Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 1, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812010211
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812010211.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr.
Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 30. júla 2014 prejednal
odvolanie podané prokurátorom a obžalovaným Q. E. proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn.
13T/167/2009 zo dňa 3. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora a obžalovaného Q. E. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin v konaní po povolení obnovy konania uložil obžalovanému
Q. E. podľa § 200 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 37 písm. h), m) Tr. zák., § 38 ods. 2, 5 Tr. zák. a § 41
ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov a 6 mesiacov s tým, že podľa § 48 ods.
2 písm. b) Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

Tento trest mu uložil za skutky, za ktoré bol právoplatne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu
Martin, sp.zn. 13T/167/2009 zo dňa 13.4.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn.
2To/68/2010 zo dňa 14. júla 2010, uvedené pod bodom 2/ a 4/, právne kvalifikované ako pokračovací
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 38 ods. 5 Tr. zák. a za skutok uvedený pod
bodom 3/, právne kvalifikovaný ako pokračovací zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, 2 písm. d)

Tr. zák. s poukazom na § 38 ods. 5 Tr. zák. Výrok o vine zostal po povolení obnovy konania nedotknutý.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný Q. E., a to bezprostredne po jeho vyhlásení na
hlavnom pojednávaní. Odvolanie podal i prokurátor.

Prokurátor odvolanie podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 13.6.2014 písomne odôvodnil.
Uviedol, že sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu pokiaľ ide o aplikáciu príslušných zákonných

ustanovení pri ukladaní trestu. Trest, ktorý bol obžalovanému uložený pokladá za trest uložený v rámci
upravenej trestnej sadzby, t.j. s použitím ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. a tiež § 41 ods. 2 Tr. zák.,
ktoré rozpätie zodpovedá rozpätiu sadzby od 11 rokov do 20 rokov. Vzhľadom k osobe páchateľa
však pokladá trest, ktorý bol obžalovanému uložený vo výmere 11 rokov a 6 mesiacov za neprimerane
mierny. Je zrejmé, že obžalovaný bol v čase spáchania súdených skutkov už 3-krát súdne trestaný.
Poukázal na to, že ani predchádzajúci opakovaný výkon nepodmienečných trestov odňatia slobody

nemal na obžalovaného taký vplyv, aby ho odradil od páchania ďalšej závažnej násilnej trestnej činnosti.
Akceptujúc zásady ukladania trestov právne vyjadrené v § 34 ods. 1 Tr. zák. vyslovil presvedčenie, že
u obžalovaného Q. E. musí byť uprednostnená represívna zložka trestu. Trest môže u neho plniť taký
účel iba vtedy, ak bude čo najdlhšie izolovaný od spoločnosti. Obžalovaný sa teraz súdeného skutku
dopustil počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý vykonával pre iný trestný čin
násilnej povahy. Ide u neho o druhovú recidívu. Podľa odvolateľa trest uložený obžalovanému Q. E. pri

samej dolnej hranici upravenej trestnej sadzby nemôže plniť svoj účel. Na základe uvedeného navrhol,
aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému uložilprísnejší trest, a to trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov pri rešpektovaní zásady zákazu reformatio
in peius vyjadrenú v ustanovení § 405 písm. b) Tr. por. Tiež navrhol, aby obžalovaný bol zaradený na
výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Obžalovaný Q. E. odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom obhajkyne. Uviedol, že trest, ktorý mu
bol uložený považuje za neprimerane prísny. Obnova konania bola povolená v jeho prospech. Z tohto
dôvodu má za to, že ani v konaní po povolení obnovy konania nemalo byť použité ustanovenie § 38 ods.
5 Tr. zák., nakoľko takto uložený trest s použitím daného ustanovenia je pre neho neprimerane prísny.

Bez aplikácie tohto ustanovenia by sa trestná sadzba po zákonnom zvýšení v zmysle ustanovenia §
41 ods. 2 Tr. zák. pohybovala v rozmedzí od 7 rokov až do 20 rokov. Takto určená trestná sadzba je v
jeho prospech vychádzajúc pritom z rozhodnutia o povolení obnovy konania. S poukazom na uvedené
mu mal byť uložený trest na dolnej hranici trestnej sadzby upravenej v zmysle ustanovenia § 41 ods.
2 Tr. zák. v rozmedzí od 7 rokov až do 20 rokov. Takto uložený trest by postačoval na jeho nápravu
a ochranu spoločnosti a pre celkové naplnenie účelu trestu tak, ako je uvedené v Trestnom zákone.

Poukázal tiež na skutočnosť, že je vo výkone trestu odňatia slobody už viac ako 6 rokov. Uvedený
čas strávený vo výkone trestu je pre neho dostatočným ponaučením, a aj z tohto dôvodu má za to, že
trest vo výmere 11 rokov a 6 mesiacov je pre neho neprimerane prísny. Vzhľadom na tieto skutočnosti
navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil, resp. zmenil tak, že mu uloží miernejší trest
odňatia slobody. Rovnako sa obžalovaný vyjadril i v podaní, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Martin

7.7.2014 a ktoré označil ako vyjadrenie k odvolaniu prokurátora.

Na verejnom zasadnutí obžalovaný, jeho obhajkyňa i prokurátor trvali na dôvodoch podaného odvolania
i na návrhu v ňom uvedenom.

Krajský súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že napadnutý rozsudok, sp.zn. 13T/167/2009
bol dňa 3.6.2014 vydaný v „obnovenom konaní“, ktoré nasledovalo po tom, čo uznesením Okresného
súdu Martin, sp.zn. 23Nt/102/2013 zo dňa 29.4.2014 bola povolená obnova konania v trestnej veci Q.
E., ktorá sa skončila právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/167/2009 zo dňa
13.4.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp.zn. 2To/68/2010 zo dňa 14.7.2010. V tomto

konaní bol v prospech Q. E. zrušený výrok o treste, ktorým mu bol uložený podľa § 200 ods. 2 Tr. zák.
trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia. Tento trest bol obžalovanému uložený za použitia tzv. asperačnej zásady.
Zároveň boli zrušené všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúci, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Tým istým rozhodnutím bol Q. E. postupom podľa §

403 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. vzatý do väzby s tým, že lehota
väzby začala plynúť okamihom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania.
Predmetomobnovenéhokonaniabolotedalenrozhodnutieotreste,ktorýmábyťobžalovanémuuložený
za trestné činy uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, zo spáchania ktorých bol právoplatne
uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/167/2009 zo dňa 13.4.2010 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp.zn. 2To/68/2010 zo dňa 14. júla 2010.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého výroku o treste, ako i správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo.
Prihliadal pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ale sú takej povahy, že by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného i odvolanie
prokurátora bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak tieto odvolania
sú nedôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok, obsahujúci len výrok

o treste odňatia slobody, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, zodpovedá stavu veci a
zákonu. Závery prvostupňového súdu, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto
záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si krajský súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

V súvislosti s účelom trestu považuje krajský súd za nutné, a to i vzhľadom na námietky odvolateľov,
týchto upozorniť na základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu.Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných

odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú
v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného

činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej

prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom

výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť

prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky,
že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,

ako aj etické.

Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4
Tr.zák.,podľaktoréhopriurčovanídruhutrestuajehovýmerysúdprihliadnenajmänaspôsobspáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Výmerou trestu sa rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný,
ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napríklad
určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku, ktorý prepadá v prospech štátu,

určenie podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie
zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť
individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti
uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa
nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkej časti už na základe povahy a závažnosti spáchaného trestného činu, t.j. či ide o prečin, zločin,
resp. obzvlášť závažný zločin, pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľakonkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy
budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich
spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia

možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred
spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o
možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným
pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestov treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to
z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu
okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd postupoval v súlade s vyššie uvedenými zásadami
a rozhodol správne, keď obžalovanému Q. E. uložil trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov a 6
mesiacov. Z odpisu registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný Q. E. má v registri trestov 4 záznamy
o odsúdení. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen, sp.zn. 3T/185/2005 zo dňa 7.7.2006 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 5To/229/2007 zo dňa 4.3.2008 bol uznaný vinným z
prečinov krádeže a porušovania domovej slobody a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 15
mesiacov, ktorý si vykonal v ústave pre mladistvých. Následne bol rozsudkom Okresného súdu Zvolen
zo dňa 8.4.2008, sp.zn. 4T/171/2007 odsúdený pre zločin lúpeže a prečin krádeže spolupáchateľstvom
a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov. Tento výrok o treste bol

zrušený a bol mu uložený rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 9.1.2009, právoplatným 27.1.2009
pod sp.zn. 4T/192/2007 trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, pričom bol zaradený do ústavu na
výkon trestu pre mladistvých. Posledný záznam o odsúdení má z dňa 25.3.2009, kedy bol rozsudkom
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/86/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica
z dňa 27.10.2009 sp. zn. 5To/221/2009 uznany vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 Tr.

zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením na výkon trestu do
ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Existenciu priťažujúcich okolností súd prvého stupňa správne
vyhodnotil. Obžalovanému ukladal trest za pokračovací zločin vydierania a za pokračovací zločin
sexuálneho násilia, teda obžalovaný spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. j/ Tr. zák.) a vzhľadom na
záznamy v odpise registra trestov správne okresný súd vyhodnotil i túto skutočnosť ako obžalovanému

priťažujúcu v zmysle § 37 písm. m) Tr. zák. U obžalovaného neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti.
Nepochybné a nesporné je, že obžalovanému Q. E. bol uložený trest za závažnú úmyselnú trestnú
činnosť, za dva závažné zločiny. Krajský súd sa stotožňuje s dôvodmi odvolania prokurátora pokiaľ
uvádza, že obžalovaný Q. E. sa opakovane dopúšťa závažnej trestnej činnosti a ani predchádzajúci
opakovaný výkon nepodmienečných trestov odňatia slobody nemal na neho taký vplyv, aby ho odradil od

páchania ďalšej závažnej násilnej trestnej činnosti. Dokonca pokračovacieho zločinu sexuálneho násilia
podľa § 200 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zák. sa dopustil počas výkonu trestu odňatia slobody pre iný závažný
trestný čin. Napriek tejto narušenosti obžalovaného, krajský súd sa nestotožnil so záverom prokurátora
pokiaľ tvrdil, že obžalovanému bol uložený neprimerane mierny trest. Podľa názoru odvolacieho súdu
prvostupňový súd v predloženej veci dôsledne postupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por. a hodnotil dôkazy

týkajúce sa výroku o treste na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Jeho zistenia a záver sú správne. Odvolací
súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že prokurátor sám na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V predloženej veci nie je možné
napadnutému rozhodnutiu vytknúť žiadnu chybu v zmysle zákonných ustanovení.

S poukazom na uvedené považoval krajský súd odvolacie námietky prokurátora, týkajúce sa
neprimeranosti trestu za nedôvodné a neopodstatnené. Rovnako odvolací súd vyhodnotil i odvolacie
námietky obžalovaného prezentované prostredníctvom obhajkyne.

Obžalovaný Q. E. prostredníctvom obhajkyne namietal predovšetkým použitie ustanovenia § 38 ods.
5 Tr. zák. Tvrdil, že obnova konania bola povolená v jeho prospech. V pôvodnom konaní ustanovenie
§ 38 ods. 5 Tr. zák. nebolo použité. Žiadal, aby mu bol uložený miernejší trest v rozpätí trestnej
sadzby upravenej len v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., t.j. v rozmedzí od 7 rokov až do20 rokov. Tieto odvolacie argumenty obžalovaného krajský súd neakceptoval. V tejto súvislosti dáva
do pozornosti obžalovaného a tiež jeho obhajkyni ustanovenie § 405 písm. b) Tr. por. Podľa tohto
zákonného ustanovenia, ak bola povolená obnova konania len v prospech obvineného, nesmie mu byť

novým rozsudkom uložený trest prísnejší, než aký bol uložený v pôvodnom rozsudku. Podľa názoru
odvolacieho súdu v konaní po povolení obnovy konania má zásada reformatio in peius (zákaz zmeny k
horšiemu) iný rozmer ako v konaní o odvolaní. Ustanovenie § 405 písm. b) Tr. por. zakazuje uložiť trest
prísnejší, ktorú skutočnosť prvostupňový súd pri ukladaní trestu rešpektoval, pretože obžalovanému
oproti trestu, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní (14 rokov) mu uložil trest podstatne miernejší, a

to vo výmere 11 rokov a 6 mesiacov. Vzhľadom na uvedené považoval krajský súd odvolacie námietky
obžalovaného za nedôvodné.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za nevyhnutné zdôrazniť, že dôvodom povolenia obnovy
predmetného trestného konania vo vzťahu k rozhodnutiu o treste bol nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28.11.2012, sp.zn. PL. ÚS 106/2011, zverejnený 21.12.2012 pod číslom 428/2012 Z.z. na

základe ktorého došlo k zrušeniu vety za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorou sa
prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej
sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Tr. zák., a § 41b ods. 1 zákona č.
38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V prípade, ako je i tento, súdy pri rozhodovaní o návrhu

na povolenie obnovy konania opierajúceho sa o vyššie označený nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, postupovali podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Tpj 44/2013 z 26.11.2013, v zmysle ktorého bol súd povinný obnovu konania
povoliť, a to z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z., a to bez toho, aby skúmal,
či sú na povolenie obnovy konania splnené aj iné podmienky uvedené v § 394 ods. 1 Tr. por. Inak

povedané, v zmysle vyššie uvedeného bol súd za danej situácie povinný predmetnú obnovu konania,
vo vzťahu k rozhodnutiu o treste povoliť, a to bez ohľadu na to, či rozhodnutie vydané v obnovenom
konaní vyznie pre odsúdeného priaznivejšie alebo nie. V štádiu konania o povolení obnovy konania sa
v prípade, ako je i tento, súd povoľujúci obnovu konania vôbec nezaoberal tým, či pôvodne uložený
trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, t.j. či je alebo nie je

primeraný. Rozhodnutie o povolení predmetnej obnovy konania malo teda čisto formálny charakter a
nijakým spôsobom neprejudikovalo priaznivejšie rozhodnutie pre odsúdeného (úspešnosť odsúdeného)
v obnovenom konaní. To, či navrhovateľ obnovy konania svojím návrhom skutočne aj dosiahne to, čoho
sadomáhal(t.j.zníženiapôvodneuloženéhotrestuodňatiaslobody),saukážeažv„obnovenomkonaní“.
Až v „obnovenom konaní“ sa totiž súd zaoberal tým, či pôvodne uložený trest je primeraný alebo nie,

alebo či aj pri aplikácii už upravenej tzv. asperačnej zásady výmera pôvodne uloženého trestu odňatia
slobody spĺňa všetky atribúty spravodlivosti a zákonnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považoval odvolací súd uložený trest odňatia slobody vo
výmere 11 rokov a 6 mesiacov, ktorý bol obžalovanému Q. E. uložený za primeraný na dosiahnutie účelu

trestu ako z hľadiska jeho individuálnej prevencie, t.j. výchovy páchateľa k riadnemu životu, tak aj z
hľadiska generálnej prevencie.

V súlade so stavom veci a zákonom je i výrok o zaradení obžalovaného na výkon tohto trestu do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd odvolanie obžalovaného Q. E., ako i odvolanie
prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.