a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodnutie Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. PPZ-HCP-
PO8-KP-1019-010/2011 zo dňa 30. decembra 2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobkyne o
obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa §
27 ods. 4, § 26 ods. 2 písm. h/ a § 27 ods. 6 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)
a podľa § 27 ods. 7 citovaného zákona jej určil lehotu na vycestovanie do 14 dní od právoplatnosti
rozhodnutia potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že preskúmaním a vyhodnotením spisového materiálu zistil, že žalobkyni
bolo prvostupňovým správnym orgánom dňa 30. decembra 2008 prvýkrát udelené povolenie na

prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania s dobou platnosti do 30. decembra
2009. Dňa 15. septembra 2009 bolo vyhovené jej žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt do
30. decembra 2010. Dňa 29. decembra 2010 bolo taktiež vyhovené jej žiadosti o obnovenie povolenia
na prechodný pobyt do 30. decembra 2011. Tieto povolenia boli udelené na účel podnikania na adrese
Z. v meste I.. Žalobkyňa je spolu so svojim manželom W. T., taktiež žiadateľom o obnovenie povolenia

na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, spoločníčkou a zároveň konateľkou obchodnej
spoločnosti BPS Motors s.r.o. so sídlom na adrese Bardejov, Pod Papierňou 1485/57. Predmetom
podnikania tejto obchodnej spoločnosti je kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi -
maloobchod alebo iným prevádzkovateľom živnosti - veľkoobchod, konkrétne import vybraných druhovpotravín ako sú čipsy, sucháre z Ruskej federácie na územie Slovenskej republiky. Ďalej spoločnosť
vykonáva rekonštrukcie bytov a domov na území Slovenskej republiky.

Dňa 28. novembra 2011 podala žalobkyňa prvostupňovému správnemu orgánu žiadosť o obnovenie

povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 27 ods.
2 zákona o pobyte cudzincov. K žiadosti priložila všetky požadované doklady uvedené v citovanom
ustanovení zákona, ktorými preukázala, že má uhradené daňové a colné záväzky, poistné na zdravotné
poistenie, poistné na sociálne poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie. Jedným z
dokladov bola aj overená kópia daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby - spoločnosti BPS

Motors s.r.o. overená Daňovým úradom Bardejov dňa 28. novembra 2011 o hospodárskom výsledku
za zdaňovacie obdobie roka 2010, v ktorom je uvedené, že spoločnosť vykázala stratu vo výške mínus
1 457,08 €.

Žalovaný v rozhodnutí citoval ust. § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je cudzinec
povinný k žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania preukázať, že
je schopný zo zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu. V tejto súvislosti

uviedol, že vyššie uvedeným daňovým priznaním je preukázané, že žalobkyňa nemala žiaden príjem z
podnikaniavspoločnostiBPSMotorss.r.o.,naktoréjejboloudelenépovolenienaprechodnýpobyt.Túto
skutočnosť potvrdila žalobkyňa aj vyjadrením na nariadenom ústnom pojednávaní dňa 20. decembra
2011 pred prvostupňovým správnym orgánom. Žalobkyňa žila zo svojich úspor z predchádzajúceho
podnikania v domovskom štáte a získaných financií z rekonštrukcie dvoch bytov v meste Bardejov v

sume približne 2 000 €. Tieto financie dokladovala k žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný
pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania potvrdením S., pobočka Bardejov zo dňa 22.
novembra 2011 o zostatku na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX ku dňu vystavenia potvrdenia vo výške 5
015,97 € a predložením potvrdenia o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti o dani vybranej zrážkou
z týchto príjmov a daňovom bonuse na vyživované deti za obdobie 2010, vypracované U., daňovým

poradcom pre zamestnávateľa BPS Motors s.r.o. úhrnom zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej
činnosti vo výške 232,58 €.

Konštatoval, že na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán začal konanie vo veci
zamietnutia obnovenia povolenia na prechodný pobyt žalobkyne podľa § 27 ods. 4, § 26 ods. 2 písm.
h/ a § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Podľa prvostupňového správneho orgánu žalobkyňa

nesplnila podmienku uvedenú v § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, pretože na podklade vyššie
uvedených listinných dôkazov a jej vyjadrenia je preukázané, že nie je schopná zo zdaneného príjmu
z podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení sama potvrdila, že
finančnéprostriedkynadokladovanomosobnomúčtevpeňažnomústavenaúzemíSlovenskejrepubliky
nepochádzajú z jej podnikania na území Slovenskej republiky, ale z úspor nadobudnutých v domovskom

štáte v Bielorusku. Uviedol, že na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán s poukázaním
na ust. § 26 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že boli naplnené dôvody na zamietnutie
žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania
podľa § 27 ods. 4, § 26 os. 2 písm. h/ a § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny
orgán pritom prihliadal na záujmy maloletého dieťaťa cudzinca, osobné a rodinné pomery cudzinca i jeho

finančnúsituáciuadĺžkudoterajšiehopobytuapredpokladanéhopobytu.Taktiežsazaoberalajzásahom
do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie garantovaného
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd kde dospel k záveru, že zásah do tohto práva je v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, keďže štát zasiahol do tohto práva zákonom o pobyte cudzincov za podmienok

upravených v § 27 ods. 4, § 26 ods. 2 písm. h/ a § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Pri určovaní
lehoty na vycestovanie vychádzal z okolností zistených v priebehu konania, t.j. že spoločnosť BPS
Motors s.r.o. nemá žiadnych zamestnancov na území Slovenskej republiky, nevlastní, okrem priestorov
sídla spoločnosti, žiadny iný nehnuteľný majetok, nemá žiadne iné samostatné prevádzky a lehotu preto
určil do 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia, čo je možné považovať za dostatočne dlhé časové obdobie

na vysporiadanie prípadných záväzkov vyplývajúcich z podnikateľskej činnosti. Poukázal na odvolacie
námietky žalobkyne, v ktorých tvrdí, že informácie, ktoré sa týkajú vlastnenia dvojizbového bytu spolu so
svojim manželom sa nezakladajú na pravde, že prostredníctvom darovacej zmluvy previedla predmetný
byt svojej mame, ktorý je teraz výhradne v jej osobnom vlastníctve. Okrem nej tam býva aj dcéra
žalobkyne. Spolu s manželom nevlastnia v Bielorusku žiadnu nehnuteľnosti, v ktorej by mohli trvalobývať. S manželom sa zosobášila dňa 30. apríla 2010 v Bielorusku. Ďalej tvrdí, že zákon o pobyte
cudzincov neporušila a na území Slovenskej republiky sa nachádza viac ako 180 dní v roku, a to
od udelenia prvého povolenia na prechodný pobyt. Do Bieloruska cestuje dvakrát až trikrát v roku

výhradne s cieľom návštevy svojich blízkych. V domovskej krajine nemá vytvorené dobré podmienky
na podnikanie a preto sa rozhodla podnikať na území Slovenskej republiky, t.j. v krajine, v ktorej platia
demokratické princípy. Firma BPS Motors s.r.o. v roku 2011 podnikla opatrenia na zvýšenie ekonomickej
a hospodárskej efektivity v oblasti obchodu a sprostredkovateľskej činnosti. Je si vedomá toho, že
predmetná spoločnosť bola podkapitalizovaná, ale rozsiahly marketing uskutočnený v druhej polovici

roka 2011 jej dáva predpoklady na to, že hospodársky výsledok v tomto roku bude pozitívny aj vo vzťahu
k daňovým povinnostiam. Taktiež tvrdí, že kúpou bytu v meste I., ktorý slúži na firemné ako aj ubytovacie
priestory zvýšila základný kapitál spoločnosti, čo sa odrazilo aj na účtovnej bilancii a hospodárskom
výsledku.

Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri vydávaní
napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, boli naplnené

zákonné dôvody na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt
na území Slovenskej republiky na účel podnikania, lebo žalobkyňa nepreukázala, že je schopná zo
zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu a rozhodnutie bolo preto vydané
podľa zákona. Prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal skutočnosť, že žalobkyňa nespĺňa
podmienku uvedenú v § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je cudzinec povinný k

žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania preukázať, že je schopný zo
zdaneného príjmu z tohto podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu.

Dôvodil, že životné minimum je definované ako spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej
osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Výška životného minima je stanovená podľa § 2 ods. 1
písm. a/ zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov na sumu

185,38 € na jeden mesiac s platnosťou od 1. júla 2010. Z toho vyplýva, že na jeden rok pobytu žalobkyňa
potrebuje 12 násobok výšky životného minima, čo predstavuje sumu 2 224,56 €. Imanie spoločnosti
BPS Motors s.r.o. je 6 640,- €. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Prešov zistil, že vklad
žalobkyne v tejto spoločnosti je 2 324,- €, čo predstavuje podiel na imaní v tejto spoločnosti vo výške
35 %. Žalobkyňa nemala z činnosti tejto spoločnosti žiadny príjem z dôvodu, že spoločnosť vykázala

stratu vo výške mínu 1 457,08 €. Aby mohla splniť podmienku uvedenú v § 27 ods. 6 zákona o pobyte
cudzincov, musel by jej podiel na zisku predstavovať sumu najmenej 2 224,56 €.

Poukázal na ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého podnikaním sa rozumie sústavná
činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom
dosiahnutia zisku. Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ a b/ Obchodného zákonníka, podnikateľom podľa tohto

zákona je osoba zapísaná v obchodnom registri a osoba, ktorá podniká na základe živnostenského
oprávnenia. S poukázaním na § 26 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov uviedol, že prihliadal
najmä na príjmy z podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Spoločnosť
BPS Motors s.r.o. za zdaňovacie obdobie roku 2009 vykázala stratu mínus 572,17 €. Strata bola u tejto
spoločnosti vykázaná aj za zdaňovacie obdobie roka 2010, a to vo výške mínus 1 457,08 €. Šetrením

bolo zistené, že spoločnosť BPS Motors s.r.o. nezamestnáva žiadnych zamestnancov. K tvrdeniu
žalobkyne o tom, že hospodárska kríza jej neumožnila v plnom rozsahu realizovať jej plány, ako aj kúpa
bytu v roku 2010 v meste I., ktorý slúži na firemné účely, ako aj na ubytovanie, je postačujúce, uviedol, že
spoločnosť od svojho vzniku od roku 2008 nevykazuje žiaden zisk. Tvrdenie žalobkyne v odvolaní, ktoré
sa týkajú nepretržitého pobytu mimo územia Slovenskej republiky, uzatvorenia manželstva a vlastníctva

bytu v domovskom štáte v Bielorusku nemajú relevantný význam v predmetnom konaní.

Konštatoval, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie povolenia prihliadal
na záujmy žalobkyne, osobné a rodinné pomery, jej finančnú situáciu a dĺžku jej doterajšieho pobytu a
predpokladaného pobytu. Vychádzajúc z administratívneho spisu usúdil, že žalobkyňa má prechodný
pobyt na území Slovenskej republiky udelený od 30. decembra 2008, čo nie je dlhá doba. Ako vyplýva

zo žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt, žalobkyňa je vydatá, žije so svojim manželom
W. v Bielorusku v meste A.. Na území Slovenskej republiky, okrem spoločnosti BPS Motors s.r.o.nevlastní žiaden hnuteľný, ani nehnuteľný majetok, nemá žiadnych trvalo žijúcich príbuzných z čoho
vyplýva, že okrem samotnej podnikateľskej činnosti nemá k územiu Slovenskej republiky žiadne iné
väzby. Uviedol, že pri vydávaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný

pobyt na území Slovenskej republiky prvostupňový správny orgán rešpektoval Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony. Zaoberal sa
aj zásahom do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie
garantovaného čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Žalobkyňa je konateľkou a zároveň spoločníčkou spoločnosti BPS Motors

s.r.o. spolu so svojim manželom, ktorý je v súčasnosti tiež žiadateľom o obnovenie prechodného pobytu
naúzemíSlovenskejrepublikynaúčelpodnikania.JejrodinnípríslušnícisúštátnymiobčanmiBieloruska
a na území Slovenskej republiky nemajú udelené prechodné pobyty. Zamietnutie žiadosti o obnovenie
povolenia na prechodný pobyt nemožno považovať za závažný zásah do jej súkromného a rodinného
života a je primeraný naliehavosti sledovaného legitímneho cieľa. Uvedený zásah do práva je v súlade
s čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keďže štát zasiahol do tohto práva zákonom

o pobyte cudzincov za podmienok uvedených v § 27 ods. 4, § 26 ods. 2 písm. h/ a § 27 ods. 6 zákona
o pobyte cudzincov.

Uviedol, že dňa 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákona č. 404/2011 Z. z.“). Podľa ust. § 131 ods. 1 tohto zákona,
konania začaté pred účinnosťou zákona č. 404/2011 Z. z. sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa zákona č. 404/2011 Z. z. sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Z ust. § 34
ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, že na jeden rok pobytu žalobkyňa potrebuje 60 násobok výšky
životného minima, čo predstavuje sumu 11 122,80 €. Z ust. § 27 ods. 6 zákona č. 48/2002 Z. z. vyplýva,
že na jeden rok pobytu žalobkyňa potrebuje 12 násobok výšky životného minima, čo predstavuje sumu
2 224,56 €, teda konanie podľa tohto ustanovenia je pre žalobkyňu priaznivejšie.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že prvostupňový správny orgán dostatočne
určil a odôvodnil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky do 14 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia podľa § 27 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Žalobkyňa, ktorá je konateľkou spoločnosti
BPS Motors s.r.o. nezamestnáva žiadnych zamestnancov na území Slovenskej republiky, nevlastní,
okrem priestorov sídla spoločnosti, žiadny iný nehnuteľný majetok, spoločnosť nemá žiadne iné

samostatné prevádzky. Uvedenú lehotu preto možno považovať za dostatočne obdobie na vyporiadanie
prípadných záväzkov vyplývajúcich z podnikateľskej činnosti a na zabezpečenie záležitosti súvisiacich
s vycestovaním.

V.

Žalobné námietky žalobkyne

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia a žiadala, aby
súd toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutie žalovaného podľa
názoru žalobkyne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nezákonné. Podľa žalobkyne
u nej nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty uvedenej v ust. § 27 ods. 4 a § 26 ods. 2 písm. h/ a
žalovaný ničím neodôvodnil v čom spočíva nesplnenie podmienok na udelenie povolenia na prechodný

pobyt podľa § 26 ods. 2 písm. h/. V čase podávania žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný
pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania spĺňala aj naďalej základné podmienky pre
udelenie povolenia na prechodný pobyt. Hlavným dôvodom pre zamietnutie žiadosti bol dôvod uvedený
v § 27 ods. 6 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a
to že nepreukázala, že je schopná zo zdaniteľného príjmu z tohto podnikania uživiť seba, prípadne

svoju rodinu. Aplikáciu tohto zákonného ustanovenia ako hlavného zákonného dôvodu považuje za
nezákonnú. Vyjadrila presvedčenie, že § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov nezakladá sám o sebe
dôvod pre zamietnutie žiadosti. Obsahuje iba dôvod, ktorého nesplnenie môže žiadateľovi priťažiť, t.j. ak
žiadateľ spĺňa ostatné podmienky a nespĺňa podmienku uvedenú v § 27 ods. 6 automaticky to nezakladá
dôvod pre zamietnutie žiadosti, ale môže pôsobiť ako priťažujúca okolnosť, ktorá musí byť vyhodnotená

správnym orgánom samostatne podľa konkrétneho prípadu. Súčasne je potrebné brať osobitný zreteľ aj
na čas, v ktorom sa rozhoduje o tejto žiadosti, pretože u žiadateľa môže dôjsť k zmene pomerov v jehoprospech. Nezohľadnenie týchto skutočností môže pre žiadateľa spôsobiť závažnú ujmu v jednotlivých
sférach jeho života. V jej prípade o žiadosti rozhodol prvostupňový správny orgán dňa 30. decembra
2011 a odvolaní rozhodol žalovaný dňa 12. marca 2012. V obidvoch rozhodnutiach bolo predmetom

posúdenia dôvody uvedené v § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, a to daňové priznanie podané
do 31. marca 2011 za kalendárny rok 2010. Poukazuje na to, že v čase rozhodovania žalovaného
skončilo zdaňovacie obdobie roku 2011 a práve v čase tohto rozhodovania žalovaný mal brať na zreteľ
aj skončené zdaňovacie obdobie roku 2011 a skúmať z vlastnej iniciatívy tieto skutočnosti. Aj napriek
tomu, že podala na príslušný daňový úrad žiadosť o odklad podania daňového priznania do 30. júna

2012 už je jej známe, že výsledok zdaňovacieho obdobia roku 2011 bude pozitívny.

Rozhodnutie žalovaného považuje za veľmi prísne a toto striktné posúdenie schopnosti zo zdaneného
príjmu z tohto podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu za neprimerane tvrdé a prísne. Poukázala
na to, že daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roku 2010 bolo výrazne ovplyvnené aj investovaním
do kúpy nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza sídlo spoločnosti, v ktorej je spoločníčkou a konateľkou.
Odôvodnenie žalovaného, že jej podnikanie nemožno považovať za prínos pre hospodárstvo Slovenskej

republiky považuje za nesprávne a nedôvodné. Odvodové povinnosti vo vzťahu k poisťovniam si plní,
rovnako si plní aj daňové povinnosti a nevytvára nijaké dlhy. Prispieva do hospodárstva, či rozpočtu
Slovenskej republiky platením odvodov, daní a to isté platí aj vo vzťahu k rozpočtu vyššieho územného
celku, miest a obcí. Nevyužila ani sociálny, či zdravotný systém na poskytnutie štátnych dávok, či
zdravotnej starostlivosti.

Ustanovenie § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov považuje za nezákonné predovšetkým v ukladaní
podmienok pre žiadateľa a ich splnenie z hľadiska času a možnosti ovplyvniť výsledok zdaňovacieho
obdobia v jeho prospech. Skúmanie schopnosti uživiť seba, prípadne svoju rodinu zo zdaneného príjmu
z tohto podnikania zisteného na základe daňového priznania podaného ku dňu 31. marca 2011 za
zdaňovacie obdobie roku 2010, v čase v ktorom sa rozhoduje o žiadosti (30. decembra 2011 a 12. marca

2012) považuje za nezmyselné a diskriminačné. Je toho názoru, že v čase rozhodovania správnych
orgánov sa mali správne orgány z vlastnej iniciatívy zaoberať aj výsledkami za zdaňovacie obdobie roku
2011 a prihliadať na nich. Nezákonnosť ust. § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov spočíva podľa jej
názoru aj v povinnosti žiadateľa preukázať schopnosť zo zdaneného príjmu z tohto podnikania uživiť
seba, prípadne svoju rodinu minimálne v sume 12 násobku výšky životného minima podľa zákona č.

601/2003Z.z.oživotnomminime.Vtomtoprípadeježiadateľdiskriminovanývtom,ženemôžeovplyvniť
výšku 12 násobku životného minima, pretože výška životného minima sa stanovuje až po podaní
daňového priznania žiadateľom za zdaňovacie obdobie predchádzajúceho roka. V čase podávania
daňového priznania v roku 2011 jej nebola známa minimálna výška 12 násobku životného minima,
ktorá je určitým faktorom pre posúdenie a skúmanie schopnosti uživiť seba, prípadne svoju rodinu zo

zdaneného príjmu.

Namietala, že počas konania pred prvostupňovým správnym orgánom a v konaní pred žalovaným
nemala možnosť konať v materinskom jazyku a nebol zo strany správnych orgánov pribratý
tlmočník. Táto skutočnosť mohla mať vplyv na nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov. Vyslovila
pochybnosť, že správne orgány konali a rozhodovali rozdielne o skutkovo podobných prípadoch v

rovnakom čase v otázke posudzovania schopnosti podľa § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a
kde na toto preukázanie postačovalo v niektorých prípadoch u žiadateľov preukázanie hotovosti na
bankovom účte, prípadne iná skutočnosť. Namietala, že jej nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladu
rozhodnutia u prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, čím nebola splnená povinnosť uvedená
v § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Žalobkyňa napokon uviedla, že investovanie a obchodný manažment spoločnosti dospel k tomu, že v
priebehumesiacaapríl2012uzavriespoločnosťBPSMotorss.r.o.soslovenskýmvýrobcomminerálnych
vôd zmluvu o kúpe minerálnej vody a jej vývoze na ruský trh. Tým sa v rámci hospodárstva Slovenskej
republiky zvýši export tovaru mimo územia Slovenskej republiky a z tohto dôvodu aj jej podnikanie bude
jednoznačným prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky.Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného
č. PPZ-HCP-PO2-73-003/2012 zo dňa 12. marca 2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

VI.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým,
že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a

na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk .
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9.apríla 2013(§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Podľa § 27 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže obnoviť povolenie na prechodný
pobyt

a) najviac na 180 dní, ak bolo povolenie na prechodný pobyt na účel sezónneho zamestnania udelené

na menej ako 180 dní a skončenie práce si vyžaduje pobyt,

b) najviac na tri roky, ak predpokladaný pobyt cudzinca bude trvať najmenej tri roky, alebo

c) najviac na päť rokov, ak ide o cudzinca s dlhodobým pobytom.

Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že k žiadosti o obnovenie povolenia na
prechodný pobyt na účel podnikania je cudzinec povinný priložiť aj potvrdenie o tom, že má uhradené

daňové a colné záväzky, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie a príspevky na
starobné dôchodkové sporenie.

Podľa § 27 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, cudzinec je povinný k žiadosti o obnovenie povolenia na
prechodný pobyt na účel podnikania preukázať, že je schopný zo zdaneného príjmu z tohto podnikania
uživiť seba, prípadne svoju rodinu.

Na rozhodovanie o žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt platia primerane ustanovenia §
25 a 26, ak nie je ustanovení inak (§ 27 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov).

Podľa § 26 ods. 2 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar žiadosť o udelenie povolenia na
prechodný pobyt zamietne, ak cudzinec nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na prechodný pobyt.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského

súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-73-003/2012 zo dňa 12. marca
2012 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného najmä z toho pohľadu, či právny názor krajského

súdu uvedený v dôvodoch zrušujúceho rozhodnutia žalovaného obstojí vo svetle odvolacích námietok
žalovaného a či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ktorú
krajský súd videl v tom, že správne orgány rozhodli v skutkovo zhodnom prípade u žalobkyne rozdielne,
v rozpore so základnou zásadou materiálnej rovnosti vyjadrenej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku a

ak teda žalovaný za skutkovo rovnakých okolností pri povoľovaní obnovenia prechodného pobytu užalobkyne za rok 2010 a za rok 2011 postupoval rozdielne a túto skutočnosť v napadnutom rozhodnutí
neodôvodnil, je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Na rozdiel od názoru krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že táto námietka nebola spôsobilá

spochybniť zákonnosť rozhodnutia žalovaného.

Ako z obsahu administratívneho spisu vyplýva, žalobkyňa takúto námietku neuplatnila v správnom
konaní, nebolo preto možné vyčítať žalovanému, že neobjasnil z akého dôvodu za skutkovo rovnakých
okolností pri povoľovaní obnovenia prechodného pobytu u žalobkyne za rok 2010 a za rok 2011
postupoval rozdielne a túto skutočnosť v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil.

Požiadavkaúčastníkasprávnehokonania,abyrozhodnutiesprávneho orgánu boloriadne odôvodnené

je legitímna. Nemožno však správnemu orgánu vyčítať, že mu nedal odpovede na námietky, ktoré
účastník konania sám v administratívnom konaní ani neuplatnil.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu totiž nemožno vyvodzovať z nedostatku
odôvodnenia rozhodnutia, keď správny orgán nedal účastníkovi konania odpoveď na námietky, ktoré ani
neuplatnil. Pokiaľ účastník správneho konania v rozhodnutí správneho orgánu nenachádza odpovede

na námietky, ktoré sám neuplatnil, nemožno z toho vyvodzovať nepreskúmateľnsoť rozhodnutia.

Právny poriadok rovnako zakotvuje zásadu materiálnej pravdy, ktorá požaduje „rozhodnutie správnych
orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci“. Správne orgány dbajú o to, aby v
rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely“.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a ďalej

konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46 správneho poriadku). Zásadu
materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov
(§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku,
podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný
a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností,

ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí
prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán
nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku).
Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie

úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia
správneho orgánu.

Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia (§
34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).

Pokiaľ správny orgán odôvodnil zamietnutie žiadosti žalobkyne o obnovenie povolenia na prechodný
pobyt na účel podnikania tým, že žalobkyňa nesplnila podmienku uvedenú v § 27 ods. 6 zákona o
pobyte cudzincov, pretože nepreukázala, že je schopná zo zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba
prípadne svoju rodinu a toto tvrdenie podporil aj poukázaním na ust. § 25 ods. 9 zákona o pobyte
cudzincov, podľa ktorého finančné zabezpečenie pobytu cudzinec preukáže vo výške životného minima

na každý mesiac pobytu, čo podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime s platnosťou od 1. júla
2010 predstavuje za 12 mesiacov 2 224,56 € (12 x 185,38 €), pričom nebolo sporné, že žalobkyňa ako
konateľka a spoločníčka spoločnosti BPS Motors s.r.o. predložila overenú kópiu daňového priznania z
dani z príjmov právnických osôb - spoločnosti BPS Motors s.r.o. overenú Daňovým úradom Bardejov
dňa 28. novembra 2011 z ktorého vyplýva, že uvedená spoločnosť v zdaňovacom období 2010 vykázala

stratu -1 457,08 €), nebolo možné správnym orgánom oboch stupňov pri vydaní rozhodnutí vyčítať,že by nepostupovali podľa citovaných ustanovení správneho poriadku a potrebné relevantné dôkazy v
záujme náležitého ozrejmenia skutkového stavu veci nevykonali.

NaopakNajvyššísúdSlovenskejrepublikydospelkzáveru,žena základevyššieuvedenýchskutočností

prvostupňový správny orgán pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci a keďže boli naplnené zákonné dôvody na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania, lebo
žalobkyňa nepreukázala, že je schopná zo zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba, prípadne svoju
rodinu a rozhodnutie bolo preto vydané podľa zákona, rozhodol v súlade so zákonom.

Žalovaný, ktorý odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil pričom s uplatnenými námietkami žalobkyne sa vysporiadal spôsobom
zodpovedajúcim miere ich závažnosti.

K odvolacej námietke žalobkyne považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že v priebehu
administratívnehokonania nevyvstalapochybnosť otom,žesprávnyorgánprvéhostupňanepostupoval
v skutkovo zhodnom prípade u žalobkyne rozdielne, v rozpore so základnou zásadou materiálnej

rovnosti vyjadrenej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Túto námietku uplatnila žalobkyňa po prvýkrát až
v súdnom konaní.

Z vyjadrenia žalovaného totiž vyplynulo, že žalovaný nemohol dať žalobkyni odpoveď na túto námietku,
lebo ju ani neuplatnia a objasnil, z akého dôvodu v predchádzajúcom konaní prvostupňový správny
orgán v žiadostiach o obnovenie povolenia na prechodný pobyt v rokoch 2009 a 2010 postupoval tak,

že žiadosti o povolenie obnovy prechodného pobytu na účel podnikania vyhovel, i keď žalobkyňa
nepreukázala, že je schopná zo zdaneného príjmu z podnikania uživiť seba, prípadne svoju rodinu.
Poukázal na to, že správny orgán prvého stupňa postupoval podľa § 27 ods. 5 s poukazom na § 26
ods.1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, keď zohľadnil krátke časové obdobie existencie obchodnej
spoločnosti na podnikateľskom trhu a vychádzal z predpokladu, že nemožno očakávať okamžitú

prosperitu obchodnej spoločnosti a taktiež poskytol žalobkyni dostatočný priestor na preukázanie
schopnosti sa presadiť na podnikateľskom trhu.

Na základe uvedeného je teda možné uzavrieť, že Najvyšší súd SR vytýkané vady napadnutých
rozhodnutí (nepreskámateľnosť) nezistil, nakoľko závery prvostupňového rozhodnutia ako aj
rozhodnutia žalovaného sú formulované preskúmateľným spôsobom a majú oporu v zákone a žalovaný

sa objektívne nemohol skôr k námietke žalobkyne vyjadriť, pretože takúto námietku neuplatnila.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 220 v spojení s §
246c ods. 1 OSP zmenil tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).

O trovách konania pred krajským súdom rozhodol v súlade s § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi vzhľadom
na jeho neúspech v konaní nárok na náhradu trov nevznikol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.