Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2011

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/142/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8407202104
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2011:8407202104.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdvKežmarku-samosudcaJUDr.ErikaBorovskávprávnejveciM.C.D.spol.s.r.o.,Piaristická

25,Nitra,IČO:36543322,práv.zast.JUDr.TomášomGogom,advokátomsosídlomŽriedlová3,Košice,
proti X. obchodné meno Ján Šebest B- MAX, Irena Šebestová - právny nástupca, so sídlom Petržalská
5/1632, IČO: 33 880 425, práv. zast. JUDr. Tiborom Bašistom, advokátom so sídlom Nám. sv. Egídia
95, Poprad, o 33 193,92 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca si žalobou podanou na tunajší súd dňa 16.5.2007 uplatnil proti podnikateľovi S. podnikajúcemu

pod obchodným menom Ján Šebest B-MAX, IČO: 33 880 425, so sídlom Kežmarok, Petržalská 5/1632,
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1 000 000,-Sk (33 193,92 eur) a jeho príslušenstva - úroku
z omeškania vo výške 9% ročne od 8.5.2007 do zaplatenia tak, ako jeho konečnú úpravu súd pripustil
uznesením vyhláseným na pojednávaní 15.12.2011.

Žalobu odôvodnil tvrdeniami, že pohľadávku voči to tomuto žalovanému na zaplatenie zmluvnej pokuty
v žalovanej výške prevzal na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.9.2006 od postupcu -

obchodnej spoločnosti M-C-H spol. s r.o., Mníšanská č. 634, Jelšava, IČO: 31 697 101. Ide o pohľadávku
vyplývajúcu z nájomnej zmluvy uzavretej medzi týmto postupcom ako prenajímateľom a žalovaným
ako nájomcom dňa 31.8.1995, predmetom ktorej bol prenájom priestorov pekárne na ul. Priekopa v
Kežmarku. V čl. VII. tejto nájomnej zmluvy zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu vo výške 1 000 000,-
Sk, ktorú sa žalovaný ako nájomca zaviazal zaplatiť vždy, ak dôjde k ukončeniu nájomného vzťahu
z dôvodu jeho subjektívneho zavinenia. Nájomný vzťah založený predmetnou nájomnou zmluvou bol
ukončený výpoveďou prenajímateľa z dôvodu, že žalovaný ako nájomca opakovane nesplnil povinnosti

vyplývajúce mu z nájomnej zmluvy - nezaplatil včas a riadne nájomné. K ukončeniu nájomného vzťahu
výpoveďou došlo dňa 18.2.2005, kedy žalovaný aj prenajaté priestory vypratal. V priebehu konania
poukazoval na dôkazné bremeno ohľadne nezavinenia porušenia zmluvnou pokutou zabezpečovanej
zmluvnej povinnosti, ktoré je na žalovanom.

Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V odpore podanom proti platobnému rozkazu, ktorý
súd vo veci dňa 13.6.2007 vydal pod sp. zn. 3Ro 165/2007 a neskôr aj v priebehu ďalšieho konania v

svojichprednesochnapojednávaniachargumentoval,žepredmetnúpohľadávkunazaplateniezmluvnej
pokuty spolu s ďalšími pohľadávkami voči žalovanému vyplývajúcimi zo zmluvy o nájme zo dňa
31.8.1995prenajímateľpostúpilobchodnejspoločnostiRENO-STAV,s.r.o.Košice. Tátosisvojenároky
voči žalovanému uplatnila v súdnom konaní vedenom na tunajšom súde pod č. k. 3C 25/2005, ktorébolo právoplatne ukončené schválením zmieru, ktorý strany v konaní uzavreli. Má za to, že uzavretím
tohto zmieru došlo k vyporiadaniu všetkých vzájomných nárokov zmluvných strán vyplývajúcich z
predmetnejnájomnejzmluvy,vrátanenárokunazaplateniezmluvnejpokuty.Nesúhlasilsargumentáciou

žalobcu, že k ukončeniu nájomného vzťahu došlo jeho subjektívnym zavinením. Argumentoval, že k
ukončeniu nájmu došlo v dôsledku výpovede prenajímateľa. Nájom mal dohodnutý na 10 rokov. Z
toho 9 rokov neboli problémy, aj keď občas sa omeškal niekoľko dní s platením nájomného. Vždy to
však dorovnal. Nájomné za prenajaté priestory po 9 rokoch v máji 2004 prestal platiť len z dôvodu,
že po vstupe SR do EÚ v dôsledku účinnosti nových smerníc EÚ týkajúcich sa nových požiadaviek

na hygienické a technické vybavenie prevádzky pekárne investoval značné finančné prostriedky do
jej úprav. Priestory by bez týchto úprav nebolo možné naďalej prevádzkovať na účel dohodnutý v
nájomnej zmluve. Tieto prostriedky investoval po ústnej dohode s prenajímateľom, že investície mu budú
zohľadnené v nájomnom. Aj napriek tejto dohode bol prenajímateľom neskôr vyzvaný na doplatenie
nájomného a nájom mu vypovedal. V zmieri následne strany zohľadnili práve tieto jeho investície.
Má za to, že práve prenajímateľ tým, že porušil svoje povinnosti udržiavať priestory pekárne aj po

vstupe do EÚ v stave spôsobilom na dohovorené užívanie na jeho vlastné náklady, zavinil ukončenie
nájmu. Nesplnenie tejto jeho povinnosti vyplývajúcej mu z ust. § 5 zákona č. 116/1990 Zb. bolo prvotnou
príčinou, prečo investoval svoje finančné prostriedky do úpravy priestorov a prečo nájomné nezaplatil.
Vzniesol tiež námietku premlčania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty s tým, že uplynula subjektívna
premlčacia lehota na jeho uplatnenie.

Pôvodný žalovaný S. v priebehu konania dňa 30.3.2009 zomrel. Z právoplatného osvedčenia o
dedičstve vydanom súdnym komisárom JUDr. Jaroslavom Liškom v súdnom konaní v dedičskej veci po
tomto poručiteľovu vedenom na tunajšom súde pod č. k. 4D 80/2009 zo dňa 17.6.2009 súd zistil, že
majetok, ktorý tvoril majetkovú podstatu živnosti poručiteľa vykonávanej v jeho firme pod obchodným

menom: Ján Šebest B-MAX s miestom podnikania: Kežmarok, Petržalská 5/1632, IČO: 33 880 425,
nadobudla v celosti jeho manželka X.. Preto súd v súlade s ust. § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku v konaní pokračoval s touto žalovanou.

Žalovaná vcelku zotrvávala na argumentácii svojho právneho predchodcu.

Pre rozhodnutie v prejednávanej veci súd považoval za postačujúce nasledovné skutkové zistenie:

Z písomnej nájomnej zmluvy zo dňa 31.8.1995 súd zistil, že uvedeného dňa obchodná spoločnosť
MIREVJANA spoločnosť s ručením obmedzeným Kežmarok so sídlom Severná 4, Kežmarok, IČO:

31 697 101, prenajala podnikateľovi - právnemu predchodcovi žalovanej - Jánovi Šebestovi B-MAX
priestory pekárne na ul. Priekopa č. 61 v Kežmarku za účelom podnikania nájomcu podľa predmetu
činnosti určeného v živnostenskom oprávnení v čase podpísania predmetnej zmluvy na dobu 10 rokov
od podpísania zmluvy. V Čl. VII. nájomnej zmluvy označenom ako „Zmluvná pokuta“ zmluvné strany sa
dohodli „na zmluvnej pokute vo výške Sk 1. milión, ktorú je povinný zaplatiť nájomca vždy a to v prípade,

ak dôjde k ukončeniu nájomného vzťahu z dôvodu jeho subjektívneho zavinenia“.

Podľa ust. § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď
oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len

písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Podľa ust. § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak z dohody nevyplýva niečo iné, dlžník nie je povinný
zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil.

Z citovaného ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj jeho systémového začlenenia v
rámci Občianskeho zákonníka (Zabezpečenie záväzkov) vyplýva, že zmluvná pokuta je zabezpečovací
prostriedokplneniazmluvnejpovinnostiajejpodstatumožnocharakterizovaťakosankciuzanesplnenie,
resp. porušenie povinnosti, ktorej splnenie zabezpečuje. Z tejto samotnej podstaty zmluvnej pokuty
vyplýva jej funkcia, ktorá spočíva v tom, že zmluvná pokuta je hrozbou pre dlžníka, ktorého, ak

nesplní svoju povinnosť, postihne majetková sankcia, tzn. povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu. Z toho
jednoznačne možno vyvodiť, že zmluvnú pokutu možno viazať len na prípad porušenia zmluvnej
povinnosti.Z dojednania zmluvných strán v čl. VII. nájomnej zmluvy tak, ako ho súd vyššie citoval, súd nemohol
prijať záver, že by zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu pre prípad porušenia nejakej zmluvnej
povinnosti. Naviac, podstatné rozdiely v argumentáciách sporových strán v priebehu konania týkajúcich

sa obsahu tejto dohody o zmluvnej pokute, viedol súd k záveru o objektívnej neurčitosti obsahu tejto
dohody.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon ktorý svojim účelom a obsahom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

K náležitostiam platného právneho úkonu, teda aj dohody o zmluvnej pokute, v zmysle citovanej právnej
úpravy patrí (okrem iných) aj to, aby táto dohoda svojim obsahom alebo účelom nebola v rozpore so

zákonom alebo neobchádzala zákon, a tiež aby bola dostatočne určitá. Neurčitosť právneho úkonu
pritom spočíva v tom, že obsah právneho úkonu je síce vyjadrený zrozumiteľne, ale má také vecné
nedostatky, ktoré nemožno odstrániť ani využitím zákonných interpretačných pravidiel. Nedostatok
ktorejkoľvek z týchto náležitostí spôsobuje neplatnosť právneho úkonu.

Súd pri posudzovaní platnosti dohody o zmluvnej pokute v danej veci vychádzal predovšetkým z textu
čl. VII. nájomnej zmluvy, nakoľko zákon pre dohodu o zmluvnej pokute obligatórne predpisuje písomnú
formu (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Tak, ako to v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 22Cdo
61/1999 uvádza NS ČR „ak ide o právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená
písomná forma, určitosť prejavu vôle musí byť daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí,

že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je napríklad predmetom zmluvy, ak to nie je poznateľné z
jej textu. Určitosť písomného prejavu je objektívna kategória a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať
odôvodnené pochybnosti o jeho obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu“.
Zároveň súd zvažoval, či prípadnú neurčitosť obsahu dohody o zmluvnej pokute nie je možné odstrániť
využitím výkladového pravidla obsiahnutého v ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

právne úkony vyjadrené slovami sa vykladajú nie len podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

V čl. VII. nájomnej zmluvy strany dohodli povinnosť nájomcu zaplatiť zmluvnú pokutu vždy v prípade,
ak dôjde k ukončeniu nájomného vzťahu z dôvodu jeho subjektívneho zavinenia. Na základe takéhoto

jazykového prejavu je plne dôvodný záver, že strany zmluvnú pokutu dojednali v zásade pre prípad
ukončenia nájomného vzťahu. Ukončenie nájomného vzťahu, bez ohľadu na spôsob jeho ukončenia,
na to, či k nemu dôjde v dôsledku jednostranného právneho úkonu jednej strany alebo dohody strán, a
bez ohľadu na to, či ten ktorý spôsob ukončenia vyplýva zo zákona alebo zo zmluvy, nie je porušením
zmluvnej povinnosti. Práve naopak, je výkonom práva opierajúcim sa buď o zákon alebo o zmluvu. Je

právnym úkonom v súlade s právom, aj to bez ohľadu na to, že príčina, ktorá k ukončeniu nájmu v danej
veci prenajímateľa viedla, mohla spočívať v porušení povinností nájomcom platiť nájomné včas a riadne.
V súvislosti s výkonom práva nemožno hovoriť ani o subjektívnom zavinení. Preto ak si zmluvné strany v
zmluve o nájme dohodli zmluvnú pokutu pre prípad ukončenia nájmu, takáto dohoda nespĺňa základný
predpoklad požadovaný zákonom, tzn. neviaže zmluvnú pokutu na porušenie zmluvnej povinnosti. Preto

takúto dohodu o zmluvnej pokute súd považoval pre jej rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú. Súd tu dáva do pozornosti doterajšiu judikatúru ako
NS ČR, tak aj NS SR, napr.: rozsudok NS ČR z 31.3.1998 sp. zn. 3Cdon 1398/1996, rozsudok NS SR
sp. zn. 2Cdo 141/2000 a pod.). Vzhľadom na to, že dôvod neplatnosti sa vzťahuje len na časť nájomnej
zmluvy (len na dohodu o zmluvnej pokute) a túto časť možno oddeliť od ostatného jej obsahu, súd mal

za to, že ide len o čiastočnú neplatnosť nájomnej zmluvy podľa § 41 Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z jazykového prejavu strán v čl. VII nájomnej zmluvy nemôže obstáť tvrdenie žalobcu,
že zmluvnú pokutu strany dojednali pre prípad porušenia povinnosti nájomcu platiť nájomné včas a
riadne. Takýto záver z jazykového prejavu strán nevyplýva. Pokiaľ strany mali záujem porušenie tejto

zmluvnej povinnosti nájomcom zmluvnou pokutou sankcionovať, mali možnosť to dostatočne určite v
dohode vyjadriť.Aj keď vzhľadom na vyššie prijatý právny záver o neplatnosti dohody o zmluvnej pokute z dôvodu jej
rozporu so zákonom pre rozhodnutie vo veci nie je potrebný záver o existencii prípadných ďalších
dôvodov neplatnosti dohody, súd dáva do pozornosti, že už len skutočnosť, že strany rozdielne

interpretujú dojednanie o subjektívnom zavinení nájomcu na ukončení nájmu nasvedčuje, že takáto
dohoda o zmluvnej pokute aj objektívne vzbudzuje odôvodnené pochybnosti o určitosti jej obsahu, čo
je potrebné s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať za ďalší dôvod jej
neplatnosti(Žalovanázavinenienaukončenínájmuvdanejvecividívporušení povinnostiprenajímateľa
udržať stav pekárne v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie aj po vstupe do EÚ, ktorú mu ukladá ust.

§ 5 zákona č. 116/1990 Zb., čo následne spôsobilo jeho neschopnosť platiť riadne a včas dojednané
nájomné; žalobca zavinenie vidí v porušení povinnosti nájomcu za platiť nájomné včas a riadne.)

Vzhľadom na uvedené právne závery súd nepovažoval za dôvodné ďalšie dokazovanie vo veci a návrhy
žalovanej na ďalšie dokazovanie pre ich neúčelnosť zamietol. Súd nepovažoval za účelné ani zaoberať
sa dôvodnosťou ďalších argumentov strán týkajúcich sa postúpenia pohľadávky na zaplatenie zmluvnej

pokuty na žalobcu ako aj premlčania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, a žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Žalobca v tomto konaní nemal procesný úspech a preto by inak bol povinný nahradiť žalovanej trovy
toto konania (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Žalovaná si však v priebehu celého konania

nárok na náhradu trov neuplatnila tak, ako to predpokladá ust. § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Preto súd rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach(§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).