Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 15, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/604/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214480
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214480.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika za ktorého
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k.

7C/213/2012-60 zo dňa 28. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie pri aplikácii § 104 ods. 1O.s.p.. Vychádzal
z postulátu, že deficit právomoci súdu zakladá neodstrániteľný nedostatok podmienok konania,
nevyhnutne vedúci k jeho zastaveniu. Mal za to, že v súdenej veci ide o prípad delenej právomoci (§

8 O.s.p.) a za nevyhnutnú podmienku pre rozhodnutie súdu preto považoval preukázanie predbežného
prerokovania uplatneného nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) pred príslušným orgánom.

V rámci (prvostupňovým súdom) vykonaného šetrenia ohľadne opísanej podmienky konania,
navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Originál návrhu podal osobne do podateľne odporcu, ktorý potvrdil prijatie individuálneho návrhu

spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením ich súpisu prezenčnou pečiatkou a následne
ho (odporca) založil do (svojho) spisu, ktorého oboznámenie (z tohto dôvodu) navrhovateľ v konaní
požadoval. Kópiu súpisu následne navrhovateľ založil pre potreby súdnych konaní do registra Spr,
printový rovnopis nevyhotovoval z dôvodu hospodárnosti.

Odporca taktiež nebol spôsobilý predložiť kópiu konkrétnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
(v danej exekučnej veci), nakoľko žiadosti v celkovom počte vyše štyridsať tisíc boli odporcovi doručené

spolusôsmymisprievodnýmilistami.Nazákladetohtokritériaodporcavytvorilosemspisov,predmetom,
ktorých boli (viaceré) žiadosti uvedené v predmetných sprievodných listoch. Napriek opakovaným
výzvamnadoplneniežiadostíadresovanýchnavrhovateľovi,tentonepreukázalpožadovanéskutočnosti,
nedoplnil žiadne informácie, preto odporca považuje nárok navrhovateľa za predbežne neprerokovaný,
zároveň však nemôže jednoznačne potvrdiť, či jednotlivé (konkrétne) nároky boli aj predmetom
doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Na základe uvedených skutočností okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepredložil súdu kópiu

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V jednotlivých spisoch, na ktoré
navrhovateľvosvojichpodaniachodkazuje,sažiadosťopredbežnéprerokovanieuplatňovanéhonároku
nenachádza. Z tohto dôvodu súd nemohol preskúmať totožnosť nároku uplatneného pred Ministerstvomspravodlivosti s nárokom uplatneným v predmetnom súdnom konaní z pohľadu argumentácie, dôvodov,
skutkového stavu a uplatňovanej výšky, pričom v tejto spojitosti zdôraznil, že za predbežne prerokovaný
možno považovať len nárok, ktorý je z opísaných hľadísk identický s nárokom uplatneným pred súdom.

Navrhovateľ predložil len sprievodný list opatrený prezenčnou pečiatkou Ministerstva spravodlivosti, z
ktorého vyplynulo, že každá jednotlivá žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pozostáva zo šiestich strán a jej prílohou je plnomocenstvo. Súčasťou sprievodného listu je zoznam
podaných žiadostí v rozsahu 197 strán. Okresný súd s poukazom na sporový charakter daného
konania neakceptoval procesný návrh navrhovateľa na oboznámenie sa s príslušnými spismi odporcu

(obsahujúcimi originál žiadosti), nakoľko považoval za neprípustné prenášanie dôkazného bremena
ohľadne predmetnej otázky na odporcu.

O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1písm. c/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
na „opätovné prejednanie“. Napádal záver okresného súdu o nepreukázaní predbežného prerokovania

nároku na náhradu škody. Predmetnú podmienku konania považoval za splnenú predložením zoznamu
jednotlivých žiadostí, ktorý ministerstvo potvrdilo. Zopakoval, že odporca nikdy nenamietal okolnosť, že
by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Vytýkal okresnému súdu, že napriek viacnásobnému označeniu dôkazu (spis ministerstva),
tento dôkaz nevykonal, resp. ho odignoroval bez kvalifikovaného odôvodnenia. Záver, že odporca

„nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených žiadostí
o predbežné prerokovanie“, označil odvolateľ za nelogický a zavádzajúci. Uzavrel, že hoci jeden dôkaz
predložil a druhý označil, okresný súd k svojmu záveru nedospel s určitosťou, ale len na základe
pochybností.

Zároveňodvolateľspoukázanímnakoncepciunezávislostiaobjektívnejnestrannostisudcunamietal,že

v konaní rozhodoval vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v navrhovateľom označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno konajúceho sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské

práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Za dôvod zrušenia napadnutého uznesenia navrhovateľ označil aj okolnosť, že konečné meritórne
rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že „súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“
Takýto postup okresného súdu, ktorý predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného

rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania otázky nestrannosti sudcu, podľa odvolateľa,
zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu. Okresný súd ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku čoho sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia,
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, preto došlo k „degradácii zásady

kontradiktórnosti“.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania poukázal na neúčelnosť použitia motorového vozidla s enormnou
spotrebou pohonných látok.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm.
f/, ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa nezaoberal (z hľadiska rozsahu podstatnou) časťou odvolacej argumentácie
navrhovateľa, ktorá nekorešpondovala s obsahom napadnutého rozhodnutia. V tejto spojitosti

zdôrazňuje svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a tomu korelujúcu zodpovednosťnavrhovateľa za konkrétne vymedzenie odvolania. Zároveň nie je možné zaoberať sa prieskumom
procesných situácii namietaných odvolateľom, ku ktorým v konaní pred súdom prvého stupňa ani
nedošlo. V tomto kontexte sú všetky odvolateľove tvrdenia o porušení práva na kontradiktórne konanie,

o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku neakceptovania žiadosti o odročenie pojednávania, o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania, či o účelnosti priznaných trov konania úplne bezpredmetné.

Nenáležitoujeajnámietkaorozhodovanívecivylúčenýmsudcom.Odhliadnucodokolnosti,ževsúdenej
veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ) voči zákonnému
sudcovi neexistuje, subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere určujúci. Podstatné skutočnosti

odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú jednak explicitné vylúčenie podania
námietky zaujatosti samotným navrhovateľom a zároveň vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý sa vo
veci necítil byť zaujatý. Nadväzne v tomto štádiu konania nie je daný právny dôvod na posudzovanie
(ne)zaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.

Odvolateľ poukazuje tiež na (niektoré) rozhodnutia Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove o vylúčení
všetkých sudcov konajúceho/okresného súdu. V danej súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť tak

na skutočnosť, že tieto rozhodnutia nie sú v súdenej veci záväzné (§ 135, § 226 O.s.p.), ako aj
na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Banskej Bystrici, Trenčíne, Košiciach, Bratislave (tieto súdy
zhodne ako konajúci odvolací súd nevideli dôvod pre vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu) a predovšetkým na
aktuálnu aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR sa i pri zohľadnení tzv. teórie zdania

v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci; teda nie je daný dôvod pre jeho
vylúčenie. Osobitosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato
vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu

sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu
(bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Nc 54/2012, 1Nc 16/2012).

Zároveňplatí,žeprocesnýpostojúčastníkakonaniazásadnenemôžebezďalšiehoimplikovaťpovinnosť
všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie

je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.

Vo vzťahu k samotnému vecnému posúdeniu napadnutého rozhodnutia odvolací súd východiskovo
uvádza, že sa nestotožňuje so záverom okresného súdu o existencii delenej právomoci v súdenej veci
(pozri tiež Bureš/Drápal/Krčmář a kolektív, Občanský soudní řád, C.H.Beck, 2006, s. 23). Legitimáciou
na autoritatívne rozhodnutie o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

disponuje výlučne všeobecný súd. Inštitút predbežného prerokovania (ako to naznačuje už jeho názov)
znamená v podstate len možnosť zodpovednostného subjektu uznať nárok voči nemu uplatňovaný.
Takúto možnosť má ktorýkoľvek subjekt občiansko-právnych vzťahov, s tým rozdielom, že v danom
prípade došlo k inštitucionalizácii tejto možnosti zákonnou formou. Uvedenému nasvedčuje aj úprava §
16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov, v zmysle ktorého, ak poškodený na výzvu príslušného orgánu neodstráni
nedostatky žiadosti o predbežné prerokovanie, príslušný orgán na takúto žiadosť neprihliada, nijako
sa to však nedotýka práva poškodeného domáhať sa, za splnenia ostatných podmienok, uspokojenia
nároku alebo jeho časti na súde.

Nadväzne nie je možné hovoriť ani o neodstrániteľnej povahe takejto podmienky konania - predbežného

prerokovania (pozri tiež R 3/1980). Procesno-právny rámec dovoľuje niekoľko alternatív postupu súdu -
výzvanaodstránenievady,prerušeniekonaniadouplynutiazákonnejlehotynapredbežnéprerokovanie,
prerušenie konania spolu s postúpením veci orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie.

V uvedených intenciách napokon (v rozpore s vlastným tvrdením o neodstrániteľnom charaktere
predmetnej podmienky) okresný súd aj vyzval navrhovateľa na preukázanie podania žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku. Následne však v niektorých (svojim charakterom podstatných) dielčichotázkach nebol úplne dôsledný. Problematickým sa javí dostatočne jasné vymedzenie procesného
stavu, ktorý vzal okresný súd za základ aktuálne posudzovaného rozhodnutia. Ako už krajský súd v
inej/obdobnej veci navrhovateľa konštatoval, záver súdu o nedostatku podmienky konania nemôže byť

postavený len v rovine dohadov. V tejto súvislosti odvolací súd zo všeobecného hľadiska uvádza, že
je namieste vyžadovať od účastníka/navrhovateľa predloženie dôkazu, ktorý je výsledkom jeho vlastnej
činnosti, bol ním vytvorený a teda logicky musí byť v jeho dispozícii. Nepochybne správnou je úvaha
okresného súdu, že prenášanie dôkaznej povinnosti na protistranu, napr. tým že jej určitá písomnosť
mala byť zaslaná, nie je opodstatnené. Avšak bez predloženia konzistentnej argumentácie, prečo súd

nevyhovel procesnému návrhu navrhovateľa (poskytnutie databázy žiadostí), resp. ako sa vyporiadal s
dôkaznou povinnosťou navrhovateľa z pohľadu možnosti jej splnenia nielen predložením konkrétneho
dôkazu, ale aj iba jeho (jednoduchým) označením, a súčasne za (procesnej) situácie, kedy navrhovateľ
splnenie podmienky konania tvrdí, na preukázanie svojho tvrdenia predkladá návrhy a zároveň odporca
splnenie podmienky nepopiera, zvolený postup súdu vykazuje znaky odmietnutia spravodlivosti. Z
obsahuodôvodneniaokresnéhosúdujetotižmožnénadobudnúťdojem,ženepreukázaniepredbežného

prerokovania nároku je viac predpokladom/ domnienkou prvostupňového súdu, ako jeho jednoznačne
ustáleným záverom.

Taktiež v prípade zastavenia konania pre nepreukázanie predbežného prerokovania nároku musí byť z
odôvodnenia dotknutého rozhodnutia zrejmé, prečo okresný súd nepostúpil vec príslušnému orgánu. Na
jednej strane totiž okresný súd uzavrel, že predbežné prerokovanie nároku ministerstvom je špecifickou

podmienkou prebiehajúceho súdneho konania (súdnemu konaniu má predchádzať iné konanie), ale z
konštatovania jeho nepreukázania nevyvodil aj (popri zastavení konania) subsidiárny výrok o postúpení
veci.

Napokon úlohou okresného súdu bolo právne vyhodnotiť súvislosti vyplývajúce z ust. § 16 ods. 2
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého neodstránenie

nedostatkov žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebráni poškodenému domáhať sa (za splnenia
ostatných zákonných podmienok) uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Osobitne, ak z vyjadrenia
odporcu sa javí pravdepodobným, že návrh na predbežné prerokovanie žiadosti podaný bol, avšak len
nemal všetky náležitosti.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.