Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/17/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607200370
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:4607200370.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: L., s.r.o., so sídlom v X., L. XX, IČO: XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou K. L. s.r.o., so sídlom v X., R. 4, N.: XX XXX XXX proti
povinnej: U. Y., bytom U. XXX/XX, L., o vymoženie 689,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 20. septembra 2011, č.k. 4Er/1695/2008 - 69, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že návrhom zo
dňa21.12.2006saoprávnenýdomáhalvykonaniaexekúcieprotipovinnémuprevymoženiesumy689,11
eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 3679/06 zo dňa 22.08.2006.
Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej
exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom
aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka
konania, ako aj bez návrhu. Súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia,
návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť
nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu
je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Z obchodného registra súd zistil, že oprávnený je podnikateľ,

predmetom činnosti ktorého je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Súd citoval
znenia ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, článku 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods.
1, 2, 3, 4 písm. k) r), 5, 6 Občianskeho zákonníka. Systém ochrany spotrebiteľa bol zavedený do
práva Európskych spoločenstiev smernicou 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores,
C-240/98 až C-244/98). Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ bol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľastanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre

spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho,
že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa
26.10.2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05). Oprávnený
a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj
všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi

účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju
nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu
o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s
oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť
svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje

spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len
do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé,
že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti
dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky
(jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak

voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich
spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na
tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov).
Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku

v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje
voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi
účastníkmi zmluvy, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho
dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na
podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených

dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo
podľaustanovenia§54Občianskehozákonníka(vpochybnostiachvprospechspotrebiteľa),rešpektujúc
ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s
poukazom § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor
exekučného titulu so zákonom. O trovách zastavenej exekúcie súd rozhodne po ich vyčíslení súdnym

exekútorom v samostatnom uznesení.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že predmetnú zmluvu
o úvere nie je možné podriadiť pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, obsiahnutú v Občianskom
zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka (v tejto súvislosti poukázal na

rozsudok KS Nitra z 26.02.2009, sp. zn. 26Cob/147/2008). Znenie ust.
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo od 01.01.2008 rozšírené aj o zmluvy priamo v Občianskom
zákonníku neupravené, avšak zmluva o úvere bola uzavretá dňa 20.12.2005. Z uvedeného vyplýva,
že predmetná zmluva o úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinnou, bola v čase svojho vzniku
absolútnym obchodom, a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských

zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v
rámci tzv. európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty
spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do
svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho

systému, platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže
používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom
je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke poukázal na skutočnosť, že s
povinným bola uzavretá zmluva o úvere, obsahujúca rozhodcovskú doložku v znení bodu 17 VPPÚ. Je
nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje

každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania
alebo súdneho konania. Uviedol, že aj podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.
zákonníka. Dôvodil, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmyslevnútroštátneho práva, ako aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle príslušnej smernice č. 93/13/
EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy.
V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade

a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa v súlade s ust. § 221 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení zrušil.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že
v danej veci je nepochybné, že povinná je, a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, nakoľko z

obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
aleboinejpodnikateľskejčinnosti.Vzhľadomnauvedenéprávnyvzťahmedziúčastníkmikonaniamožno
podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti
stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať
aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa

použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v
jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52
ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi

účastníkmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky, uvedené
v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/. K námietke
oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané
v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje
do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná

pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty
majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku
zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z.
z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších

predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho,
že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto
plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného
správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru

zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom
Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným

podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto

vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého
stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňujespotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní.
Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne, a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na
jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto

podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, preto je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa

uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu
čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá
podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku,

ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti
týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ
nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok

zo dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky
- rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie

spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič
nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená
rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.