Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 20, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/218/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706211981
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6706211981.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému W. M., nar. XX. XX. XXXX,
bytomK.N.XXX/X,XXXXXM.,štátnyobčanSR,ovymoženiepohľadávky460,07Eurspríslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5174/2006-19 zo dňa 12.

05. 2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5174/2006-19 zo dňa 12. 05. 2011 z r u š u j e a vec
vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/5174/2006-19 zo dňa 12. 05. 2011 exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 49,36 Eur.

Naodôvodnenieuviedol,žeexekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 3677/06 zo

dňa 16. 08. 2006.

Okresný súd preskúmal exekučný titul podľa ust. ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“).

Okresný súd zistil, že rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu istiny s

príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25 % ročne
z dlžnej sumy. Konštatoval, že zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť, ani
rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností, a preto
nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom, a teda zastaviť exekúciu len v časti.
Preto okresný súd zastavil exekúciu v plnom rozsahu, najmä z dôvodu, že rozhodnutie rozhodcovského
súdu, ktoré zaväzovalo povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, je rozhodnutím, ktoré

zaväzuje na plnenie zákonom nedovoleným a odporujúcim dobrým mravom.

Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie odôvodnil tým, že súdnemu exekútorovi v súlade s ust. § 14 ods.
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) priznal
časovú odmenu za 1 hodinu exekučnej činnosti vo výške 6,64 Eur, paušálnu odmenu za 7 úkonov
exekučnej činnosti vo výške 13,28 Eur, náhradu hotových výdavkov vo výške 13,50 Eur a 20 % DPH

vo výške 5,98 Eur.Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní
poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že povinný podpísaním
zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v
prípade,aksastanesplatnýcelýdlhnarazvzmyslebodu4týchtopodmienok,zaväzujesadlžníkzaplatiť
veriteľoviiúrokzomeškaniavovýške0,25%zdlžnejsumyzakaždýdeňomeškaniaododňa,keďsastal
splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v
prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je

neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok
z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej
zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v odvolaní vyslovil názor, že predmetná exekúcia prebieha v
súlade s platnými právnymi predpismi, a preto sa nestotožnil ani s priznanými trovami exekúcie súdneho
exekútora. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Podaním zo dňa 03. 09. 2012 oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnil právnu argumentáciu k podanému
odvolaniu. V podaní uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola
smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty

aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica
nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.
Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje
riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol

toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne
presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcom neprijateľné podmienky a porovnal
ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky
jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a
cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený
ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho
práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konnie podľa ust. § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorejje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu oprávneného vyjadrenie podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca odvolaniu
nemienil vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 10. 11. 2006 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 12. 12. 2006 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR
3677/06 zo dňa 16. 08. 2006. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola
žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 460,07 Eur

(13.860,-- Sk) s príslušenstvom a trovy konania v sume 141,14 Eur (4.252,-- Sk). Rozhodcovský
rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 31. 03.
2006.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd

rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania.

Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení
preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa

na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že
článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva

Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku
177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke

práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti C. M., C-76/10 v

bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu
je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť

iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd

predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom
prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje
ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným
za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad

ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval
oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky
z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Odvolací súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd skúmal exekučný titul z hľadísk uvedených v
ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, teda či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatky

podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Odvolací súd však uvádza, že na základe prípadnej
nedovolenosti, objektívnej nemožnosti časti plnenia, alebo rozporu časti plnenia s dobrými mravmi
nemožno zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v celom rozsahu. Okresný súd v
danom prípade skúmal, či exekučným titulom priznané plnenie úroku z omeškania vo výške 91,25 %

ročne (0,25 % denne) je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd však neskúmal, či právny
vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania je spotrebiteľským vzťahom. Tiež neskúmal, či rozhodcovská
doložka bola medzi účastníkmi platne dohodnutá, a či takto dohodnutá rozhodcovská doložka je v súlade
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv, ako aj s prihliadnutímna Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z. a či rozhodcovský
súd, ktorý vydal exekučný titul, mal právomoc spor medzi účastníkmi konania rozhodnúť.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. §
221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd bude musieť skúmať, či vzťah vzniknutý medzi účastníkmi
konania je spotrebiteľským vzťahom, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a rozhodcovská

doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, bola medzi účastníkmi dohodnutá platne, a či nie
je v rozpore s vnútroštátnymi a európskymi právnymi predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských
zmlúv. V ďalšom konaní okresný súd je povinný rozhodnúť aj o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora.

Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie