Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 6, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/9/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106223142
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:3106223142.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z. A., bývajúceho v G., zastúpeného JUDr.
Jozefom Kováčikom, advokátom v Trenčíne, Legionárska č. 2, proti žalovaným 1/ Obci Adamovské
Kochanovce, zastúpenej JUDr. Jozefom Opetom, advokátom v Trenčianskych Tepliciach, M. R.
Štefánika 22, 2/ COOP Jednote Trenčín, spotrebné družstvo, so sídlom v Trenčíne, Hasičská 2,
zastúpenému JUDr. Jánom Martákom, advokátom Dolné Srnie 362, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 20 C 150/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012, sp. zn.
17 Co 109/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012,
sp. zn. 17 Co 109/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 25. novembra 2008, č. k. 20 C 150/2006-89 žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 11. mája 1999, uzavretej medzi žalovanými zamietol a
žalobcoviuložilpovinnosťzaplatiťžalovanej1/trovykonania vsume3869,-Sk(128,43€)ažalovanému
2/ v sume 6 053,- Sk (200,92 €). Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že ako nájomcovi nebytového
priestoru (Pohostinstva) nachádzajúcemu sa v prevádzkovej budove G., súp. číslo XXX, ktorú žalovaný
2/ (predávajúci) previedol na žalovanú 1/ (kupujúcu) kúpnou zmluvou uzavretou dňa 11. mája 1999,

bolo porušené jeho predkupné právo podľa § 16 ods. 4 za použitia § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.
z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení novely č. 158/1998 Z. z. s účinnosťou do 15. júla
1999 (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Preto dospel k záveru, že predmetná kúpna zmluva, určenia
neplatnosti, ktorej sa žalobca domáhal, nie je neplatným právnym úkonom, keďže neodporuje § 16 ods.
4 uvedeného zákona. Bol toho názoru, že ustanovenie § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa
ktorého ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového

domu, je potrebné interpretovať len primerane s prihliadnutím na účel tohto zákona a všeobecné princípy
súkromného práva, t. j. vo vzťahu k predkupnému právu rozhodne reštriktívne. Predkupné právo je
totiž vo vzťahu k vlastníkovi jeho obmedzením, preto právo vlastníka nakladať s vecou nemôže byť
obmedzené inak, ako výslovným ustanovením zákona, čo sa deje len výnimočne. V zákone č. 182/1993
Z. z. je výslovným ustanovením, ktoré upravuje predkupné právo ustanovenie § 16, ktoré prípady, v
ktorých ho treba rešpektovať, vymedzuje taxatívne. Nemožno ho preto výkladom rozširovať, a to ani za

použitia ustanovenia § 24. Predkupné právo k nebytovému priestoru sa vzťahuje výlučne na nebytové
priestory nachádzajúce sa v bytovom (obytnom) dome. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu (v poradí prvým) rozsudkom z 11. novembra 2009,
sp. zn. 5 Co 6/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). Žalobcovi
uložilpovinnosťzaplatiťžalovanému2/náhradutrovodvolaciehokonania54,97€krukámjehoprávneho

zástupcu do troch dní. Žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).Vyslovil proti svojmu rozsudku prípustnosť dovolania. V plnom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou
súdu prvého stupňa, podľa ktorej je aplikácia ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o predkupnom práve
nájomcu nebytového priestoru v inom ako bytovom dome aj za použitia jeho ustanovenia § 24 ods. 1,

neprípustná. Uviedol, že legislatívny termín primerané použitie, ktorý stanovuje § 24 ods. 1 uvedeného
zákona, je potrebné chápať ako interpretačné pravidlo, podľa ktorého sa na právne vzťahy
aplikujú len niektoré zodpovedajúce časti právnej úpravy, ktorá má byť použitá. Pri úvahe o primeranosti
použitia právnej úpravy je potrebné vychádzať z cieľa, ktorý je sledovaný danou právnou úpravou
právnych vzťahov a zo spôsobu, akým sú tieto právne vzťahy upravené. Predkupné právo nájomcu

nebytového priestoru v bytovom dome spočíva v tom, že vlastník nebytového priestoru, resp. bytového
domu, v ktorom sa nebytový priestor nachádza, pri odpredaji (má na mysli tak odpredaj celého bytového
domu, ako aj odpredaj len nebytového priestoru) nemôže so svojím vlastníctvom slobodne nakladať v
celom rozsahu ius disponendi. V prípade prevodu svojho vlastníctva musí rešpektovať predkupné právo
nájomcu nebytového priestoru. Vo svojej podstate teda ide o obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka
nebytového priestoru, resp. vlastníka bytového domu, v ktorom sa tento nebytový priestor nachádza.

Poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho náleze zo 4.4.2002,
sp. zn. Pl. ÚS 26/00, pokiaľ ide o obmedzenie vlastníckeho práva (práva scudziť byt komukoľvek
mimo nájomcu za trhovú cenu) opodstatnené ochranou nájomcov v sprivatizovaných domoch, ktoré sú
použiteľné aj na obmedzenie vlastníckeho práva predkupným právom nájomcu nebytového priestoru
podľa § 16 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. Rozšírenie aplikácie tohto ustanovenia za

použitia § 24 ods. 1, aj na prípady iných ako bytových domov, však podľa jeho názoru nie je ústavne
konformné s ústavne garantovanou ochranou vlastníckeho práva. Od prijatia zákona došlo k vytvoreniu
plnohodnotného trhu s nebytovými priestormi. Ponuka nebytových priestorov, či už na predaj alebo
nájom, prevyšuje dopyt. Z hľadiska ceny, polohy, výmery, či vybavenia je táto ponuka veľmi široká.
Ochrana nájomcu nebytového priestoru v inom ako bytovom dome, teda nijako nevyžaduje predkupné

právo na užívaný nebytový priestor. Takéto predkupné právo by v konečnom dôsledku aj deformovalo trh
s nehnuteľnosťami. V súčasnosti je na Slovensku postavených nespočetne veľa polyfunkčných budov,
zábavných a nákupných centier, v ktorých sa nachádzajú nebytové priestory užívané titulom nájmu. Ak
by bol žalobcom prezentovaný výklad ustanovenia § 16 ods. 4 v spojení s § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993
Z. z. správny a nájomcom týchto nebytových priestorov by rovnako ako nájomcom nebytových priestorov

bytových domov patrilo predkupné právo na nebytový priestor, viedlo by to minimálne k značnému
obmedzeniu prevoditeľnosti takýchto budov. Ich vlastník, v prípade vôle nakladať s nimi formou prevodu,
by musel rešpektovať predkupné právo každého jedného nájomcu nebytového priestoru v danej budove.
Stav právnej istoty vo vzťahoch medzi vlastníkom takejto budovy, ktorá by bola predmetom prevodu,
a jej nadobúdateľom by sa znížil, lebo účastníci prevodu si ani nemusia byť vedomí toho, že došlo k

porušeniu predkupného práva nájomcu (toto pri iných budovách ako bytových domoch nie je zjavné len
zosamotnéhovýslovnéhozneniazákona,aleibazapoužitiainterpretačnéhopravidla§24ods.1zákona
č. 182/1993 Z. z.) nebytového priestoru, a tento sa môže dovolávať neplatnosti právneho úkonu. Na
základe týchto úvah dospel k záveru, že primerané použitie ustanovení zákona podľa § 24 ods. 1 aj
na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, nemôže sa vykladať tak, že nájomca nebytového

priestoru v takejto budove má pri prevode nebytového priestoru alebo samotnej budovy predkupné právo
na nebytový priestor. Súd prvého stupňa, preto správne žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože pri
uzatvorení kúpnej zmluvy z 11. mája 1999 nedošlo k porušeniu predkupného práva
žalobcu, lebo toto neexistovalo. Otázka, či nájomca nebytového priestoru v inej budove ako bytovom
dome má podľa § 16 ods. 4 v spojení s § 1 ods. 1 za použitia § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. k

nebytovému priestoru predkupné právo v prípade, že sa tento, prípadne budova, v ktorej sa nachádza,
prevádza, predkupné právo, nebola podľa vedomostí odvolacieho súdu doposiaľ predmetom skúmania
v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nebola ani riešená v právnoteoretickej
rovine. Keďže sa podľa názoru odvolacieho súdu jedná z hľadiska riešenia tejto otázky o rozhodnutie po
právnejstránkezásadnéhovýznamu,podľa§238ods.3O.s.p.pripustilvovýrokusvojhopotvrdzujúceho

rozsudku dovolanie. O náhrade trov odvolacieho konania (vo vzťahu k žalovanému 2/) rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 19. januára 2012, sp. zn. 2
Cdo 71/2010 (čl. 130 spisu) rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
výskytu, tzv. inej vady konania. Uviedol, že relevantnou skutočnosťou, ktorou sa bolo treba pri zistení

skutkového stavu, a z neho vyplývajúceho právneho záveru zaoberať, bol charakter nehnuteľnosti, v
ktorej sa nachádza predmetný nebytový priestor a účel, ktorému od svojej výstavby slúžil a slúži aj vsúčasnosti. A následne z nej výkladom príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. vychádzajúc z
jeho účelu a cieľa, zohľadňujúcim konkrétne okolnosti danej veci, vyvodiť existenciu alebo neexistenciu
predkupného práva žalobcu, a z toho vyplývajúceho záveru o (ne)dôvodnosti samotnej žaloby.

Krajský súd v Trenčíne po vyžiadaní dokumentácie (pôvodne založenej v spise Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 20 C 150/2006 pod značkou 474/2007) od žalovanej 1/ a jej pripojení do spisu, rozhodol bez
nariadenia pojednávania (v poradí druhým), a rozsudkom z 28. augusta 2012, sp. zn. 17 Co 109/2012
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov
odvolaciehokonaniavsume54,97€krukámprávnehozástupcuažalovanej1/náhradutrovodvolacieho

konania nepriznal. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na správnych
dôvodoch, s jeho odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach naň poukázal (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, že z vykonaného
dokazovania je medzi účastníkmi nesporné, že 11. mája 1999 uzatvoril žalovaný 2/ ako predávajúci so
žalovanou 1/ ako kupujúcou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola okrem iného aj stavba - prevádzková
budova č. XXX., postavená na pozemku parc. č. X, k. ú. G.. Z úhrnu podlahových plôch

nachádzajúcich sa v predmetnom dome na byty nepripadá viac ako 2/3, preto v zmysle vyhlášky č.
465/1991 Zb. ide o dom prevádzkového charakteru. V čase uzatvorenia zmluvy bol žalobca, na základe
zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej so žalovaným 2/ z 24. januára 1995, nájomcom
nebytového priestoru na prízemí uvedeného domu, a to na dobu určitú 5 rokov. Uvedený skutkový stav
nebol medzi účastníkmi sporný a dôvodnosť žaloby, tak stála na posúdení otázky, či napriek skutočnosti,

že sa v danom prípade nejedná o tzv. bytový dom v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. mal žalobca ako
nájomcanebytovéhopriestoruvtomtodome zákonnépredkupnéprávonapredmetnýnebytovýpriestor,
ktorého nerešpektovanie žalovaným 2/ robí kúpnu zmluvu z 11. mája 1999 absolútne neplatnou. Citoval
príslušné ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z., vyhlášky č. 465/1991 Zb. a č. 83/1976 Zb., poukázal
na pripojenú projektovú dokumentáciu a znalecký posudok a v nadväznosti na ustanovenia § 24,

§ 16 ods. 4 a § 1 zákona č. 182/1993 Z. z. ako aj § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru,
že definovanie pojmu primerané použitie (§ 24), by znamenalo aplikáciu zákonného predkupného práva
tak, ako to predpokladá § 16 ods. 4 za predpokladu, že by sa jednalo o predaj samostatných nebytových
priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter obytného domu, čo však nie je prejednávaný prípad.
Uviedol,žezcharakterudanejnehnuteľnostivyplýva,ženebytovýpriestor,kdemalžalobca,právonájmu

nepredstavuje reálnu samostatne vyčleniteľnú časť domu tak, aby mohla byť samostatným predmetom
občianskoprávnych vzťahov. Z hľadiska štruktúry danej nehnuteľnosti je potom zrejmé, že sa jedná o
nehnuteľnosť, ktorá nemá spoločné priestory a zariadenia domu tak, ako ich definuje § 2 zákona č.
182/1993 Z. z. Preto s poukazom na charakter daného prevádzkového domu dospel odvolací súd k
záveru, že z hľadiska výkladu pojmu primerané použitie tak, ako to predpokladá § 24 v nadväznosti na §

16 ods. 4 neznamená, že by vzniklo žalobcovi z titulu nájmu nebytových priestorov zákonné predkupné
právo na celú danú nehnuteľnosť, preto v konečnom dôsledku bol správny postup prvostupňového súdu,
ktorý žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z charakteru nehnuteľnosti je okrem toho zrejmé, že v danej
nehnuteľnosti má nájomný vzťah nielen žalobca, ale v predmetnej nehnuteľnosti sídlil aj obecný úrad,
t. j. žalovaný 1/ mal v danej nehnuteľnosti spoločenskú sálu, klub, kuchyňu, kulisáreň, ale aj miestnosť

predsedu, vrátane sekretariátu a knižnicu, čo samo osebe zakladá nedôvodnosť nájomcu nebytového
priestoru (pohostinstva s príslušenstvom) na predkupné právo. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil
charakter danej nehnuteľnosti, prevádzkovej budovy, v ktorej sa nachádzalo pohostinstvo a správne
vyvodil, že primerané použitie zákona č. 182/1993 Z. z. neznamená porušenie zákonného
predkupného práva žalobcu k danej nehnuteľnosti. Vo zvyšku odvolací súd zotrval na svojom stanovisku

prezentovanom v jeho predchádzajúcom rozsudku. Za správne považoval aj rozhodnutie o trovách
konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal na podnet žalobcu mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal vadu

konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a tzv. inú vadu konania (§ 243f ods.
1 písm. b/ O.s.p.). Uviedol, že krajský súd za účelom doplnenia dokazovania vyžiadal od žalovaných
písomné podklady (geometrický plán, výpis z pozemkovej knihy a znalecký posudok č. 28/1999), ktoré
mal Okresný súd Trenčín k dispozícii (čl. 52), a následne bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p., 28. augusta 2012 vyhlásil rozsudok, ktorým opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu.

Tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, nevykonal dostatočne dokazovanie v zmysle uznesenianajvyššieho súdu, ktorý poukázal aj na dôležitosť zisťovania charakteru a účelu nehnuteľnosti v minulosti
aj v súčasnosti, postupoval v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Žalobcovi neumožnil k predloženým
dôkazom riadne sa vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy na určenie charakteru stavby, resp.

k otázke, na aký účel stavba slúžila a doposiaľ slúži. Zákonným spôsobom neinformoval žalobcu o
opätovnom odvolacom konaní, nedal mu možnosť sa vyjadriť k „novým“ dôkazom, prípadne k charakteru
stavby, ktorým postupom mu odňal možnosť konať pred súdom. K tejto procesnej vade viedlo aj ďalšie
pochybenie súdu a to postup v rozpore s § 118 ods. 4 O.s.p. Je nesporné, že krajský súd ignoroval
žalobcu a vo veci rozhodol bez jeho účasti, navyše mu nedal možnosť vyjadriť sa k predloženým

písomným dôkazom, a možnosť na záver pojednávania sa vyjadriť k doplneným dôkazom, ako aj k
právnej stránke veci.

Žalovaná 1/ vzhľadom na procesnoprávny charakter vytýkaných nedostatkov, ktoré nemôžu mať vplyv
na právne posúdenie veci, uviedla, že rozsudok krajského súdu je vecne správny a vychádza z
dostatočne zisteného skutkového stavu.

Žalovaný2/považovalmimoriadnymdovolanímnapadnutýrozsudokzavecnesprávnystým,žekonanie

súdov nemá žiadne vady, pre ktoré by bolo treba ho zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a
ods.3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods.

2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p. mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu
výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta.

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom
podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.).

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávnerozhodnutievoveci,c/rozhodnutiespočívananesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolací
súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi.
Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237

O.s.p., a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/
O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), spočívajúcu v tom, že krajský súd vyhlásil rozsudok bez nariadenia
pojednávania v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Postup
súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na
súdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústava“)aprávanaspravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“),

porovnaj napr. II. 174/04, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06.

Podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie.Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že ak sa má vykonať dokazovanie, treba, aby odvolací súd
nariadil pojednávanie a nerozhoduje, či ide o zopakovanie dokazovania alebo o nové dokazovanie.
Súvisí to s umožnením účastníkom vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu.

Dokazovaním si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Robí tak postupom upraveným
v § 120 a nasl. O.s.p. Vykonávanie dôkazov je ovládané zásadou priamosti, ktorá určuje, že dokazovanie
sa zásadne vykonáva na súde, ktorý rozhoduje o veci, a to na pojednávaní, ku ktorému je potrebné
predvolať účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Účastníci sa majú vyjadriť ku každému
vykonanému dôkazu (§ 123 O.s.p.).

Zobsahuspisuvyplýva,žepozrušenírozsudkukrajskéhosúduz11.novembra2009, najvyššímsúdom

pre tzv. inú vadu konania spočívajúcu v nezaoberaní sa relevantnou skutočnosťou z hľadiska ustálenia
skutkového stavu a z neho vyplývajúceho právneho záveru, odvolací súd neumožnil účastníkom vyjadriť
sa k doplnenému dokazovaniu na pojednávaní, ktoré podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
nenariadil, a ktorým postupom im odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Preto generálny prokurátor dôvodne namietal vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.

v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. nielen postupom odvolacieho súdu v rozpore s § 214 ods. 1
písm. a/ O.s.p., ale aj znemožnením uplatnenia ich práv vyplývajúcim im následne z ustanovenia § 118
ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie krajského súdu je
postihnuté závažnou procesnou vadou. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal
mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., keďže to
vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok krajského súdu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 3 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§
243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.