Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 25, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/273/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5704899703
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5704899703.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľky: G. Q., nar. XX.
XX. XXXX, bytom G., ul. E. B. M. č. X, zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Jánom Repáňom,
advokátom so sídlom G., ul. M. R. H. č. XX, proti odporcovi: C. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. R., ul. L. č.
XX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Andreou Slezákovou, s. r. o., advokátkou, so sídlom
Banská Bystrica, ul. Robotnícka č. 10, IČO: 36 860 999, o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom
práve, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/220/2004-368 zo dňa 30.
septembra 2010, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 5C/220/2004-368 zo dňa 30. 09. 2010 Okresný súd Martin určil, že zmluva
o zabezpečovacom prevode práva v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka v platnom znení, v spojené
so zmluvou o pôžičke v zmysle § 657 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka v platnom znení zo dňa
21. 05. 2003 uzavretá medzi C. L., bytom L. XX, R. R. a N. Q., bytom J. L. XX, G., ktorej vklad bol
povolený na Správe katastra Martin pod V 1278/2003 dňa 18. 8. 2003 je neplatná. Súčasne rozhodol,
že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že „...dňa
21. 5. 2003 bola medzi veriteľom C. L. a dlžníkom N. Q. uzavretá zmluva o zabezpečovacom prevode
práva v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka v spojení so zmluvou o pôžičke v zmysle § 657 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Podľa predloženej zmluvy veriteľ zapožičal dlžníkovi dňa 21. 5. 2003 sumu
16 060 USD v hotovosti, dlžník sa zaviazal finančné prostriedky vrátiť veriteľovi v hotovosti do 21. 6.
2003. Podľa článku III. predmetom zmluvy bolo zabezpečenie splnenia záväzku zo strany dlžníka voči
veriteľovi a to prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v zmluve, konkrétne bytu
č. 22 v G. na ulici C. L., predmetný byt bol vo vlastníctve dlžníka. Súdu bolo predložené osvedčenie o
dedičstve po nebohom N. Q., ktorý zomrel dňa 18. 10. 2004, pričom jedinou dedičkou po nebohom bola
G. Q., v tomto konaní navrhovateľka, ktorá sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke, ktorú uzavrel jej právny predchodca s odporcom s
poukazom na ustanovenia § 37 a 39 Občianskeho zákonníka. Nespornou skutočnosťou preukázanou v
konaní bolo, že C. I. (známa N. Q. aj C. L.) sprostredkovala stretnutie medzi účastníkmi zmluvy s tým, že
N. Q. informovala o potrebe požičať si finančné prostriedky od C. L. takým spôsobom, aby boli požičané
N. Q. a následne tento jej tie finančné prostriedky poskytol tvrdiac, že sama má nevysporiadané dlhy
a iným spôsobom peniaze nevie získať.

Vychádzajúc z osobných tvrdení a písomných prehlásení N. Q. tento uzavrel zmluvu o pôžičke, prevzal
si od C. L. finančnú čiastku 16 060 USD. Preukázanie tejto skutočnosti vyplýva nesporne z trestného
oznámenia, ktoré podal N. Q. dňa 04. 10. 2004 na C. I.. Z obsahu zápisnice o trestnom oznámení
vyplynulo, že N. Q. z podnetu C. I. podpísal zmluvu o pôžičke s odporcom, doslova uviedol, že „I. mi
vysvetlila, že pôjdeme na notársky úrad, kde treba podpísať zmluvu o pôžičke, ktorú si zoberiem na
seba a dám jej peniaze. Túto pôžičku som mal podpísať od jej známeho C. L.. Mne však zdôraznila,
aby som sa neprezradil a to tým, žeby tie peniaze som potreboval pre ňu. Mal som vystupovať tak, že
peniaze sú pre mňa." Z obsahu zápisnice bolo ďalej nesporné, že N. Q. si prevzal finančné prostriedky
v USD, ako aj to, že po získaní týchto peňažných prostriedkov ich odovzdal C. I., ktorá mu prisľúbila, že
peniaze vráti. Následne jej požičal ešte ďalšie finančné prostriedky a keďže mu ich nevrátila, dal podnet
na jej trestné stíhanie. Tak v trestnom konaní, ako aj v pripojenom spise Okresného súdu v Martine 19C
303/04 sa nachádzalo prehlásenie N. Q., že si dňa 21. 05. 2003 v Banskej Bystrici požičal od C. L. sumu
16 060 USD, ktoré si následne požičala od neho C. I..

Navrhovateľka bola v trestnom konaní vypočutá ako svedok - poškodený dňa 14. 01. 2005 a 03. 03.
2005, kópia zápisnice o výsluchu bola pripojená do predmetnej veci. Z obsahu tejto zápisnice je zrejmé,
že navrhovateľka žiadala od C. I. náhradu škody 16 060 USD, zmluvnú pokutu vo výške 50 000,-Sk
a 55 000,-Sk, ktoré jej otec N. Q. C. I. požičal. Informácie o poskytnutí peňazí mala navrhovateľky od
svojho otca N. Q..

Z vyjadrenia N. Q., ako aj z okolností zisťovaných v konaní bolo nesporné, že zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke N. Q. podpísal u notárky Mgr. Zory Belkovej v R. R..
Sporné tvrdenia vznikli v súvislosti s miestom vyplatenia finančných prostriedkov dlžníkovi N. Q., avšak
rozpornosť týchto tvrdení nebola tak podstatná, aby ovplyvnila posúdenie uzavretia zmluvy s tým, že N.
Q. reálne bola vyplatená finančná čiastka 16 060 USD odporcom. Tu súd poukázal predovšetkým na
vyjadrenie samotného N. Q..

V konaní nesporne bola zistená aj tá skutočnosť, že po tom, ako peniaze obdržal N. Q. od C. L., poskytol
ich C. I. bez akéhokoľvek písomného potvrdenia.

Výsluchom svedkov O. T., Ing. G. H., D. B. mal okresný súd preukázané, že C. I. si požičiavala peniaze
cez tieto osoby tak, že uvedení svedkovia uzatvárali zmluvy s C. L. a finančné prostriedky získavala
týmto spôsobom C. I.. Menovaná bola rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici, č. k. 5T 38/05,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06. 10. 2006 odsúdená za pokračujúci trestný čin podvodu podľa §
250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. Podľa výroku uvedeného rozsudku C. I. v presne nezistený
deň v apríli 2003 presvedčila N. Q., aby si namiesto nej požičal od C. L. finančnú hotovosť 16 060
USD, ktorú hotovosť jej následne odovzdal s tým, že tieto peniaze C. I. C. L. osobne vráti z vlastných
finančných zdrojov. Dňa 21. 05. 2003 na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v spojení
so zmluvou o pôžičke uzatvorenej na Notárskom úrade Mgr. Zory Belkovej v R. R. C. L. požičal N. Q.
uvedenú finančnú čiastku, ktorú po podpise predmetnej zmluvy N. Q. na základe dohody odovzdal C.
I.. C. I. následne pod rôznymi zámienkami vylákala v období od 01. 04. 2004 do 29. 04. 2004 od N. Q.
ďalšie finančné prostriedky vo výške 55 000,-Sk, ktoré jej tento poskytol na základe jej nepravdivého
tvrdenia a ubezpečenia o tom, že finančnú čiastku vo výške 16 060 USD už C. L. vyrovnala. Doposiaľ
však uvedenú finančnú hotovosť C. L. nevrátila, v dôsledku čoho sa v zmysle zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke z 21. 05. 2003 vlastníkom bytu N. Q. stal C. L., N. Q.
ani G. Q. - jeho dcére nevrátila finančnú čiastku a spôsobila škodu vo výške 622.191,-Sk. Za uvedené
konanie s poukazom aj na ďalšie získavania finančných prostriedkov od iných osôb bola C. I. odsúdená.

Navrhovateľka poukazujúc na ustanovenia § 37 ods. 1, § 39, § 49a) Občianskeho zákonníka mala
za to, že jej právny predchodca právny úkon, t.j. zmluvu o zabezpečovacom prevode práva v spojení
so zmluvou o pôžičke neurobil slobodne a vážne a bol uvedený do omylu, ktorým si odporca
zabezpečil majetkový prospech a na úkor právneho predchodcu navrhovateľky sa bezdôvodne obohatil.
Navrhovateľka tvrdila, že odporca prostredníctvom spoločníčky C. I. vylákal po vzájomnej dohode s I.
finančné prostriedky od právneho predchodcu navrhovateľky.

V súlade so predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu sa prvostupňový súd zameral
na vyhodnotenie dôkazov a to predovšetkým výpovede svedkyne C. I.. V čase, kedy C. I. vypovedala
ako svedkyňa, bola umiestnená v Ústave na výkon trestu v Nitre, kde bola vypočutá prostredníctvom
dožiadaného súdu. Jej prvá výpoveď bola zo dňa 20. 02. 2008, v ktorej uviedla skutočnosti týkajúce sa

poskytnutia pôžičky C. L. N. Q.. Peniaze podľa nej L. odovzdal Q. aute a predtým, ako L. odišiel ich Q.
dal jej, pretože to určil L.. Predmetom pôžičky bola pravdepodobne suma 550 000,-Sk poskytnutá v roku
2004 približne v mesiaci apríl pred jeho narodeninami, presný dátum si nepamätala. Pôžička mala byť
poskytnutá na dobu jedného mesiaca s úrokom neformálne dohodnutým 10 %. Z obsahu tejto výpovede
bolo zrejmé, že svedkyňa hovorila o dvoch pôžičkách - pôžičke, ktorú poskytol L. Q. a zároveň o pôžičke,
ktorú poskytol Q. jej. V prípade druhej pôžičky uviedla, že písomné doklady o poskytnutí peňazí z pôžičky
a jej vrátení neexistujú. Svedkyňa tvrdila, že Q. sa pýtal L., či má ona voči L. nejaký dlh, ale L. povedal,
že nie, pričom pôžičku u neho už mala. Pri tejto výpovedi na otázku, či mala vedomosť o požičaní peňazí
N. Q. od C. L. uviedla, že áno a podľa nej to bolo v roku 2004 (pôžička skutočne poskytnutá v roku 2003).

Svedkyňa bola opakovane vypočutá v Ústave pre výkon trestu odňatia slobody v Nitre a to aj vzhľadom
na tú skutočnosť, že k prvému výsluchu neboli účastníci, resp. ich právni zástupcovia riadne a včas
predvolaní. Vo svojej výpovedi zo dňa 12. 08. 2008 uviedla, že C. L. jej poskytol pôžičky takým
spôsobom, že niekto iný si vzal od neho pôžičku a potom tie požičané peniaze boli dané jej. Podľa nej
L. vedel, že takto sú požičiavané peniaze pre ňu, iným spôsobom by jej peniaze nepožičal. K tomuto
dodala, že o spôsobe poskytovania peňazí vedel aj Q.. Ku konkrétnym okolnostiam poskytnutia peňazí
C. L. N. Q. uviedla, že peniaze boli odovzdané pred Tescom v Radvani (Banská Bystrica). Podľa nej L. ich
prepočítal v aute, dal ich Q. a ten ich dal v aute jej, avšak v tejto časti zároveň uviedla, že stopercentne
nevie, či jej ich dal hneď v tom aute. Následne mala ísť svedkyňa aj so Q. ku nej, kde boli aj jej deti.
V ten istý deň Q. odišiel späť do Martina, odprevadila ho a potom zavolala L. a odovzdala mu peniaze
na stanici. Uviedla, že nie všetky, ale presne nevedela uviesť, koľko. Podľa svedkyne N. Q. nevedel a
ani nesmel vedieť o dlhoch svedkyne vo vzťahu k C. L.. Podľa nej, keby to vedel, tak by nesúhlasil, aby
mu L. požičiaval peniaze. Svedkyňa uviedla, že peniaze si požičiavala za účelom podnikania, čo sa jej
však nedarilo. Zopakovala, že si požičala od Q. 500 000,-Sk a ďalších 50 000,-Sk. Ohľadne podpísania
zmluvy o pôžičke, resp. akéhokoľvek písomného potvrdenia uviedla, že niečo napísala, ale nevedela
presne uviesť, čo. V priebehu výpovede upresňovala aj čiastku, ktorú si mala z požičaných peňazí od N.
Q. získaných od L. ponechať, keď ich dávala L.. Tvrdila, že si ponechala málo, asi 20 000,-Sk. Následne
k vrátenej sume uviedla, že mala byť vyplatená od 400 do 500 000,-Sk, presne nevedela uviesť. Tvrdila,
že nemá pri sebe papiere a nemohla sa pripraviť. Podľa svedkyne teda mal C. L. požičať N. Q. sumu
v slovenských korunách, nie v dolároch. Z obsahu výpovede svedkyne zo dňa 12. 08. 2008 vyplynulo,
že peniaze požičal L. Q. vo výške 500 000,-Sk.

Výpoveď svedkyne je diametrálne odlišná od výpovede N. Q., ktorú urobil pred orgánmi činnými
v trestnom konaní a to predovšetkým v časti, kde uvádzal skutočnosti týkajúce sa výšky požičanej
finančnej čiastky. Opakovane N. Q. uviedol, že si požičal čiastku 16 060 dolárov. Táto skutočnosť bola
rovnako potvrdená aj v jeho čestnom prehlásení, ktoré bolo pripájané do spisu v súvislosti s iným
konaním. (Okresný súd Martin č.k. 19C/303/2004)

N. Q. k spôsobu požičania peňazí vo svojej výpovedi zo dňa 04. 10. 2004 uviedol, že pôžičku si mal
zobrať sám a peniaze odovzdať C. I.. Táto mu ešte zdôraznila, aby sa neprezradil a to tým, žeby tie
peniaze potreboval pre ňu, mal vystupovať tak, že peniaze sú pre neho. N. Q. potvrdil, že peniaze išiel
požičať do Banskej Bystrice, kde u notárky Mgr. Zory Balkovej bola podpísaná zmluva medzi ním a C.
L.. Od notárky odišli na parkovisko pred Tesco do Banskej Bystrice spolu s L. a I.. N. Q. tvrdil, že peniaze
si prevzal od L., neprepočítal si ich, ale pamätal si, že boli v dolároch. Tieto peniaze poskytol ďalej I., už
keď boli sami, žiadne potvrdenie nepodpisovali. C. I. mu tvrdila, že peniaze si požičiava, lebo je dlžná
nejakej žene. Akým spôsobom naložila s peniazmi nevedel uviesť. Ubezpečovala ho niekoľkokrát, že
dlh, ktorý on má voči L. vyrovná, k čomu však následne nedošlo.

Po predložení znaleckého posudku - duševný stav svedkyne I. okresný súd konštatoval, že podľa
znaleckého posudku svedkyňa I. je osobnosťou s črtami nevyrovnanosti, svedkyňa je však schopná
prežité udalosti správne vnímať, zapamätať si ich, hodnotiť ich a reprodukovať ich. Znalci pripustili, že
isté odchýlky vo výpovediach, ak by k ním došlo, môžu byť spôsobené časovým odstupom od predmetnej
trestnej činnosti, ktorá sa vo svojom priebehu stala dosť komplikovanou a neprehľadnou snáď aj
pre ňu samotnú. Svedkyňa udáva strach z obžalovaného C. L., čo môže ovplyvniť obsah výpovedí.
Svedkyňa je schopná zúčastniť sa v trestnom konaní, je plne schopná chápať zmysel trestného konania
v inkriminovaných veciach. Osobnosť svedkyne nesie črty nevyrovnanosti, jej intelektové schopnosti
zodpovedajú populačnému priemeru. Zistenie, že ide o osobnosť s črtami nevyrovnanosti je trvalou
charakteristikou jej povahy. Uvedená porucha sa môže prejavovať situačne v prijímaní neuvážených
rozhodnutí a konaní, keďže ide o povahovú odchýlku, je táto trvalá charakteristika jej osoby.

Podľa záveru vysloveného odvolacím súdom C. I. bola za svoje konanie uznaná vinnou a právoplatne
odsúdená. Týmto rozhodnutím bol okresný súd podľa § 135 O. s. p. viazaný. Z rozsudku Okresného
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 09. 2006, č. k. 5T 38/2005 bolo zistené, že C. I. bola uznaná vinnou
na tom skutkovom základe, že v presne nezistený deň v apríli 2003 v byte na L. ulici č. XX v R. R.
presvedčila N. Q., nar. XX. XX. XXXX, aby si namiesto nej požičal od C. L., nar. XX. XX. XXXX finančnú
hotovosť vo výške 16 060 USD, ktorú hotovosť jej následne odovzdal s tým, že tieto peniaze C. I.
následne C. L. osobne vráti z vlastných finančných prostriedkov. Dňa 21. 05. 2003 na základe zmluvy o
zabezpečovacom prevode práv a v spojení so zmluvou o pôžičke uzatvorenej na Notárskom úrade Mgr.
Zory Belkovej v R. R. C. L. požičal N. Q. vyššie uvedenú finančnú čiastku, ktorú po podpise predmetnej
zmluvy N. Q. na základe dohody odovzdal C. I. na L. ulici č. XX v R. R.. Následne v období od 01. 04. 2004
do 29. 04. 2004 C. I. pod rôznymi zámienkami vylákala od N. Q. ďalšie finančné prostriedky v celkovej
výške 55 000,-Sk, ktoré jej N. Q. poskytol na základe jej nepravdivého tvrdenia a ubezpečenia o tom, že
finančnú čiastku vo výške 16 050 USD už s C. L. vyrovnala. Doposiaľ však uvedenú finančnú hotovosť C.
L. nevrátila, v dôsledku čoho sa v zmysle zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou
o pôžičke zo dňa 21. 05. 2003 vlastníkom bytu N. Q. stal C. L.. N. Q., ani jeho dcére G. Q. nevrátila ani
finančnú čiastku 55 000,-Sk, čím uviedla N. Q. do omylu a spôsobila dcére zosnulého G. Q. škodu vo
výške 622 191,-Sk. S prihliadnutím na rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 5T 38/2005,
rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci, závery znaleckého posudku - zistenie duševného stavu
C. I. okresný súd rozhodol vo veci tak, že vyslovil neplatnosť zmluvy o zabezpečení prevodu práva v
zmysle § 53 Občianskeho zákonníka v platnom znení v spojení so zmluvou o pôžičke v zmysle § 657.
Neplatný platný úkon bol vyslovený z dôvodov uvedených v § 39 Občianskeho zákonníka, pretože svojím
obsahom a účelom odporoval zákonu a v súlade s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka, pretože
nebol urobený slobodne a vážne. Podvodné konanie C. I. bolo nesporne preukázané a zistení, za toto
konanie bola aj odsúdená. Pokiaľ ide o jej vzťah s C. L. a ich vzájomná dohoda o uvedení do omylu N. Q.,
tu prvostupňový súd prihliadol na závery odvolacieho súdu pri svojom rozhodovaní vo veci. Teda konanie
odporcu a C. I. na základe ich dohody viedlo k tomu, že N. Q. bol uvedený do omylu a s poukazom na §
49a Občianskeho zákonníka je takýto úkon neplatný. N. Q. urobil právny úkon v omyle vychádzajúcom
zo skutočnosti, ktorá bola pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a odporca o tomto omyle musel vedieť.
Právny úkon bol urobený v omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata omylu teda
spočíva v tom, že konajúci mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu.
Z obžaloby na obvineného C. L., podanej okresnou prokuratúrou na Okresný súd v Banskej Bystrici
bolo možné konštatovať, že C. L. po dohode s C. I., ktorá mu bola dlžná peniaze jej navrhol, aby si
zohnala ľudí, ktorí vlastnia hnuteľný majetok ako formou zábezpeky a ktorí budú ochotní si namiesto nej
od neho požičať finančné prostriedky. Jednotlivé skutky uvedené v obžalobe sa však netýkali vzťahu
k požičaným peniazom N. Q.. Táto skutočnosť viedla prvostupňový súd k záveru, že nie je potrebné
prerušovať konanie do rozhodnutia Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci obžalovaného C. L. tak,
ako to bolo uvedené odvolacím súdom. K tvrdeniu právneho zástupcu navrhovateľky, že zo strany C. I.
došlo k úplnej úhrade dlžnej čiastky C. L. okresný súd konštatoval, že ide o verbálne tvrdenie, ktoré v
priebehu konania nebolo doložené žiadnym hodnoverným dokladom a preto naň nebolo možné žiadnym
spôsobom prihliadať..."

Rozhodnutie o trovách konania si prvostupňový súd vyhradil na dobu po právoplatnosti veci samej v
súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odporca, prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne
odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Mal za to, že prvostupňový súd v prejednávanej veci vykonal síce rozsiahle dokazovanie, avšak dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v nedostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav (dôsledne sa neoboznámil s trestným konaním vedeným na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 3T 14/2009, napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že dňa 22.10.2010 sa malo
konať hlavné pojednávanie v predmetnej trestnej veci), vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a prijal
nesprávny právny názor a dospel tak k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Za ďalšie odvolateľ poukázal na to, že napadnutý rozsudok je v poradí tretím rozhodnutím vo veci
samej, pričom prvostupňový súd svojim prvým ako aj druhým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky
o určenie neplatnosti právneho úkonu. Napriek tomu, že v danej veci neboli vykonané vôbec žiadne

ďalšie dôkazy (s výnimkou dotazu o stave trestného konania vedeného voči mojej osobe) prvostupňový
súd rozhodol úplne odlišne od svojich dvoch pôvodných rozhodnutí a vyhovel návrhu navrhovateľky,
pričom svoje rozhodnutie o neplatnosti napadnutého právneho úkonu vyslovil z dôvodov uvedených
v § 39 Obč. zákonníka, v súlade s § 37 a 49a Obč. zákonníka. Rozhodol tak napriek tomu, že vo
svojich predchádzajúcich rozsudkoch opakovane poukázal na to, že tvrdenia navrhovateľky o neplatnosti
napadnutého právneho úkonu pre rozpor z hmotnoprávnymi ustanoveniami § 37, § 39 a 49a Obč.
zákonníka neboli preukázané z vykonaných dôkazov, ani z vyjadrení účastníkov a ani zo všetkých
skutočností, čo za konania vyšli najavo. Uvedený právny názor nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
a nevyplýva zo žiadnych z vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré počas konania vyšli najavo. Práve
naopak viacerými nespornými dôkazmi bol hodnoverne preukázaný opak. Medzi odporcom a C. I.
neexistovala žiadna dohoda o uvedení N. Q. do omylu. N. Q. urobil právny úkon slobodne, vážne
s poznaním všetkých rozhodujúcich skutočností, nebol uvedený do omylu. Odporca nemal žiadnu
vedomosť o tom, že N. Q. peniaze odovzdal C. I., finančné prostriedky som požičal priamo N. Q.. Tento si
ich od navrhovateľky aj prevzal, čo bolo opakovane viacerými listinnými dôkazmi aj preukázané. Odporca
ani nemohol uviesť N. Q. do žiadneho omylu, keďže ako uviedol aj sám N. Q., že mu C. I. zakázala pred
odporcom spomenúť, že peniaze, ktoré mu poskytol ako pôžičku on poskytne ako pôžičku zas C. I..

Odvolateľ zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľka ako právny nástupca p. N. Q. mala vedomosť
o skutočnostiach týkajúcich sa danej veci zmluvného vzťahu medzi odporcom a p. N. Q., veď k týmto
sa podrobnejšie vyjadrila už vo svojej výpovedi v trestnom konaní dňa 14. 01. 2004 - strana č. 3 a 4
zápisnice o výsluchu svedkyne -navrhovateľky G. Q., kde uvádza, že sa najprv od jej matky dozvedela
o pôžičke otca N. Q. a tiež následne otcovi dňa 15. 10. 2004 potvrdila (povedala) pri osobnom stretnutí,
že už vie to o tom čo sa stalo. V uvedenej výpovedi navrhovateľka potvrdila, že jej otec N. Q. povedal, že
peniaze, ktoré dostal odo odporcu odovzdal C. I. a zároveň navrhovateľka bližšie opísala skutočnosti,
ktoré sa dozvedela od otca ohľadne pôžičiek. Tiež navrhovateľka vedela aj o trestnom oznámení, ktoré
podal sám N. Q. dňa 04. 10. 2004.

Z uvedeného je nesporné, že sa navrhovateľka priamo od svojho otca - N. Q. dozvedela podstatné
skutočnosti týkajúce sa predmetnej veci, že si naozaj jej otec od odporcu požičal peniaze, že tieto
peniaze naozaj jej otcovi vyplatil, tieto od odporcu prevzal, tiež potvrdil aj to, že peniaze mu odporca
vyplatil v mene USD a okrem uvedených skutočnosti navrhovateľka vedela aj o lehote splatností
pôžičky a o ďalších podmienkach, za ktorých došlo k poskytnutiu pôžičky. Napriek tomu, že mala
vedomosť o podstatných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu medzi odporcom a N. Q.
podala navrhovateľka dňa 10. 11. 2004 na Okresný súd v Martine návrh na nariadenie predbežného
opatrenia č. k. 19C 303/2004 následne aj žalobu o určenie neplatností zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva, kde už v rozpore s tvrdeniami, ktoré sa dozvedela od svojho otca N. Q. uvádzala nové
skutočnosti, ktoré boli účelové a nepravdivé, tieto boli diametrálne odlišné od skutočností, o ktorých sa
dozvedela priamo od svojho otca, teda ktoré jej tento sám osobne oznámil.

Sama navrhovateľka ako prílohu k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pripojila aj čestné
vyhlásenia otca, ktoré potvrdzovali rovnaké skutočnosti, o ktorých sa dozvedela od svojho otca a to
prevzatie pôžičky od odporcu vo výške 16.060,-USD.

V rámci rozsiahleho dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, a to predovšetkým
listinnými dôkazmi vyhotovenými samotným N. Q. - čestné vyhlásenia ako aj podané trestné oznámenie
N. Q., že odporca naozaj vyplatil právnemu predchodcovi navrhovateľky N. Q. finančné prostriedky
vo výške 16.060.-USD, tieto si od odporcu osobne prevzal ako pôžičku. Tiež sám N. Q. si objednal
vypracovanie znaleckého posudku na nehnuteľnosť (byt), ktorá bola predmetom zábezpeky (znalecký
posudok č. 122/2003, kde ako objednávateľ vystupuje N. Q., pričom osobná ohliadka bytu znalcom a
zameraniu bytu boli vykonané dňa 19. 05. 2003), p. N. Q. podpísal na notárskom úrade v R. R. zmluvu
o pôžičke v spojení so zmluvou o zabezpečovacom prevode práva.

Sám N. Q. nespochybnil podpísanie, uzatvorenie zmluvy o pôžičke v spojení so zmluvou o
zabezpečovacom prevode práva, opakovane potvrdil prevzatie pôžičky od odporcu, pričom potvrdil aj
skutočnosť, že odporca nemal žiadnu vedomosť o tom, že by ním požičané finančné prostriedky boli
určené inej osobe ako bol sám N. Q.. Teda odporca nemal vedomosť o žiadnej vzájomnej dohode medzi
N. Q. a C. I.. Tieto jeho osobné a priame tvrdenia zachytené v písomnej forme vyvracajú tvrdenia
svedkyne C. I. vo výpovedi zo dňa 12. 08. 2008.

Tiež N. Q. potvrdil aj to, že on následne odovzdal peniaze C. I., ktorej požičal finančné prostriedky
viackrát. Sám N. Q. v ním vyhotovených listinných dôkazoch čestné vyhlásenia ako aj v ním podanom
trestnom oznámení dňa 04. 10. 2004 jednoznačne vyvrátil tvrdenia svedkyne C. I., ktoré boli navzájom
rozporné, neurčité, účelové a nepravdivé. Pri porovnaní hodnovernosti dôkazov produkovaných N. Q. s
výpoveďou C. I., je jednoznačne preukázaný ich vzájomný rozpor a nepravdivosť, účelovosť tvrdení C. I..

Sám N. Q. v podanom trestnom oznámení a v jeho výpovedi pred OČTK uviedol citujem : „ C. I. poznám
od roku 1979. Ona mi telefonovala, myslím, že to bolo v mesiaci apríl 2003, povedala mi, že má nejaké
problémy a potrebuje pomôcť. Následne prišla za mnou domov, že potrebuje požičať peniaze, pričom
uviedla, že ju okradli v Banskej Bystrici v MHD o 300.000,-Sk. Poznal som ju, rozhodol som sa ísť do
Banskej Bystrice, aby som uvidel či jej viem nejako pomôcť. Bolo to v apríli 2003. Išiel som do Banskej
Bystrice domov k C. I., bola sama a tu mi povedala ako by sme to spravili. Vysvetlila mi, že pôjdeme na
notársky úrad. kde podpíšeme zmluvu o pôžičke, ktorú si zoberiem ja a dám jej peniaze. Túto pôžičku
som mal podpísať od jej známeho J. L.. Tu mi ešte zdôraznila, aby som sa neprezradil, a to tým, že by
som tie peniaze potreboval pre ňu. Mal som vystupovať tak, že peniaze sú pre mňa. Zmluvu nemala
pri sebe. V Banskej Bystrici mi ešte povedala, čo všetko treba ohľadom môjho bytu, tu mne navrhovala,
aby byt išiel do zálohy pre pôžičku. Ona mi neuviedla na čo tie peniaze potrebuje - že pre nejakú ženu
musí zaplatiť a poslať peniaze na účet. Bližšie sme sa nerozprávali. Išiel som domov a čakal, nič som
nevybavoval. Ohľadom vrátenia peňazí sme sa nerozprávali. Ona mi zavolala v máji 2003, aby som
prišiel do Banskej Bystrice a priniesol občiansky preukaz, iné doklady odo mňa nežiadala. Keď som
prišiel, zoznámila ma s J. L., ktorý mi mal požičať peniaze a spolu na notársky úrad Z. Belkovej. Mne
pred podpisom dali zmluvu, no ja som si ju neprečítal. Neviem či mi niekto niečo vysvetľoval. Zmluvu
som podpísal a potom sme odišli na aute J. L. na parkovisko pred TESCO. J. L. išiel pre peniaze. V
aute ja a C. I., tá mi hovorila, aby sme v aute nič nehovorili a keď sa J L. vrátil, mal peniaze v obálke.
Ja som si ich neprepočítal a ani žiadne potvrdenie nepodpísal. Prečo som ich neprepočítal, neviem,
pamätám si, že USD. ,,

Tiež N. Q. uviedol, že C. I. v marci 2004 požičal ďalšie peniaze a to sumu 55.000,-Sk, ktorú je dal na
štyrikrát a to: dňa 01. 04. 2004 sumu 20.000 Sk, dňa 02. 04. 2004 sumu 20.000 Sk, dňa 05. 04. 2004
sumu 10.000 Sk a dňa 29. 04. 2004 sumu 5.000 Sk. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne C. I., táto je čiastočne
nezrozumiteľná, vzájomne si v určitých miestach odporujúca, pričom svedkyňa rozdielne vypovedá o
výške poskytnutej pôžičky, o mene (USD/SKK) v ktorej bola pôžička poskytnutá, nepresnosti miesta,
kedy a kde jej mal N. Q. poskytnúť pôžičku, ktorú on odo mňa prevzal a pod. Výpoveď C. I. je diametrálne
odlišná od výpovede samotného N. Q., ktorú urobil v roku 2004 pred OČTK.

Na ilustráciu dôveryhodnosti svedkyne C. I. je potrebné uviesť, že už v roku 1999 bolo voči nej vedené
súdne konanie OS v Banskej Bystrici sp. zn. 9C 249/99, keďže nechcela vrátiť pôžičku a ani podpísať
zmluvu, na ktorej podpísanie sa zaviazala a veriteľ sa domohol svojich práv až súdnou cestou, pričom
ako sama C. I. vo vyjadrení 9C 249/99 uviedla, že na ňu bolo podané aj trestné oznámenie.

V súvislosti s trestným konaním odvolateľ dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici
vydaný pod sp. zn. 5T 38/2005, ktorý obsahuje aj výpoveď samotnej C. I. ako aj svedkov p. T., p. H. ako aj
p. P. B.. Aj z výpovede týchto svedkov vyplýva, že odporca finančné prostriedky odovzdal priamo tomu,
kto si odo neho peniaze požičiaval a aké boli následné dohody medzi svedkami a C. I. o tom naozaj
nemal žiadnu vedomosť, to že tieto osoby uzatvorili samostatné písomné zmluvy s C. I. nevedel. Tieto
skutočnosti vyšli najavo až v trestnom konaní v roku 2008. Napokon odporca uviedol, že rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22. 10. 2010, sp. zn. 3T 14/2009 bol súdom v zmysle § 285
písm. a) Tr. poriadku v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby prokurátora.

Navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 22. 12. 2012 prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne
odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc
sa s jeho dôvodmi.

Uviedol, že právne hodnotenie odporcom (vyššie uvedené) nevychádza z dôslednej analýzy vykonaných
pojednávaní, svedeckých výpovedí a dôkazov, pretože od prvopočiatku predmetného sporu je možné
ustáliť záver, že odporca o všetkých aktivitách I. vedel, podieľal sa na zinscenovaní uvedených
peňažných transakcií a v konečnom dôsledku finančné prostriedky vylákané I. obdržal naspäť k svojim
rukám. Logicky teda konštatovanie odporcu o nesprávnych právnych záveroch nemá opodstatnenie.

Súd pri rozhodovaní o veci zobral zreteľ na skutočnosti, ktoré sa snažil odporca svojimi vyjadreniami
bagatelizovať a dokonca posúvať osobu s ktorou spolupracoval do polohy nesvojprávnej osoby,
neschopnej rozpoznať nebezpečnosť svojho konania a tým jej výpoveď vyhodnotiť ako nepravdivú,
účelovú a dokonca za výpoveď, ktorá má mať snahu poškodiť jeho osobe. Pri oboznámení sa s obsahom
svedeckej výpovede I. uskutočnenej v ústave na výkon trestu je nutné vidieť, že táto spolupráca nebola
jediná, že sa činila pod vedomím a záštitou odporcu, kedy takéto právne úkony nemôžu požívať právnu
ochranu, pretože sú neplatné, odporujúce zákonu, obchádzajúce zákon a pod. Prebiehajúce trestné
konanie, na ktoré sa odvoláva odporca je konaním, ktoré iba podporuje navrhovateľom konštatovaný
záver, že vo vzájomnej súčinnosti uskutočňovali kroky k tomu, aby podvodným spôsobom získali
zabezpečovacie právo, ktorého účelom bolo získať nehnuteľnosť do vlastníctva odporcu po ním a
svedkyňou I. realizovaných právnych úkonoch.

Právne hodnotenie dôvodu neplatnosti odporcom zrealizovaných právnych úkonov bolo špecifikované v
predchádzajúcich dvoch odvolaniach, ktoré odvolací súd zhodnotil ako opodstatnené a ku ktorým prijal
aj príslušný právny záver, čím prijal aj právny názor na danú vec, ktorým je prvostupňový súd viazaný.
Ak odvolací súd v druhom zrušujúcom uznesení konštatoval potrebu pri ďalšom konaní vysporiadať
sa s otázkami prebiehajúceho trestného konania, ako i s výpoveďou svedkyne I., ako i nutnosťou
spravovania sa prvostupňového súdu už vysloveným právnym názorovom odvolacieho súdu, tak nie je
možné akceptovať stanovisko odporcu prezentované v odvolaní, že rozhodnutie je nezákonné.

Nič na veci nemenia skutočnosti, že navrhovateľka sa priamo od svojho otca dozvedela podstatné
skutočnosti týkajúce sa predmetnej veci o zapožičaní financií, pretože tieto tvrdenia navrhovateľky sú
tvrdeniami, ktoré v plnom rozsahu zapadajú do objasnenej konštrukcie poskytovania pôžičiek zo strany
odporcu prostredníctvom svedkyne I. a smerovali k jednému účelu t. j. k získaniu vlastníckeho práva k
zabezpečovaným nehnuteľnostiam.

V ďalšej časti odvolania odporca pripojil časť výpovede nebohého Žabku, kde táto výpoveď bola
vyhodnotená už dva krát odvolacím súdom, z ktorej podľa názoru navrhovateľky jednoznačne vyplýva
zavedenie jej právneho predchodcu pri poskytovaní pôžičky a zriaďovaní zabezpečovacieho prevodu
na jemu patriaci byt. Odporca v celej veci opomenul skonštatovať, že voči jeho osobe podalo niekoľko
ďalších osôb návrh na trestné stíhanie, že podobným spôsobom pripravil niekoľko ľudí o vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam a túto skutočnosť navrhovateľka preukazovala i časopisom Plus 7 dní, kde
boli uskutočnené vyjadrenia niekoľkých osôb k podpisu zapožičania si financií a následkom z tejto
pôžičky vyplývajúcim. Preto ak sa odvolací súd oboznámil podrobne s podmienkami právnych úkonov,
toku financií a o závere poskytnutia tejto pôžičky, tak nepochybne prijal záver zhodný s skutočným
priebehom úkonov v rozpore so zákonom a správne aj vyslovil právny názor o neplatnosti týchto úkonov,
čo rešpektoval prvostupňový súd vo vynesenom rozsudku. Nie je dôvodné čakať, že by sa odporca
stotožnil s takýmto právnym názorom a preto podal odvolanie, ktorým oddiaľuje aby bola zmluva o
zabezpečovacom prevode určená za neplatnú, lebo takýto záver by ho pripravil o vlastnícke právo k
predmetnému bytu.

Ak odporca tvrdí v podanom odvolaní, že neexistovala žiadna dohoda o uvedení N. Q. do omylu, tak
toto jeho tvrdenie je vyvrátené samotnou osobou s ktorou spolupracoval a ktorá už za uvedené podobné
činnosti s inými ľuďmi vykonáva trest odňatia slobody. Navrhovateľka sa nestotožňuje ani s tým, že
úkony jej predchodcu boli urobené slobodne, vážne, že nebol uvedený do omylu, pretože týmto záverom
odporuje sama dôkazná situácia predmetnej kauzy, kedy sám odporca niekoľko krát menil výpovede
pri otázke vyplácania financií v korunách, v dolároch, v účte, z ktorého boli financie zabezpečené a
v iných okolnostiach podpisovania notárskej zápisnice prepočítavania peňazí, prítomnosti pri podpise
u notárky, čo všetko napovedá tomu, že jeho tvrdenia sú iba v úmysle zabezpečiť si zlegalizovanie
podvodným spôsobom získaného vlastníckeho práva k bytu, ktorý bolo nutné do času rozhodnutia
v tejto veci zabezpečiť vydaním predbežného opatrenia, nakoľko podľa navrhovateľky všetky kroky
odporcu smerovali k tomu, aby byt bol bez zbytočného odkladu rýchlo odpredaný, čím by získal odporca
podstatne vyššiu sumu za predmetný byt, ako nebohému Q. zapožičal.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala
určenia, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke zo dňa 21. 05.
2003, uzavretá medzi C. L. a N. Q. - právnym predchodcom navrhovateľky, ktorej vklad bol povolený na
Správe katastra Martin pod č. V 1278/2003 dňa 18. 08. 2003 je neplatná.

Návrh odôvodnila tým, že sporný právny úkon bol len fingovaným, v ktorom od počiatku absentovala
zložka slobodnej a vážnej vôle a v konečnom dôsledku sa teda jedná o neplatný právny úkon, a to
aj preto, lebo bol uzatvorený v rozpore so zákonom, keďže konanie odporcu bolo podvodné a došlo
k spáchaniu trestného činu. Po právnej stránke poukázala na ustanovenie § 37 a § 39 Občianskeho
zákonníka.

Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa ustanovenia § 49a) Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba
urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba,
ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto
neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Navrhovateľka ďalej tvrdila, že v skutočnosti odporca prostredníctvom spoločníčky C. I., nar. XX. XX.
XXXX, vylákal po ich vzájomnej dohode od právneho predchodcu navrhovateľky nutnosť uzavretia
zmluvy o pôžičke a taktiež zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, pričom ale právny predchodca
navrhovateľky si nikdy pre seba finančné prostriedky nepožičal. Zmluvu síce podpísal, avšak na
naliehanie C. I., ktorej následne aj údajne zapožičané peniaze poskytol. Táto ich mala obratom
vrátiť odporcovi na splatenie svojich predchádzajúcich dlhov. V dôsledku toho, že C. I. právnemu
predchodcovi navrhovateľky finančné prostriedky na splatenie pôžičky nevrátila, došlo k realizácii
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, a teda prevodu vlastníckeho práva právneho predchodcu
navrhovateľky k bytu č. 22, nachádzajúceho sa vo vchode č. 41 na treťom poschodí obytného domu so
súp. č. XXX, postaveného v G., na ul. J. L., zapísaného na LV č. XXXX na odporcu. Podvodné konanie
C. I. navrhovateľka preukazovala právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa
8. 9. 2006 č.k. 5T/38/2005-440, ktorým bola uznaná vinnou z pokračovacieho trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1, 4 písm. b/ Trestného zákona, za čo jej aj bol uložený trest odňatia slobody v trvaní
48 mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do prvej nápravno-výchovnej skupiny.

Odporca s podaným návrhom nesúhlasil. Uviedol, že navrhovateľkou tvrdené skutočnosti sa nezakladajú
na pravde, sú účelové a nezodpovedajú skutočnému stavu veci. K uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva a poskytnutí finančnej pôžičky právnemu predchodcovi navrhovateľky došlo z jeho
podnetu. Po dohodnutí základných podmienok poskytnutia pôžičky a jej zabezpečenia došlo k spísaniu
právneho úkonu a na notárskom úrade si N. Q. spolu so zmluvou prevzal aj finančné prostriedky v
sume 16.060 USD. Pri uzatváraní zmluvy konal slobodne, vážne, s obsahom, ako aj s dohodnutými
podmienkami bol riadne oboznámený. Peniaze riadne prevzal, avšak v stanovenej lehote ich nevrátil.
Odporca čakal po dobu viac ako jedného roka, kým došlo k realizácii zabezpečovacieho prevodu
vlastníckeho práva bytu nachádzajúceho sa v G.. Odporca vylúčil akúkoľvek protiprávnosť, resp. nátlak
na právneho predchodcu navrhovateľky.

Z rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 8. 9. 2006 č.k. 5T/38/2005-440 odvolací súd zistil,
že C. I. bola uznaná vinnou na tom skutkovom základe, „že v presne nezistený deň v apríli 2003, v byte

na L. ulici č. XX v R. R., presvedčila N. Q., nar. X. X. XXXX, aby si namiesto nej požičal od C. L., nar. XX.
X. XXXX, finančnú hotovosť vo výške 16.060 USD, ktorú hotovosť jej následne odovzdá s tým, že tieto
peniaze C. I. následne C. L. osobne vráti z vlastných finančných zdrojov. Dňa 21. 5. 2003 na základe
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke, uzatvorenej na Notárskom
úrade Mgr. Zory Belkovej v R. R., C. L. požičal N. Q. vyššie uvedenú finančnú čiastku, ktorú po podpise
predmetnej zmluvy N. Q. na základe dohody odovzdal C. I. na L. ul. č. XX v R. R.. Následne v období
od 1. 4. 2004 do 29. 4. 2004 C. I. pod rôznymi zámienkami vylákala od N. Q. ďalšie finančné čiastky v
celkovej výške 55.000,- Sk, ktoré jej N. Q. poskytol na základe jej nepravdivého tvrdenia a ubezpečenia
o tom, že finančnú čiastku vo výške 16.060 USD (v prepočte 567.191,- Sk) už s C. L. vyrovnala. Doposiaľ
však uvedenú finančnú hotovosť C. L. nevrátila, v dôsledku čoho sa v zmysle zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke zo dňa 21. 5. 2003 vlastníkom bytu N. Q. stal C. L.. N.
Q., ani jeho dcére G. Q. nevrátila ani finančnú čiastku vo výške 55.000,- Sk, čím uviedla N. Q. do omylu
a spôsobila dcére zosnulého N. Q., G. Q., nar. XX. X. XXXX, škodu vo výške 622.191,- Sk".

Uznesením č. k. 8Co/165/2009-269 zo dňa 25. 9. 2009 odvolací súd v poradí prvý rozsudok okresného
súdu č. k. 5C/220/2004-226 zo dňa 11. 03. 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie majúc za to, že
prvostupňový súd nedostatočne vyhodnotil vykonané dôkazy, a to najmä svedeckú výpoveď C. I.. Z tejto
nechal bez povšimnutia tú podstatnú časť, v ktorej opisovala to, že odporca o celom pozadí sporného
právneho úkonu vedel, pričom týmto spôsobom došlo k požičiavaniu peňazí aj v iných prípadoch. C.
I. bola pritom za svoje konanie na vyššie uvedenom skutkovom základe uznaná vinnou a právoplatne
odsúdená. Týmto rozhodnutím je súd podľa § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný. Pri takej svedeckej výpovedi
C. I., ako je zaznamenaná v zápisnici o výsluchu zo dňa 12. 08. 2008 (zápisnica napísaná v Ústave na
výkon trestu odňatia slobody Nitra - Chrenová č.l. 169 a nasl. spisu) nemohol prvostupňový súd podľa
názoru odvolacieho súdu vyhodnotiť celé vykonané dokazovanie tak, ako je to uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Z predmetnej výpovede vyplýva, že odporca mal vedieť o tom, že v skutočnosti
si peniaze od neho požičiava práve svedkyňa a nie právny predchodca navrhovateľky. Dokonca takýmto
spôsobom, t.j. cez tretie osoby, malo dôjsť medzi odporcom a svedkyňou k viacnásobnému požičiavaniu
peňazí.

Odvolací súd zároveň konštatoval, že na strane navrhovateľky mal preukázanú existenciu naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti sporného právneho úkonu, nakoľko v prípade jej úspechu by
došlo k obnoveniu predošlého právneho stavu, t.j. stavu kedy bude ako vlastník bytu zapísaný jej právny
predchodca, t.j. toho času už nebohý otec N. Q.. (§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších
predpisov o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam - Katastrálny
zákon)

V ďalšom konaní sa mal okresný súd v prvom rade oboznámiť s prebiehajúcim trestným stíhaním
odporcu a následne celý zistený skutkový stav opätovne vyhodnotiť s tým, aby jeho rozhodnutie bolo
jasné, presvedčivé a zrozumiteľné (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Uznesením č. k. 8Co/139/2010-337 zo dňa 28. mája 2010 Krajský súd v Žiline zrušil v poradí druhý
rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 5C/220/2004-226 zo dňa 11. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie preto, lebo prvostupňový súd sa po zrušujúcom rozhodnutí v ďalšom konaní nespravoval už
vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný.

Pod právnym názorom sa v zmysle ust. § 226 O. s. p. nerozumie len názor na právne posúdenie veci,
ale výklad treba chápať širšie. Ide aj o vytýkané chýbajúce alebo chybné skutkové zistenia a neúplnosť
dokazovania, ktorých doplnenie podmieňuje spravodlivé rozhodnutie vrátane aplikácie príslušných
ustanovení hmotného práva. Viazanosť prvostupňového súdu právnym názorom odvolacieho súdu
platí len pre ten skutkový stav, z ktorého sa vychádzalo pri zrušení rozhodnutia. Zrušením pôvodného
rozhodnutia sa vec vracia do stavu aký tu bol pred vydaním rozhodnutia. Prvostupňový súd sa riadi
intenciami zrušujúceho uznesenia, avšak naďalej postupuje podľa procesných predpisov. V konaní
odstraňuje nielen vytýkané nedostatky, ale také, ktoré vytýkané neboli a ktoré v procesnom postupe
zistí. Doplní dokazovanie, prípadne niektoré dôkazy vykoná znovu, ak neboli úplné alebo ak nastala
procesná situácia vyžadujúca takýto postup. Po splnení dôkaznej povinnosti a vyhodnotení dokazovania
rozhodne znova. Ak sa dokazovaný skutkový stav oproti tomu z akého vychádzal odvolací súd zmenil,

viazanosť prvostupňového súdu právnym názorom odvolacieho súdu prestáva a nové rozhodnutie musí
zodpovedať novému zistenému skutkovému stavu, vyhodnotením dôkazov a tomu zodpovedajúcej
aplikácii hmotného práva. Dôvody nového rozhodnutia, ktoré vychádza z odlišného názoru než z názoru,
z ktorého vychádzalo zrušujúce rozhodnutie, musia byť v novom rozhodnutí jasne uvedené.

Podľa názoru odvolacieho súdu skutkový stav, tak ako bol zistený aj po doplnení dokazovania
prvostupňového súdu, sa žiadnym podstatným spôsobom nezmenil. Okresným súdom uvádzané
nezrovnalosti, resp. protirečenia vo výpovediach svedkyne C. I. neboli takého charakteru, aby mohol
dospieť k záveru o nehodnovernosti jej výpovede. Dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia boli v tomto smere málo presvedčivé. Okresný súd sa taktiež nedôsledne oboznámil s
prebiehajúcim trestným stíhaním odporcu, keď v podstate len v krátkosti konštatoval, že vo veci je
nariadené znalecké dokazovanie na vyšetrenie duševného stavu C. I. a v skutkoch pre ktoré je podaná
obžaloba na odporcu N. Q. nevystupuje. Absentuje vyhodnotenie toho, z čoho je odporca obvinený,
resp. čo mu je kladné za vinu, vo vzťahu k prejednávanej veci.

Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní bolo zistiť aktuálny stav trestného stíhania vedeného voči
odporcovi, v ktorej súvislosti mohol zvážiť aj prerušenie konania, vzhľadom na závažnosť dôsledkov z
neho vyplývajúcich.

V ďalšom konaní prvostupňový súd doplnil dokazovanie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu a
zo zhora uvedených dôvodov návrhu navrhovateľky vyhovel.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ, ako aj v písomnom vyjadrení
navrhovateľka konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre
posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým
a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle (§ 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Ak
tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo
výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Vážnosť vôle
súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôla, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej
kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou,
simulované právne úkony a pod. Náležitosťou vôle je aj absencia omylu, o ktorej zákon osobitne
ustanovuje, že je špeciálnou vadou vôle, ktorá má určené právne dôsledky. Základným predpokladom
použitia § 49a Občianskeho zákonníka je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba
právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho
úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. Druhý účastník musí omyl vyvolať alebo aspoň o
ňom vedieť. Ak bol omyl vyvolaný úmyselne (tak ako to bolo tvrdené v prejednávanej veci) právny úkon
je neplatný bez ohľadu na to, či ide o omyl podstatný alebo nepodstatný. V takom prípade ide o omyl
vyvolaný lsťou. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Obč. zákonníka možno posudzovať
len podľa okolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Obchádzanie zákona predstavuje osobitnú
situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak v konečnom dôsledku
vznikajú (menia sa alebo zanikajú) práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného a oboznámiac sa s obsahom celého spisového materiálu - výpoveďami
účastníkov, svedkyne, predloženými listinnými dôkazmi bol aj odvolací súd toho názoru, že zmluva o
zabezpečovacom prevode práva v spojení so zmluvou o pôžičke zo dňa 21. 05. 2003 uzavretá medzi C.
L., bytom L. XX, R. R. a N. Q., bytom J. L. XX, G., ktorej vklad bol povolený na Správe katastra Martin pod
V 1278/2003 zo dňa 18. 8. 2003 je neplatným právnym úkonom a to preto, lebo tento právny úkon nebol
zo strany právneho predchodcu navrhovateľky urobený slobodne a vážne a tiež bol urobený z jeho strany
v omyle spočívajúcom v nesprávnej predstave o jeho účinkoch. V tomto smere sú závery okresného
súdu, tak ako sú vyššie prezentované presvedčivé, logické a zodpovedajúce výsledkom vykonaného
dokazovania. V súvislosti s hodnotením zisteného skutkového stavu odvolací súd navyše poukazuje
na správanie sa samotného pôvodne poškodeného N. Q. po podpise zmluvy a jeho následné reakcie
- podanie trestného oznámenia, výpovede na polícii, z čoho tiež možno vyvodzovať závery svedčiace
o neplatnosti právneho úkonu. Taktiež sa osobitne žiada poukázať na isté neštandartné postavenie a
vystupovanie odporcu v preskúmavanej veci, ktoré neuniklo pozornosti ani orgánom činnými v trestnom
konaní. Zo záverov trestného konania vedeného voči jeho osobe za obdobné skutky však odvolací
súd nemohol vychádzať, keďže do času jeho rozhodnutia nebolo skončené. Keďže odvolací súd v
preskúmavanom rozhodnutí nezistil žiadne pochybenie ako vecne správne ho podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia totiž, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O. s. p., o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .