Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/469/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111202052
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111202052.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: UniCredit Bank Slovakia, a.s., IČO 00 681 709, so
sídlom Šancová 1/A, Bratislava, zastúpený spoločnosťou HMG & PARTNERS, s.r.o., IČO 35 885 459,
so sídlom Štefaničova 12, Bratislava, proti odporkyni: M. A., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/XX, E., o
zaplatenie2.614,97€spríslušenstvom,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnava,
č.k. 21C/20/2011-93 zo dňa 22. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa návrh vo veci samej zamietol a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporkyni náhradu
trov konania. Z odôvodnenia vyplýva, že návrh uplatnený v konaní na zaplatenie sumy 2.614,97 eur
je nárokom z úverovej zmluvy medzi navrhovateľom a odporkyňou, na základe zmluvy o vydaní HVB
kreditnej karty zo dňa 21.11.2003. Na základe tejto zmluvy navrhovateľ poskytol odporkyni úverový

rámec vo výške 1.526,92 eur, ktorý odporkyňa čerpala kreditnou kartou. Odporkyňa sa následne dostala
do omeškania so splácaním svojho záväzku zo zmluvy a navrhovateľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úverového rámca ku dňu 20.6.2007. Svoj nárok navrhovateľ vyčíslil ako pohľadávku vo výške 2.614,97
eur, pričom istina tvorí 1.540,44 eur, úroky 35,80 eur, poplatky 19,92 eur a úrok z omeškania vo výške
1.018,81 eur. V priebehu konania odporkyňa vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Súd
prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania zistené, že účastníci uzavreli dňa 25.11.2003 na základe

žiadosti odporkyne zmluvu o vydaní kreditnej karty s poskytnutým úverovým rámcom a odporkyňa sa
následne napriek viacerým výzvam dostala do omeškania s platením splátok, na čo bola vyhlásená
predčasná splatnosť úveru ku dňu 20.6.2007. Návrh bol na súd podaný dňa 27.1.2011. Právne vec
posúdil súd prvého stupňa podľa § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, s poukazom na § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl.

Občianskehozákonníka,§100anasl.Občianskehozákonníka.Spoukazomnaspotrebiteľskýcharakter
vzťahu medzi účastníkmi súd prvého stupňa dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je
dôvodná. Poukázal na to, že spotrebiteľská zmluva sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s
väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ
nemôže ovplyvniť ich obsah, čo je aj základnou črtou vzťahu medzi účastníkmi v konaní. Uviedol, že
účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod jeho sankciou uplatnil svoje právo

v stanovených lehotách na príslušných orgánoch. Použitie námietky má za následok zánik nároku
patriaceho k obsahu práva, t.j. jeho súdnej vymáhateľnosti. Občiansky zákonník stojí na princípe
premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou lehotou a táto sa použije tam, kde nie je ustanovená
osobitná premlčacia doba. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť
a je potrebné ho zamietnuť vzhľadom na vznesenú námietku. Predčasná splatnosť úverového rámca
začala plynúť dňa 21.6.2007 a návrh bol podaný na súde dňa 27.1.2011. Súd prvého stupňa ustálil, že je

potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a premlčaciu dobu v trvaní troch rokov, keďže
hoci poskytnutie úveru sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a zákona o spotrebiteľskýchúveroch, charakter zmluvy je spotrebiteľský a je potrebné tak použiť Občiansky zákonník. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou, čo je obsahovo širší pojem, preto
použitie ustanovení Obchodného zákonníka naráža na prednosť Občianskeho zákonníka. Obchodný

zákonník tak musí ustúpiť, pretože má neskoršie poradie ako spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle
upravené Občianskym zákonníkom s poukazom na § 54 Občianskeho zákonníka. Keďže trojročná
premlčaciadobauplynuladňom21.6.2010,súdnemoholnávrhuvyhovieťvzhľadomnaúčinnevznesenú
námietku premlčania a návrh tak zamietol.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas podal odvolanie navrhovateľ. Poukázal na charakter vzťahu
medzi účastníkmi, a to na absolútny obchodno-právny vzťah, keďže v súlade s ust. § 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy bola uzavretá úverová zmluva a
táto je zaradená medzi absolútne obchodné záväzkové vzťahy. Citované ustanovenie je kogentným
ustanovením, a teda zmluvné strany nemôžu dohodou vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka
na takýto zmluvný vzťah. Pôsobnosť Obchodného zákonníka je obligatórna a zmluva o úvere sa

spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Zmluva o
úvere bola uzavretá v čase, kedy ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka) ešte neboli zavedené. Až s účinnosťou od 1.4.2004 boli tieto inkorporované do Občianskeho
zákonníka. V čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi nebola zaradená medzi spotrebiteľské
zmluvy úverová zmluva ani nepomenované zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka a ani zmluvy

uzatvárané podľa iných zákonov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 33Odo/1351/2004 zo dňa 29.11.2005, podľa ktorého právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa
bude aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy v dobe uskutočnenia právneho úkonu.
Poukázal na to, že až po splatnosti celého úverového rámca bola do Občianskeho zákonníka zavedená
dikcia, ktorá za spotrebiteľskú zmluvu označila každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu uzatváranú so

spotrebiteľom. Čo sa týka princípu právnej istoty ako predpokladu právneho štátu, je potrebné vychádzať
z toho, že jeho základnou premisou je efektívna ochrana práv všetkých právnych subjektov a nielen
spotrebiteľov, ako aj predvídateľnosť postupu štátu a jeho orgánov voči právnym subjektom, čo bolo
postupom súdu prvého stupňa narušené. Splatnosť úverového rámca nastala 20.6.2007 a pri aplikácii
štvorročnej premlčacej doby upravenej Obchodným zákonníkom bol nárok uplatnený v konaní pred

súdomvčas.Napokonpoukázalnato,ženemožnovylúčiťaplikáciuObchodnéhozákonníkaspoukazom
naspotrebiteľskúochranu,keďžeObchodnýzákonníkupravujeproblematikupremlčaniakomplexneako
samostatný inštitút. Žiadal odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa s poukazom na nesprávnu
právnu úvahu ohľadom premlčania vec zrušil a vrátil mu ju na ďalšie konanie.

K odvolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá uviedla, že medzi účastníkmi sa jednalo o spotrebiteľskú
zmluvu a podľa nej je premlčacia doba 24 mesiacov. Podľa nej banka vydala nekorektné potvrdenie,
že odporkyňa nemá žiadne podlžnosti voči banke a neeviduje žiaden účet vedený na jej meno, pričom
následne si nárok v konaní navrhovateľ uplatnil. V ostatnom sa vyjadrila k okolnostiam poskytnutia
takéhoto potvrdenia ohľadom splatenia uplatneného nároku.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2

OSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov
3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je
relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného
zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v

priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, keďže
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento právne posúdil vec podľa ustanovenia § 100 ods.
1, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka a ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka. Dospel
k záveru, že na právny vzťah medzi účastníkmi je potrebné aplikovať právnu úpravu spotrebiteľských
zmlúv a v intenciách takéhoto právneho úsudku aj právnu úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom

zákonníku. Zmluvu vyhodnotil ako klasickú typovú zmluvu a dovodil, že je potrebné aplikovať 3-ročnú
premlčaciu lehotu.

V súvislosti s odvolacími námietkami navrhovateľa bolo potrebné, aby rozhodnutie odvolacieho súdu
ustálilo základný režim nároku uplatneného v konaní tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému
záveru o tom, či právo po vznesení námietky premlčania možno v súdnom konaní priznať.

K posúdeniu aplikácie právnej úpravy spotrebiteľa v prejednávanej veci odvolací súd uvádza
nasledovné:

Vpredmetnejvecibolamedziodporkyňou anavrhovateľomdňa25.11.2003uzatvorenázmluvaovydaní

kreditnej karty, v rámci ktorej bol odporkyni poskytnutý úverový rámec.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona

rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje

predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho
ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v
rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy

ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväznedňa01.07.2007nadobudolúčinnosťnovýzákonoochranespotrebiteľač.250/2007Z.z.,ktorý

v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa

primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 01.11.2008.

Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné od 01.04.2004 do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že
spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8.

časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Predmetná zmluva bola síce uzatvorená dňa 25.11.2003, teda skôr ako nadobudla účinnosť novela

Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z., na základe ktorej s účinnosťou od 01.04.2004 boli do
Občianskeho zákonníka vložené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), ale v zmysle
prechodných ustanovení k tejto novele - § 879f ods. 3, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54tohto zákona. Z tohto je zrejmé, že aj zmluvy uzatvorené pred 01.04.2004, ak spĺňajú ďalšie zákonom
stanovené podmienky, sú spotrebiteľskými zmluvami.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť
k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv, a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa, má svoje

miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny.
Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že je implementáciou
smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34)
(ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom je
aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná
smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom, a tak je potrebné vykladať aj ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Predmetná zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
č.258/2001Z.z.,čovyplývaajzobchodnýchpodmienok.ÚpravavOZjechápanáakovšeobecnáúprava
spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom úvere)
sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovené v iných právnych predpisoch. Za

takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa bude
aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať ochrana vyplývajúca z týchto
ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať nebude.

Po zhrnutí týchto skutočností možno dospieť len k záveru, že predmetná zmluva je zmluvou

spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné od 01.04.2004. Súd
prvého stupňa preto správne postupoval, keď právny vzťah medzi účastníkmi podriadil právnej úprave
ochrany spotrebiteľ. Je však nevyhnutné, aby po posúdení premlčania (v zmysle nižšie uvedeného
právneho názoru o neudržateľnosti právnej úvahy smerujúcej k uznaniu námietky ako dôvodnej) súd
prvého stupňa ochranu spotrebiteľa premietol aj vo vzťahu k posúdeniu nároku samotného, t.j. jeho

dôvodnosti čo do rozsahu a výšky.

K posúdeniu právnej úpravy premlčania uvádza odvolací súd nasledovný právny záver:

Predmetom právneho posúdenia v preskúmavanej veci je však právna úprava premlčania, ktorá je

definovaná v zákone, a účastníci nijakým spôsobom zmluvnými podmienkami jej trvanie nemodifikovali.

Z charakteru zmluvy o spotrebnom úvere vyplýva, že ide o zmluvu uzavretú síce ako spotrebiteľskú,
avšak netreba opomínať, že jej základným charakterom je charakter absolútneho obchodného
záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k zmluve

o spotrebnom úvere, prirodzene platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských úverov zákonom č.
258/2001 Z.z., ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi. Tento zákon však
nie je možné vykladať tak, že akýkoľvek úver uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom je výlučne
úverom uzavretým podľa tohto zákona s vylúčením možnosti aplikácie Obchodného zákonníka. Z ust.
§ 2 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že spotrebiteľským úverom je dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z takéhoto znenia zákona nemožno dovodiť, že
úprava spotrebiteľských úverov osobitným predpisom nahrádza všeobecnú právnu úpravu úveru v
Obchodnom zákonníku. Zákon o spotrebiteľských úveroch je lex specialis k všeobecnej právnej úprave,
ktorá môže byť úprava vyplývajúca z Občianskeho zákonníka, tak aj úprava vyplývajúca z Obchodného

zákonníka(spoukazomnaust.§1cit.zákona,ktorývysloveneuvádza,že„tentozákonupravujeniektoré
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa“).Právna ochrana úpravy spotrebiteľa (či už vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka alebo z
ďalších ustanovení, napr. aj priamo zo znenia Obchodného zákonníka v § 266 ods. 5) je úpravou,

ktorá má predovšetkým chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v ktorom dojednané
podmienky sú v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť aj zákonnú úpravu
obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, týkajúcu sa premlčania. Nie je správny výklad § 54 Občianskeho
zákonníka s poukazom na pochybnosť o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a použití výkladu, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší v tom smere, že za priaznivejšiu právnu situáciu sa bude považovať právna

úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, kedy by mal byť podľa použitia takejto úpravy nárok
dodávateľa premlčaný.

Neprináleží súdu posudzovať, ktorá zákonná úprava je v akom momente vzťahu medzi účastníkmi pre
nich výhodnejšia, pokiaľ zákon vyslovene uvádza, že to, čo je potrebné medzi účastníkmi posudzovať,
je charakter ich zmluvných dojednaní, t.j. to čo si strany medzi sebou zmluvou upravili z pohľadu súladu

alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami príslušného zákona. Súd musí vyriešiť jednoznačne, ktorý
právny režim sa má na určitý vzťah vzťahovať, a po zistení príslušného právneho režimu precízne
aplikovať právnu úpravu v ňom obsiahnutú. K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd ČR vo veci
sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, kde sa uvádza: "Úprava premlčania obsiahnutá v občianskom zákonníku
v § 101 a nasl. nepatrí medzi tzv. iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa v zmysle § 262

ods. 4 časť vety prvej za bodkočiarkou obchodného zákonníka. Výkladom § 262 ods. 4 časť vety
prvej za bodkočiarkou obchodného zákonníka nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu
akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takému záveru nemožno
prisvedčiť už len preto, že by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by tiež výrazný
zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k

ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v občianskom a obchodnom zákonníku
je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej
strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania
v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa

Vychádzajúc z charakteru zmluvy medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom, keď
jednoznačne ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je
potrebné dôjsť k právnemu záveru, že na takýto zmluvnú vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného
zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých nárokov a bude potrebné postupovať podľa ust. § 391 ods.
1 a § 397 Obchodného zákonníka.

Vzhľadom na uvedené pochybenie súdu prvého odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) OSP).

Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude riadiť sa vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu, ktorým je podľa ust. § 226 OSP viazaný, a následne v súlade s ust. § 118 OSP po
vykonaní ďalších úkonov opätovne posúdiť nárok navrhovateľa, vo veci znova rozhodnúť, a to v merite,
a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania s poukazom na ust.

§ 224 ods. 3 OSP.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.