Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/260/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111213395
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111213395.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: W. C., nar. XX. I. XXXX, naposledy bytom T. a zomr. XX. S.
XXXX v T., proti žalovaným: 1/ K. I., nar. XX. S. XXXX a 2/ T. I., nar. XX. I. XXXX, obom bytom T. - K., W.
XX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 9. septembra 2013 č. k. 13C/89/2011-417 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a konanie z a s t a v u j e.

Žalovaní 1/ a 2/ nemajú právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobca na žalovaných
domáhal ochrany jeho osobnosti a poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50.000
eur) a II. žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal vo veci samej včas odvolanie iba žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že
jeho žalobe sa v celom rozsahu vyhovie, alternatívne potom navrhol zrušenie rozsudku a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaní 1/ a 2/ navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Následne po predložení veci odvolaciemu súdu (26. novembra 2013) došlo tomuto (25. júla 2014)
oznámenie žalovaných 1/ a 2/ z 25. júla 2014, z ktorého vyplynulo, že žalobca XX. S. XXXX zomrel.
Prílohou bol úmrtný list žalobcu (v neoverenej kópii). Odvolací súd na to lustráciou v Registri obyvateľov
29. júla 2014 zistil, že žalobca zomrel XX. S. XXXX v T..

Podľa § 211 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 107 ods. 1 O. s. p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie
právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže
v ňom pokračovať a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia konanie súd zastaví najmä vtedy, ak zomrie
manžel pred právoplatným skončením konania o rozvod, o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu
manželstvo je alebo nie je, pokiaľ Zákon o rodine nedovoľuje, aby sa v konaní pokračovalo.

Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 7 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a túto spôsobilosť má aj počaté
dieťa, ak sa narodí živé; pričom podľa odseku 2 vety prvej rovnakého ustanovenia smrťou táto
spôsobilosť zanikne.

Z ustanovení citovaných zhora vyplýva, že aj odvolací súd má povinnosť (rovnako ako súd prvého
stupňa) v každom štádiu konania zisťovať, či tu nie je niektorá z prekážok, ktoré by mohli brániť v ďalšom
jeho priebehu (konania). Jednou z takýchto prekážok je aj strata spôsobilosti niektorého z účastníkov
konania byť jeho účastníkom, ak táto okolnosť nastala po začatí konania, avšak ešte predtým, než
toto právoplatne skončilo (iným prípadom je neexistencia spôsobilosti byť účastníkom konania už v
čase začatia konania, ktorá si však vyžaduje bezodkladný postup podľa § 104 ods. 1 O. s. p., teda
zastavenie konania /bez ďalšieho/). K vzniku prekážky zhora (k strate spôsobilosti podľa § 19 O. s. p.)
spravidla dochádza v dôsledku úmrtia fyzickej osoby či výmazu právnickej osoby z obchodného či iného
obdobného registra (ak takýto výmaz je spojený aj s právnym zánikom príslušnej právnickej osoby) a
súd má v prípade vzniku takejto prekážky vždy povinnosť zaoberať sa tým, či táto umožňuje v konaní
pokračovať a ak áno, za akých podmienok. Ak potom platné procesné právo poskytuje v prípade výskytu
diskutovanej prekážky konania súdu v zásade tri alternatívy ďalšieho postupu (1. zastavenie konania,
2. jeho prerušenie a 3. pokračovanie v konaní bez ohľadu na to, že niektorého z jeho účastníkov sa
dotkla strata spôsobilosti byť účastníkom konania), voľba medzi týmito alternatívami závisí prakticky od
zodpovedania si otázky, aký má strata spôsobilosti byť účastníkom konania vplyv na možnosť ďalšieho
zaoberania sa súdom prejednávaním požiadaviek pôvodne v konaní nastolených. Pretože ustanovenie
§ 107 ods. 2 O. s. p. obsahuje len demonštratívny (príkladmý) výpočet konaní, ktoré je v dôsledku
straty spôsobilosti byť účastníkom konania nevyhnutné zastaviť (tu por. najmä použitie výrazu „najmä“),
logickým výkladom rozhodnej právnej úpravy treba dospieť k záveru, že zastavenie konania v dôsledku
úmrtia fyzickej osoby účastníka je namieste nielen tam, kde toto samo spôsobuje ďalšiu nepotrebnosť
rozhodovania o predmete sporu majúcom sa pôvodne vyriešiť (ako v prípade rozvodu, kde zánik
manželstva smrťou jedného z manželov, čiže skoršou právnou skutočnosťou spôsobuje zbytočnosť
ďalšieho konania a aj rozhodovania o zániku manželstva rozvodom), ale tiež tam, kde sa konanie
týka takých práv a povinností účastníkov konania, ktoré sú priamo viazané na ich osoby a kde prenos
príslušných práv či povinností na iné osoby nenastáva automaticky. U práva na ochranu osobnosti (podľa
§ 11 a nasl. O. z.), obdobne ako aj u práva na opravu údajov uverejnených v tzv. masovokomunikačných
prostriedkoch ide o právo osobnej povahy zanikajúce smrťou fyzickej osoby a neprechádzajúce na
dedičov. Ak žalobca v konaní (teda kedykoľvek do právoplatného skončenia konania) zomrie, súd musí
konanie zastaviť (v prípade odvolacieho konania sa tak samozrejme môže stať až po zrušení rozhodnutia
vo veci takému postupu brániaceho, pokiaľ je takýmto rozhodnutím rozhodnutie vo veci samej - o
aký prípad išlo aj v prejednávanej veci). To platí bez ohľadu na to, že osobám uvedeným v ust. §
15 O. z. vzniká úmrtím osoby uplatňujúcej právo na ochranu osobnosti originálne právo na ochranu
osobnosti takejto (už nežijúcej) osoby (ich predchodcu), pretože takéto samostatné nové právo môžu
jeho nadobúdatelia i podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) vo veciach ochrany
osobnosti uplatniť len sami novou žalobou (nevstupuje sa tu do práv pôvodného žalobcu dedením, v
tejto súv. por. i R 95/1998).

Pri riadení sa opísanými úvahami tak bolo zrejmé, že aj úmrtie žalobcu v prejednávanej veci spôsobilo
nemožnosť ďalšieho pokračovania v konaní o požiadavke na ochranu osobnosti takejto osoby a konanie
preto muselo byť zastavené. Nakoľko však v tejto veci došlo k úmrtiu žalobcu až potom, čo už súd
prvého stupňa o veci rozhodol (rozsudkom zamietajúcim žalobu) a otázku prieskumu správnosti jeho

rozhodnutia až v odvolacom konaní zomrelý žalobca ešte stihol urobiť predmetom odvolacieho konania
(včas podaným odvolaním), nevyhnutnosťou pred zastavením konania ako celku (nielen konania
odvolacieho) odvolacím súdom bolo aj zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa brániaceho zastaveniu
konania (napadnutého rozsudku).

Odvolací súd preto podľa ustanovení citovaných už vyššie a tiež podľa § 208 O. s. p. per analogiam
a § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu už nešlo o vec samu a ani o žiaden zákonom
ustanovený prípad potreby prejednania veci na pojednávaní) rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete
výroku tohto svojho uznesenia.

Pre zrušenie rozsudku a zastavenie konania potom odvolací súd musel rozhodnúť aj o trovách konania
na súdoch oboch stupňov. K zastaveniu konania došlo pre právnu skutočnosť nepričítateľnú žiadnemu
z jeho účastníkov, pričom práve táto (úmrtie žalobcu bez možnosti zapojenia po ňom do konania na
tejto strane sporu akejkoľvek inej osoby) mala za následok, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu
jedinými účastníkmi konania so spôsobilosťou byť jeho účastníkmi zostali žalovaní. Za tejto procesnej
situácie však ani povinnosť na náhradu trov im vzniknutých nebolo by komu uložiť a potenciálne ju i
vymôcť (v prípade úvah o náhrade trov vzniknutých žalobcovi tu zas nebolo potenciálneho oprávneného)
a práve to muselo viesť k rozhodnutiu o trovách konania podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s.
p. (avšak s modifikáciou výroku rozhodnutia zodpovedajúcou stavu existencie účastníkov disponujúcich
príslušnými spôsobilosťami len na jednej strane sporu - podľa § 19 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.