Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/449/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214775
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214775.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421,
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu

Martin č.k. 7C/257/2012-55 zo dňa 28. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd konanie zastavil pri aplikácii § 104 ods. 1 O.s.p. Vychádzal z
postulátu, že deficit právomoci súdu zakladá neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý
nevyhnutne vedie k jeho zastaveniu. Mal za to, že v súdenej veci ide o prípad delenej právomoci a za

nevyhnutnú podmienku pre rozhodnutie súdu považoval preto preukázanie predbežného prerokovania
uplatneného nároku (§ 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) pred príslušným orgánom.

Navrhovateľ súdu predložil len sprievodný list opatrený prezentačnou pečiatkou Ministerstva
spravodlivosti SR, z ktorého vyplynulo, že každá jednotlivá žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pozostáva zo 6 strán a jej prílohou je plnomocenstvo. Súčasťou tohto sprievodného

listu bol aj „Zoznam žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“, ktorý pozostával
zo 197 strán. Navrhovateľ však nedoložil kópiu podanej žiadosti, preto okresný súd vychádzal z toho,
že nemôže preskúmať, či sa voči Ministerstvu spravodlivosti SR domáhal toho istého nároku, ktorý je
predmetom prejednávanej veci. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia tejto podmienky zaťažuje
prioritnenavrhovateľaanemožnotútopovinnosťprenášaťnaodporcu,takakosaotosnažilnavrhovateľ.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo

na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zrušenia „rozsudku“ a vrátenia veci
na „opätovné prejednanie“. Napádal záver okresného súdu o nepreukázaní predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody. Predmetnú podmienku konania považoval za splnenú tým, že predložil
zoznam jednotlivých žiadostí, ktorý ministerstvo potvrdilo. Zopakoval, že odporca nikdy nenamietal
okolnosť, že by v tejto konkrétnej veci nebola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Vytýkal okresnému súdu, že napriek viacnásobnému označeniu dôkazu (spis

ministerstva), tento dôkaz nevykonal, resp. ho ignoroval bez kvalifikovaného odôvodnenia a k záveru o
nedostatku splnenia jednej z podmienok konania nedospel s určitosťou ale len na základe pochybnosti.Zároveňdovolateľspoukázanímnakoncepciunezávislostiaobjektívnejnestrannostisudcunamietal,že
v konaní rozhodoval vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v navrhovateľom označenej
skutočnosti dôvodné vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v

očiach verejnosti nemožno konajúceho sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské
práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Za dôvod zrušenia napadnutého uznesenia navrhovateľ označil aj okolnosť, že konečné meritórne

rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, aj preto, že „súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“.
Takýto postup okresného súdu, ktorý predbehol vydanie meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania otázky nestrannosti sudcu, podľa odvolateľa
zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu. Okresný súd ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam

odporcu, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia, sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, preto došlo „k degradácii zásady
kontradiktórnosti“.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania poukázal na účelnosť použitia motorového vozidla s enormnou
spotrebou pohonných látok.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b/
O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., uznesenie okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa nezaoberal (z hľadiska rozsahu podstatnou) časťou odvolacej argumentácie

navrhovateľa, ktorý nekorešpondovala s obsahom napadnutého rozhodnutia. V tejto spojitosti
zdôrazňuje svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a tomu korelujúcu zodpovednosť
navrhovateľa za konkrétne vymedzenie odvolania. Zároveň nie je možné zaoberať sa prieskumom
procesných situácii namietaných odvolateľom, ku ktorým v konaní pred súdom prvého stupňa ani
nedošlo. V tomto kontexte sú všetky odvolateľove tvrdenia o porušení práva na kontradiktórne konanie

o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku neakceptovania žiadosti o odročenie pojednávania, o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania, či o účelnosti priznaných trov konania úplne bezpredmetné.

Nenáležitou je aj námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Odhliadnuc od okolností, že v
súdenej veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ)
voči zákonnému sudcovi neexistuje, subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere postačujúci.

Podstatné skutočnosti odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú inak explicitné
vylúčenie podania námietky zaujatosti samotným navrhovateľom a zároveň vyjadrenie zákonného
sudcu, ktorý sa vo veci necítil byť zaujatý. Nadväzne v tomto štádiu konania nie je daný právny dôvod
na posudzovanie (ne)zaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.

Odvolateľ poukazuje tiež na niektoré rozhodnutia Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove o vylúčení

všetkých sudcov konajúceho okresného súdu. V danej súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na
skutočnosť, že tieto rozhodnutia nie sú v súdenej veci záväzné (§ 135 a § 226 O.s.p.) ako aj na
rozhodovaciu prax Krajských súdov v Banskej Bystrici, Trenčíne, Košiciach, Bratislave (tieto súdy
zhodneakokonajúciodvolacísúdnevidelidôvodprevylúčeniesudcuvokolnosti,žepredmetomkonania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu) a predovšetkým na aktuálnu

aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR. Ten sa i pri zohľadnení tzv. teórii zdania v prevažujúcej miere
prikláňakzáveruopovinnostisudcuvkaždejvecizachovaťvecnýprofesionálnyprístup,pričomsamotná
skutočnosť, že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonávasvoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda nie je daný dôvod pre jeho vylúčenie. Osobitnosť
vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach,
teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu sudcovskej funkcie má, ako

aj vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne nevykonáva svoju funkciu (bližšie napr. uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Nc 54/2012, 1 Nc 16/2012).

Zároveňplatí,žeprocesnýpostojúčastníkakonaniazásadnenemôžebezďalšiehoimplikovaťpovinnosť
všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie je

záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.

Vo vzťahu k samotnému vecnému posúdeniu napadnutého rozhodnutia odvolací súd východiskovo
uvádza, že sa nestotožňuje so záverom okresného súdu o existencii delenej právomoci v súdenej
veci. Legitimáciou na autoritatívne rozhodnutie o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom disponuje výlučne všeobecný súd. Inštitút predbežného prerokovania (ako to
naznačuje už jeho názov) znamená v podstate len možnosť zodpovednostného subjektu uznať nárok

voči nemu uplatňovaný. Takúto možnosť má ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov, s tým
rozdielom, že v danom prípade došlo k inštitucionalizácii tejto možnosti zákonnou formou. Uvedenému
nasvedčuje aj úprava § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého, ako poškodený na výzvu
príslušného orgánu neodstráni nedostatky žiadosti o predbežné prerokovanie, príslušný orgán na takúto
žiadosť neprihliada, nijako sa to však nedotýka práva poškodeného domáhať sa, za splnenia ostatných

podmienok, uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde.

Nadväzne nie je možné hovoriť ani o neodstrániteľnej povahe takejto podmienky konania - predbežného
prerokovania.

V uvedených intenciách napokon (v rozpore s vlastným tvrdením o neodstrániteľnom charaktere
predmetnej podmienky) okresný súd aj vyzval navrhovateľa na preukázanie podania žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku. Následne však v niektorých čiastkových otázkach nebol úplne
dôsledný. Problematickým sa javí dostatočne jasné vymedzenie procesného stavu, ktorý vzal okresný
súd za základ aktuálne posudzovaného rozhodnutia. Je nutné zdôrazniť, že nedostatok podmienky
konania nemôže byť postavený len v rovine dohadov. V tejto súvislosti odvolací súd zo všeobecného
hľadiska uvádza, že je namieste vyžadovať od účastníka/navrhovateľa predloženie dôkazu, ktorý

je výsledkom jeho vlastnej činnosti, bol ním vytvorený, a teda logicky musí byť v jeho dispozícii.
Nepochybne správnou je úvaha okresného súdu, že prenášanie dôkaznej povinnosti na protistranu,
napr. tým, že jej určitá písomnosť mala byť zaslaná, nie je opodstatnené. Avšak bez predloženia
riadnej argumentácie, prečo súd nevyhovel procesnému návrhu navrhovateľa (poskytnutie databázy
žiadosti), resp. ako sa vysporiadal s dôkaznou povinnosťou navrhovateľa z pohľadu možnosti splnenia

nielen predložením konkrétneho dôkazu, ale aj iba jeho označením a súčasne za procesnej situácie,
kedy navrhovateľ na preukázanie svojho tvrdenia predkladá návrhy a zároveň odporca splnenie tejto
podmienky nepopiera, zvolený postup súdu nebol správny. Osobitne z vyjadrenia odporcu (č.l. 53
spisu) sa javí pravdepodobným, že návrh na predbežné prerokovanie žiadosti podaný bol, avšak len
nemal všetky náležitosti. Z obsahu odôvodnenia okresného súdu je totiž možné nadobudnúť dojem, že

nepreukázanie predbežného prerokovania nároku je viac predpokladom/domnienkou prvostupňového
súdu ako jeho jednoznačne ustáleným záverom.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.