Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 12CoE/184/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212220140
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7212220140.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: G. E. K., s.r.o., so sídlom v C., S. 5, IČO:
XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5,
IČO: 36 613 843, proti povinnému: E. S., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom v E., S. XX, zastúpený
opatrovníčkou Adrianou Andraškovou, zamestnankyňou Okresného súdu Košice II, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 pod sp. zn. EX 12439/12,

o vymoženie 817,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Košice II zo dňa 15.10.2012, č. k. 48Er/2174/2012-35, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 26.06.2012 domáhal vykonania exekúcie
proti povinnému na vymoženie 817,89 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej

asociácie - Mgr. Romanom Hrabušom - dňa 17.02.2012, sp. zn. II/2011-269. Z odôvodnenia
predmetnéhorozhodnutiavyplýva,žeprávnyvzťahmedziúčastníkmikonaniavznikolnazákladeZmluvy
o vydaní a používaní kreditnej karty. Podľa čl. 4.9, bodu 4.9.1 všeobecných obchodných podmienok sa
strany zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov a v súvislosti
s nimi, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk
v Bratislave. Súd prvého stupňa citoval ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 1 písm.
q/ Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal
na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého má exekučný súd právo ale aj povinnosť
zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu tejto žiadosti,

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Pri preskúmavaní podmienok
konania vychádzal z vnútroštátneho práva a z noriem práva európskeho a prihliadol predovšetkým na
skutočnosť,ževzťahmedzioprávnenýmapovinnýmjevzťahomspotrebiteľským.Uviedol,žeObčiansky
zákonník v ust. § 53 ods. 4 obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok, ktoré spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať. Medzi takéto podmienky patrí aj rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V predmetnej veci

bola rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používal pri svojej
podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmlúv. Súd prvého stupňa túto doložku vyhodnotil ako neprijateľnúpodmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná,
keďže spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení a nemal
možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Z obsahu rozhodcovskej doložky tiež zistil, že

táto obmedzovala právo povinného domáhať sa ochrany na všeobecnom súde, čím došlo k hrubému
nepomeru v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri preskúmavaní
rozhodcovskej doložky vychádzal aj zo Smernice Rady 93/13/EHS a poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora ES vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi (bod
40). Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo

svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd prvého stupňa
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu

trov odvolacieho konania vo výške 40,03 eur.

Namietal, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti
zverenej mu zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a poukázal pritom aj na ust. § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a §

159 O.s.p. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté
vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci,
je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť,
nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským
rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti
exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného
v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie
samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom.

Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo
zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť
porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných
titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný
súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o

svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu
právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady
rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ust. § 52 - 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v
zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy
upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ a medzi tieto zmluvy nepatrila Zmluva o úvere

uzavretá medzi oprávneným a povinným. Jej právny režim sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného
súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 a na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm.
r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo
výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie
neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor
v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde. Tiež mal za to, že oprávnený, resp. jeho právny

predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnili len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách, teda postupovali v zmysle zákona. Na základe uvedeného žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť.

Napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka. O odvolaní oprávneného proti jej uzneseniu

zákonnásudkyňavzmysleust.§374ods.4O.s.p.rozhodlatak,žemunemienivyhovieť,pretopredložila
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a

dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom,
ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluvu (žiadosť) o vydaní
súkromnej kreditnej karty VISA zo dňa 21.03.2003 nemožno posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka účinných od 01.01.2008 a že rozpor rozhodcovskej doložky s ust. § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komory pre rozhodovanie sporov z iných
obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov vydaný rozhodcom Mgr. Romanom Hrabušom

dňa 17.02.2012, sp. zn. II/2011-269.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z

dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia

vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej

výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný

nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy (žiadosti) o vydaní súkromnej kreditnej karty VISA uzavretej dňa 21.03.2003
medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatra banka, a.s.) a povinným, je vzťahom spotrebiteľským
riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.

Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy,
zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj
príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia spotrebiteľské
zmluvy neupravoval. Charakter predmetnej zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisovslovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, ktorej je Slovenská republika
členom. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi
zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré

boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj
Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že
je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa
(napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis). Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského

štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj
napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho
predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Preto aj zmluvy uzavreté pred 01.05.2004, t. j. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie,
kedy zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ustanovenia na ochranu spotrebiteľa neobsahoval, je

potrebné posúdiť ako spotrebiteľské a aplikovať na ne príslušné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa,
a to za účelom vyrovnania faktickej nerovnosti medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ako to konštatoval
Ústavný súd Českej republiky v náleze zo dňa 15.06.2009, sp. zn. I. ÚS 342/09.

V prejednávanej veci nie je sporné, že pôvodný oprávnený (R., a.s.), ktorý predmetnú zmluvu s

povinným uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov - čo vyplýva aj z predmetu jeho
činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako fyzická osoba
a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu,
povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. a/, b/ Smernice Rady č. 93/13/EHS). Zmluva bola predtlačená
na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti -

poskytovania úverov. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom
spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda
Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol

vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v

rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s

právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

V posudzovanom prípade rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc vo veci od rozhodcovskej
doložkynachádzajúcejsavčl.4.9VšeobecnýchobchodnýchpodmienokR.banky,a.s.,ktorúsúdprvého
stupňa vyhodnotil za rozpornú s ust. § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, čo oprávnený namietal
s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí Zmluvy o splátkovom úvere.

Odvolací súd k tomu uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách v čl. 3 ods. 1 za nekalú považuje každú zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Príloha smernice obsahuje len indikatívny a

nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé, preto charakter neprijateľnej
podmienky môžu mať aj iné ustanovenia, ktoré narúšajú rovnováhu medzi zmluvnými stranami. Táto
nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa, teda
povinného, podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou,
ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť.

Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným
súdom.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnýmipodmienkamispôsobujúcimiznačnúnerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal
sankciu neplatnosti. Keďže išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, musí
na ňu súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný
v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, ani
táto odvolacia námietka neobstojí. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť

svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle § 43a Občianskeho
zákonníka návrh na uzavretie zmluvy musí byť určený jednej alebo viacerým určitým osobám, musí byť
dostatočne určitý a musí z neho vyplývať vôľa navrhovateľa, aby ním bol viazaný v prípade prijatia.
Zároveň platí, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné
konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas, je prijatím návrhu (§ 43c ods. 1). Mlčanie alebo nečinnosť

samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V danom prípade sa
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy nachádzal len v nepodpísaných všeobecných obchodných
podmienkach, ktoré nespĺňali podmienku určitosti návrhu na uzavretie zmluvy ani podmienku prijatia
návrhu zo strany spotrebiteľa. Preto uvedená rozhodcovská doložka nie je ani návrhom na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva zo zákona o bankách v spojení s Občianskym zákonníkom.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami.
Ako vyplynulo z obsahu spisu, všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská

doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je
možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - Zmluve o vydaní súkromnej kreditnej
karty VISA. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danomprípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. 2Cdo 245/2010).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská
doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci
rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom

konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom
preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.