Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/196/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610205274
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Jurkovič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610205274.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923
130, so sídlom: Kežmarok 5, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: N. X., nar. X.X.XXXX, bydlisko:
P. č. XX, U. za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Bratislava, Záhradnícka
60, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 12.

septembra 2012 pod č. k. 6Er/397/2010-28 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú exekúciu zastavil a
zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov exekučného konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1, písm. g), , § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 52 ods. 1,
§ 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, príslušným článkami
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, §
2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní .

Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že základe poverenia zo dňa 16.8.2010 súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
hospodárskej komore, s r.o. so sídlom v Košiciach sp. zn. CP 80562/09 zo dňa 28.1.2010. Súdu prvého
stupňa bola zároveň doručená zmluva o úvere č. 5000441, ktorá bola uzatvorená medzi oprávneným
a povinným zo dňa 20.11.2007 ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou predmetnej
zmluvy o úvere.

Následne súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy pričom zistil, že tieto (v článku 15. Bod. 15.23 obsahujú
rozhodcovskú doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská
doložka vyžaduje od spotrebiteľa (povinného), aby spory s veriteľom boli rozhodované výlučne pred
rozhodcovským súdom.Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na

absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného titulu dospel k
záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto exekučné konanie zastavil.

Nakoľkosisúdnyexekútortrovyexekúcieneuplatnilotrováchkonaniarozhodolsúdprvéhostupňapodľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania
nepriznal z dôvodu, že súdny exekútor si trovy konania neuplatnil.

Oprávnený napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote, pričom

napadnuté uznesenie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom
podania odvolania bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že súd
prvého stupňa prekročil rámec preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku. Súd, ktorý
koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, a nie ako súd vyššej inštancie.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú

správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k
tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ani z európskeho práva za súčasného
stavunemožnovyvodzovaťzáver,podľaktoréhobymalexekučnýsúdpovinnosťpreskúmavaťexekučný
titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich.
Namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného

práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému
znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní a takýto postup môže
založiť zodpovednosť štátu za škodu. Tiež upozornil na znenie § 52 ods. 1 OZ účinného do 31.12.2007
(teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy), podľa ktorého sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali
len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa

§ 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských
úveroch 258/2001 Z. z. Z toho odvodil, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je
spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. Zároveň upriamil pozornosť aj
na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo
právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to

nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo
prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v
znení neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti

napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného do 31.12.2007) sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľkou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje

zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací

súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Zpredloženýchlistinnýchdôkazovmalodvolacísúdzapreukázané,žeprávnypredchodcaoprávneného
s povinným uzavreli dňa 20.11.2007 zmluvu o pôžičke na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému
úver vo výške 98.846,78-Sk s 24,034% ročnou percentuálnou mierou nákladov, ktorý sa odporca
zaviazal splácať v 27 mesačných splátkach vo výške 4.647,-Sk Vzhľadom na skutočnosť, že povinný

nesplnil svoju povinnosť splácať dlh riadne a včas, oprávnený od zmluvy odstúpil.

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný
titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcieoznačízaexekučnýtitulrozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak
nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci

exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40

písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), o rozhodcovskom
konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v
rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z
týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods.
2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv

udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle §
45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v
rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania.

Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
čo nepopieral ani oprávnený, exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska,

či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je v právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi,
teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

Oprávnený v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je
spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ (účinných od 01.01.2008),a to z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 OZ, ktoré bolo
účinné do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy). Zmluva o úvere bola upravená len v
Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch 258/2001 Z. z..

Ohľadom tejto námietky je potrebné uviesť, že znenie § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007
definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. V predmetnej veci bola

medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného dňa 20.07.2004 uzatvorená zmluva o bežnom
účte a poskytovaní ďalších produktov a služieb, pričom jej obsahom bolo aj poskytnutie povoleného
prečerpania, čo sa v zmysle § 710 ObZ spravuje ustanoveniami zmluvy o úvere podľa ObZ.

Podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno
dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa
má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, avšak takýto výklad je zjednodušený

a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto
úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica ). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné

pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1
ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj

predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Predmetná zmluva zo dňa 13.5.2005 je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., čo potvrdil aj oprávnený. Úprava v OZ je chápaná ako
všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o
spotrebiteľskom úvere) sa aplikuje aj ďalšie podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovené v iných

právnych predpisoch. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských
zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať
ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava
aplikovať nebude.

Po zhrnutím týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je

zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 OZ.

Aj z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní.

Z predmetnej rozhodcovskej doložky, (ktorá je uvedená v bode VIII. písm. i/ Všeobecných obchodných

podmienok, vyplýva, že táto rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Z
predmetnej doložky vyplýva, že povinnému (spotrebiteľovi) vznikla povinnosť, aby spory s veriteľom boli
výlučne rozhodované pred rozhodcovským súdom. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská
doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednanározhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber
rozhodcu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá
je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej

doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda
uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka
dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na
ochranu spotrebiteľa.

Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je

pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské
konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody
predmetnározhodcovskádoložkabolasprávneposúdenáakoneprijateľnázmluvnápodmienkavzmysle
§ 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený poukazoval v odvolaní aj na tú skutočnosť, že dôvodová správa k ustanoveniu § 53 ods.

4 písm. r) OZ ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom
konaní, považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej
doložky. Súd prvého stupňa však nevychádzal z tohto ustanovenia, ale z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ,
a rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú podmienku z toho dôvodu, že spôsobila značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S týmto posúdením

sa odvolací súd stotožnil.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu zastavil.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd

mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku, súd prvého stupňa postupoval
správne, keď súdnemu exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže súdny exekútor
uviedol, že si trovy exekúcie neuplatňuje.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1

OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol
úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.