Uznesenie Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/265/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111220770
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111220770.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, vo veci starostlivosti o maloleté deti P.: V., M.. XX.XX.XXXX J. T., M..
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. republiky a Slovenskej republik, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, so sídlom Nám. SNP 151/6, 958 01 Partizánske,
deti rodičov: otec - Q. L. Y. R., M.. XX.XX.XXXX, Q. XXXX D. R. C. Q. R. K. XXXXX Y., N., štátny
občan N. republiky, zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, Brnianska 1K, Trenčín, a matka

- J. P., M.. XX.XX.XXXX, Q. M. XXX/XX, XXX XX U., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená
JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, advokátom so sídlom Karloveská 3154/32, Bratislava,
o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie matky proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.03.2013, č.k. 1P/123/2011-669, jednohlasne ( pomerom hlasov
3:0 ) takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom uznesení súd prvého stupňa nariadil návrat maloletej V. P., M.. XX.X.XXXX J. T. P., M..
XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky a po návrate
maloletých detí do N. zaviazal otca prispievať na výživu matky a maloletých detí sumou XXX euro
mesačne, ktoré mu uložil platiť k rukám matky a zabezpečiť a financovať ubytovanie pre matku a
maloleté deti najmenej po dobu 12 mesiacov od doby ich návratu, a to prenájom a poplatky spojené s

užívaním bytu v Mestskej ubytovni C. U. F. Y. - J. - L., nachádzajúcej sa v regióne U. K. R.. Žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania ( § 146 ods.1 písm. c/ O.s.p. ) a podľa ust. § 148
ods.1 O.s.p. nepriznal štátu právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil ust. čl. 1 ods.2 Ústavy SR, čl.1, 3, 12,13, 19 Dohovoru o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25.10.1980, čl. 17

preambuly, čl.11 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a
výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ust. § 2 zák.č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a tým, že s poukazom na citované
zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu na nariadenie
návratu maloletých detí Slivkových do krajiny ich obvyklého pobytu, t.j. na územie a pod jurisdikciu N.
republiky. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázané, že maloleté deti V. J. T. sa

narodili rodičom počas trvania ich spolužitia v spoločnej domácnosti v meste Y.. Obe deti sú štátnymi
občiankami N. aj Slovenska. V čase narodenia maloletých detí rodičia žili v spoločnej domácnosti
v mestečku Y., otec maloletých detí je štátny občan N., matka má štátne občianstvo Slovenska, vo
N. matka žila 16 rokov a N. jazykom plynule hovorí. Matka má vyživovaciu povinnosť i k synovi
B., ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti, ktorého otec žije taktiež vo N.. Rodičia spoločne
vykonávali opatrovnícke právo k maloletej V. J. T., matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, deti

navštevovali predškolské zariadenie, matka poberala sociálne dávky vo výške XXXX euro mesačne.
Otec detí pracuje ako reštauratér budov, ktorý rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. Ani jeden zrodičov pred 27.6.2010 nepodal na príslušnom súde vo N. návrh na úpravu výkonu rodičovských práv
a povinnosti k maloletým deťom. Matka dňa 27.6.2010 vycestovala s deťmi na Slovensko, kde rodina
každoročne trávila prázdniny, avšak späť do N. sa s deťmi ( vrátane B.) viac nevrátila a rozhodla sa

zostať žiť s deťmi na Slovensku. Matka je na Slovensku nezamestná, bez príjmu, nepoberá sociálne
dávky a spoločne s deťmi býva v dome svojich rodičov. Všetky tri deti navštevujú predškolské a školské
zariadenia v U., rodina žije z finančnej podpory rodičov matky, otec matke posiela na výživu detí XXX
euro mesačne. Matka bez súhlasu otca maloletých detí a bez jeho vedomia premiestnila deti na územie
Slovenskej republiky, keď sa rozhodla nevrátiť v auguste 2010 späť do N.. Za nespornú skutočnosť,

ktorú nespochybňovala ani matka mal súd to, že maloleté deti P. mali obvyklý pobyt vo N..

Pokiaľ ide o posúdenie nadobudnutia opatrovníckeho práva otcom k maloletým deťom, ktoré matka
spochybňovala z dôvodu, že maloletá V. sa narodila počas manželstva matky s otcom maloletého B.
a maloletá T. do 300 dní od rozvodu, súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že k obom
maloletým deťom otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona. Zároveň ustálil, že obaja rodičia svoje

opatrovnícke právo riadne vykonávali, keďže žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali
výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálnej stránke ako živiteľ rodiny ( keďže matka nepracovala)
a matka vykonávala osobnú starostlivosť o deti, ktoré boli v útlom veku. Nadobudnutie opatrovníckeho
práva p. Q. L. Y. R. k maloletej V. a T. jednoznačne a bez pochybností preukazujú samotné rodné
listy maloletých detí vystavené po ich narodení a po priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim,

príslušnými štátnymi orgánmi N., t.j. podľa platnej právnej úpravy štátu, v ktorom sa deti narodili.
Po doplnení právneho výkladu nadobudnutia opatrovníckeho práva vzťahujúceho sa na prejednávaný
prípad zabezpečený prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže súd z
jeho záverov zistil, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov N. zakladá jeho príbuzenský
vzťah voči V. J. T., hoci sa V. narodila počas trvania prvého manželstva matky a T. v období do 300 dní

po rozvode tohto manželstva. S poukazom na preukázanie nadobudnutia opatrovníckeho práva otca k
deťom zo zákona ( ktoré otec aj fakticky vykonával ) súd dospel k záveru, že bez súhlasu otca matka
nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí.

V ďalšom súd prvého stupňa skúmal, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu detí matkou,

keďže sa v auguste 2010 po letných prázdninách trávených na Slovensku odmietla s deťmi do N.
vrátiť. V konaní mal výsluchom rodičov preukázané, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou
v zmysle v rozhodnutí citovaného Dohovoru skutočne došlo, keďže otec v čase odchodu matky s
deťmi dňa 27.6.2010 nevedel, že matka sa spoločne s deťmi nemieni späť do N. vrátiť. Otec matke
súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným

premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Potom čo zistil, že matka sa s deťmi do N. nevráti,
podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu detí, kontaktoval príslušné štátne orgány a
27.6.2011 po vyjadrení matky na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny U. podal návrh na súd. Samotné
vyjadrenie otca prezentované matkou, že sa počas ich hádok a konfliktov mal vyjadriť "aby si zbalila veci
a odišla" súd nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na Slovensko alebo do inej krajiny.

Prvostupňový súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosťami, a to domácim násilím, ktoré malo
byť podľa tvrdenia matky na nej páchané zo strany otca maloletých detí a ktorého preukázanie by malo
znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala.
Matka udávala, že i keď otec fyzicky netrestal maloleté deti, obe boli svedkom jeho útokov na matku,

preto sa ho boja a odmietajú kontakt s ním. Matka súdu predložila správu z psychologického vyšetrenia
maloletých detí na Slovensku ( vyšetrenie detí prebehlo bez prítomnosti otca maloletých detí) z ktorých
je nesporné, že tieto správy a vyšetrenia boli vykonané až v čase, kedy jej bolo doručené predvolanie
na termín pojednávania súdu v M. F. N. vo veci úpravy práv k maloletým deťom, následne bola matka
kontaktovaná príslušnými štátnymi orgánmi Slovenska vo veci neoprávneného premiestnenia detí. Súd

preto tento dôkaz vyhodnotil ako účelový a ako na taký naň neprihliadal. V tejto súvislosti uviedol,
že pokiaľ by maloleté deti trpeli vážnym psychickým stavom spôsobeným správaním a vplyvom ich
otca, matka by pomoc psychológa vyhľadala bezodkladne po ich premiestnení na Slovensko. Matka s
maloletými deťmi nevyhľadala odbornú pomoc ani vo N. a z dôvodu uvádzaného domáceho násilia sa v
čase jej pobytu vo N. neobrátila na policajné či sociálne orgány . V rozhodnutí poukázal na skutočnosť,

že aj keď matka udáva nezhody s otcom detí prakticky od ich zoznámenia v roku 2004, napriek tomu
s ním žila v spoločnej domácnosti až do júna 2010, pričom sa rozhodla založiť si s ním rodinu. Z
vykonaného dokazovania bolo zistené, že matka osobne dňa 5.12.2010 vypovedala na príslušnom
policajnom orgáne v Q. D. a podala na otca trestné oznámenie, avšak z policajnej správy vyplývazáver, že neexistuje prijateľný dôvod pre ktorý je možné predpokladať, že k uvedeným skutkom došlo
a môže sa začať trestné konanie. Podľa názoru prvostupňového súdu matka nepredložila žiaden
dôkaz,žetakétoprotiprávnekonaniebolootcovimaloletýchdetípreukázané,prípadnežebolovznesené

obvinenie voči nemu, či začaté trestné stíhanie.

Súd v konaní nevykonal dokazovanie vypočutím navrhovaných svedkov blízkych príbuzných zo strany
matky, neprihliadol ani na otcom predložili čestné prehlásenia spolu s prekladmi spoločných známych
otca a matky z ktorých vyplýva, že otec maloletých detí sa nikdy ani verbálne ani fyzicky násilne voči

matke alebo deťom nesprával, pretože dospel k názoru, že vzhľadom na charakter jednotlivých dôkazov
a možnosť spochybnenia ich dôveryhodnosti, by neviedli k preukázaniu dokazovaných skutočností. Z
takto zisteného skutkového stavu potom nemal dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí,
ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená. Pri prihliadnutí na zhodné tvrdenia
matky a otca o ich vzájomných dlhodobo pretrvávajúcich konfliktoch, pri ktorých existenciu domáceho
násilia nemožno vylúčiť vychádzal z predpokladu, že ich zotrvanie v spoločnej domácnosti v ďalšom

období nebude pre matku akceptovateľným riešením.

Súd preto v ďalšom skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o
súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, ktoré ako právo Európskej únie má
prednosť pred Haagskym Dohovorom, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13
písm b) Haagskeho Dohovoru ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany dieťaťa po jeho vrátení. V danom prípade mal z vykonaného dokazovania preukázané, že boli
vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý

v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme obecného bytu pre matku a deti v Mestskej ubytovni
C. U. F. Y. - J. - L., nachádzajúcej sa v regióne U. K. R. a zaviazal sa prenájom uvedeného bytu platiť
a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou XXX euro mesačne, k rukám matky od návratu
detí do Francúzska najmenej po dobu 12 mesiacov. Za primerané opatrenia súd považoval i otcom
predloženúfaktúruozaplatenívšetkých poplatkovspojenýchsozabezpečenímbývaniaprematkuadeti

za mesiac november 2011 ( pričom výživné otec platí pravidelne od neoprávneného premiestnenia detí
na Slovensko ) ako i to, že mesto Y. poskytlo pre matku a deti ubytovaciu jednotku, pričom z potvrdenia
miestnej školy vyplýva, že deti môžu nastúpiť okamžite po ich návrate. Nakoľko matka nemá jazykovú
bariéru, vo N. žila 16 rokov, pričom jej rozvodové konanie prebiehalo pred justičnými orgánmi N., môže
po návrate do N. ( krajiny Európskej únie) využiť príslušné zákonné inštitúty na zabezpečenie či už

ochrany, prípadne výživy, detí či nej samotnej a má možnosť opäť poberať sociálne dávky tak ako pred
odchodom, či zamestnať sa.
Súd v rozhodnutí napokon konštatoval, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek
pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa
(preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie

Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods.2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide
o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie
sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia
alebo zadržania vyžaduje, okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch
uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4

Nariadenia), vždy návrat dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat dieťaťa do členského
štátujehoobvykléhopobytuneznamenánevyhnutnejehonávratkopustenémurodičoviajehooddelenie
od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci
ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a
materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Ustanovenia

Nariadenia a Dohovoru je preto vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď
ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok konaniu
unášajúceho rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba posudzovať i s prihliadnutím k tomu, že
súd (ktorý má právomoc) musí skúmať otázku opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti
a prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy

alebo prípadne priamy výsluch dieťaťa, spravidla si vyžadujúce prítomnosť dieťaťa.

Proti rozhodnutiu súdu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých odôvodňujúc tým, že
právnym dôvodom pre podanie odvolania je v zmysle ust. § 205 ods.2 písm. a/,c/,f/ O.s.p. neúplnézistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvého stupňa podľa jej názoru
neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci keď nevykonal dokazovanie navrhnuté matkou, hoci jeho
vykonanie bolo nevyhnutné pre zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre vydanie rozhodnutia

vo veci samej. V priebehu konania nebola bez pochybností preukázaná existencia opatrovníckych
práv navrhovateľa k mal. V. J. T. P., nakoľko sa súd nevysporiadal so skutočnosťou, že v čase
narodenia mal. V., M.. XX.X.XXXX právne trvalo manželstvo odporkyne s pánom R. R., M.. X.X.XXXX
a maloletá T., M.. X.XX.XXXX sa narodila v čase do 300 dní po rozvode ich manželstva. Pochybnosti
o existencii opatrovníckych práv navrhovateľa vyvoláva aj skutočnosť, že v rodných listoch maloletých

detí vydaných Osobitnou matrikou vedenou Ministerstvom vnútra SR je ako otec detí zapísaný pán R.
R. a vo fD. rodných listoch detí je Q. L. Y. R. ako otec zapísaný len v tzv. okrajovej poznámke na
základe svojho jednostranného vyhlásenia. Matka maloletých detí s poukazom na ust. čl. 3 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí uviedla, že v konaní nebolo dostatočne
preukázané, či premiestnenie maloletých detí bolo neoprávnené, keď za účelom preukázania existencie,
či neexistencie opatrovníckych práv navrhovateľa navrhovala vykonať dokazovanie zistením cudzieho,

t.j. N. práva, ktoré však konajúci súd zamietol.

Podľa názoru odvolateľky sa súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal ani so skutočnosťou, že
nariadenie návratu maloletých by ich vystavilo psychickej ujme, čo v zmysle čl. 13 Dohovoru predstavuje
dôvod nenariadenia návratu maloletých do krajiny ich obvyklého pobytu. Poukázala na to, že maloleté

deti návrat do N. odmietajú, rovnako ako odmietajú otca. Po N. už zabúdajú a ani nechcú rozprávať, na
Slovensku sú spokojné a šťastné, našli si tu okruh svojich priateľov a vyrastajú v pokojnom rodinnom
prostredí. Staršia dcéra začala chodiť do základnej školy, mladšia navštevuje predškolské zariadenie,
ani jedna z nich už spontánne nerozpráva o ich v živote vo N. a k otcovi majú odmietavý postoj.
Nariadenie návratu by im spôsobilo nenapraviteľnú ujmu, boli by vytrhnuté z prostredia, v ktorom sa

cítia bezpečne, ktoré dôverne poznajú a v ktorom je o ne dobre postarané. Odchod maloletých z N. bol
predovšetkým v ich záujme, nakoľko tam boli svedkami domáceho násilia páchaného otcom na matke.
I napriek tomu, že k týmto skutočnostiam navrhovala vypočuť syna B., súd i tento návrh na dokazovanie
zamietol. Matka v odvolaní napokon poukázala na správy z psychologického vyšetrenia detí z ktorých
jednoznačne vyplýva, že psychika maloletých detí je vplyvom domáceho násilia narušená, ktoré súd

vyhodnotil ako účelové a neprihliadal na ne. S poukazom na uvedené navrhla, aby odvolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Otec v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu matky navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p potvrdil. K matkou namietanej existencii opatrovníckych práv navrhovateľa

k maloletým deťom s poukazom na rodné listy detí vydané N. orgánmi poukázal na to, že N.Ú.
autorita zaznamenala uznanie otcovstva navrhovateľa k obom maloletým a uznanie otcovstva sa stalo
súčasťou rodných listov oboch maloletých. Skutočnosť, že sama matka nespochybňuje jeho otcovstvo k
maloletým dokumentuje aj fakt, že na Okresnom súde U. podala návrh na určenie vyživovacej povinnosti
k deťom, v ktorom sa od neho domáha platenia výživného na obe deti. Z jej konania je tak zrejmé,

že rodičovské práva a povinnosti navrhovateľa voči maloletým deťom matka spochybňuje len v časti
práv rodiča, avšak považuje ich za preukázané v časti povinností rodiča; svojim konaním tak sama
preukázala účelovosť svojich tvrdení spochybňujúcich opatrovnícke právo navrhovateľa k obom deťom.
Pri dokazovaní vykonanom súdom prvého stupňa za účelom zistenia príslušných právnych predpisov
prvostupňový súd postupoval v zmysle ust. čl. 7 písm. e/ Haagskeho dohovoru a zaobstaral si správu

o výklade nadobudnutia rodičovských práv a povinností v zmysle francúzskeho právneho poriadku
od Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktoré takúto správu zabezpečilo od N.
ústredného orgánu R. R. J. K. P. R. P..

Vo vzťahu k námietkám o nedostatočnom zistení skutkového stavu ohľadne tvrdenia matky o údajnom

domácom násilí, ktorého sa mal dopúšťať na matke navrhovateľ poukázal na to, že matka žila vo
N. 16 rokov , poznala miestne pomery a na príslušné orgány sa v čase tvrdeného domáceho násilia
neobracala . Trestné oznámenie podané matkou za údajné domáce násilie podané potom, ako maloleté
deti uniesla boli vybavené tak, že neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania . Vzhľadom
na uvedené je možné objektívne konštatovať, že matka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie

svojich tvrdení. Naproti tomu otec v konaní rozhodné skutočnosti objektívne preukázal. V danej veci je
nespochybniteľné, že maloleté deti majú svoj obvyklý pobyt vo N., kde sa narodili a celý život aj vyrastali.
Rovnako bolo preukázané, že premiestnenie maloletých na Slovensko pod zámienkou vycestovania na
prázdniny bolo svojvoľným činom matky, bez akéhokoľvek predchádzajúceho, či následného súhlasuotca a jednalo sa o premiestnenie neoprávnené, v dôsledku ktorého mu matka znemožnila riadne
vykonávať jeho rodičovské práva a povinnosti. V záujme uľahčenia návratu maloletých dobrovoľne
zabezpečil pre matku s deti samostatné ubytovanie, za ktoré sa zaviazal aj platiť. Maloletým deťom tak

nehrozí žiadne nebezpečenstvo, nakoľko nariadenie návratu nie je spojené s odlúčením od matky, ktorá
s príjmom cca X.XXX euro zo sociálnych dávok a so zabezpečeným a zaplateným bývaním nemôže ani
sama tvrdiť, že by existovala objektívna prekážka, prečo by sa s deťmi nemohla do N. vrátiť aj ona .
Otec vo vyjadrení napokon poukázal na správne prednostné aplikovanie ustanovení nariadenia Brusel
II v otázkach, ktoré sú upravené ako v nariadení Brusel II, tak aj v Haagskom dohovore súdom prvého

stupňa. V posudzovanom prípade prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní nemohol rozhodnúť
inak, ako nariadiť návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 13. augusta 2013 č.k. 11CoP
267/2013-760 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa riadne

zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do
krajiny obvyklého pobytu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil.

Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvého
stupňa z hľadiska procesného a právneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu
prvého stupňa, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru,
ktoré matka čiastočne zopakovala v odvolaní podanom proti rozhodnutiu; z uvedeného dôvodu osvojac

si dôvody rozhodnutia využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami konštatoval, že v danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletých

detí do krajiny obvyklého pobytu súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov,
záväzných pre Slovenskú republiku vrátane Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a
Dohovoruč.119/2001Z.z.oobčianskoprávnychaspektochmedzinárodnýchúnosovdetí,ktorévspojení
s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi,

čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom
zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého iného štátu alebo
sú v ňom zadržiavané. Súd prvého stupňa v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral
svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho
práva, pričom so záverom, ku ktorému dospel sa odvolací súd plne stotožnil. Zhodne so súdom

prvého stupňa vyslovil názor, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je N., kde sa maloleté deti
narodili a kde až do 27.6.2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov a ďalej, že opatrovnícke práva k
obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia (pri tejto úvahe
vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého stupňa ). K námietkám matky produkovaným v priebehu
konania, týkajúcich sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom uviedol, že podmienky

rodičovskejzodpovednosti(vrátaneurčeniaotcovstva)kmaloletýmdeťomniejemožnévdanomprípade
posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe maloleté nemali na území Slovenskej
republiky pred 27.6.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území N.. Okolnosť, že matka v
priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy vydané dňa
30.3.2011OsobitnoumatrikouMinisterstvavnútraSlovenskejrepubliky(vktorýchjeakootecmaloletých

zapísaný bývalý manžel matky p. R. R. ) mal v tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu,
keďže z obsahu dokazovania vyplynulo, že tieto rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnym orgánom
Slovenskej republiky nesprávne informácie, matka vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému
pobytu na území Slovenskej republiky.

V rozhodnutí ďalej odvolací súd konštatoval, že v rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie
maloletých detí do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych
práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja
rodičia. V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila a pokiaľ matka súhlasod otca nemala, súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že odchodom matky spoločne s deťmi dňa
27.6.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z N. na územie Slovenskej republiky. Za súhlas
otca podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné považovať ani matkou tvrdené vyhlásenie otca

„aby si zbalila veci a odišla“. Vykonaným dokazovaním mal za nepochybne preukázané, že dlhodobejší
pobyt matky s deťmi na Slovensku počas letných prázdnin bol aj v minulosti bežným pobytom matky
a detí, počas ktorého deti udržiavali kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotné konanie matky,
ktorá napr. neodhlásila maloletého B. ( syna matky z predchádzajúceho manželstva ) zo školy, ktorú
navštevoval a ktorá tesne pred svojím odchodom dňa 23.6.2010 požiadala úrady vo N. o priznanie

štátneho občianstva tejto krajiny, potom smerovali k oprávnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla
zostať na Slovensku až v priebehu pobytu na Slovensku, tzn. až po 27.6.2010.

Odvolací súd v rozhodnutí ďalej uviedol, že súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/
Dohovoru ako výnimku z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých
detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala,

že návrat by deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej
situácie. Rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004 až do návratu matky s deťmi dňa 27.6.2010,
deti trvalo žili vo N. v rodinnom dome otca, v mieste bydliska navštevovali predškolské zariadenia a
prostredie, v ktorom žili a vyrastali považovali za svoj domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného
domáceho násilia otca na matke nebola ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka

maloletých počas viacročného spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo N. žila 16 rokov, plynulo
ovládala štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými
sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne konanie
partnera až do decembra 2010 neoznámila a o pomoc nežiadala. Trestné oznámenie na otca v súvislosti
s domácim násilím podala na Štátnej polícii až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15.12.2010 po

preverovaní ktorej bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci neboli zistené dôvody ani
len na začatie trestného stíhania.

Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm.
b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca podložených správami z psychologického

vyšetrenia oboch detí U.. Ľ. U., klinickým psychológom, nebolo podľa odvolacieho súdu možné
nezohľadniť to, že matka odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu dopadu na
psychikumaloletýchvyhľadalaažvjanuári2011,t.j.posiedmichmesiacochodopusteniaN.včase,kedy
na území N. začalo na podnet otca konanie vo veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom
na povinnosť rodičov s najväčšou starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený

vývoj, zohľadniac obsah čestných prehlásení rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom,
ktorými osvedčoval svoj vzťah a chovanie k maloletým v čase trvania ich spoločnej domácnosti v Y. a
nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre maloleté deti až do januára 2011 nebolo
možné potom mať tieto matkou tvrdené skutočnosti za preukázané.

V danom prípade vyslovil odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa názor, že pri poskytnutí
záruk predložených otcom v spolupráci s mestom Y. týkajúcich sa zabezpečenia možnosti oddeleného
bývania matky a maloletých detí po ich návrate v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať otec
maloletých, prispievania otca na výživu maloletých detí , možností maloletých detí navštevovať školské
zariadenia a možností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky vo výške

ccaX.XXXeuromesačne je možnékonštatovať,ževovzťahukmaloletýmdeťomsavykonaliprimerané
opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate ( čl. 11 ods.4 Nariadenia ), pri preukázaní ktorých
nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru.

Odvolací súd nemal z dôvodnú ani námietku matky o nesprávnych skutkových záveroch

prvostupňového súdu, keď v danom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav
veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil, z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k
jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú aj skutkový nález súdu. K hodnoteniu

výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa dňa 13.3.2013 v prítomnosti kolízneho
opatrovníka a psychológa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny prisvedčil úvahe súdu prvého stupňa
o tom, že s prihliadnutím na deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich
otcovi prezentované nielen pred súdom ale i v priebehu asistovaného styku prostredníctvom psychológaa sociálnych pracovníkov Úradu práce sociálnych vecí a rodiny U. (vyplývajúcich z listinných dôkazov
- záznamov zo stretnutí otca s maloletými) nie je možné oboma deťmi deklarovaný ambivalentný
postoj k otcovi a ich návratu do N. vyhodnotiť za právne významný z hľadiska potreby posudzovania

podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES).
Vychádzajúc z obsahu zápisnice o výsluchu maloletých detí zo dňa 13.3.2013 a z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa k zhodnoteniu výsluchu maloletých pristupoval
diferencovane, zvážil ich dosah najmä s ohľadom na vek, rozumovú ale i emocionálnu vyspelosť
maloletých a v spojení so zisteným skutkovým stavom ho aj správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky

matky týkajúce sa spôsobu realizovaného výsluchu maloletých detí konštatoval, že je právom súdu
posúdiť a rozhodnúť, akým spôsobom (závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu)
výsluch maloletých detí vykoná. Vo vzťahu k námietkam matky týkajúcich sa odmietnutia ňou
navrhnutého dokazovania zaoberajúceho sa otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od matky v
prípade ich návratu do N. a objasnenia prípadnej miery negatívneho dopadu nariadeného návratu
do N. ( ktorého vykonanie súd prvého stupňa zamietol ) uviedol, že tento smeruje k preukázaniu

podmienok na možnú aplikáciu ustanovenia čl. 13 písm. b/ Dohovoru, na ktoré však nie je možné
prihliadať pri splnení predpokladu, že sa v konaní o nariadenie návratu preukázalo (tak, ako v tomto
konaní) vykonanie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po jeho návrate
(čl. 11 ods. 4 Nariadenia). Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel
konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj odvolaciemu

súdu javilo ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové
posúdenie zisteného stavu veci.

Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky matky o tom, že súd prvého stupňa porušil základné
právo maloletých detí na súdnu ochranu, keď nezistil názor maloletých detí prostredníctvom príslušného

orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu do N. poukazujúc na to, že obom maloletým
deťom bol na ochranu ich práv v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce sociálnych vecí a
rodiny v U., ktorý v priebehu konania vypracovával súdom žiadané podklady potrebné pre rozhodnutie,
asistoval pri realizovaní styku otca s maloletými a ktorého zástupca sa zúčastnil výsluchu maloletých detí
pred súdom uskutočneného dňa 13.3.2013 v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené

znamená, že súd prvého stupňa zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v
súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení zo dňa
28.11.2012 sp. zn. 2 Cdo 234/2012, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou (§ 100 ods. 3 O.s.p.).

K argumentácii matky uvedenej v odvolaní týkajúcej sa absencie prihliadania na najlepší záujem

dieťaťa zo strany prvostupňového súdu odvolací súd uviedol, že návrat dieťaťa do členského štátu
jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie
od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci
ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické
a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Ustanovenia

Nariadenia a Dohovoru je treba vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď ich
základnýmcieľombezpochybyniejenepriznaťžiadenpraktickýaprávnydôsledokkonaniuunášajúceho
rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba posudzovať i s prihliadnutím k tomu, že súd
(ktorý má právomoc) musí skúmať otázku opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a
prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo

prípadne priamy výsluch dieťaťa, spravidla vyžadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie
tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene
premiestnené, nemôže byť potom v jeho záujme. K poukazovaniu matky na dĺžku obdobia, počas
ktorého sú deti na Slovensku, kde sa zadaptovali na nové prostredie a vytvorili si tu sociálne väzby
uviedol, že podľa jeho názoru ani táto skutočnosť nepostačuje na zabránenie návratu maloletých detí,

pretože inak by ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, mohol zabraňovať
uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním (rozhodnutie ESĽP z 27.4.2010 v prípade C. F.. E., sťažnosť
č. 7354/2010).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí, ktorého prípustnosť

odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p.) zakladá tá skutočnosť, že súd prvého stupňa a taktiež i odvolací súd odňal
matke možnosť konať pred súdom a to tým, že v konaní neboli vykonané všetky navrhované dôkazy,
vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody nanariadenie návratu maloletých detí do Francúzska v súlade s čl. 13 Dohovoru, najmä výsluch B. (syna
matky z predchádzajúceho manželstva ) , skúmanie názoru maloletých detí iným vhodnejším spôsobom,
nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy. Namietala aj nesprávne

právne posúdenie veci, keď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave mala v rozpore s Dohovorom o
právach dieťaťa (čl. 3) a Európskou chartou (najlepší záujem dieťaťa). Podľa názoru matky odvolací
súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru o únosoch detí, keď vôbec
neposudzoval najlepší záujem detí v tomto konaní, ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že
tento záujem vyžaduje vždy návrat a to aj napriek tomu, že mu takýto postup umožňuje čl. 20 Haagskeho

dohovoru o únosoch. Čl. 12 umožňuje v plnej miere zohľadniť v konaní o návrat najlepší záujem dieťaťa,
ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike,
ktorá je viazaná Dohovorom o právach dieťaťa a Chartou EÚ. Vôbec neaplikoval ustanovenie čl. 3
Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 10 Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vyplýva, že návrat v zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky, ale
najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od okolností

každého jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie
rodičov, okolia a skúseností. V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí v konaní o návrat
o to dôležitejší, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky už tri roky, v čase premiestnenia
mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú 7 a 8 rokov, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné
sociálne väzby, ktoré by boli návratom do N. pretrhnuté a návrat do N. spôsobí deťom porovnateľnú,

ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko. Podľa názoru matky odvolací súd v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci porušil svojím postupom čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a
zároveň vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii čl. 13 písm. b/ Haagskeho
dohovoru, keď sa obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom
spôsobí návrat do N. a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí na

Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa citovaného článku a kedy by sa opatrenia
podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia nemohli byť považované za primerané. Odvolací súd sa nevysporiadal so
skutočnosťou, že maloleté deti majú nevlastného brata B., ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje
matka odlúčenie od ktorého by ich ( ako aj samotného B. ) mohlo priviesť k neznesiteľnej situácii v
zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru ( hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý). Rozhodnutím

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu ( odňatím možnosti konať pred súdom ) sa výrazne zasiahlo
do práv dieťaťa podľa čl. 3 nediskriminácie, čl. 4 záujmu dieťaťa, čl. 9 odlúčenie od rodičov a nasl.
Dohovoruoprávachdieťaťa,akoajdoprávmatkyakorodičanariadnuvýchovuastarostlivosťozverené
dieťa. Matka v dovolaní napokon namietla nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorého
odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.11.2013, sp.zn. 2Cdo 381/2013 dovolanie
matky odmietol poukazujúc na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených matkou maloletých detí (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239

O.s.p..

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 100/2014 zo dňa 23. mája 2014 bolo
po podanej sťažnosti matky a maloletých detí konštatované porušenie základného práva J. P. ( matky
maloletých detí ) maloletých T. J. V. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 267/2013 a jeho
uznesením z 13. augusta 2013 , uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP 267/2013 z 13.
augusta 2013 bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a Krajskému súdu v Bratislave
bola uložená povinnosť uhradiť matke maloletej trovy konania v sume XXX,XX euro na účet jej právneho

zástupcu T.. U.. I. U., U.., L., B. XXXX/XC, Q., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Vo zvyšnej
časti nebolo sťažnosti vyhovené.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateliek, že krajský súd pri určovaní obvyklého pobytu maloletých
detí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol, ústavný súd poukazujúc na relevantnú
časť odôvodnenia napadnutého uznesenia Krajského súdu v Bratislave konštatoval, že krajský súd
ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s vykonaným
dokazovaním i argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletýchdetí. Relevantnú časť napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno preto považovať za
neodôvodnenú a ani za arbitrárnu, t. j. takú, ktorá by bola založená na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel; z uvedeného dôvodu sa ústavný súd

s prvou námietkou sťažovateliek nestotožnil.

V nadväznosti na druhú námietku sťažovateliek, že krajský súd bez náležitého odôvodnenia zamietol
„návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou
vplyvu odlúčenia maloletých detí od sťažovateľky v prípade ich návratu...“ , ústavný súd poukazujúc na

túto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že zo sťažnosti, ale i z vyžiadanej spisovej
dokumentácie všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľka v 1/ rade ( matka maloletých
detí ) opakovane žiadala o vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru detskej psychológie,
ktorý sa mal v posudku vyjadriť k otázke, či by nariadením návratu maloletým sťažovateľkám nebola
spôsobená psychická ujma, resp. či a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletých.
Všeobecné súdy na oboch stupňoch (okresný súd i krajský súd) vykonanie navrhovaného dôkazu

zamietli. Ústavný súd, rešpektujúc právnu teóriu i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,
ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí zdôraznil, že ani v takomto prípade nemôže
ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup.

V posudzovanom prípade krajský súd uviedol, že návrh na vykonanie znaleckého dokazovania zamietol,
keďže smeruje k preukázaniu podmienok na možnú aplikáciu ustanovenia čl. 13 písm. b/ Haagskeho
dohovoru, na ktoré však nie je možné prihliadať pri splnení predpokladu, že sa v konaní o návrat
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu - tak ako v prerokúvanom prípade - preukázalo vykonanie
primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po návrate v súlade s čl. 11

nariadenia. Z citovaného rozhodnutia krajského súdu i z predloženej spisovej dokumentácie ústavný súd
zistil, že všeobecné súdy skúmali ako možnú „hrozbu“ alebo „ujmu“, ktorá by maloletým sťažovateľkám
prípadne mohla hroziť po nariadení ich návratu, výlučne okolnosti týkajúce sa domáceho násilia, z
ktorého sťažovateľka v 1/ rade obvinila otca maloletých detí. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľka
v 1/ rade neuniesla dôkazné bremeno - domáce násilie nebolo v konaní preukázané - a primerané

opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich návrate deklarované otcom považoval za adekvátne
(primerané). Ústavný súd v tejto súvislosti ale zistil, že ide prevažne o opatrenia materiálnej povahy
týkajúce sa napríklad zabezpečenia oddeleného bývania pre maloleté sťažovateľky a ich matku,
potvrdenia o tom, že sťažovateľka má nárok na dávku zo sociálneho zabezpečenia, že maloleté
sťažovateľky budú mať zabezpečenú školskú dochádzku atď..

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd neposkytol právam sťažovateliek požadovanú ochranu, keď
zameral svoju pozornosť výlučne na dokazovanie domáceho násilia v rodine a opomenul, že ujma, ktorá
maloletým sťažovateľkám môže hroziť po nariadení ich návratu, môže byť i psychická zvlášť za situácie,
keďmatkaavizovalamožnénepriaznivédôsledkyužsprávamipsychológaaopakovanenavrhlavykonať

k tejto otázke znalecké dokazovanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za žiaduce poukázať aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v porovnateľných veciach, ako je vec sťažovateliek,
predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu

judikatúru. Uviedol, že v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa otec
maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi C. domáhal nariadenia jeho návratu do J.Á., odkiaľ ho
matkaneoprávnenepremiestnila.KrajskýsúdvD.potvrdilrozhodnutiesúduprvéhostupňa,ktorýnariadil
návrat maloletého dieťaťa do J., pričom neprihliadal na znalecký posudok vypracovaný psychológom
na žiadosť matky, v ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky

môže vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený znalecký
posudok odôvodnil Krajský súd v D. tým, že sa týka merita konania o opatrovníckom práve, ktoré nebolo
súčasťou konania o návrat dieťaťa.

Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že

dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom
rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že C. súdy nedodržali procesné
požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila
v prípade nariadenia návratu do J.. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celúrodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto
preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

Európsky súd pre ľudské práva C. vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu
v D. posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa
od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru
ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita
opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický

posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená
s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b/
Haagskeho dohovoru. Krajský súd v D. mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto
dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd
pre ľudské práva zdôraznil, že potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených v Haagskom dohovore
nezbavovala C. orgány zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia

Podľa názoru ústavného súdu sú vo vzťahu k druhej námietke sťažovateliek aplikovateľné kľúčové
právne názory ESĽP vyjadrené vo veci X v. C.. Krajský súd odmietol návrh sťažovateľky v 1/ rade na
nariadenie znaleckého dokazovania z odboru detskej psychológie napriek tomu, že predložené správy
psychológa signalizovali možnosť vzniku psychickej traumy (ujmy) nariadením návratu maloletých detí

do N. republiky bez náležitého odôvodnenia. Pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu záujmu
dieťaťa“ mal krajský súd tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy náležite
preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť „primeraných opatrení
na ochranu“ navrhnutých otcom.

Ústavný súd na základe uvedeného zastal názor, že druhá námietka sťažovateliek je opodstatnená
a spolu s ďalšími námietkami signalizuje možný záver o neprípustnom zásahu krajského súdu do
základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o tretiu námietku sťažovateliek na neprihliadanie na dĺžku času, ktorý maloleté sťažovateľky

strávili v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby Krajským
súdom v Bratislave ústavný súd nespochybnil názor krajského súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia,
počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie
je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu. V posudzovanom prípade je ale potrebné čo
najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne

pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi
navzájom,akoajmedzideťmiaosobami,ktorézabezpečujústarostlivosťone,prípadnevzťahysoširšou
rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej
povahy a pod.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v súvislosti s treťou námietkou sťažovateliek nevyhodnotil
dostatočne konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, keď na ňu reagoval zjavne len zjednodušenou
všeobecnou úvahou, podľa ktorej ak by mal dôsledne skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené
faktory, mohol by „ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať
uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním“, čím mal na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania

a tiež možnosť „zneužitia“ tohto inštitútu rodičom - únoscom.

S touto námietkou súvisela i ďalšia (piata) námietka sťažovateliek, podľa ktorej krajský súd pri
posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých sťažovateliek, „nevychádzal zo
starostlivo zisteného skutkového stavu“ a neprihliadal na „najlepší záujem dieťaťa“. Ústavný súd v

tejto súvislosti uviedol, že cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat
detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané,
pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach
rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch,
keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem

dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností,
konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z
procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnejsituácieafaktorovmateriálnej,emocionálnej,zdravotnej,psychologickejapod.povahy“(rozsudokESĽP
č. 41615/07, M. J. P. F.. Š. zo 6. 7. 2010).

Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte
ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho
dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa
a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol podľa názoru ústavného
súdu Slovenskej republiky v konaní a rozhodovaní krajského súdu zohľadnený. Krajský súd nesplnil

požiadavku čo najdôslednejšieho zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie, jeho
výsledky nezohľadnil pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný súd
na tomto základe zastal názor, že označené námietky ( tretia a piata námietka ) sťažovateliek sú
opodstatnené.

Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateliek, že krajský súd nezistil názor maloletých sťažovateliek

vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do N. republiky poukazujúc na vzťahujúcu sa časť odôvodnenia
krajského súdu v Bratislave konštatoval, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a
zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľkou
v 1/ rade požadovaným výsluchom maloletých sťažovateliek. Podľa názoru ústavného súdu postup
všeobecného súdu pri vykonávaní dokazovania výsluchom maloletých a jeho právne závery nemožno

považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa ústavný súd s touto štvrtou námietkou
sťažovateliek nestotožnil.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v posudzovanej veci krajský súd pri
zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP, ako i

požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa názoru ústavného súdu zjavne
nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení skutkové a právne závery, ktoré sú
z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie
základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky v označenom náleze nevyhovel sťažovateľkám v časti nimi
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia práva
podľa čl. 8 Dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v
spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013.

Odvolací súd po vrátaní veci preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods.
2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že v danom prípade je nutné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Podľa čl. 1 písm. a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej
len „ Dohovor“) cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene
premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané.

Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené,

ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo

samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho
poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa
článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktoromsa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného
roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým
prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené

na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo
správnyorgándožiadanéhoštátunemusínariadiťnávratdieťaťa,akosoba,inštitúciaaleboináprávnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase

premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičnýalebosprávnyorgánmôžeodmietnuťnariadiťnávratdieťaťaajvtedy,akzistí,žedieťanesúhlasí
s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie
o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého

pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 11 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a
výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa
zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“) pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho

dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to
s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa
preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych
predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej
právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred
vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať v súlade s nimi.
Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestené do
niektorého iného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Haagský Dohovor stavia medzi svoje popredné

ciele obnovenie status quo prostredníctvom okamžitého návratu detí, sleduje snahu obnoviť situáciu
zmenenú jednostranne jedným z rodičov, ktorý neoprávnene zadržiava deti v inej krajine, aby meritórne
rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali orgány štátu, v ktorom mali deti obvyklý pobyt predtým ako
boli premiestnené. Dohovor sa nesnaží riešiť problém rozhodovania o tom, kto má opatrovnícke práva
k deťom, pretože spor vo veci samej, t.j. o opatrovníckych právach, sa má uskutočniť pred príslušnými

orgánmi štátu, kde mali deti svoj obvyklý pobyt predtým, ako boli premiestené. Cieľom Dohovoru je
obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k deťom. Akonáhle sa
deti navrátia do miesta obvyklého pobytu, je daný priestor pre rozhodovanie o úprave pomerov k deťom,
prípadne o zmene pomerov. Tento pôvodný stav sa stáva východiskom pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť
súdu v prípade, že rodičia nie sú schopní a ochotní sa dohodnúť a obaja rodičia tak majú rovnaké

možnosti.

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v konaní nemohol opomenúť zmysel a cieľ Dohovoru,
a v tomto kontexte v zmysle čl. 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvykléhopobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa
plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou
obvyklého pobytu maloletých detí je N.S., kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27.6.2010 žili v

spoločnej domácnosti rodičov. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje
za neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo
iná právnická osoba buď spoločne , alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území
malodieťasvojobvyklýpobytbezprostrednepredpremiestnenímalebozadržaním.Premiestneniealebo
zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto

právo skutočne vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo
k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke práva
k obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto
úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd.
V zmysle ustanovení N. právneho poriadku ( t.zn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe
deti narodili a mali tam obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže od N. ústredného orgánu R. R. J. K. P. R. P., rodičovskú
zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení,
či žijú oddelene, ak sa preukázalo ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa . V danom
prípade je z rodných listov maloletých detí vystavených francúzskym štátnym orgánom nepochybné,
že V. P., M.. XX.X.XXXX bola uznaná matkou J. P. XX.X.XXXX a otcom Q. L. Y. R., M.. X.X.XXXX

dňa 8.11.2005 a T. P., M.. X.XX.XXXX bola uznaná matkou J. P. X.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R.,
M.. X.X.XXXX R. X.XX.XXXX. Uvedené znamená, že obaja rodičia - matka J. P. a otec Q. L. Y.
R., M.. X.X.XXXX sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom V. J. T. P.. Pokiaľ
ide o námietky matky týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku
skutočnosti, že maloletá V. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. R. R. a maloletá

T. v čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len to, že
podmienky rodičovskej zodpovednosti ( vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je možné
v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe maloleté nemali na
území Slovenskej republiky pred 27.6.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území N. . Okolnosť,
že matka v priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy

vydané dňa 30.3.2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako
otec oboch maloletých zapísaných pod priezviskom V. R. J. T. R. bývalý manžel matky p. R. R., je v
tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto rodné listy,
pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne informácie, vybavovala
v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu na území Slovenskej republiky. Matkou predkladané

dôkazy v smere posúdenia opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v
rozvodovom konaní vedenom v čase po narodení V. P. na Okresnom súde v M. Č.. D.. XX/XXXXX
sama uviedla, že s manželom p. R. žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len
jedno dieťa B., M.. X.X.XXXX. Matka od narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich návratu
nespochybnila otcovstvo Q. L. Y. R. k maloletým deťom, dňa 5.12.2010 ho počas priebežného výsluchu

pred Štátnou políciou, jednotkou v Q. D. súvisiaceho s oznámením o domácom násilí označila za
otca oboch maloletých detí a dokonca dňa 15.12.2010 podala na Okresný súd U. návrh na určenie
vyživovacej povinnosti označeného otca k obom maloletým deťom.

Postup Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení N.

právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej zodpovednosti k maloletým deťom bol v súlade s ust. čl. 7
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného
orgánu N.Ú. R. J. K. P. R. P. je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za dostačujúce i s
prihliadnutím k tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti ( čl. 312 - čl. 315
N. občianskeho zákonníka ) korešponduje i s odbornými závermi advokátky R. k úprave rodičovských

práv vo N. občianskom zákonníku, ktoré v priebehu konania predložil otec maloletých.

V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba považovať
za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie
maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci matka takýto

súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu
prvého stupňa, že jej odchodom s deťmi dňa 27.6.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z N.
na územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať
ani matkou tvrdené vyhlásenie otca, "aby si zbalila veci a odišla". Z vykonaného dokazovania jenepochybné, že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných prázdnin bol aj v minulosti
bežným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali kontakt s príbuznými zo strany matky.
Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého B. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne

pred svojim odchodom dňa 23.6.2010 požiadala N. úrady o priznanie N. štátneho občianstva, potom
smeruje k opodstatnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu pobytu
na Slovensko, t.zn. až po 27.6.2010. Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo vzťahu ku konaniu otca,
ktorý mal matke počas neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do pivnice a vymeniť zámky na dverách
rodinného domu ( otec pobalenie vecí odôvodňoval maľovaním rodinného domu počas neprítomnosti

matky a detí ) a námietkám matky k nevykonaniu navrhnutého dokazovania výsluchom jej brata a
bratranca, s ktorými sa v auguste 2010 vrátila do Y. pre svoje veci a veci detí je treba uviesť, že z obsahu
ich čestných prehlásení doložených matkou do spisu vyplýva, že matka si okrem vecí z pivnice zobrala
veci i z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len v prítomnosti otca detí. Keďže svedkovia
by v rámci prípadnej svedeckej výpovede nemohli preukazovať iné okolnosti relevantné pre posúdenie
prípadu ( keď neboli osobne prítomní v rodinnom dome a na matku čakali v osobnom motorovom

vozidle, neboli pri odchode matky z N. dňa 27.6.2010), súd prvého stupňa správne nepripustil návrh
matky na vykonanie tohto dôkazu.

Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku z Dohovoru ( ktorý upravuje
situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu ) vo vzťahu k

okolnosti existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke. Toto tvrdenie matky nebolo
ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, keď matka maloletých počas viacročného spolužitia s
otcom detí i napriek tomu, že vo N. žila 16 rokov, plynule ovládala štátny jazyk krajiny a mala dostatok
času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými sa mohla proti prípadnej agresivite partnera
za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a

pomoc nežiadala. Treba prihliadnuť i k tomu, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim
násilím podala na Štátnej polícii, jednotke v Q. D.D. až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15.12.2010
a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci neboli zistené
dôvody ani len na začatie trestného stíhania .

Pokiaľ matka vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala obavou
maloletých detí z otca v priebehu konania podloženú Správami zo psychologického vyšetrenia oboch
detí a v konaní pred súdom prvého stupňa žiadala o zohľadnenie dopadu návratu maloletých detí na
ich psychiku a i o nariadenie znaleckého dokazovania k tejto otázke je treba sa zhodnúť so skutkovým
zistením súdu prvého stupňa o tom, že matka vyhľadala odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek

tvrdenému vážnemu dopadu na psychiku maloletých až v januári 2011, t.j. po siedmich mesiacoch od
opustenia N. v čase, kedy na území N. začalo na podnet otca konanie vo veci rodičovských práv k
maloletým deťom. Nesporné je i to, že zo zaobstaraných listinných dôkazov ( čestné prehlásenia
rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom ) vyplýva, že ešte v roku 2010 bol medzi
otcom a oboma maloletými deťmi úplne prirodzený vzťah, z ktorého prejavov nevyplynulo žiadne jeho

narušenie ( či už z dôvodov na strane otca alebo oboch maloletých dcér ).

Vychádzajúc z právneho názoru Ústavného súdu SR uvedeného v časti II jeho nálezu zo dňa 23.5.2014,
sp. zn. IV. ÚS 100/2014 - 94, ktorým je odvolací súd viazaný ( § 56 ods.6 zákona o ústavnom súde )
za situácie, kedy sa Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 13.8.2013, č.k. 11CoP /267/2013-760

podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a ďalšie dôvody
doplnil len na zdôraznenie jeho správnosti je treba konštatovať, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
pri posudzovaní podmienok uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia
oprel prevažne o opatrenia materiálnej povahy ( týkajúce sa podmienok bývania, existujúcich
finančných nárokov matky po návrate, zabezpečenia školských , zdravotných a ostatných sociálnych

podmienok atď. ) a opomenul, že ujma, ktorá môže maloletým deťom vzniknúť po nariadení ich návratu
môže byť i psychická, zvlášť za situácie, kedy matka maloletých detí signalizovala možné nepriaznivé
dôsledky v priebehu konania pred súdom prvého stupňa správami psychológa a navrhla tieto negatívne
následky nariadeného návratu zohľadniť, resp. k tejto otázke nariadiť znalecké dokazovanie ( napr. v
podaní zo dňa 27.12.2011, správami U.. T. U. z 14.12.2011, v priebehu pojednávania nariadeného na

deň 15.3.2013).

V súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v náleze označenom v predošlom
odseku odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vporovnateľných veciach, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko
a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru z ktorej vyplýva, že Dohovor o právach dieťaťa a Haagsky dohovor
musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem

dieťaťa. Z označeného rozhodnutia ďalej vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať
celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a
toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

Pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu záujmu dieťaťa“ mal súd prvého stupňa tvrdenia

matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých
náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a až následne posúdiť adekvátnosť „primeraných
opatrení na ochranu“ navrhnutých a preukázaných otcom.

Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvého stupňa na právny názor ústavného súdu, ktorý na
jednej strane síce nespochybnil názor krajského súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa

maloleté deti nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe dôvodom
na nenariadenie ich návratu, avšak na strane druhej konštatoval, že v posudzovanom prípade je
potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu,
ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové
väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne,

prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké
vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.. Odvolací súd v nadväznosti na prezentovaný právny
názor ústavného súdu konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa
nevyplýva, že by tento súd pri preskúmavaní a posudzovaní skutkového stavu prejednávaného prípadu
všetky tieto faktory zisťoval a pred rozhodnutím vo veci aj posudzoval. Uvedené potom znamená, že

rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej
judikatúry ESĽP, nebol v konaní a rozhodovaní súdu prvého stupňa zohľadnený.

Odvolací súd na základe uvedeného uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/
O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu

prvého stupňa bude v súvislosti s posudzovaním dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl.
11 ods. 4 Nariadenia doplniť a vyhodnotiť dokazovanie v naznačenom smere ( s cieľom preskúmať
celkovú rodinnú situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej
povahy ) so zvážením možnosti nariadenia i prípadného znaleckého dokazovania so zameraním na
zistenie následkov, ktoré by malo premiestnenie maloletých detí na ich psychiku a na to, či v konaní

doposiaľ preukázané vykonané opatrenia, resp. opatrenia ktorých vykonanie sa prípadne preukáže v
ďalšom priebehu konania na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate, sú primerané
potrebám maloletých detí, vzhľadom na ich vek, zdravotný stav, citové väzby, a či tieto reálne
zabezpečujú ochranu ich záujmov, ktorých cieľom musí byť zdravý psychický a fyzický vývoj maloletých
detí, následne vo veci rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim ust. § 155 O.s.p. a odôvodniť rozhodnutie

tak, aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal
ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o
náhrade trov odvolacieho konania ( § 224 ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.