Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/246/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707201564
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707201564.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému Q. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. Q. XX, XXX XX U. Q., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym
exekútoromJUDr.JánomDebnárom,sosídlomExekútorskéhoúraduT.Vansovej2,98401Lučenecpod

sp. zn. EX 161/2007 o vymoženie pohľadávky vo výške 581,56 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 16Er/49/2007-23 zo dňa 8. júna 2011 a o návrhu oprávneného
na prerušenie konania v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 16Er/49/2007-23 zo dňa 8. júna 2011 z r u š u j e a vec

v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom v tejto veci zastavil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok sp. zn. SR 4938/06 zo dňa 26.10.2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku
bola Zmluva o úvere č. XXXXXXX, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 27.03.2006. Účelom zmluvy
o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 12.000 Sk (398,33 Eur), pričom dlžník sa zaviazal vrátiť túto
sumu zvýšenú o 175,26 Eur, teda na zaplatenie celkovej sumy 573,59 Eur a ide teda o navýšenie vo
výške 44 % z poskytnutej sumy úveru. Toto navýšenie súd považoval za plnenie v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona o rozhodcovskom konaní. Súd taktiež považoval za v

rozpore s dobrými mravmi aj priznaný úrok z omeškania výške 0,25 % denne, t.j. 91,25 % ročne. Na
základe uvedeného súd podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s návrhom, aby
odvolacísúdnapadnutéuzneseniezrušil.Vodvolaníoprávnenýkvýškepríslušnéhopoplatkuuviedol,že
predmetný poplatok nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený je nebankovým

subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne oproti bankám. Pokiaľ
ide o výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere povinnému vyhovoval,
keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od oprávneného
prevzal. Čo sa týka príslušného poplatku tento v 1/3 tretine predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka a v 2/3 tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
s administratívou s tým spojenou podľa § 499 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o výšku príslušného

poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený hneďpri sume poskytnutého úveru, teda povinný vedel posúdiť výhodnosť, prípadne nevýhodnosť takéhoto
úveru. Povinný mal teda okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť, aká je cena úveru.

K úrokom z omeškania oprávnený uviedol, že povinný podpisom zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého sa dlžník v prípade, ak sa stane splatný celý
dlhnarazvzmyslebodu4týchtopodmienokzaväzujezaplatiťveriteľoviiúrokzomeškaniavovýške0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má

sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. V danom prípade
si povinný svoju povinnosť nesplnil a podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne
nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Oprávnený poukázal
na skutočnosť, že zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné
záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Pri
úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže vždy možnosť platenie týchto

úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoje povinnosť nesplnil a
oprávnený sa domnieval, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s
ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený zdôraznil, že v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci absolútnym obchodom, čiže úroky z
omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení.

Na záver uviedol, že súd v tomto prípade posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Z
uvedenéhovyplýva,žerozsudokStálehorozhodcovskéhosúdubolpredmetomskúmaniazostranysúdu
už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný
titul za súladný, preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Dňa 07.09.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 03.09.2012, v ktorom
oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie
konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na
to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť tak, ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prevzatá do
slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať
slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať
povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za

to, že tvrdenie o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou
domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné
a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a

porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú,
že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a

vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený
ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady
93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal,

že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej
neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v
rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom

na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil
odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil
odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.

Odvolací súd z návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhol exekučné
konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre

účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie jerelevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať
nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267
ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá
podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne
predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným

zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1

písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia
s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné
otázkypredložené,jeodvolacísúd,t.j.súd,protirozhodnutiuktoréhoniejeprípustnýopravnýprostriedok
povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom

ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh
zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné
otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní
súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/

EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu
obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,
ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra

Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to
najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 03.02.2007 bol pred advokátom JUDr. Martinom

Máčajom spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal
súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 05.03.2007
poverenie č. 5611 012802 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Zákona č.
233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 4938/06 zo dňa 26.10.2006 na

vymoženie sumy 17.520 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 17.280
Sk od 02.06.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 4.942 Sk, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere,ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 27.03.2006. Účelom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo
výške 398,33 Eur (12.000 Sk).
Následne bola napadnutým uznesením exekúcia zastavená podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona o

rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd nepovažoval za správny postup súdu prvého stupňa, v ktorom sa zaoberal hodnotením
práv a povinností, dohodnutých zmluvnými stranami v zmluve o úvere ohľadne dohodnutých úrokov z
omeškania a odplaty za poskytnutie úveru, a ich súladu s dobrými mravmi. Takýmto postupom porušil

rovnosť účastníkov konania, keď kritérium dobrých mravov aplikoval len na oprávneného, ako veriteľa
a vôbec nezohľadnil, že dlžníkovi, resp. povinnému bol úver skutočne poskytnutý.

Právne hodnotiť odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ako aj ďalšie dojednania v úverovej zmluve
bez toho, aby sa najskôr okresný súd vysporiadal s tým, či zmluvný vzťah medzi účastníkmi na základe,
ktorého si v rozhodcovskom konaní oprávnený uplatnil svoj nárok nie je vzťahom spotrebiteľským, a

následne, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul bola dohodnutá platne,
a teda či nejaví znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka,
je podľa názoru odvolacieho súdu nadbytočné.

Keďže súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa §

221 ods. 1 písm. h) zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní bude zaoberať predovšetkým posúdením otázky, či exekučný
titul, predložený v tomto prípade so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia spĺňa formálne a
materiálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia,

pričom bude zisťovať, či vzťah medzi účastníkmi nie je vzťahom spotrebiteľským. V prípade, že
medzi účastníkmi sporu bola rozhodcovská doložka dohodnutá v písomnej forme, preskúma okresný
súd súlad dohodnutej rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim
spotrebiteľských zmlúv, a to aj s prihliadnutím na ustanovenia Smernice Rady ES č. 93/13/EHS zo dňa
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola prevzatá do nášho

právneho poriadku a ktorú je potrebné používať ako interpretačné pravidlo a na základe zistených
skutočností vo veci opätovne rozhodne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.