Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6213209547
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6213209547.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci začatej na návrh oprávneného:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti
povinnej: I. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX J. XX, vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Júliou
Kubjatkovou, Exekútorský úrad 977 01 Brezno, Nám. M. R. Štefánika 44, zastúpenej ustanoveným

súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, Exekútorský úrad 979 01 Rimavská Sobota,
Kálmana Mikszatha 268, pod spisovou značkou EX/859/13, pre vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 622,30 eura s prísl, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k.
4Er/1039/2013-16 zo dňa 04. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol v zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v nadväznosti na ust. § 45 ods. 1,2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“).

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že exekúcia má byť vedená na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok rozhodcu JUDr. Erika Končoka, Victoria

rozhodcovský súd v Žiline, sp. zn. RK-PC-1226/13-EK zo dňa 26. 04. 2013. Okresný súd zistil,
že oprávnený a povinná uzavreli dňa 07. 11. 2011 Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX,
na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 300 eur, pričom povinná sa zaviazala
poskytnutý úver aj so zmluvnou odmenou splatiť v 48. mesačných splátkach po 15,41 eura. Celková
čiastka, ktorá povinná mala zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) je 739,68 eura.
Ročnáúrokovásadzbaúverubola70,01%.Nakoľkopovinnásiriadneneplnilasvojezmluvnépovinnosti,

bola v omeškaní so splácaním pôžičky, oprávnený podal u rozhodcu žalobu. Okresný súd zistil, že
úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi v zmluve podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a
preto konštatoval neplatnosť takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Okresný súd s odkazom na štatistiku vedenú Národnou bankou Slovenska ďalej konštatoval,
že priemerná výška úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov v mesiaci november 2011
sa pohybovala vo výške 12,93 %. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania (povinnú) na plnenie, ktoré odporuje dobrým
mravom, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý poukázal na to, že
záver okresného súdu je v prvom rade v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatneprevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. V zmysle uvedeného sa odplata porovnáva s finančným trhom ako takým, nie iba výlučne
s trhom bankových produktov. Namiesto toho, aby okresný súd vo veci aplikoval príslušné zákonné

ustanovenie (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), vec posudzoval podľa neurčitého právneho pojmu,
akým podľa oprávneného dobré mravy sú. Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka je pritom
lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že okresný súd sa odvoláva
na priemernú úrokovú sadzbu bánk pre spotrebiteľské úvery v mesiaci november 2011, neuviedol však
informáciu o úrokových sadzbách poskytovaných nebankovými subjektmi v danom období. Poukázal

aj na nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata
za poskytnutie úveru. Citované nariadenie v čase, keď bolo ešte účinné a k dátumu najbližšiemu
ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy (30. 6. 2010) stanovovalo maximálnu výšku RPMN na 76 %.
Pokiaľ je potom podľa predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere RPMN 66,05 %, nemožno hovoriť o
tom, že výška odplaty (zahrnutá a vyjadrená v RPMN) je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej
uviedol, že poskytovanie úverov je predmetom podnikateľskej činnosti oprávneného a zo žiadneho

právneho predpisu nevyplýva, že oprávnený by mal úver poskytovať bezodplatne. Pokiaľ teda okresný
súd dospel k záveru, že odplata dohodnutá v zmluve je neprimerane vysoká, potom mal určiť, aká časť
zmluvnej odplaty zodpovedá akceptovateľnej výške odplaty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
odvolacích súdov. Peňažné plnenie je deliteľným plnením a preto, ak by aj úvahy súdu ohľadne
úroku boli opodstatnené, exekučný súd mal žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť len v určitej časti

úrokov. Zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia došlo tak k odňatiu vlastníckeho práva k peňažným
prostriedkom minimálne vo výške neuhradenej istiny úveru a tiež k porušeniu práva na súdnu ochranu,
súčasťou, ktorého je okrem iného aj právo na riadne, presvedčivé a náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.Vzhľadomnauvedenéodvolateľnavrholodvolanímnapadnuté uznesenie okresnéhosúdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si uplatnil trovy odvolacieho konania

v celkovej výške 66,54 eura.

K odvolaniu oprávneného vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne

správne potvrdil.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súdneho exekútora písomne poverí vykonaním exekúcie
do 15 dní od doručenia jeho žiadosti len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade ak
uvedený rozpor zistí, žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku

2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku aleboexekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)
aleboc).Protirozhodnutiusúdupodľaodsekov1a2jeprípustnýopravnýprostriedok(§45ods.3ZoRK).

Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona

o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkýmpovinnýskúmať,čipodklad,nazákladektoréhosúdnyexekútoržiadaovydaniepoverenia
na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného
poriadku,atiežčiuvedenýexekučnýtitulniejevrozporesozákonom(§44ods.2Exekučnéhoporiadku).

Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok zaväzujúci na plnenie
podľa spotrebiteľskej zmluvy), je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku,
vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na
vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody
neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK. V zmysle citovaných

ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti

v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je
zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak
- obrazné „posvätenie“ exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti
preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je
možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne

predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia

predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZRK,
ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé,
že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku

- súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Je teda potrebné trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade
zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa

pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom; môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z
dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť.

Rozhodcovský rozsudok je ako exekučný titul v rozpore so zákonom o. i. aj vtedy, ak zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK). Uvedené bolo dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v prejednávanom prípade, keď exekučný súd
konštatoval, že plnenie úrokov za poskytnutie úveru vo výške 70,01 % ročne je plnením v rozpore s
dobrými mravmi.

Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom

styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe
č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska
v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný
súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo

51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č.
45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú
úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi,
neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v
súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí

preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie
je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom
posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru.

Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou
a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s

dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako
aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve.

Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom

znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu
zásady zmluvnej spravodlivosti.

Občiansky zákonník, Obchodný zákonník (ani iný predpis) neobsahuje ustanovenie o tom, do
akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných

prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité
mantinely vyplývajú z odvolateľom citovaného ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Existencia citovaného ustanovenia však nevylučuje exekučný súd z

možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úroku aj cez prizmu
dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym
poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a
spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva,
ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky.

Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle
uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len
z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje
všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo

postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok
je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba
predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov
v rozhodnom období. V tejto súvislosti možno za dôvodnú uznať námietku odvolateľa, že pokiaľ chcel
okresný súd skúmať primeranosť dojednaných úrokov z revolvingového úveru, nemal obmedziť svoje

skúmanie primeranosti dojednaného úroku v zmluve o revolvingovom úvere len na porovnanie jeho
výšky s priemernou úrokovou mierou obchodných bánk v Slovenskej republike pre úvery neslúžiace
na bývanie so splatnosťou od 1 do 5 rokov vedenú Národnou bankou Slovenska (a dostupnou i
na internetovej stránke: http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby/
priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank), ale aj s poukazom na priemernú hodnotu RPMN

všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenú Ministerstvom financií SR, a to napriek
skutočnosti, že pojem RPMN úveru je vo všeobecnosti pojmom širším ako pojem výška úrokov úveru.
V prejednávanom prípade totiž z obsahu zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že do výpočtu RPMN
v zmluve stanovenom na 70,01 % tzv. ďalšie náklady spotrebiteľa zahrnuté neboli, a teda RPMN bolaurčovaná len v závislosti od vstupných údajov, ktorými sú výška poskytnutého úveru a frekvencia,
počet a výška jednotlivých splátok istiny a úrokov. Pri porovnaní dojednanej výšky úrokov s priemernou
hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenou Ministerstvom financií SR

(dostupnou na stránke: http://fastsearch.mfsr.sk/mfsr/?query=priemern%C3%A1+RPMN&offset=30&),
ktorá v rozhodnom období pre nezabezpečené úvery do 1.500 EUR so splatnosťou od 1 do 5 rokov
predstavovala 45,23 %. Dojednaná odplata v zmluve o revolvingovom úvere, ktorá o viac ako 24 %
prekračuje priemernú odplatu za poskytovanie úverov finančnými inštitúciami (teda aj nebankovými
subjektmi) v Slovenskej republike, t. j. predstavuje viac ako 154 % jej hodnoty a v porovnaní s úvermi

poskytovanými bankovými inštitúciami predstavuje nárast o 57 % (teda viac ako 541 % hodnoty
priemernej úrokovej sadzby pre porovnateľné bankové produkty v rozhodnom období) je dozaista
rozporná s dobrými mravmi. Poukaz odvolateľa na znenie nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým
sa ustanovovala výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie úveru, a ktoré bolo zrušené k 11. 6.
2010, je pritom pre prejednávaný prípad irelevantný, keď úverový vzťah medzi oprávneným a povinnou
vznikol až dňa 07. 11. 2011. Navyše na margo odvolacích námietok sa žiada dodať, že účastníkmi

konania dojednaná úroková sadzba by podľa názoru odvolacieho súd neobstála ani pri posudzovaní
súladu jej výšky zo zákonným znením ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol
správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zamietol, nakoľko exekučným titulom bol povinný zaviazaný na plnenie, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi. K námietke odvolateľa vo vzťahu k zásadnej deliteľnosti peňažných
plneníatedaajoprincipiálnejmožnostizamietnutiažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
len v časti vymáhaného plnenia trpiacej prekážkou brániacou jej vymoženiu, odvolací súd uvádza, že
v prípadoch tzv. „zliatia“ častí plnenia dotknutých aj nedotknutých faktorom právnej nedovolenosti
plnenia, priznaných v exekučnom titule nemožno oddeliť to, čo predstavuje ešte dovolené plnenie a čo

už plnenie nedovolené (keďže obvykle veriteľ v spotrebiteľských vzťahoch primárne započítava plnenie
dlžníka na príslušenstvo pohľadávky a tým spôsobuje, že istina sa neznižuje).

Na základe uvedeného odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.