Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 19, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/754/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609207749
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609207749.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Bratislava,
Mamateyova 17, proti povinnej: PR production s. r. o., Šaštín - Stráže, o 2.188,90 eur s príslušenstvom,
za účasti súdnej exekútorky: JUDr. Anetta Demešová, Vráble, 1. mája 1053, nástupkyňa súdneho
exekútora: JUDr. Milan Strieška, Vráble, 1. mája 1053, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu
Okresného súdu Senica zo 7. marca 2013 č. k. 10Er/680/2009-17, EX 4499/09 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie p o t v r d z u j e .

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (poznámka odvolacieho súdu
- správne mal zastaviť exekúciu) a súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi, identifikovanému
len v odôvodnení uznesenia (ďalej tiež len „exekútor“) náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie o
zastavení exekúcie odôvodnil právne ust. § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení, teda exekučného poriadku), § 20a ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 19, § 103, § 104 ods. 1 vety prvej a § 107 ods. 4 O.
s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne
potom zánikom povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 24. marca 2011 (počas konania).
Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne zdôvodnil ust. § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 a 2 E. p. a
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2MCdo 12/2004 z 22. decembra 2004,
vecne potom opätovne zánikom povinnej bez právneho nástupcu. Mal za to, že sa nejedná o prípad,
kedy možno povinnosť na náhradu trov exekúcie uložiť oprávnenej, keďže návrh na vykonanie exekúcie
podala ešte v čase, keď povinná nebola vymazaná z obchodného registra, exekúcia bola zastavená
pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania (neexistenciu povinnej), neexistuje teda zavinenie
oprávnenej na zastavení konania a nemôže byť preto ani daná príčinná súvislosť medzi zavinením
oprávnenej a zastavením exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu len v časti trov exekúcie podala včas odvolanie iba súdna exekútorka a navrhla
ho v takejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala najmä nesprávnym
právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, majúc za to, že E. p. výslovne stanovuje súdu povinnosť
rozhodnúť pri zastavení exekúcie aj o trovách exekúcie, ako aj o tom, kto je povinný tieto platiť.
Nepriznanie trov exekúcie v prípade vymazania povinnej z obchodného registra nemá žiadnu oporu v
zákone, ale opiera sa len o medzeru v právnej úprave. Aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 10/2011 z 24. novembra 2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. II. ÚS 31/04-30 zo 17. decembra 2004 mala za to, že je v predmetnej veci dôvodné
aplikovať § 203 ods. 2 E. p.

Oprávnená navrhla uznesenie v napadnutej časti potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Dôvodila,
že žiaden z prípadov uvádzaných v § 203 E. p. nebol v predmetnom exekučnom konaní dôvodom
zastavenia exekúcie, preto nie je daný žiaden zákonný dôvod na jej „zaviazanie“ na náhradu trov
exekúcie, pričom súd nemôže účastníkovi konania uložiť povinnosť nad rámec zákona. Mala za to,
že exekúcia mohla byť zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ E. p., avšak po zániku povinnej nie je
možné zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. len preto, aby bolo možné zaviazať oprávnenú
na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 203 ods. 2 E. p. S poukazom na ústavnú aj európsku
judikatúru mala za to, že riziko spojené s výkonom určitej profesie (aj profesie exekútora), kam spadá
aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto
profesie. Súdny exekútor vystupuje pri výkone svojej činnosti v postavení podnikateľa, ktorého základnou
charakteristikou je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.

Povinná pre súdom prvého stupňa konštatovaný a aj reálne existujúci dôvod zastavenia exekúcie
odvolací návrh podať nemohla.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania,
teda len vo výslovne napadnutej časti trov exekúcie a to bez pojednávania, keďže nešlo o vec samu a
ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k
záveru, že uznesenie v napadnutej časti je vecne správne.

Odvolací súd totiž už vo viacerých skorších druhovo totožných veciach (rozumej v prípadoch zastavenia
exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho
nástupcu) uzavrel, že aj na prejednávanú vec dopadajúca právna úprava neposkytuje priestor pre to,
aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenému (tu oprávnenej - akciovej
spoločnosti).

Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie
oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba
zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie
v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí
ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie,
ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom
zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom
uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou
tak urobiť. Naopak druhý odsek tu spomínaného a vykladaného ustanovenia (§ 203 ods. 2 E. p.)
síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne
dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený
v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).

V prejednávanej veci však o žiaden z takýchto prípadov nešlo.

Prisvedčiť treba názoru súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemožno hovoriť o zavinení oprávnenej v
prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra). Nebolo
možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko v prejednávanej veci došlo k
zastaveniu exekúcie práve pre zánik právnickej osoby (povinnej), čiže pre stratu spôsobilosti jedného
z účastníkov konania byť účastníkom konania a takto z dôvodu nemajúceho pôvod priamo v E. p., ale
v predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v O. s. p. (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v
E. p. podľa § 57 ods. 2 E. p. a § 107 ods. 4 O. s. p.) a nie pre nedostatok majetku povinnej (hoc aj je
zrejmé, že právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho
súdu nemožno považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. §
203 ods. 2 E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo
dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať
za prípady nedostatku majetku takéhoto účastníka (v rozhodnom čase už len bývalého) spôsobilého

aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne
majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným
povinným (o ten prípad tu nešlo). Rovnako nie je možné použitie úpravy v ust. § 203 ods. 3 E. p.,
keďže exekúcia v predmetnej veci (ako už bolo vyššie konštatované) nebola zastavená z dôvodu, že by
na majetok povinnej bol vyhlásený konkurz. Použiteľnou by okrem toho nemohla byť ani argumentácia
zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 196 E. p. (tiež názor Ústavného
súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález zo 17. decembra 2004 sp. zn. II. ÚS 31/04),
keďže v rámci takejto argumentácie nemožno prehliadnuť konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i
medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho
práve korektným výkladom záverov je nutné uzavrieť, že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj na
oprávnenú (ktorá nemôže dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením
jej skôr exekučným titulom priznaného práva a teda takýmto reálnym znížením jej majetku a po druhý
raz uložením jej ešte povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne dostala do
horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpila).

Z už uvedených dôvodov sa preto odvolací súd v prejednávanej veci stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenej nebolo možné uložiť.

Odvolací súd vedený už opísanými úvahami preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
trov exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Účastníkmi odvolacieho konania v prejednávanej veci boli potom už len oprávnená a súdna exekútorka
(šlo len o otázku náhrady trov exekúcie požadovaných od oprávnenej, to inak za stavu právnej
neexistencie povinnej v rozhodnom čase). V tomto konaní bola plne úspešnou oprávnená a bola to ona,
komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov tohto
odvolacieho konania. Pretože však oprávnenej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy
nevznikli a táto účastníčka nepodala návrh na priznanie náhrady trov (§ 251 ods. 4 a § 151 ods. 1 O.
s. p.), odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.